znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 149/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o., B., zastúpenej C., s. r. o., B.,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a advokáta   JUDr.   P.   Č.,   vo   veci   namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 51 Ústavy   Slovenskej   republiky   rozhodcovským   rozsudkom   Medzinárodného   obchodného rozhodcovského súdu v B. sp. zn. 12/2008 z 12. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o.,   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. novembra 2012   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   A.,   s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“, v citáciách aj „žalovaný“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   v spojení   s čl.   51   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) rozhodcovským rozsudkom Medzinárodného obchodného rozhodcovského súdu v B.   (ďalej   len   „rozhodcovský   súd“)   sp.   zn.   12/2008   z 12. októbra   2012 (ďalej   aj „napadnutý rozhodcovský rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že napadnutým rozhodcovským rozsudkom bola sťažovateľke ako žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni obchodnej spoločnosti H., s. r. o. (ďalej len „žalobkyňa“), sumu 42 990 € s príslušenstvom a zároveň ním bola zaviazaná nahradiť žalobkyni trovy rozhodcovského konania v sume 5 184,98 €.

Opisujúc skutkový a právny stav veci sťažovateľka uviedla, že žalobkyňa 6. októbra 2008 podala rozhodcovskému súdu proti nej smerujúcu žalobu o zaplatenie sumy 42 990 € s príslušenstvom, ktorej rozhodcovský súd svojím rozsudkom z 24. februára 2009 (ďalej aj „prvý rozhodcovský rozsudok“) v celom rozsahu vyhovel. Tento rozsudok bol následne na návrh sťažovateľky rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 42 Cb 350/2009-319 z 27. októbra 2011 zrušený z dôvodu, že pri jeho vydaní došlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov konania a vec bola vrátená rozhodcovskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Rozhodcovský súd vo veci opätovne rozhodol rozsudkom z 12. októbra 2012, a to znovu v prospech žalobkyne.

Zo strany sťažovateľky bol žalobkyňou uplatnený nárok spochybňovaný tvrdením, že:

- nepreukázala sprostredkovanie poistných zmlúv, na základe ktorých sa domáhala zaplatenia provízie, a teda ani dôvod a výšku uplatneného nároku,

- všetky   zmluvy   sprostredkované   žalobkyňou   zanikli   a žalobkyni   zanikol   nárok na zaplatenie   provízie,   a to   podľa   zmluvných   podmienok   dohodnutých medzi nimi,

- žalobkyni nemohol vzniknúť nárok na zaplatenie provízie, a to z dôvodu, že pri výkone svojej činnosti preukázateľne porušovala svoje zákonné povinnosti, a

- žalobkyňou   uplatnený   nárok   sa kryje   s nárokom,   ktorý   si   uplatnila   v konaní vedenom rozhodcovským súdom sp. zn. 3/2009, a preto totožný nárok jej nemožno priznať dvakrát.

Pokiaľ ide o namietané porušenie v petite sťažnosti označeného základného práva, sťažovateľka poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 162/2011 z 31. mája 2011, v ktorom bol okrem iného vyslovený názor, že „aj na vydanie rozhodnutia rozhodcovského súdu sú kladené požiadavky, ktoré vyplývajú z práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46   ods. 1   ústavy   a tiež   z práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru...“.   Z uvedeného   sťažovateľka   vyvodzuje,   že „aj   na   rozsudok   vydaný v rozhodcovskom   konaní   je   nutné   plne   vztiahnuť   zásady   zákonnosti   a ústavnosti,   ako aj konštantnú rozhodovaciu prax týkajúcu sa požiadaviek na odôvodnenie rozhodnutia“.

