znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 149/2010-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. mája 2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnostiach V. D. a M. D., I. P. a E. P., J. K. a I. K., M. R. a D. R., L. S. a J. S. a K. T. a M. T., všetci bytom B., zastúpených advokátkou JUDr. K. U., B.,   ktorými   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 53/2000, za účasti Okresného súdu Banská Bystrica, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo V. D. a M. D., I. P. a E. P., J. K. a I. K., M. R. a D. R., L. S. a J. S. a K. T. a M. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 53/2000 p o r u š e n é   b o l i.

2. V. D. a M. D., I. P. a E. P., J. K. a I. K., M. R. a D. R., L. S. a J. S. a K. T. a M. T. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré im j e   Okresný   súd   Banská   Bystrica p o v i n n ý   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Banská Bystrica j e   p o v i n n ý   uhradiť V. D. a M. D., I. P. a E. P., J. K. a I. K., M. R. a D. R., L. S. a J. S. a K. T. a M. T. trovy konania v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet ich právnej zástupkyne JUDr. K. U., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnostiam n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 22. a 23. marca 2010 doručené sťažnosti V. D. a M. D., I. P. a E. P., J. K. a I. K., M. R. a D. R., L. S. a J. S. a K. T. a M. T., všetci bytom B. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. K. U., B., ktorými namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13   C 53/2000.

Z   obsahu   sťažností   vyplýva,   že   sťažovatelia   spolu   s   ďalšími   žalobcami   podali okresnému súdu 17. marca 2000 žalobu o uloženie povinnosti uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu proti žalovanej J., spol. s r. o. (ďalej len „žalovaná“). V priebehu konania sťažovatelia   spolu   s   ďalšími   žalobcami   zmenili   požadovaný   petit   tak,   že   sa   domáhali nahradenia prejavu vôle žalovanej na uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva bytov.

Sťažovatelia v sťažnostiach uvádzajú chronologický prehľad úkonov okresného súdu a účastníkov konania v predmetnej veci. Z tohto prehľadu okrem iného vyplýva, že okresný súd vo veci už rozhodol rozsudkom z 2. apríla 2003; toto rozhodnutie okresného súdu ale bolo zrušené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 Co 33/06-841 z 28. júna 2006. Následne 29. júna 2006 Okresný súd Bratislava I vyhlásil konkurz na majetok žalovanej. Dňa 7. februára 2007 okresný súd oznámil sťažovateľom, že konanie bolo prerušené z dôvodu vyhlásenia konkurzu. Ostatným úkonom okresného súdu vo veci podľa tvrdenia sťažovateľov bol prípis zo 7. apríla 2009 adresovaný Okresnému súdu Bratislava I, ktorým okresný súd žiadal o vyjadrenie, či konkurzné konanie týkajúce sa žalovanej už bolo skončené.

Sťažovatelia doručili predsedovi okresného súdu 24. júla 2009 sťažnosť na prieťahy v konaní, v ktorej okrem iného tvrdili, že podľa ich názoru v danom prípade nie je daný dôvod na prerušenie konania v zmysle § 47 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „zákon   o   konkurze“).   Prípisom   sp.   zn.   Spr   3035/2009   zo   7.   augusta   2009 predseda   okresného   súdu   oznámil   sťažovateľom,   že   v   konaní   boli   zistené   prieťahy a sťažnosť   považuje za   dôvodnú.   Podľa   názoru   predsedu   okresného   súdu   je   predmetné konanie prerušené v súlade so zákonom o konkurze. V tejto súvislosti tiež uviedol, že „... ak ste mali iný právny názor,   mohli ste tento produkovať v rámci konania.   Súd by sa takýmto vyjadrením odlišného právneho názoru zaoberal, čo sa však nestalo. Súd nemal vedomosť   o právnych   názoroch   vyšších   súdov   tak,   ako   ich   uvádzate   v   sťažnosti.   Pre ochranu práv účastníkov sa súd následne s týmito rozhodnutiami oboznámi a zaujme k nim právny názor, ktorý v rámci konania oznámi účastníkom konania.“.

