znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 149/2012-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť P. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1, čl. 21 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 8 Co 257/2011-121, 8 Co 258/2011, 8 Co 259/2011, 8 Co 260/2011 z 28. októbra 2011, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. K. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 23. februára 2012   doručená   sťažnosť   P.   K.,   B.   (ďalej len   „sťažovateľ“),   z ktorej   obsahu možno   vyvodiť,   že prostredníctvom   nej namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na nedotknuteľnosť osoby a súkromia podľa čl. 16 ods. 1 ústavy, základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, základného práva na   nedotknuteľnosť   obydlia   podľa   čl.   21   ods.   1   ústavy   uznesením   Krajského   súdu v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č. k. 8 Co 257/2011-121,   8 Co   258/2011, 8 Co 259/2011, 8 Co 260/2011 z 28. októbra 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“), ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:„Sťažovateľ   v   postavení   navrhovateľa   5.   11.   2010   doručil   Okresnému   súdu Bratislava V žalobu o nezákonnosť požadovať splnenie povinnosti založenej na porušení práva, ktorej súčasťou bol aj návrh na vydanie predbežného opatrenia. Sťažovateľ žalobu založil   na   tej   skutočnosti,   že   28.   10.   2010   prevzal   od   odporcu   výzvu   na   vypratanie izby (bytu) v súvislosti s ukončením nájomnej zmluvy. Návrhom na vydanie predbežného opatrenia sťažovateľ žiadal uložiť odporcovi povinnosť strpieť nájom izby a príslušenstva bytu a zdržať sa vypratania vecí sťažovateľa, to všetko do právoplatného rozhodnutia súdov vo veci samej. Žalobnému návrhu bola pridelená sp. zn. 7 C 318/2010. Súčasťou žalobného návrhu bola aj žiadosť sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov za podanie žaloby a za návrh na nariadenie predbežného opatrenia.

Okresný súd Bratislava V uznesením zo dňa 29. 11. 2010 č. k. 7 C 318/2010-18 návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol. Zároveň so zamietavým uznesením doručil 4. 12. 2010 sťažovateľovi výzvu, aby v lehote 15 dní predložil súdu riadne vyplnené tlačivo   o osobných,   majetkových   a   zárobkových   pomeroch   na   oslobodenie   od   súdnych poplatkov.

Sťažovateľ   6.   12.   2010   doručil   Okresnému   súdu   Bratislava   V   odvolanie   vo   veci predbežného opatrenia, ktorým napadol uznesenie tohto súdu č. k. 7 C 318/2010-18. Dňa 13. 12. 2010 doručil sťažovateľ okresnému súdu doklady požadované vo výzve potrebné k rozhodnutiu oslobodenia od súdnych poplatkov.

Krajský   súd   Bratislava   rozhodol   o   odvolaní   sťažovateľa   vo   veci   predbežného opatrenia   uznesením   zo   dňa   20.   decembra   2010   č.   k.   9   Co   461/2010-41   a   to   tak,   že napádané rozhodnutie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ podal proti potvrdzujúcemu uzneseniu krajského súdu dovolanie, ktoré doručil okresnému súdu 4. 01. 2011. Súčasťou dovolania bola aj žiadosť o ustanovenie zástupcu   z   radov   advokátov   pre   dovolacie   konanie.   Okresný   súd   Bratislava   V   doručil 24. 01. 2011 sťažovateľovi uznesenie zo dňa 18. 01. 2011 č. k. 7 C 318/2010-51, ktorým nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov. Zároveň doručil sťažovateľovi uznesenie zo dňa 18. 01. 2011 č. k. 7 C 318/2010-55, ktorým zamietol žiadosť sťažovateľa o ustanovenie sťažovateľovi zástupcu z radov advokátov pre dovolacie konanie.

Sťažovateľ   podal   7.02.2011   odvolanie   proti   uzneseniam   č.   k.   7   C   318/2010-51 a č. k. 7 C 318/2010-55.

