znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 149/03-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. júla 2004 v senáte zloženom   z   predsedu   Eduarda   Báránya   a   zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a   Jána   Auxta prerokoval prijatú sťažnosť MVDr. J. G., bytom K., zastúpeného advokátkou JUDr. M. S., K.,   vo   veci   porušenia jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd postupom   Okresného   súdu   Košice   I   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 19 C 1135/01 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 34 C 1670/91) a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 1135/01 (pôvodne vedenom   pod   sp.   zn.   34   C   1670/91)   p o r u š i l   základné   právo   MVDr.   J.   G.   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. MVDr. J. G. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom   päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je Okresný   súd   Košice   I   povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Košice   I j e   p o v i n n ý   uhradiť MVDr. J. G. trovy právneho zastúpenia v sume 13 194 Sk (slovom trinásťtisícstodeväťdesiatštyri slovenských korún) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. M. S., K., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. IV. ÚS 149/03-8 z 20. augusta 2003 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej   republiky   č.   38/1993   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť MVDr. J. G., bytom K., (ďalej len „sťažovateľ“), pre   namietané   porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 1135/01 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 34 C 1670/91).

Predmetom konania bolo namietané porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl.   48   ods.   2   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   vo   veci   vedenej   na   okresnom   súde   pod sp. zn. 19 C   1135/01   (pôvodne   vedenej   pod   sp.   zn.   34   C   1670/91) v právnej   veci sťažovateľa   proti   žalovanému   o určenie neplatnosti   rozviazania   pracovného   pomeru a náhrady mzdy.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k predmetu konania písomne vyjadrili účastníci konania.   Okresný   súd   listom   sp.   zn.   Spr.   1203/03   zo   6.   októbra   2003   a sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne listom doručeným ústavnému súdu 24. októbra 2003.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   v tomto   podaní   zároveň   uplatnila   náhradu   trov právneho zastúpenia vo výške 13 200 Sk.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami   dospel   k   názoru,   že   od   tohto   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie objasnenie veci.   V dôsledku   toho senát ústavného súdu   sťažnosť prerokoval   na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti, len na základe písomne predložených vyjadrení účastníkov a obsahu predloženého spisu.

II.

Z obsahu   sťažnosti   a   k nej   priložených   písomností,   z vyjadrení   účastníkov konania a z obsahu sa na vec vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh konania:

-   18.   novembra   1991   sťažovateľ   (žalobca)   sa   domáhal   podaním   doručeným okresnému súdu (predtým Mestský súd Košice) určenia neplatnosti rozviazania pracovného pomeru a náhrady mzdy,

-   26.   novembra   1991   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa   na   predloženie   listinných dôkazov (rovnopisov výpovede, odvolania z funkcie, pracovnej zmluvy, oznámenia o tom, že sťažovateľ trvá na ďalšom zamestnaní),

- 10. februára 1992 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom súd vypočul účastníkov konania a uložil   žalovanému   predložiť   listinné   dôkazy,   pojednávanie bolo   odročené   na 9. marec 1992.

-   9.   marca   1992   bolo   pojednávanie   po   výsluchu   svedka   odročené   na   6.   apríl 1992 za účelom predvolania ďalších svedkov,

- 6. apríla 1992 bolo po výsluchu svedka pojednávanie odročené na 11. máj 1992 za účelom predvolania ďalších svedkov,

-   11.   mája   1992   bolo   pojednávanie   odročené   na 8.   jún   1992   na   základe   návrhu právneho zástupcu sťažovateľa učiniť dopyt na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny, či v čase dania výpovede sťažovateľovi boli u žalovaného voľné pracovné miesta,

- 8. júna 1992 bolo pojednávanie odročené na 13. júl 1992 z dôvodu predvolania ďalšieho svedka,

- 18. júna 1992 podaním navrhol sťažovateľ okresnému súdu doplnenie dokazovania,

-   13.   júla   1992   bolo   pojednávanie   odročené   na   7.   september   1992   z dôvodu opätovného predvolania svedka,

- 7. septembra 1992 okresný súd rozsudkom návrh sťažovateľa zamietol,

- 21. októbra 1992 sťažovateľ podal odvolanie voči predmetnému rozsudku,

- 29. novembra 1992 bol spis s odvolaním predložený Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“),

- 26. februára 1993 krajský súd uznesením sp. zn. 13 Co 481/92 zrušil napadnutý rozsudok a vec mu vrátil na ďalšie konanie, (spis bol postúpený okresnému súdu 29. apríla 1993),

- 16. septembra 1993 bolo nariadené odoslanie uznesenia účastníkom konania,

- 24. januára 1995 okresný súd vyžiadal výpis z obchodného registra žalovaného,

-   6.   apríla   1995   okresný   súd   nariadil   pojednávanie   na   2.   máj   1995,   ktoré   bolo odročené na 2. jún 1995 za účelom opätovného predvolania svedkyne,