Sťažovatelia zhodne v každej zo sťažností žiadajú, aby ústavný súd o nich rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C   53/2000   bolo   porušené   ich   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   prikáže   okresnému   súdu,   aby   v   tomto   konal   bez zbytočných   prieťahov   a   prizná   sťažovateľom   v   rámci   každej   sťažnosti   spoločne a nerozdielne   finančné   zadosťučinenie   v   sume   3 000   €.   Zároveň   sťažovatelia   žiadajú o priznanie úhrady trov konania pred ústavným súdom v sume 254,88 €, a to v rámci každej sťažnosti spoločne a nerozdielne.

Ústavný   súd   sťažnosti   sťažovateľov   po   ich   predbežnom   prerokovaní   uznesením č. k. IV. ÚS 149/2010-9 z 1. apríla 2010 prijal na ďalšie konanie a zároveň ich spojil na spoločné konanie podľa § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v spojení s § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Po   prijatí   sťažností   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právnu   zástupkyňu sťažovateľov a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril   k   sťažnostiam.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   a   predseda   okresného   súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľov a predsedu okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s §   30   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   upustil   od   ústneho pojednávania, keďže dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu sa k sťažnosti vyjadril v prípise sp. zn. Spr 4014/2010 z 21. apríla 2010, v ktorom po chronologickom   prehľade procesných úkonov okresného súdu   v   predmetnom   konaní s odkazom   na vyjadrenie   zákonného sudcu   konštatoval, že „vo veci sp. zn. 13 C 53/2000 nedošlo k prieťahom v konaní a súd vo veci konal plynule“. Podľa predsedu okresného súdu „Dĺžka konania je zapríčinená väčším počtom účastníkov, množstvom listinných dôkazov predložených v konaní a taktiež to, že účastníci konania niekoľkokrát menili žalobný petit. Odporca je od 29. 06. 2006 v konkurze, ktorý nie je doposiaľ právoplatne skončený. Od tohto dátumu je konanie v zmysle § 47 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. prerušené, pretože predmet sporu sa týkal majetku podliehajúcemu konkurzu patriaceho   úpadcovi,   o   čom   svedčia   aj   konania   vedené   na   Okresnom   súde   Bratislava, vo veciach o vylúčení vecí z konkurznej podstaty, ktoré taktiež nie sú právoplatne skončené. V žalovanej veci teda od 29. 06. 2006 neplynuli procesné lehoty a až do právoplatného skončenia konkurzného konania nie je možné v tejto veci pokračovať.“.

Právna zástupkyňa sťažovateľov v liste z 29. apríla 2010 na výzvu ústavného súdu zaujala stanovisko k vyjadreniu predsedu okresného súdu, v ktorom vo vzťahu k tvrdeniu predsedu okresného súdu obsiahnutom v jeho prípise z 21. apríla 2010 poukazuje na jeho písomnú   odpoveď   na sťažnosť   sťažovateľov na prieťahy   v konaní zo   7.   augusta   2009, v ktorej vyhodnotil sťažnosť ako dôvodnú, a v tejto súvislosti uvádza, že „Sťažovatelia trvajú na všetkých dôvodoch, pre ktoré bola sťažnosť podaná a navrhujú, aby Ústavný súd Slovenskej   republiky   prijal   nález   v   rozsahu   sťažnosti   prijatej   uznesením č. IV. ÚS 149/2010.“.

II.