Krajský   súd   Bratislava   napádané   uznesenia   okresného   súdu   potvrdil   uznesením zo dňa   28.   februára   2011   č.   k.   4   Co/65/2011-67   a   č.   k.   4   Co/70/2011   doručeným sťažovateľovi   10.   03.   2011   prostredníctvom   Okresného   súdu   Bratislava   V.   Zároveň 10. 03. 2011 okresný súd doručil sťažovateľovi uznesenie č. k. 7 C 318/2010-71, ktorým uložil   sťažovateľovi   povinnosť   zaplatiť   súdny   poplatok   33   €   za   návrh   na   nariadenie predbežného   opatrenia,   uznesenie   č.   k.   7   C   318/2010-73,   ktorým   uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok 33 € za odvolanie zo dňa 06. 12. 2010, uznesenie   č.   k.   7   C   318/2010-77,   ktorým   vyzval   sťažovateľa   na   doloženie   plnej   moci udelenej advokátovi na zastupovanie v dovolacom konaní o neplatnosť právneho úkonu a nariadenie predbežného opatrenia, výzvu č. k. 7 C 318/2010-69 na zaplatenie súdneho poplatku 99,50 € za návrh zo dňa 05. 11. 2010 a výzvu č. k. 7 C 318/2010-75 na zaplatenie súdneho poplatku 66 € za dovolanie zo dňa 03. 01. 2011.

Sťažovateľ   podal   22.   03.   2011   proti   uzneseniam   č.   k.   7   C   318/2010-71 a č. k. 7 C 318/2010-73 odvolanie.

Sťažovateľ doručil Okresnému súdu Bratislava V 22. 03. 2011 stanovisko k výzve na zaplatenie súdneho poplatku za dovolanie zo dňa 03. 01. 2011.

Sťažovateľ   podal   22.   03.   2011   proti   uzneseniam   Krajského   súdu   Bratislava č. k. 4 Co/65/2011-67 a č. k. 4 Co/70/2011 dovolanie.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   dovolanie   sťažovateľa   uznesením   zo   dňa 09. júna 2011 odmietol.

Uznesením zo dňa 13. 07. 2011 č. k. 7 C 318/2010-95 Okresný súd Bratislava V zastavil   dovolacie   konanie   o   dovolaní   proti   uzneseniu   Krajského   súdu   Bratislava č. k. 9 Co 461/2010-41 zo dňa 20. 12. 2010.

Uznesením zo dňa 13. 07. 2011 č. k. 7 C 318/2010-97 Okresný súd Bratislava V zastavil konanie o návrhu zo dňa 5. 11. 2010 o určenie neplatnosti právneho úkonu. Sťažovateľ   podal   10.   08.   2011   proti   uzneseniam   č.   k.   7   C   318/2010-95 a č. k. 7 C 318/2010-97 odvolanie.

Krajský   súd   Bratislava   rozhodol   o   odvolaniach   sťažovateľa   uznesením   zo   dňa 28. 11. 2011 (správne   má   byť   28.   októbra   2011,   pozn.) č.   k.   8   Co   257/2011-121, 8 Co 258/2011, 8 Co 259/2011 a 8 Co 260/2011 tak, že napádané uznesenia okresného súdu potvrdil.“

Sťažovateľ   namieta   porušenie   označených   základných   práv   podľa   ústavy   a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, ku ktorému malo dôjsť «rozhodovaním o oslobodení od súdnych poplatkov, ktoré namietal aj v konaní a ktoré súd vyhodnotil ako nedôvodné. Procesné vady viedli k vydaniu podľa sťažovateľa nezákonných napádaných uznesení.

Za otázku rozhodujúceho právneho významu považuje sťažovateľ otázku správneho ústavne konformného výkladu ustanovenia § 10 ods. 2 písm. f) zákona č. 71/1992 Zb. a § 138 ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku v ich vzájomnej súvislosti v sťažovateľovej veci. Sťažovateľ tvrdí, že podanie návrhu na nariadenie predbežného opatrenia spolu so žiadosťou o oslobodenie od súdnych poplatkov za tento návrh nedáva súdu do rozhodnutia o oslobodení od súdnych poplatkov dôvod na procesný postup s aplikáciou ust. § 10 ods. 2 písm. f) zák. č. 71/1992 Zb. Sťažovateľ tvrdí, že jeho povinnosť zaplatiť poplatok za návrh na nariadenie predbežného opatrenia vyplývajúca z ust. § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. je súčasným podaním návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov „pozastavená“. Podľa sťažovateľa za takéhoto skutkového stavu súd nemôže konať a rozhodovať o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia a konanie a rozhodnutie opierať o ust. § 10 ods. 2 písm. f) O. s. p... Krajský súd Bratislava rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti zamietavému rozhodnutiu vo veci návrhu na nariadenie predbežného opatrenia 20. 12. 2010, čiže taktiež skôr   ako   prvostupňový   súd   rozhodol   o návrhu   sťažovateľa   o oslobodenie   od   súdnych poplatkov a odvolací súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti nepriznaniu oslobodenia od súdnych poplatkov. Podľa sťažovateľa takým postupom založili súdy vadu konania, ktorá spôsobuje   zmätočnosť   konania   a nezákonnosť   všetkých   rozhodnutí,   ktoré   boli   následne vydané, čiže aj ústavnou sťažnosťou napádaných uznesení.».

Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažovateľ ďalej uvádza, že ním „súd   rozhodol   o zastavení   dovolacieho   konania   vo   veci   návrhu   na   nariadenie predbežného   opatrenia.   Rozhodnutie   založil   na   ust.   § 10   ods.   1   zák.   č.   71/1992   zb. o súdnych poplatkoch s odôvodnením, že navrhovateľovi (sťažovateľovi) vznikla povinnosť zaplatiť   súdny   poplatok   za   dovolanie   v sume   66   €,   ktorý   sťažovateľ   aj   napriek   výzve a poučeniu   neuhradil.   Sťažovateľ   poukazuje   na   skutočnosti (uvedené   vyššie,   pozn.) spôsobujúce zmätočnosť a nezákonnosť výzvy č. k. 7 C 318/2010-75 na zaplatenie súdneho poplatku 66 € za dovolanie.

Námietky sťažovateľa o vecnej nesprávnosti rozhodnutí súdov vo veci rozhodovania o oslobodení sťažovateľa od súdnych poplatkov a ustanovení zástupcu sťažovateľovi z radov advokátov pre dovolacie konanie súd vyhodnotil ako irelevantné pre posúdenie zákonom stanovených   podmienok   pre   zastavenie   dovolacieho   konania   pre   nezaplatenie   súdneho poplatku.   Sťažovateľ   naopak,   tieto   námietky   považuje   za   rozhodujúcu   skutočnosť   pre spravodlivé rozhodnutie vo veci....

Napádaným   uznesením   8   Co   260/2011   zo   dňa   28. októbra   2011   súd   rozhodol o zastavení konania vo veci návrhu zo dňa 05. 11. 2010 o určenie neplatnosti právneho úkonu. Rozhodnutie založil na § 10 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. s odôvodnením, že podaním návrhu   vznikla   sťažovateľovi   povinnosť   zaplatiť   súdny   poplatok   za   návrh   na   konanie, o žiadosti sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov bolo právoplatne rozhodnuté a sťažovateľ aj napriek výzve súdu súdny poplatok v sume 99,50 € nezaplatil. Sťažovateľ ústavný súd odkazuje na svoje vyjadrenia (už uvedené, pozn.).“.

V záverečnej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   poukazuje   na   skutočnosť,   že „následkom nezákonných a vecne nesprávnych napádaných rozhodnutí, nezákonných rozhodnutí, ktoré im   predchádzali   a nesprávneho   postupu   súdov   je   tá   skutočnosť,   že   sťažovateľ   bol   dňa 01. 01. 2011 bez rozhodnutia príslušného orgánu násilím vysťahovaný z bytu, ktorý užíval na základe ústnej nájomnej zmluvy, riadne a včas platil dohodnuté nájomné a užíval byt v súlade s dohodnutými podmienkami...

Sťažovateľ sa domnieva, že postup a rozhodnutia súdov vykazujú znaky korupčného konania   a možno   ho   považovať   za   odopretie   spravodlivosti   s následkom   porušenia základných práv sťažovateľa...“.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti o nej nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd Bratislava v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn.   7   C   318/2010   uzneseniami   č.   k.   8   Co   257/2011-121   zo   dňa   28.   októbra   2011, č. k. 8 Co 258/2011 zo dňa 28. októbra 2011, č. k. 8 Co 259/2011 zo dňa 28.októbra 2011 a č. k. 8 Co 260/2011 zo dňa 28. októbra 2011 poruši1 základné právo P. K... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, na spravodlivé, verejné prerokovanie jeho veci v primeranej lehote nezávislým a nestranným súdom upravenom v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia zaručenom v čl. 16 ods. 1 ústavy, na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 ústavy a na nedotknuteľnosť obydlia zaručenom v čl. 21 ods. 1 ústavy.