-   2. júna 1995 z dôvodu   neprítomnosti   svedkyne bolo pojednávanie odročené na 4. júl 1995,

-   4.   júla   1995   bolo   pojednávanie   odročené   na   26.   september   1995   za   účelom vyhlásenia rozsudku,

-   26.   septembra   1995   okresný   súd   vyhlásil   rozsudok,   ktorým   návrh   sťažovateľa zamietol,

-   6.   novembra   1995   sťažovateľ   proti   predmetnému   rozsudku   podal   odvolanie a 20. novembra 1995 predložil dôvody odvolania,

- 9. februára 1996 okresný súd predložil spis s odvolaním krajskému súdu,

- 10. júna 1996 krajský súd uznesením sp. zn. 19 Co 84/96 zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (spis bol vrátený okresnému súdu 16. júla 1996),

-   13.   augusta   1996   okresný   súd   nariadil   odoslanie   predmetného   uznesenia účastníkom konania,

- 3. októbra 1996 okresný súd vyzval žalovaného na vyjadrenie sa k predmetu sporu,

- 11. novembra 1996 odpovedal žalovaný na výzvu okresného súdu,

- 25. februára 1999 okresný súd nariadil pojednávanie na 30. marec 1999,

- 30. marca 1999 bolo pojednávanie následne odročené na 11. máj 1999 za účelom predvolania nových svedkov,

- 11. mája 1999 z dôvodu vyhlásenie mimoriadnej udalosti v súdnej budove bolo pojednávanie odročené na 22. jún 1999,

-   22.   júna   1999   z dôvodu   neprítomnosti   predsedníčky   senátu   bolo   pojednávanie odročené na neurčito,

- 12. septembra 2000 okresný súd nariadil pojednávanie na 31. október 2000,

- 31. október 2000 právny zástupca sťažovateľa predložil súdu zmenu žaloby, po vypočutí účastníkov konania a predvolaného svedka pojednávanie odročil na 5. december 2000 s tým, že budú predvolaní ďalší svedkovia,

- 5. decembra 2000 súd vypočul svedkov, pojednávanie bolo odročené na 6. február 2001 za účelom opätovného predvolania svedkov,

-   6.   februára   2001   okresný   súd   vyhlásil   rozsudok,   ktorým   určil,   že   výpoveď sťažovateľa   je   neplatná,   a   nárok   sťažovateľa   na   náhradu   mzdy   vylúčil   na   samostatné konanie, rozsudok v časti o neplatnosti výpovede nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 31. augusta 2001,

-   30.   marca   2001   proti   rozsudku   okresného   súdu   podal   žalovaný   odvolanie,   ku ktorému podal sťažovateľ vyjadrenie doručené okresnému súdu 3. mája 2001,

-   3.   júla   2001   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   13   Co   153/01   potvrdil   rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým súd určil, že výpoveď, ktorú dal žalovaný sťažovateľovi, je neplatná (spis vrátený okresnému súdu 13. augusta 2001),

- 23. augusta 2001 okresný súd nariadil odoslanie predmetného rozsudku účastníkom konania,

- 12. decembra 2001 sa uskutočnilo konanie pod novou sp. zn. 19 C 1135/01, okresný súd vyzval žalovaného na predloženie listinných dôkazov (opisy mzdových listov), ktoré sťažovateľ predložil 10. januára 2002,

- 31. júla 2002 okresný súd nariadil pojednávanie na 8. október 2002, ktoré bolo odročené na 5. november 2002, na základe žiadosti žalovaného,

-   5.   novembra   2002   a   17.   decembra   2002   boli   pojednávania   odročené   z dôvodu neprítomnosti sťažovateľa a žalovaného,

- 6. februára 2003 a 6. marca 2003 boli pojednávania odročené pre neprítomnosť žalovaného, ktorý neprevzal predvolanie a nebolo mu doručenie predvolania vykázané,

- 12. marca 2003 sťažovateľ predložil okresnému súdu zmenu žalobného návrhu – rozšírenie žaloby, ktorú okresný súd uznesením zo 14. marca 2003 pripustil,

- 10. apríl 2003 bolo pojednávanie odročené pre práceneschopnosť samosudkyne na neurčito,

- 22. mája 2003 bolo pojednávanie odročené na 19. jún 2003 pre neúčasť žalovaného, u ktorého doručenie predvolania nebolo vykázané,

- 19. júna 2003 pojednávanie bolo odročené na 3. júl 2003 z dôvodu ospravedlnenej neúčasti žalovaného,

-   3.   júla   2003   bolo   pojednávanie,   ktoré   po   vypočutí   žalobcu   a   žalovaného   bolo odročené na 8. júl 2003,

- 8. júla 2003 okresný súd vyhlásil rozsudok, ktorým návrhu žaloby sťažovateľa v časti   zaplatenia   istiny   s úrokom   z   omeškania   vyhovel,   v prevyšujúcej   časti   zamietol a zároveň   zaviazal   žalovaného   k úhrade   trov   konania,   (predmetný   rozsudok   nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 20. augusta 2003).