Podľa sťažovateľky napadnutý rozhodcovský rozsudok neobsahuje žiadne relevantné odôvodnenie,   pričom rozhodcovský   súd   sa   obmedzil   iba   na   konštatovanie,   že   sa „plne stotožňuje   s argumentmi   a závermi,   ktoré   sú   uvedené   v odôvodnení   rozhodcovského rozsudku č. k. 12/2008 zo dňa 24. 2. 2009, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa   26. 2.   2009   a preto   tieto   nebude   v tomto   rozsudku   jednotlivo   vymenovávať. Na argumenty   a závery,   ktoré   sú   uvedené   v   odôvodnení   rozhodcovského   rozsudku   č.   k. 12/2008 zo dňa 26. 2. 2009 a potvrdené týmto rozsudkom ďalšie vyjadrenia a písomné dôkazy predložené stranami sporu a uvedené v bode 5 tohto rozsudku nemali a nemajú žiadny   podstatný   vplyv.“. Sťažovateľka   v súvislosti   s uvedeným   poukazuje   na   to,   že rozhodcovský súd nevyhodnocoval, prečo pokladal jej argumentáciu vrátane predložených dôkazov za skutkovo a právne bezvýznamnú na rozhodnutie vo veci samej.

Sťažovateľka ďalej upozorňuje na skutočnosť, že „Rozhodcovský súd sa v Rozsudku odvoláva na odôvodnenie rozhodcovského rozsudku zo dňa 24. 2. 2009, ktorý bol zrušený Okresným súdom Bratislava II pre porušenie rovnosti strán a teda ako taký neexistuje, nehovoriac   o tom,   že   tento   zrušený   rozsudok   bol   vydaný   v rozpore   so   zákonom,   resp. ustanoveniami upravujúcimi konanie pred rozhodcovským súdom a preto sa naň nemožno ako na právne relevantný odvolávať. Takéto odôvodnenie rozhodcovského súdu je súčasne vnútorne si protirečiace, nakoľko rozhodcovský súd v rozsudku zo dňa 24. 2. 2009 nárok žalobcovi   priznal   z dôvodu,   že   žalovaný   (sťažovateľ)   nepreukázal   v konaní   žiadne skutočnosti, ktoré by viedli k zániku nároku na províziu za vykonanú činnosť na strane žalobcu   a súčasne   že   žalovaný   nepreukázal   porušenie   zmluvných   povinností   zo   strany žalobcu.   V rozhodcovskom   konaní,   ktoré   viedlo   ku   vydaniu   Rozsudku,   však   sťažovateľ predložil   Rozhodcovskému   súdu   dôkazy   preukazujúce   splnenie   zmluvne   dohodnutých podmienok a zánik nároku na províziu, ako aj právoplatné rozhodnutie NBS potvrdzujúce porušenie povinností zo strany žalobcu (podanie žalovaného zo dňa 2. 3. 2012 označené ako   Vyjadrenie   žalovaného   a doplnenie   dôkazov),   tieto   však   rozhodcovský   súd   jednak neuviedol   vo   svojom   odôvodnení   Rozsudku   a rovnako   sa   s   nimi   v žiadnom   rozsahu nevysporiadal a nebral do úvahy.“. Takéto rozhodnutie je podľa sťažovateľky v rozpore s princípmi spravodlivého procesu.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že na vykonanie dôkazov navrhla «výsluch subjektov označených ako poistení za účelom preukázania skutočností, ktoré súd nemal v konaní za dostatočne preukázané, a to splnenie zmluvne dohodnutých podmienok a zánik nároku na províziu ako aj porušenie povinností zo strany žalobcu pri sprostredkovaní poistných zmlúv (podanie žalovaného zo dňa 2. 3. 2012 označené ako Vyjadrenie žalovaného a doplnenie dôkazov). Na doplnenie bol ako dôkaz zo strany žalobcu, na preukázanie naplnenia zmluvne dohodnutých podmienok a zánik nároku na províziu žalovaného (v rozhodcovskom konaní žalobcu), predložený návrh na výsluch svedka: Mgr. M. B., ktorý bol v rozhodnej dobe vedúci právneho oddelenia A., a. s., pobočka poisťovne z iného členského štátu (podanie žalovaného zo dňa 2. 3. 2012 označené ako Vyjadrenie žalovaného a doplnenie dôkazov). Žalobca doplnil, že ak by MORS napriek výslovnému návrhu na výsluch svedka nenariadil ústne pojednávanie, žalobca predloží na žiadosť MORS čestné vyhlásenie navrhovaného svedka v rozsahu, v akom má záujem uskutočniť dokazovanie svedeckou výpoveďou. MORS však uvedené dôkazy žiadnym spôsobom nevykonal, nevyhodnotil a nebral do úvahy (dokonca ich ani nepoňal medzi dôkazy zosumarizované v odôvodnení Rozsudku), čo vyvoláva   dojem,   že skutočnosti,   ktoré   nimi   chcel   žalobca   preukázať   neboli   podľa   súdu v rozhodcovskom konaní spornými. Napriek tomu súd v odôvodnení napadnutého Rozsudku skonštatoval, že „dôkazy predložené stranami sporu a uvedené v bode 5 tohto rozsudku nemali a nemajú žiadny podstatný vplyv“ a žiadnym spôsobom sa otázkou zániku nároku žalovaného na províziu v konaní nezaoberal.».