Z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 13 C 53/2000 ústavný súd zistil tento priebeh namietaného konania:

- sťažovatelia spolu s ďalšími žalobcami podali 17. marca 2000 okresnému súdu žalobu,   ktorou   sa   domáhali   uloženia   povinnosti   žalovanej   uzavrieť   zmluvu   o   prevode vlastníctva bytov a spoluvlastníckeho podielu na pozemku,

- okresný súd vyzval 21. marca 2000 žalovanú, aby sa vyjadrila k žalobe,

- uznesením sp. zn. 13 C 53/00 z 30. júna 2000 vydal okresný súd na návrh žalobcov predbežné   opatrenie,   ktorým   zakázal   žalovanej   nakladať   so   spornými   nehnuteľnosťami (predmetné   uznesenie   okresný   súd   opravil   uznesením   z   8.   augusta   2000),   spis   bol   po odvolaní žalovanej predložený krajskému súdu,

-   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   16   Co   2173/00   z   29.   septembra   2000   zmenil napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   tak,   že   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia zamietol,

- okresný súd 11. decembra 2000 nariadil termín pojednávania na 5. február 2001, ktoré bolo odročené na neurčito z dôvodu úpravy petitu žalobcami,

- podaním doručeným okresnému súdu 22. februára 2001 žalobcovia zmenili žalobný petit   a   domáhali   sa   nahradenia   prejavu   vôle   žalovaného   (zatiaľ   však   bez   doloženia konkrétneho znenia zmlúv, ktoré sa zaviazali doručiť dodatočne),

- sťažovatelia doručili okresnému súdu 27. apríla 2001 podanie, ktorého súčasťou bolo konkrétne znenie zmluvy, ktorá má byť súčasťou požadovaného rozsudku,

- podaním doručeným okresnému súdu   30. mája 2001 došlo   k rozšíreniu   žaloby o ďalších žalobcov a k zmene petitu,

- okresný súd prípisom z 1. júna 2001 vyzval žalovaného, aby sa vyjadril ku zmene žaloby (výzvu zopakoval 9. júla 2001),

- dňa 15. októbra 2001 okresný súd nariadil termín pojednávania na 7. november 2001, na ktorom pripustil do konania ďalších žalobcov (v 3. až 36. rade) a pojednávanie odročil na neurčito na účely doplnenia dokazovania,

-   žalobcovia   doručili   okresnému   súdu   23.   januára   2002   upresnenie   a   doplnenie žaloby,

- pokynom z 19. júna 2002 okresný súd zisťoval stav konaní vedených žalovanou proti žalobcom o vypratanie sporných nehnuteľností,

- 29. júla 2002 okresný súd nariadil termín pojednávania na 28. október 2002, ktoré bolo odročené na neurčito na účely doplnenia dokazovania,

- podaním doručeným okresnému súdu 28. októbra 2002 žalobcovia upresnili petit,

- 10. februára 2003 okresný súd nariadil termín pojednávania na 2. apríl 2003, na ktorom pripustil zmenu žaloby a po skončení dokazovania vyhlásil rozsudok, ktorým žalobe vyhovel, pričom   na základe fikcie   doručenia   právnemu   zástupcovi   žalovanej považoval rozsudok za právoplatný k 29. júlu 2003,

- žalovaná podala proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 13 C 53/00 z 2. apríla 2003 odvolanie   z   5.   augusta   2003,   pričom   právny   zástupca   žalovanej   podaním   doručeným okresnému   súdu   6.   septembra   2003   požiadal   o   odpustenie   zmeškania   odvolacej   lehoty tvrdiac, že v čase doručovania rozsudku okresného súdu bol na dovolenke v Taliansku, a preto nebolo možné aplikovať fikciu doručenia v zmysle § 47 ods. 2 poslednej vety OSP,

- uznesením č. k. 13 C 53/00-601 z 24. novembra 2003 okresný súd zamietol návrh žalovanej na odpustenie zmeškania lehoty,

- na základe dožiadania krajského súdu (v súvislosti so sťažnosťou žalovanej pre nezákonný postup pri správoplatnení rozsudku sp. zn. 13 C 53/00 z 2. apríla 2003) okresný súd predložil 25. novembra 2003 spis krajskému súdu,

