znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 149/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. B., Ž., zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. M. B., s. r. o, Ž., konajúcou prostredníctvom advokátky a konateľky JUDr. M. B., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Martin   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   6 C 359/01 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 191/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. M. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. februára 2011 doručená sťažnosť Mgr. M. B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 359/01 (ďalej aj „napadnuté konanie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 191/2009 (ďalej aj „napadnuté konanie krajského súdu“).

Sťažovateľka okrem iného uviedla: „mám za to, že v konaní tohto prvostupňového a odvolacieho súdu došlo k neprimeraným, neodôvodneným a značným prieťahom v konaní vedenom pod č. k. 6 C 359/01, č. k. 8 Co 191/09, po doručení žalobného návrhu spísaného dňa 31. 1. 1995 príslušnému súdu.“

Sťažovateľka v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd vydal vo veci samej nález, ktorým vysloví, že

„Právo   Mgr.   M.   B...   priznané   čl. 48   ods. 2   Ústavy   SR   a   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   v   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde v Martine, pod sp. zn. 6 C 359/01, aby sa vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, bolo porušené.

Právo   Mgr.   M.   B...   priznané   čl. 48   ods. 2   Ústavy   SR   a   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   v   konaní   vedenom   na   Krajskom   súde v Žiline, pod sp. zn. 8 Co 191/2009, na spravodlivý súdny proces bolo porušené.“.

Okrem vyslovenia porušenia označených práv v napadnutých konaniach okresného súdu   a krajského   súdu   sťažovateľka   žiada,   aby   jej   ústavný   súd   priznal   finančné zadosťučinenie v sume 49 790,85 €, ako aj „náhradu trov právneho zastúpenia“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   ide   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby ten orgán (okresný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (III. ÚS 263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sa namieta porušenie základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   resp.   práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom   už v sťažnosti   podľa   čl. 127 ods. 1 ústavy   označený   všeobecný   súd meritórne rozhodol pred jej podaním (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu týchto práv   nečinnosťou   tohto   súdu   v čase   doručenia   sťažnosti   nemohlo   dochádzať   (m. m. II. ÚS 387/06).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv   sťažovateľa.   Uvedený   názor   vychádza   zo   skutočnosti,   že   táto   sťažnosť   zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§ 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetom   sťažnosti   je   preskúmanie   opodstatnenosti tvrdenia   sťažovateľky,   podľa   ktorého   postupom   okresného súdu   v konaní vedenom   pod sp. zn. 6 C 359/01 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 191/2009 malo dôjsť k porušeniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd na pojednávaní uskutočnenom 6. apríla 2010 rozhodol rozsudkom v merite veci a po podaní odvolania 28. mája 2010 predložil   vec   na   rozhodnutie   krajskému   súdu.   Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd konštatuje, že okresný súd rozhodnutím vo veci ešte pred doručením sťažnosti ústavnému súdu   vykonal   všetky   zákonom   predpokladané   a   dovolené   úkony   na   odstránenie   stavu právnej   neistoty   sťažovateľky,   a preto   už   nemohol   v čase   doručenia   sťažnosti   žiadnym ústavne   relevantným   spôsobom   ovplyvniť   priebeh   konania,   prípadne   spôsobiť   prieťahy v ňom, a teda nemohol už ani porušovať sťažovateľkou v sťažnosti označené práva.

Keďže   sťažovateľka   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 21. februára 2011, t. j. v čase, keď okresný súd už vo veci samej nekonal, v dôsledku čoho už k porušovaniu v sťažnosti označených práv   jeho postupom   nemohlo dochádzať,   ústavný   súd sťažnosť v časti   smerujúcej   proti okresnému súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 359/01 v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd dodáva, že krajský súd rozsudkom sp. zn. 8 Co/188/2010 z 27. januára 2011, teda ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu zo 6. apríla 2010 vo vzťahu k navrhovateľke vo 4. rade (t. j. sťažovateľke, pozn.) potvrdil.

2. Pokiaľ ide o sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 8 Co 191/2009, ústavný súd poukazuje na to, že podľa § 53 ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   možno   podať   v lehote   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

K porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   malo   dôjsť,   ako   vyplýva   z petitu   sťažnosti,   ktorým   je   ústavný   súd   viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), postupom krajského súdu v označenom konaní. Ústavný súd zistil, že uvedené konanie právoplatne skončilo 5. februára 2010, keď nadobudol právoplatnosť rozsudok krajského súdu z 15. decembra 2009.

Keďže   sťažnosť   bola   ústavnému   súdu   doručená   až   21.   februára   2011,   teda nepochybne po   uplynutí   lehoty   ustanovenej   na   podanie   sťažnosti   v   § 53   ods. 3   zákona o ústavnom   súde,   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   ako   oneskorene   podanú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   ústavný   súd   ďalšími   návrhmi   v nej uvedenými nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2011