Odvolávajúc sa na § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   sa sťažovateľka   taktiež   domáha,   aby   ústavný   súd   odložil   vykonateľnosť   napadnutého rozhodcovského   rozsudku,   vyjadrujúc   názor,   že   jeho   vykonateľnosťou   by   utrpela „majetkovú ujmu v dôsledku vedeného exekučného konania zo strany žalobcu, ktorý bol v predmetnom konaní úspešný...“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy bolo napadnutým rozhodcovským rozsudkom porušené. Zároveň sa domáha aj zrušenia tohto rozsudku a priznania úhrady trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd preskúmal pri predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať   na   svoje   subsidiárne   postavenie   pri   ochrane   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv.

Predmetom konania pred ústavným súdom je sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 51 ústavy, k porušeniu ktorého malo dôjsť rozsudkom rozhodcovského súdu sp. zn. 12/2008 z 12. októbra 2012.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd v súvislosti s napadnutým rozhodcovským rozsudkom poukazuje na už spomenutý   princíp   subsidiarity   (čl. 127   ods. 1   ústavy),   z ktorého   vyplýva,   že   systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré   sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   –   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

K tomu   treba   dodať,   že   z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   (čl. 124   a   čl. 142   ods. 1   ústavy)   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti musí zohľadňovať platnú právnu úpravu v oblasti rozdelenia právomocí, a teda zohľadňovať aj založenie právomoci všeobecných súdov na rozhodovanie o žalobe účastníka rozhodcovského konania, ktorou sa domáha zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku.

Ústavný   súd   preto   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zisťoval,   či   ochranu základnému právu, porušenie ktorého v súvislosti s napadnutým rozhodcovským rozsudkom sťažovateľka   namieta   v konaní   pred   ústavným   súdom,   neposkytuje   iný   všeobecný   súd na základe   jej   dostupných   opravných   prostriedkov   predstavujúcich   účinné   právne prostriedky nápravy namietaného porušenia tohto základného práva.

Sťažovateľka k otázke prípustnosti sťažnosti zdôrazňuje, že nemá k dispozícii iný efektívny   prostriedok   právnej   ochrany   namietaného   porušenia   jej   základného   práva na súdnu   ochranu,   a to   z dôvodu,   že   jej   možnosti   na   podanie   žaloby   o zrušenie rozhodcovského rozsudku sú limitované na dôvody ustanovené v § 40 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z. z.“).

Z obsahu sťažnosti (ale aj z priloženej dokumentácie) teda vyplýva, že sťažovateľka sa   žalobou   nedomáhala   zrušenia   napadnutého   rozhodcovského   rozsudku   na   príslušnom všeobecnom súde z dôvodov uvedených v § 40 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z., keďže je toho názoru, že jej takáto možnosť z uvedeného ustanovenia nevyplývala.

Jedným z týchto dôvodov je podľa   § 40 ods. 1 písm. g)   zákona č. 244/2002 Z. z. porušenie zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§ 17).

Podľa   § 17   zákona   č. 244/2002   Z. z.   účastníci   rozhodcovského   konania   majú v rozhodcovskom konaní rovné postavenie. Každému účastníkovi rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu.