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku všetkým vykonávaným dôkazom.   Verejnosť   možno   vylúčiť   len   v prípadoch ustanovených zákonom.“

Sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu zbytočných prieťahov v súdnom konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 19 C 1135/01 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 34 C 1670/91).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo   inom   štátnom   orgáne sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstráni.   K odstráneniu   stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali,   prípadne   vykonali   rôzne   úkony   bez   ohľadu   na   ich   počet,   ak   nedošlo k vyneseniu právoplatného rozhodnutia (napr. I. ÚS 98/99, II. ÚS 64/99).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry (napr. II. ÚS   813/00,   IV.   ÚS   74/02)   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu podľa týchto troch základných kritérií: faktická a právna zložitosť veci (1), správanie účastníka konania (2) a spôsob, akým v konaní postupoval súd (3).

1) Predmetom konania pred okresným súdom je nárok na zaplatenie náhrady mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru. V týchto sporoch sa používala právna úprava prijatá   v Zákonníku   práce   (zákon   č.   65/1965   Zb.   Zákonník   práce   v znení   neskorších predpisov)   a v zákone   č. 1/1992   Zb.   o mzde,   odmene   za   pracovnú   pohotovosť a o priemernom zárobku. Výklad a používanie tejto právnej úpravy boli a sú stabilizované v pomerne   rozsiahlej   judikatúre   všeobecných   súdov.   Z hľadiska   povahy   veci   považuje ústavný   súd   pracovnoprávne   spory   za   spory   mimoriadne   citlivé   (II.   ÚS   32/02),   ktoré vyžadujú prísnejšie chápanie zbytočných prieťahov, než je to pri iných súdnych sporoch, ktoré nemajú súvis s existenčnou otázkou účastníka.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   obdobie   od   podania   žaloby   okresnému   súdu   do 15. februára 1993, teda do nadobudnutia účinnosti zákona o ústavnom súde, pre nedostatok svojej   právomoci   neposudzoval   z dôvodu,   že   zákon   o ústavnom   súde   neobsahuje ustanovenie   o spätnej   účinnosti.   Ústavný   súd   preto   nemá   oprávnenie   konať   o porušení základných práv a slobôd fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ku ktorému došlo pred uvedeným dátumom (napr. II. ÚS 55/03, IV. ÚS 22/03). Zároveň však pripomína, že aj keď za dies a qou pre posúdenie dĺžky konania treba považovať 15. február 1993, neznamená to, že pri posudzovaní primeranosti celkovej dĺžky konania nie je potrebné prihliadnuť na stav, v ktorom sa konanie nachádzalo k uvedenému dátumu.

2) Pokiaľ ide o správanie účastníka konania vo veci sp zn. 19 C 1135/01 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 34 C 1670/91), toto možno hodnotiť ako také, ktorým čiastočne prispel k predĺženiu konania   (jeho   neúčasť   na   súdnych   pojednávaniach   8.   októbra   2002, 5. novembra 2002 a 17. decembra 2002, pre ktorú boli pojednávania odročené).

Okrem toho pri posudzovaní správania sťažovateľa v konaní o predmetnej sťažnosti ústavný   súd   poukazuje   na   aktivitu   sťažovateľa   pri   uplatňovaní   oprávnení   daných   mu procesnými predpismi spočívajúce v označovaní dôkazov na preukázanie svojich tvrdení (najmä výsluch svedkov).

V súvislosti s procesnými úkonmi účastníkov konania ústavný súd už vyslovil, že „využitie možností daných sťažovateľovi Občianskym súdnym poriadkom na uplatňovanie a presadzovanie   jeho   práva   v občianskom   súdnom   konaní   spôsobuje   síce   predĺženie konania, ale nemožno ho kvalifikovať ako postup súdu, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy“ (napr. II. ÚS 31/01, IV. ÚS 83/04).

3) Tretím kritériom, na základe ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo ku zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu.