-   krajský   súd   vrátil   spis   okresnému   súdu   2.   decembra   2003   spolu   so   svojou odpoveďou   na   sťažnosť   žalovanej,   v   ktorej   je   okrem   iného   uvedené,   že „Vec   bude predložená krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní odporcu, proti rozsudku z 2. 4. 2003, ktorý posúdi, či odvolanie bolo podané včas...“ (spis bol opätovne predložený krajskému súdu 16. decembra 2003),

- krajský súd uznesením sp. zn. 17 Co 391/03 z 28. januára 2004 zrušil uznesenie okresného súdu o zamietnutí návrhu žalovanej na odpustenie zmeškania lehoty a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie (spis bol okresnému súdu vrátený 10. februára 2004),

-   okresný   súd   23.   februára   2004   nariadil   termín   výsluchu   právneho   zástupcu žalovanej v súvislosti s okolnosťami doručovania rozsudku na 27. február 2004, ktorý po zmene termínu uskutočnil 24. marca 2004,

-   okresný   súd   dožiadaním   z   18.   júna   2004   požiadal   Okresný   súd Bratislava I o vykonanie   výsluchu   doručovateľky,   ktorý   urgoval   3.   augusta   2004 a 29. októbra 2004,

-   Okresný   súd   Bratislava   I   zaslal   okresnému   súdu   2.   novembra   2004   zápisnice o výsluchu doručovateľky,

- uznesením okresného súdu č. k. 13 C 53/00-704 z 27. mája 2005 bol zamietnutý návrh žalovanej na odpustenie zmeškania lehoty, keďže k zmeškaniu lehoty na podanie odvolania podľa jeho záverov v skutočnosti nedošlo,

- proti   uzneseniu   okresného súdu   č.   k.   13 C 53/00-704 z 27.   mája 2005 podala odvolanie 29. júna 2005 jedna zo žalobkýň,

- spis bol predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní 1. augusta 2005, ktorý uznesením sp. zn. 17 Co 251/05 zo 17. augusta 2005 odvolanie žalobkyne odmietol a spis vrátil okresnému súdu 23. augusta 2005,

- na základe odvolania žalovanej proti rozsudku sp. zn. 13 C 53/00 z 2. apríla 2003 bol spis predložený 13. októbra 2005 krajskému súdu, ktorý ho 25. novembra 2005 vrátil ako predčasne predložený z dôvodu, že okresný súd nesprávne vyrubil súdny poplatok za odvolanie,   pričom   krajský   súd   zároveň   vytkol   okresnému   súdu,   že   dosiaľ   nerozhodol o späťvzatí žaloby žalobcami v 1. a 2. rade, a uložil mu zabezpečiť úmrtný list žalobcu G. B.,

- uznesením č. k. 13 C 53/00-773 z 23. decembra 2006 okresný súd zastavil konanie vo vzťahu k žalobcom 1. a 2. rade a 3. februára 2006 spis opätovne predložil krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní žalovanej proti rozsudku okresného súdu,

- žalovaná vzniesla 14. marca 2006 námietku zaujatosti všetkých sudcov krajského súdu, krajský súd preto pojednávanie konané 15. marca 2006 odročil na neurčito a 1. júna 2006   predložil   spis   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) na rozhodnutie o námietke zaujatosti,

- najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Nc 16/2006 zo 6. júna 2006 rozhodol, že členovia odvolacieho senátu krajského súdu nie sú vylúčení,

- krajský súd uznesením č. k. 15 Co 33/06-841 z 28. júna 2006 zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie, pričom zároveň rozhodol o pripustení späťvzatia žaloby žalobkyňou v 7. rade a žalobkyňou v 24. rade a v tejto časti konanie zastavil (spis bol vrátený okresnému súdu 9. augusta 2006),

- uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2 K 15/2006 z 29. júna 2006 bol vyhlásený konkurz na majetok žalovanej, pričom túto skutočnosť oznámila okresnému súdu aj žalovaná podaním z 12. júla 2006 a žiadala konanie prerušiť,

