znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 149/04-17

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5.   mája 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Protimonopolného úradu Slovenskej republiky, Bratislava, ktorou namietal porušenie základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. septembra 2003 sp. zn. M-Sždov 6/03, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Protimonopolného úradu Slovenskej republiky   o d m i e t a   ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. marca 2004 doručená sťažnosť Protimonopolného úradu Slovenskej republiky, Bratislava (ďalej aj „sťažovateľ“), v ktorej tvrdí, že uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 30. septembra 2003 sp. zn. M-Sždov 6/03, ktorým bolo odmietnuté mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) proti rozsudku najvyššieho súdu z 29. mája 2002 sp. zn. 6 Sž 127/01, 6 Sž 22-23/02,   došlo   k   porušeniu   základných   práv   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Z obsahu sťažnosti, napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ako aj z pripojeného rozsudku najvyššieho súdu z 29. mája 2002 sp. zn. 6 Sž 127/01, 6 Sž 22-23/02 vyplýva, že sťažovateľ   mal   v konaní   pred   najvyšším   súdom   postavenie   orgánu   verejnej   správy, ktorého rozhodnutia   boli   preskúmané   v   správnom   súdnictve   podľa   §   247   a   nasl. Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   v   konaniach   pred   najvyšším   súdom vedených pod sp. zn. 6 Sž 127/01, 6 Sž 22-23/02 a proti rozsudku v týchto konaniach bolo podané mimoriadne dovolanie generálnym prokurátorom, ktoré bolo odmietnuté uznesením najvyššieho súdu z 30. septembra 2003 sp. zn. M-Sždov 6/03, ktoré je napadnuté v tomto konaní pred ústavným súdom.

2. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

3.   Ústavný   súd   skúma   aj   to,   či   sťažnosť   bola   podaná   oprávnenou   osobou, t. j. fyzickou osobou alebo právnickou osobou, ktorá je nositeľom základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Podľa   §   25   zákona   č.   575/2001   Z.   z.   o   organizácii   činnosti   vlády   a   organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 575/2001 Z. z.“) Protimonopolný úrad Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej správy na ochranu a podporu hospodárskej súťaže. Sťažovateľ v konaní pred najvyšším súdom vystupoval síce ako   účastník   konania,   ale   v   postavení   orgánu   podľa   citovaného   §   25   zákona č. 575/2001 Z. z.,   ktorého   zákonnosť   rozhodnutí   bola   predmetom   súdneho   prieskumu v správnom   súdnictve.   Ako   orgán   verejnej   správy   vykonávajúci   verejnú   moc   konal a rozhodoval v mene štátu a svedčia o tom aj obsahy jeho rozhodnutí, ktoré boli preskúmané najvyšším súdom v pôvodnom konaní.

V   tomto   konaní   môže   podľa   názoru   ústavného   súdu   uplatniť   a   realizovať   svoje základné právo na súdnu ochranu len účastník konania pred sťažovateľom (Protimopolným úradom   Slovenskej   republiky)   podaním   žaloby   proti   právoplatnému   rozhodnutiu sťažovateľa. V takom type verejného súdnictva, akým je správne súdnictvo podľa § 247 a nasl. OSP, je pojmovo vylúčené, aby orgán verejnej správy, akým je sťažovateľ, mohol uplatňovať a realizovať základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na podporu tohto záveru možno uviesť, že sťažovateľ nie je v žiadnom prípade   oprávnený   na začatie konania podľa   §   247   a nasl. OSP, pretože   jeho procesné postavenie sa odvodzuje výlučne z toho, že v tomto konaní sa preskúmava zákonnosť jeho rozhodnutí,   ktoré   boli   vynesené   v procesnom   postupe,   kde   sťažovateľ   mal   nadradené, mocenské   postavenie   voči   účastníkovi   konania,   ktorý   sa   proti   tomu   postaveniu   mohol v konečnom   dôsledku   brániť   aj   žalobou   v   správnom   súdnictve   (čl.   46   ods.   2   ústavy, § 244 a nasl. OSP).

V tejto spojitosti ústavný súd pripomína, že podľa čl. 34 dohovoru súd môže prijímať sťažnosti od ktoréhokoľvek jednotlivca, mimovládnej organizácie alebo od skupiny osôb, ktoré sa považujú za poškodené v dôsledku porušenia práv priznaných dohovorom alebo jeho protokolmi. V tomto článku dohovoru je definované postavenie sťažovateľa spôsobom, ktorý v celom rozsahu vylučuje ako sťažovateľa orgán verejnej moci konajúci v mene štátu a rozhodujúci o právach a povinnostiach osôb, ktoré sú účastníkmi v konaní pred ním.

Na   tomto   prístupe   ústavného   súdu   nemení   nič   ani   skutočnosť,   že   podľa   zákona č. 575/2001   Z.   z.   je   sťažovateľ   považovaný   za   právnickú   osobu.   Priznanie   právnej subjektivity   podľa   názoru   ústavného   súdu   neznamená   priznanie   subjektivity   v   rozsahu nositeľa   základných   práv a slobôd   v zmysle čl.   127   ods.   1 ústavy,   prípadne   v   rozsahu zaručenom dohovorom (porovnaj čl. 34).

4. Z toho vyplýva, že sťažovateľ je osobou, ktorá je zjavne neoprávnená na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Preto ústavný súd odmietol jeho sťažnosť už pri predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. mája 2004