Ústavný súd skúmal, či sťažovateľka, tak ako to tvrdí, naozaj nemala v okolnostiach danej veci procesný prostriedok, prostredníctvom ktorého by sa mohla domáhať zrušenia napadnutého   rozhodcovského   rozsudku,   a tým   aj   ochrany   svojho   v petite   sťažnosti označeného základného práva. Prihliadol pritom na odôvodnenie rozsudku okresného súdu č. k. 42 Cb 350/2009-319 z 27. októbra 2011 (pripojeného k sťažnosti), ktorým bol zrušený prvý   rozsudok   rozhodcovského   súdu   sp. zn.   12/2008   z 24.   februára   2009   a v ktorom   sa okrem iného uvádza: „Súd po vyhodnotení tvrdení uvedených účastníkmi konania a dôkazov nimi predložených a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami, dospel k záveru, že v konaní   č.   12/2008   pred   Medzinárodným   obchodným   rozhodcovským   súdom   v B.   bola porušená   zásada   rovnosti   účastníkov   rozhodcovského   konania   a   to   z   nasledovných dôvodov:

Zo   zákona   244/2002   Z.   z.   o   rozhodcovskom   konaní   a   aj   z   rokovacieho   priadku rozhodcovského   súdu   vyplýva   povinnosť   súdu   zasielať   písomnosti   doručené   súdu   od účastníkov   konania   protistrane.   Táto   povinnosť   súdu   je   zakotvená   jednak   v   §   12 rokovacieho poriadku a jednaj v § 26 ods. 5 zákona.

Tak ako to uviedol žalobca, v priebehu rozhodcovského konania mu neboli doručené prílohy k žalobe a to ani zo strany žalovaného ani zo strany rozhodcovského súdu a taktiež mu nebolo doručené vyjadrenie k žalôb nej odpovedi. Na pojednávaní dňa 27. 10. 2011 sama právna zástupkyňa žalovaného potvrdila, že v sprievodnom liste, ktorý bol zasielaný so   žalobou   neboli   uvedené   prílohy   ale   len   žaloba.   Rovnako   súd   po   preštudovaní pripojeného spisu rozhodcovského súdu nezistil, že by sa v spise nachádzali doručenky, ktoré   by   potvrdili   zaslanie   žaloby   s   prílohami   alebo   vyjadrenie   k   žalobnej   odpovedi žalobcovi.

Pretože rozhodcovský súd nepostupoval v súlade so svojím rokovacím poriadkom a ani v súlade so zákonom, ktorý subsidiárne upravuje postup pred rozhodcovským súdom, má   súd   za   to,   že   nesplnením   si   tejto   povinnosti   zo   strany   rozhodcovského   súdu   bola porušená   zásada   rovnosti   účastníkov   rozhodcovského   konania,   nakoľko   strany rozhodcovského   konania   nemali   rovnaké   postavenie,   keďže   nemali   rovnaký   prístup v dôkazom a podaniam, ktoré boli zaslané rozhodcovskému súdu.

K ostatným skutočnostiam namietaným žalobcom ako je skutočnosť, že rozhodcovský súd nevykonal dokazovanie navrhnuté žalovaným v rozhodcovskom konaní a to výsluch svedkyne p. H. M. súd uvádza, že z podania žalobcu zo dňa 22. 01. 2009 priamo nevyplýva, že rozhodcovský súd má vykonať   dôkaz vypočutím svedkyne,   žalobca len uvádza,   že je pripravený poskytnúť prípadné ústne vysvetlenie svedkyne.