- okresný súd výzvou z 20. novembra 2006 požiadal správcu konkurznej podstaty žalovanej o vyjadrenie, či podáva návrh na pokračovanie v namietanom konaní v zmysle § 47 ods. 3 zákona o konkurze (negatívna odpoveď bola doručená 29. novembra 2006),

- prípisom zo 4. decembra 2006 okresný súd oznámil účastníkom, že konanie vedené pod sp. zn. 13 C 53/00 je prerušené podľa § 41 ods. 1 zákona o konkurze,

-   dňa   22.   decembra   2006   podali   žalobcovia   v   novom   konaní   návrh   na   vydanie predbežného opatrenia, ktorým sa domáhali, aby žalovanej a správcovi konkurznej podstaty bolo zakázané nakladať s majetkom žalovanej (vec bola vedená pod sp. zn. 15 C 222/2006 a 2. januára 2007 spojená so skôr začatou vecou vedenou pod sp. zn. 13 C 53/2000),

- okresný súd 30. apríla 2007 vyzval správcu konkurznej podstaty žalovanej, aby oznámil,   či   sporný   bytový   dom   je   vedený   ako   majetok   podliehajúci   konkurzu   a   tvorí konkurznú podstatu úpadcu, ktorý v odpovedi z 3. mája 2007 uviedol, že bytový dom nie je vedený ako majetok podliehajúci konkurzu, ale niektoré byty spolu s podielom na pozemku sú súčasťou konkurznej podstaty úpadcu,

-   okresný   súd   výzvou   zo   7.   apríla   2009   a   následne   13.   júla   2009   adresovanou Okresnému súdu Bratislava I zisťoval, či konkurzné konanie vedené pod sp. zn. 2 K 15/06 je právoplatne skončené,

- podľa oznámenia Okresného súdu Bratislava I z 30. júla 2009 konkurzné konanie stále nie je skončené.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 13 C 53/2000 bolo v čase doručenia sťažností ústavnému súdu aj naďalej prerušené podľa § 41 ods. 1 zákona o konkurze.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia   sa   sťažnosťami   domáhajú   vyslovenia   porušenia   svojho   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako   aj   práva   na   prejednanie   svojej   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 53/2000.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské   práva   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vyplýva   z   §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v   ňom   súd   i   bez ďalších   návrhov tak, aby vec bola čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.

1.   Pokiaľ   ide   o   prvé   kritérium,   ktoré   ústavný   súd   zohľadňuje   pri   rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd konštatoval, že konanie, ktorého predmetom je (po úpravách   petitu) rozhodovanie o návrhu žalobcov (vrátane sťažovateľov) na nahradenie prejavu   vôle   žalovanej   na   uzavretie   zmluvy   o   prevode   vlastníctva   bytov,   nemožno z právneho   hľadiska   považovať   za   zložité.   Na   základe   analýzy   doterajšieho   priebehu konania   aj   vzhľadom   na   počet   žalobcov   (37)   ústavný   súd   pripustil,   že   vec   možno z faktického hľadiska považovať za zložitejšiu, a preto túto skutočnosť zohľadňoval pri svojom rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľov.

2.   Pokiaľ   ide   o   správanie   sťažovateľov   ako   účastníkov   konania,   ústavný   súd konštatoval, že sťažovatelia v doterajšom priebehu konania poskytovali okresnému súdu potrebnú súčinnosť, a preto nemožno pripísať na ich ťarchu negatívny podiel na tom, že namietané konanie nebolo dosiaľ právoplatne skončené. Na druhej strane ústavný súd vzal do   úvahy, že žalobcovia v doterajšom priebehu konania viackrát zmenili žalobný petit, pričom okresný súd sa musel s týmito procesnými úkonmi vysporiadať, čo malo objektívne vplyv   na   doterajšiu   dĺžku   namietaného   konania.   Preto   ústavný   súd   túto   skutočnosť zohľadnil pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