Uznesenia   Krajského   súdu   Bratislava   č.   k.   8   Co   257/2011-121   zo   dňa 28. októbra 2011, č. k. 8 Co 258/2011 zo dňa 28. októbra 2011, č. k. 8 Co 259/2011 zo dňa 28. októbra 2011 a č. k. 8 Co 260/2011 zo dňa 28. októbra 2011 zrušuje a vracia vec v Krajskému súdu Bratislava na nové konanie a rozhodnutie.

Sťažovateľovi   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   6000   euro (šesťtisíc euro), ktoré mu je Krajský súd Bratislava povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   ukladá   povinnosť   zaplatiť   trovy právneho zastúpenia konania o ústavnej sťažnosti P. K. na účet jeho právneho zástupcu. Krajský súd Bratislava je povinný uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

Súčasťou   sťažnosti   je   aj   žiadosť   sťažovateľa   o ustanovenie   advokáta   na   jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o   postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa §25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1, čl. 21 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 8 Co 257/2011-121, 8 Co 258/2011, 8 Co 259/2011, 8 Co 260/2011 z 28. októbra 2011 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Z dokumentácie priloženej k sťažnosti   vyplýva,   že   krajský   súd   namietaným   uznesením   rozhodol   spoločne o odvolaniach   sťažovateľa   proti   uzneseniam   Okresného   súdu   Bratislava   V   (ďalej   len „okresný   súd“)   č.   k.   7   C   318/2010-71   zo   4.   marca   2011,   č.   k.   7   C   318/2010-73 zo 4. marca 2010,   č.   k.   7   C   318/2010-95   z 13.   júla   2011   a č. k. 7   C   318/2010-97 z 13. júla 2011 tak, že ich potvrdil.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

V   súvislosti   s   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   sťažovateľa   ústavný   súd považoval za potrebné poukázať aj na svoju stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje, že   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (napr.   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 176/03).

II.1   K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a lebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   k uzneseniu   okresného   súdu č. k. 7 C 318/2010-71 zo 4. marca 2011 (týmto uznesením bola uložená sťažovateľovi povinnosť   zaplatiť   súdny   poplatok   za   návrh   na   nariadenie   predbežného opatrenia z 5. novembra   2010   v   sume   33   €,   pozn.)   a k uzneseniu   okresného   súdu č. k. 7 C 318/2010-73 zo 4. marca 2011 (týmto uznesením bola sťažovateľovi uložená povinnosť   zaplatiť   súdny   poplatok   za   odvolanie   proti   uzneseniu   okresného   súdu č. k. 7 C 318/2010-18 z 29. novembra 2010, ktoré podal 6. decembra 2010 v sume 33 €) krajský súd v odôvodnení namietaného uznesenia predovšetkým uviedol:

„Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že navrhovateľ podal dňa 05. 11. 2010 návrh na začatie   konania,   ktorým   sa   domáhal   určenia   neplatnosti   právneho   úkonu   a   zároveň podal návrh na nariadenie predbežného opatrenia. Keďže nežiadal o návrhoch rozhodnúť alternatívne, ale žiadal vydať rozsudok vo veci samej a súčasne aj nariadenie predbežného opatrenia, nejde v danom prípade o alternatívne uplatnenie viacerých návrhov na začatie konania   a   nemožno   v danom prípade   postupovať   podľa poznámky č.   8 k položke č.   1 Sadzobníka súdnych poplatkov, tieto námietky navrhovateľa uvedené v jeho odvolaní sú nedôvodné.

Podaním   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   vznikla   navrhovateľovi v zmysle citovaných ustanovení poplatková povinnosť z návrhu na nariadenie predbežného opatrenia v sume 33,- eur a podaním odvolania proti uzneseniu súdu prvého stupňa zo dňa 29.   11.   2010   č.   k.   7   C   318/2010-18,   ktorým   súd   prvého   stupňa   zamietol   jeho   návrh na nariadenie   predbežného   opatrenia,   vznikla   navrhovateľovi   poplatková   povinnosť v zmysle   citovaných   ustanovení   za   odvolanie   proti   rozhodnutiu   o   návrhu   na   vydanie predbežného opatrenia. Súd prvého stupňa preto postupoval správne, keď napadnutými uzneseniami   uložil   navrhovateľovi   povinnosť   zaplatiť   súdny   poplatok   z   návrhu na nariadenie predbežného opatrenia v sume 33,- eur a súdny poplatok za odvolanie zo dňa 06. 12. 2010 v sume 33,- eur.