Keďže ani jedna zo strán nenavrhla, resp. sa strany výslovne nedohodli na ústnom pojednávaní, tak ako je to upravené v § 3 ods. 2 rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu, prebiehalo pred rozhodcovským súdom neverejné písomné pojednávanie a v takomto prípade sa svedecká výpoveď nahrádza čestným vyhlásením svedka s jeho úradne overeným podpisom (§ 26 ods. 6 rokovacieho poriadku). Keďže ako už bolo spomenuté, sa strany rozhodcovského   konania   nedohodli   na   ústnom   pojednávaní,   v   prípade,   že   žalobca   mal v úmysle navrhnúť vykonanie dôkazu vypočutím svedka, mal postupovať v súlade pravidiel písomného konania a zaslať čestné vyhlásenie svedka. Vzhľadom na uvedené skutočnosti nemá súd za to, že by konaním rozhodcovského súdu spočívajúce v nevykonaní dôkazu vypočutím svedka bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania. K námietke žalobcu rozdielneho hodnotenia dôkazov súd uvádza, že rozhodcovský súd   sa   s   predloženými   dôkazmi   vysporiadal   v   rozsudku   a   tunajšiemu   súdu   neprislúcha právo hodnotenia právneho názoru rozhodcovského súdu. Túto námietku zo strany žalobcu nepovažuje súd za porušenie zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania, nakoľko to ak a akým spôsobom rozhodcovský súd zváži jednotlivé dôkazy a k akému právnemu posúdeniu veci dôjde nemôže posudzovať tunajší súd.

Taktiež k námietke žalobcu týkajúcej sa skutočnosti, že rozhodcovský súd vo svojom rozhodnutí nevysvetlil, prečo nepovažoval konanie žalovaného za konanie v rozpore s § 10 ods. 2 zákona 340/2005 Z. z. súd uvádza, že zo stanoviska Národnej Banky Slovenska (ďalej len NBS) vyplýva, že toto nie je právne záväzné a z hľadiska svojej pôsobnosti NBS nie je oprávnené podávať záväzný výklad právnych predpisov.

K   námietke   pasívnej   legitimácie   vznesenej   žalovaným   s   tým,   že   pasívne legitimovaným mal byť rozhodcovský súd, súd uvádza, že podľa ustanovenia § 90 O. s. p. účastníkmi   konania   sú   navrhovateľ   a   odporca   alebo   tí,   ktorých   zákon   za   účastníkov označuje.

Z ustanovení O. s. p. ani zo znenia zákona 244/2002 Z. z. nevyplýva, že v prípade podania   žaloby   na   zrušenie   rozhodcovského   rozsudku,   má   byť   účastníkom   konania   aj rozhodcovský súd, ktorého rozhodnutie sa žalobou napáda. Súd len pre úplnosť považuje za potrebné   uviesť,   že   Medzinárodný   obchodný   rozhodcovský   súd   v B.   nie   je   nositeľom samostatnej právnej subjektivity. Z uvedeného je zrejmé, že tento rozhodcovský súd nemá ani spôsobilosť byť účastníkom konania.

Rovnako hmotnoprávnu legitimáciu v spore má iba ten účastník konania, ktorého práva a povinnosti môžu byť rozhodnutím súdu dotknuté. V tomto konaní sa rozhoduje o zrušení   rozsudku   vydaného   rozhodcovským   súdom.   Akýmkoľvek   rozhodnutím   súdu v spore, ktorého predmetom je zrušenie rozhodcovského rozsudku nedochádza k žiadnej zmene   právneho   postavenia   rozhodcovského   súdu,   resp.   jeho   zriaďovateľa   a   jeho postavenie zostane nezmenené.

Rozhodovanie súdu môže mať v takomto prípade vplyv iba na právne postavenie účastníkov rozhodcovského konania, t. j. na žalobcu a žalovaného v rozhodcovskom konaní, ktorí sú tak zároveň i nositeľmi hmotnoprávnej legitimácie v takýchto druhoch sporov. Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   a   citované   zákonné   ustanovenia   súd   dospel k záveru, že v konaní pred rozhodcovským súdom bola porušená zásada rovnosti účastníkov konania, nakoľko rozhodcovský súd nepostupoval v súlade so svojím rokovacím poriadkom a ani v súlade s ustanoveniami zákona 244/2002 Z. z. týkajúcich sa postupu pri doručovaní písomností, nakoľko z dikcie oboch spomenutých predpisov vyplýva, že rozhodcovský súd je povinný zaslať všetky listiny a písomnosti, ktoré mu budú doručené jedným účastníkom konania je potrebné oznámiť ostatným účastníkom konania.