3. Napokon ústavný súd posudzoval postup okresného súdu v doterajšom priebehu konania. Pri hodnotení tohto kritéria vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej zbytočné prieťahy v konaní, a teda porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   môžu   byť   zapríčinené   nielen   samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania v primeranom čase (m. m. napr. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd na základe skutočností obsiahnutých v spise konštatoval, že postup okresného súdu v namietanom konaní nevykazoval dlhšie obdobia nečinnosti, t. j. jeho postup bol v zásade plynulý. Na druhej strane ústavný súd konštatoval, že   doterajší   priebeh   namietaného   konania   sa   vyznačoval   nesústredenou   činnosťou okresného súdu, ktorá mala nezanedbateľný vplyv na jeho doterajšiu neprimeranú dĺžku. Tento záver ústavného súdu sa týka jednak nesprávneho posúdenia zmeškania lehoty na podanie   odvolania žalovanou proti   rozsudku   z 2.   apríla 2003,   nesprávneho postupu   pri vyrubení poplatku za odvolanie žalovanej proti rozsudku z 2. apríla 2003 a najmä ďalších dôvodov, pre ktoré krajský súd uznesením č. k. 15 Co 33/06-841 z 28. júna 2006 zrušil rozsudok okresného súdu z 2. apríla 2003. Krajský súd v odôvodnení označeného uznesenia totiž okresnému súdu najmä vytkol, že sa v napadnutom rozsudku nezaoberal „otázkou aktívnej legitimácie navrhovateľov“, pričom „Pre nedostatok dôvodov v tomto smere je preto rozsudok súdu prvého stupňa nepreskúmateľný“, a tiež to, že „... neodôvodnil, prečo pri kúpnej cene za byty a pozemky vychádzal len z kúpnej ceny za bytový dom a nie aj z kúpnej ceny za pozemky sčasti prevádzanej na navrhovateľov. Okresný súd neodôvodnil ani to prečo do obstarávacej ceny nezhrnul náklady súvisiace s obstaraním majetku, ako žiadal   odporca.   V   tomto   smere   je   rozsudok   okresného   súdu   pre   nedostatok   dôvodov nepreskúmateľný.

...   Účastníci   v   doterajšom   priebehu   konania   predkladali   viacero   návrhov   zmlúv o prevode   vlastníctva   bytov,   pričom   išlo   tak   o   návrhy   navrhovateľov,   ako   aj   o   návrhy v znení navrhovanom odporcom. Vzhľadom na to i vzhľadom na veľký počet účastníkov konania stalo sa neprehľadným,   kto z účastníkov to – ktoré navrhované znenie zmluvy predkladá   a   z   akých   skutočností   pritom   vychádzal.   Keďže   zo   spisového   materiálu predloženého krajskému súdu nebolo zrejmé, ktoré znenie zmlúv tvorí súčasť napadnutého rozsudku, okresný súd v ďalšom konaní aj tento nedostatok odstráni.

... Odporca dôvodne v odvolaní namieta formuláciu výroku napadnutého rozsudku, pokiaľ okresný súd pri tých účastníkoch, ktorí sú manželmi a vzniklo im právo spoločného nájmu k bytu, nahrádza vyhlásenie vôle odporcu u každého z manželov osobitne bez ohľadu na to, že u nich existuje právo spoločného nájmu bytu. Aj uvedený nedostatok okresný súd v ďalšom konaní odstráni.“.