Ústavný   súd   zistil,   že   okresný   súd   sa   v uvedenom   konaní   dopustil   viacerých zbytočných prieťahov spočívajúcich v nečinnosti, a to hlavne

- od 16. septembra 1993 (zaslanie uznesenia krajského súdu sp. zn. 13 Co 481/92 účastníkom   konania)   do   24.   januára   1995   (žiadosť   okresného   súdu   o výpis z obchodného registra), čiže 16 mesiacov,

- od   11.   novembra   1996   (odpoveď   žalovaného   na   výzvu   okresného   súdu)   do

25. februára   1999   (okresný   súd   nariadil   pojednávanie   na   30.   marec   1999),   čiže 26 mesiacov,

- od   22.   júna   1999   (odročenie   pojednávania   na   neurčito   pre   neprítomnosť predsedníčky senátu) do 12. septembra 2000 (okresný súd nariadil pojednávanie na

31. október 2000), čiže 15 mesiacov.

V týchto obdobiach nebránila okresnému súdu v konaní žiadna zákonná prekážka.

Od 16. júla 1996 do 25. februára 1999, čiže počas 30 mesiacov vykonal okresný súd štyri úkony, ktoré si nevyžadovali dlhodobú   prípravu na strane súdu. Takýto postup je taktiež   ústavne   neakceptovateľný   a znamená   porušenie   sťažovateľových   práv   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Medzi jednotlivými úkonmi okresného súdu tu boli obdobia nečinnosti, z ktorých by niektoré mohli byť ospravedlniteľné, ak by sa vyskytli jednotlivo   v rámci   ináč   primerane   rýchleho   konania.   Vzhľadom   na   ich   opakovanie a celkovú dĺžku konania sa však stávajú ústavne neakceptovateľnými.

K nesústredenej   a neefektívnej   činnosti   okresného   súdu   možno   pričítať   i jeho rozhodnutie z 26. septembra 1995, ktoré krajský súd uznesením sp. zn. 19 Co 84/96 zrušil z dôvodu, že dokazovanie, ktoré je potrebné vykonať, svojím rozsahom presahuje rámec odvolacieho konania, a opätovne ho vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Vzhľadom na uvedené nemožno súhlasiť s postojom okresného súdu z vyjadrenia jeho predsedu zo 6. októbra 2003 k sťažnosti sťažovateľa, podľa ktorého „dĺžka konania je úmerná   obťažnosti   predmetu   sporu,   úkonom,   ktoré   museli   byť   v   konaní   vykonané a pracovnej zaťaženosti senátov okresného súdu“.

Z uvedených skutočností vyplýva, že okresný súd v namietanom konaní bol nečinný, resp. ak konal, postupoval neefektívne.

Takýto postup okresného súdu nie je možné najmä s prihliadnutím na celkovú dĺžku a predmet konania ničím ospravedlniť ani odôvodniť.

Ústavný   súd   po   vyhodnotení   uvedených   kritérií   dospel   k   záveru,   že   nečinnosť a neefektívne konanie okresného súdu prispeli k zbytočným prieťahom v konaní v zmysle čl. 48   ods. 2   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   a preto   označené   práva   sťažovateľa   boli porušené.

Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom na to, že konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 19 C 1135/01 bolo ku dňu rozhodovania o sťažnosti už právoplatne ukončené, ústavný súd nezistil dôvody na uloženie povinnosti podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd podľa č. 127 ods. 3 ústavy môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa čl. 127 ods. 1 ústavy boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia (napr. I. ÚS 15/02, I. ÚS 27/03).

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti,   z dôvodu,   že   ochrana   jeho   práv   nebola   účinná a rýchla, žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 250 000 Sk.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa potom   riadil   zásadou,   že   cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je reparácia nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody, ktorá by sa po splnení zákonných podmienok mohla uplatňovať v konaní pred všeobecnými súdmi.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   potrebné   pri   stanovení   výšky   primeraného finančného   zadosťučinenia   zohľadniť   zistený   podiel   sťažovateľa   na   predĺžení   konania. Vzhľadom na doterajšiu dobu nečinnosti a neefektívnosti postupu okresného súdu vo veci sp. zn. 19 C 1135/01 (pôvodne vedenej pod sp. zn. 34 C 1670/91), zohľadňujúc najmä charakter sporu a pretrvávajúci dlhodobý pocit neistoty, ústavný súd považoval priznanie sumy 50 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   rozhodol   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátkou   JUDr.   Martou Szadziulovou, Košice, Krivá 18.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi jeho trovy.

Ústavný súd s poukazom na výsledok konania priznal sťažovateľovi náhradu trov konania za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti a vyjadrenie k stanovisku okresného súdu) v hodnote 13 194 Sk [§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002   Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb], pričom vo vzťahu k trom úkonom právnej služby uskutočneným v roku 2003 vychádzal z priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   prvý polrok roku 2002, ktorá bola 12 811 Sk. Na základe toho bola priznaná odmena za tri úkony právnej služby vo výške á 4 270 Sk a 3 x režijný paušál po 128 Sk.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. júla 2004