Z ustanovenia § 10 ods.   2 citovaného zákona o súdnych poplatkoch vyplýva,   že v prípade   vzniku   poplatkovej   povinnosti   podaním   návrhu   na   nariadenie   predbežného opatrenia súd nezastaví konanie pre nezaplatenie poplatku, a teda nezaplatenie súdneho poplatku z návrhu na nariadenie predbežného opatrenia nie je dôvodom na zastavenie konania a nemožno postupovať podľa § 10 ods. 1 citovaného zákona. Vzhľadom na to odvolací súd námietky navrhovateľa týkajúce sa procesných vád konania spočívajúcich v tom, že súd prvého stupňa konal o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia pred zaplatením súdneho poplatku a pred rozhodnutím o jeho žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov   posúdil   ako   nedôvodné,   a   to   aj   vzhľadom   na   to,   že   o   žiadosti   navrhovateľa o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   rozhodol   súd   prvého   stupňa   uznesením   zo   dňa 18. 01. 2011 tak, že oslobodenie od súdnych poplatkov mu nepriznal, toto rozhodnutie bolo potvrdené   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   28.   02.   2011 č. k. 4 Co/65/2011-67, 4 Co/70/2011, proti ktorému navrhovateľ podal dovolanie, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 09. 06. 2011 č. k. 3 Cdo 60/2011 odmietol.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenia súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.“

K uzneseniu okresného súdu č. k. 7 C 318/2010-95 z 13. júla 2011, ktorým tento dovolacie konanie o dovolaní sťažovateľa z 3. januára 2011 proti uzneseniu krajského súdu č.   k.   9   Co   461/2010-41   z 20.   decembra   2010   zastavil,   krajský   súd   v odôvodnení namietaného   uznesenia   uviedol,   že „Z   obsahu   spisu   vyplýva,   že   navrhovateľ   podal dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 461/2010-41 zo dňa 20. 12. 2010, ktorým potvrdil uznesenie Okresného súdu Bratislava V č. k. 7 C 318/2010-18 zo   dňa   29.   11.   2010.   Podaním   dovolania   vznikla   navrhovateľovi   poplatková   povinnosť v sume   66,-   eur,   pretože   podľa   §   6   ods.   2   veta   tretia   zákona   č.   71/1992   Zb.   v   znení neskorších   zmien   a doplnkov,   poplatok   za   dovolanie   sa   vyberá   vo   výške   dvojnásobku poplatku ustanoveného v Sadzobníku. Keďže navrhovateľ si poplatkovú povinnosť nesplnil a nejde o žiaden z prípadov uvedených v ustanovení § 10 ods. 2 citovaného zákona, správne súd   prvého   stupňa   postupoval,   keď   v   zmysle   §   10   ods.   1   citovaného   zákona   vyzval navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku s poučením o následkoch jeho nezaplatenia a v súlade s týmto ustanovením zastavil dovolacie konanie, keď navrhovateľ napriek výzve súdny poplatok nezaplatil.

Námietky navrhovateľa uvedené v jeho odvolaní, týkajúce sa posudzovania splnenia zákonom   stanovených   podmienok   pre   priznanie   mu   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov v zmysle § 138 ods. 1 O. s. p. sú v danom prípade irelevantné pre posúdenie splnenia zákonom   stanovených   podmienok   pre   zastavenie   dovolacieho   konania   pre   nezaplatenie súdneho poplatku, vzhľadom na to, že o návrhu navrhovateľa na oslobodenie od súdnych poplatkov bolo už právoplatne rozhodnuté a nebolo mu vyhovené ani v dovolacom konaní. Ďalšie   námietky   navrhovateľa   odvolací   súd   posúdil   ako   nedôvodné   z   dôvodov   vyššie uvedených.

Odvolací súd preto napadnuté uznesenie súd prvého stupňa podľa   § 219 ods.   1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.“.