Nakoľko rozhodcovský súd tento postup nedodržal a žalobcovi neboli doručené spolu so   žalobou   prílohy   a   tieto   mu   neboli   doručené   ani   od   protistrany,   čím   nemal   žalobca rovnaký prístup k dôkazom predloženým v konaní a nemohol sa k nim adekvátne vyjadriť, má   súd   za   to,   že   účastníci   rozhodcovského   konania   nemali   rovnaké   postavenia   a   bola porušená zásady rovnosti postavenia účastníkov rozhodcovského konania.

S poukazom na uvedené skutočnosti súd na základe ust. § 40 ods. 1 písm. g) zákona 244/2002   Z.   z.   rozhodcovský   rozsudok   č.   12/2008   Medzinárodného   obchodného rozhodcovského súdu v B. zo dňa 24. 02. 2009 zrušil.“

Ústavný súd pri posudzovaní sťažnosti sťažovateľky musel zohľadniť skutočnosť, že sťažovateľka   už   v štádiu   predchádzajúcemu   vydaniu   napadnutého   rozhodcovského rozsudku   bola   úspešná   v rámci   konania   o zrušenie   prvého   rozhodcovského   rozsudku rozsudkom okresného súdu č. k. 42 Cb 350/2009-319 z 27. októbra 2011 (v ktorom bol riešený   prípad   s   rovnakým   skutkovým   a   procesným   základom).   Okresný   súd   v danom konaní poskytol z pohľadu sťažovateľky efektívnu ochranu a vyhovel okrem iného aj tým jej námietkam, ktoré sú významné aj v okolnostiach tejto veci.

Sťažovateľka napriek tomu, že vo svojej sťažnosti tvrdí, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu nemala efektívny prostriedok právnej ochrany svojho základného práva, porušenie   ktorého   namieta,   už   raz   bola   s predmetnou   námietkou   úspešná   v konaní o zrušenie   prvého   rozhodcovského   rozsudku   okresným   súdom.   V sťažnosti   neuviedla dôvody, prečo by tá istá námietka v okolnostiach danej veci nemala odôvodňovať možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku pred všeobecnými súdmi, ale naopak, by mala byť daná právomoc ústavného súdu o veci rozhodnúť.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že sťažovateľka za daného stavu mala   pred   všeobecným   súdom   k dispozícii   účinný   právny   prostriedok   na   ochranu namietaného porušenia svojho základného práva s tým, že v prípade, ak by prvostupňový súd   jej   žalobe   o zrušenie   napadnutého   rozhodcovského   rozsudku   nevyhovel,   mohla   sa domáhať   nápravy   v opravnom   konaní   v rámci   riadneho   inštančného   postupu,   prípadne za splnenia   zákonom   ustanovených   podmienok   aj využitím   mimoriadneho   opravného prostriedku.

V spojitosti s tým je potrebné uviesť, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy možno na ústavnom súde uplatniť iba v tom prípade, ak napriek vyčerpaniu všetkých prípustných prostriedkov nápravy došlo podľa tvrdenia sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv alebo slobôd (m. m. IV. ÚS 21/02).

Sťažovateľka   si   nemôže   vyberať   orgán   verejnej   moci,   ktorý   jej   má   poskytnúť ochranu   pred   namietaným   porušením   jej   práva.   Jej   povinnosťou   bolo   vyčerpať   všetky právne prostriedky ochrany ňou označeného základného práva, porušenie ktorého namieta, tak   ako   to   umožňuje   právny   poriadok   Slovenskej   republiky.   Až   po   ich   vyčerpaní, za predpokladu, že by boli splnené ostatné ústavné aj zákonné podmienky, by mohla byť daná právomoc ústavného súdu (IV. ÚS 171/04).

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky pri jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci bez toho, aby sa mohol zaoberať meritom veci, a bez toho, aby sa vyjadroval k jej odôvodnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   významu   rozhodovať o ďalších   návrhoch   sťažovateľky   vrátane návrhu   na odklad   vykonateľnosti   napadnutého rozhodcovského rozsudku.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2013