V období po prerušení konania v zmysle § 47 ods. 1 zákona o konkurze na základe uznesenia Okresného súdu Bratislava I č. k. 2 K 15/2006-76 z 29. júna 2006 nemohlo podľa názoru ústavného súdu dôjsť k zbytočným prieťahom v konaní, keďže konanie bolo podľa jeho názoru prerušené v súlade so zákonom, pričom okresný súd v tejto súvislosti vykonal včas   všetky   potrebné   procesné   úkony   a   sleduje,   či   uvedené   konkurzné   konanie   ešte prebieha. Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej prerušenie konania, ku ktorému došlo v súlade so zákonom, predstavuje zákonnú prekážku   v   konaní,   a   preto   nečinnosť   všeobecného   súdu   z dôvodu   existencie   zákonnej prekážky   v   konaní   neposudzuje   ako   zbytočné   prieťahy   v konaní   (m.   m.   II.   ÚS   3/03, I. ÚS 65/03, I. ÚS 214/06, IV. ÚS 328/09 atď.).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že neefektívnou činnosťou okresného súdu v namietanom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia. Sťažovatelia tiež žiadali, aby ústavný súd okresnému súdu prikázal, aby v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   13 C 53/2000   v   ďalšom   období   konal   bez   zbytočných   prieťahov. Keďže   ústavný   súd   v náleze   č.   k.   IV.   ÚS   411/09-19   z 22.   januára   2010   takýto   príkaz okresnému súdu už uložil, nebolo potrebné deklarovať ho opätovne, a preto v tejto časti sťažnostiam sťažovateľov nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj ich právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj ich žiadosťami o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Ústavný súd   pritom   vychádzal   zo   svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v   prípadoch,   v   ktorých   sa   zistilo,   že   k   porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje poskytnutie   vyššieho   stupňa   ochrany,   nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovatelia   v rámci   každej   sťažnosti   žiadali,   aby   im   bolo   priznané   finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € s poukazom na to, že „právna neistota, v ktorej sa dlhodobo nachádzajú,   im   spôsobila   nielen   materiálnu,   ale   aj   nemateriálnu   ujmu,   spočívajúcu v neistote ohľadne vlastníckych práv k bytu, ktorý užívajú 15 rokov a do dnešného dňa z dôvodu nekonania súdu im vlastníctvo nebolo priznané“.

Pri   určení   sumy   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal   ústavný   súd zo zásad   spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc doterajšiu dĺžku namietaného konania, dôvody, pre ktoré v ňom došlo k zbytočným   prieťahom,   faktickú   zložitosť   veci,   ako   aj   správanie   sťažovateľov   ako účastníkov konania a ďalšie okolnosti predmetného konania ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 1 000 € každému zo sťažovateľov primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 2 výroku tohto nálezu).

Sťažovatelia   tiež   žiadali   o úhradu   trov   konania   pred   ústavným   súdom,   ktoré   im vznikli v súvislosti s ich právnym zastupovaním advokátkou JUDr. K. U.

Podľa § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom, ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Z citovaných   ustanovení   §   36   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   sťažovatelia nemajú obligatórny nárok na úhradu trov konania pred ústavným súdom, t. j. ústavný súd môže úhradu trov konania účastníkovi konania úplne alebo sčasti priznať podľa svojho uváženia zohľadňujúc pritom konkrétne okolnosti daného prípadu.

V danom prípade bolo ústavnému súdu doručených šesť sťažností, pričom v každej z nich boli dvaja sťažovatelia právne zastúpení vo všetkých prípadoch tou istou advokátkou. Sťažovatelia   v   každej   z jednotlivých   sťažností   žiadali   o úhradu   trov   konania   v sume 254,88 €, čo by pri šiestich sťažnostiach predstavovalo úhradu v sume 6-krát 254,88 €, t. j. spolu 1 529,28 €.

Predmetné sťažnosti ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 149/2010-09 z 1. apríla 2010 spojil na spoločné konanie, keďže sa týkali toho istého konania pred okresným súdom a boli obsahovo totožné. Táto skutočnosť v podstatnej miere znížila nároky tak na prípravu zastupovania, ako aj spísanie sťažností   (identický   obsah), čo   ústavný súd zohľadnil   pri rozhodovaní o úhrade trov konania. Vychádzajúc z tejto skutočnosti, ako aj z oprávnenia priznať úhradu trov konania účastníkom konania len sčasti, ústavný súd rozhodol o priznaní úhrady konania len v sume 254,88 € (bod 3 výroku tohto nálezu), t. j. v sume žiadanej len za jednu sťažnosť.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. mája 2010