K uzneseniu okresného súdu č. k. 7 C 318/2010-97 z 13. júla 2011, ktorým tento konanie o návrhu sťažovateľa z 5. novembra 2010 na určenie neplatnosti právneho úkonu zastavil,   krajský   súd   v odôvodnení   namietaného   uznesenia   predovšetkým   uviedol,   že „správne súd prvého stupňa dospel k záveru, že podaním návrhu o určenie neplatnosti právneho úkonu vznikla navrhovateľovi poplatková povinnosť v zmysle § 5 ods. 1 písm. a) zákona   č.   71/1992   Zb.   a výzvou   vyzval   navrhovateľa   na   zaplatenie   súdneho   poplatku v správnej   výške   99,50   eur,   výzva   súdu   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za   návrh obsahovala aj poučenie o následkoch nezaplatenia súdneho poplatku a navrhovateľovi bola riadne doručená, avšak navrhovateľ v stanovenej lehote súdny poplatok nezaplatil, a preto súd prvého stupňa postupoval v súlade s ust. § 10 ods. 1 citovaného zákona, keď konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku zastavil, pričom poukázal na skutočnosť, že o žiadosti navrhovateľa na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov bolo právoplatne rozhodnuté uznesením prvostupňového súdu v spojení s rozhodnutím odvolacieho súdu a dovolanie navrhovateľa   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   dovolací   súd   odmietol.   Navrhovateľ vo svojom odvolaní opätovne namieta nesprávnosť rozhodnutí, ktorými mu nebolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkoch a nesprávne posudzovanie jeho osobných, majetkových a zárobkových pomerov, avšak tieto námietky nemožno považovať za dôvodné z dôvodov vyššie uvedených.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.“.

Základ argumentácie sťažovateľa, ktorá podľa neho odôvodňuje záver o porušení ním   označených   základných   práv   podľa   ústavy   a   práva   podľa   dohovoru   namietaným uznesením   krajského   súdu,   sa   týka   posúdenia   splnenia   zákonných   podmienok na oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   v   zmysle   §   138   ods.   1   Občianskeho   súdneho poriadku. Krajský súd v namietanom uznesení uviedol, že splnenie zákonných podmienok na oslobodenie od súdnych poplatkov bolo predmetom skúmania zo strany okresného súdu, ktorý   uznesením   č. k.   7   C   318/2010-51   z   18.   januára   2011   sťažovateľovi oslobodenie nepriznal,   ako   aj   krajského   súdu   v   odvolacom   konaní,   ktorý   uznesením č. k. 4 Co   65/2011-67   a   sp.   zn.   4 Co 70/2011   z   28.   februára   2011   označené   uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil. Následne Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací uznesením sp. zn. 3 Cdo 60/2011 z 9. júna 2011 dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu č. k. 4 Co 65/2011-67 a sp. zn. 4 Co 70/2011 z 28. februára 2011 odmietol. Z uvedeného dôvodu považuje ústavný súd právny záver krajského súdu o irelevantnosti   opakovaných   námietok   sťažovateľa   o   nesprávnosti   predchádzajúcich rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu, ktorými mu nebolo priznané oslobodenie od súdnych   poplatkov,   vyjadrený   v namietanom   uznesení   z ústavného   hľadiska   za akceptovateľný a udržateľný.

Ústavný súd sumarizujúc už uvedené konštatuje, že dôvody, na ktorých je namietané uznesenie krajského súdu založené, sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem. Namietané uznesenie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle ani arbitrárnosti, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne   závery,   ktoré   sú   v   ňom   obsiahnuté,   sú   výsledkom   vlastných   myšlienkových postupov   a hodnotení   krajského   súdu,   ktoré ústavný súd   nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (m.   m.   I.   ÚS   21/98,   IV.   ÚS   110/03).   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   navyše pripomína, že nie je ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní nezistil existenciu takej príčinnej súvislosti medzi   obsahom   namietaného uznesenia   krajského   súdu   a   základným   právom   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by umožnila vysloviť záver o ich porušení po prípadnom prijatí sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   a preto   sťažnosť   v   tejto   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.2   K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a čl. 21 ods. 1 ústavy

Podľa   čl.   16   ods.   1   ústavy   nedotknuteľnosť   osoby   a   jej   súkromia   je   zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

V súlade s čl. 19 ods. 1 ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa čl. 21 ods. 1 ústavy obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva.

Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   základných   práv   sťažovateľa   podľa   čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a čl. 21 ods. 1 ústavy namietaným uznesením krajského súdu ústavný súd   poukazuje   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru,   podľa   ktorej   všeobecný   súd   zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patria aj základné práva vyplývajúce z čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a čl. 21 ods. 1 ústavy,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a čl. 21 ods. 1 ústavy by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu (v danom prípade krajského súdu) primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (napr. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).

Pretože   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným   uznesením krajského súdu a možným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemožno   vzhľadom   na   uvedené   uvažovať   ani   o   porušení   ďalších   v   petite   sťažnosti označených základných práv sťažovateľa.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj túto časť sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na to,   že   sťažnosť bola odmietnutá ako celok,   bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa vyjadrenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 15. marca 2012