znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 148/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosti Š. F. a A. F., obaja bytom K., zastúpených H., s. r. o., B., konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   Mgr.   P.   K.,   vedené   pod sp. zn. Rvp 2155/2012   a sp.   zn.   Rvp   2156/2012,   ktorými   namietajú   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného   súdu   Bratislava   I   v   konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   9   C   122/2004 a sp. zn. 9 C 65/2010, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 378/2011, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť Š. F. vedenú pod sp. zn. Rvp 2155/2012 a sťažnosť A. F. vedenú pod sp. zn. Rvp 2156/2012 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 2155/2012.

2. Sťažnosti Š. F. a A. F. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli 15. februára 2012 doručené sťažnosti Š. F. a A. F. (spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorými namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovoru“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 9 C 122/2004 a sp. zn. 9 C 65/2010, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   Co   378/2011.   Sťažnosť   Š.   F.   bola   ústavným   súdom zaevidovaná pod sp. zn. Rvp 2155/2012 a sťažnosť A. F. pod sp. zn. Rvp 2156/2012.

Z obsahu sťažností, ako aj k sťažnostiam priloženej dokumentácie vyplýva, že pred okresným súdom sa 5. mája 2004 začalo konanie v právnej veci navrhovateľov 1. Š. F., 2. L. Ď., 3. L. Ď., 4. A. F., 5. I. F., 6. O. F., 7. Š. F., 8. B. F., 9. M. F. a 10. A. F. proti odporcom   1.   Slovenská   republika   –   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky, Župné námestie 13, Bratislava, 2. Slovenská republika – Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,   Pribinova   2,   Bratislava,   3.   Slovenská   republika   –   Ministerstvo   financií Slovenskej   republiky,   Kýčerského   1,   Bratislava,   4.   Slovenská   republika   –   Ministerstvo hospodárstva   Slovenskej   republiky,   Mierová   19,   Bratislava,   o   náhradu   škody   z titulu zodpovednosti   štátu   za   nesprávny   úradný   postup   podľa   §   18   zákona   č.   58/1969   Zb. o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   rozhodnutím   orgánu   štátu   alebo   jeho   nesprávnym postupom; konanie bolo vedené pod sp. zn. 9 C 122/2004. Okresný súd vo veci samej rozhodol rozsudkom č. k. 9 C 122/2004-384 z 1. júna 2010 tak, že návrh navrhovateľov zamietol, pričom časť návrhu, ktorá sa týkala navrhovateľov v 1. rade Š. F. a vo 4. rade A. F., t. j. sťažovateľov, ako aj navrhovateliek B. F. a M. F. (ďalej len „ďalšie navrhovateľky“), vylúčil   na   samostatné   konanie z dôvodu,   že právny   predchodca   sťažovateľov   a   ďalších navrhovateliek v priebehu konania zomrel; označený rozsudok okresného súdu nadobudol právoplatnosť 8. septembra 2011.

Návrh týkajúci sa sťažovateľov a ďalších navrhovateliek vylúčený na samostatné konanie bol vedený okresným súdom pod sp. zn. 9 C 65/2010. O tejto časti návrhu rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. 9 C 65/2010-99 z 3. mája 2011 tak, že ho zamietol. Proti označenému   rozsudku   okresného   súdu   sťažovatelia   a   ďalšie   navrhovateľky   podali odvolanie,   o   ktorom   krajský   súd   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   9   Co   378/2011-122 z 10. novembra 2011 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok potvrdil. Rozsudok okresného súdu   z   3.   mája   2011   v   spojení   s   označeným   rozsudkom   krajského   súdu   nadobudol právoplatnosť 28. decembra 2011. Proti   právoplatnému rozsudku   krajského súdu podali sťažovatelia 16. januára 2012 dovolanie.

Sťažovatelia vo svojich sťažnostiach v zásade zhodne popisujú priebeh namietaných konaní pred okresným súdom a krajským súdom, keď najmä uvádzajú:

„V právnej veci navrhovateľov Š. F. a spol. (sťažovateľ ako navrhovateľ v 1. rade) proti odporcom Slovenská republika − Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky a spol., vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 9 C 122/2004, podal sťažovateľ dňa 5. mája 2004 žalobu na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom (v zmysle § 18 a nasl. z. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu   štátu   alebo   jeho   nesprávnym   úradným   postupom)   o zaplatenie   1.346.000,-   Sk (44.679,01 Eur) s príslušenstvom.

... Po viac než šiestich rokoch nečinnosti Okresný súd Bratislava I, ako súd prvého stupňa konajúci vo veci, svojim rozsudkom zo dňa 1. júna 2010, č. k. 9 C 122/2004-384, predmetný   návrh   zamietol   a   zároveň   nepriznal   odporcom   náhradu   trov   konania.   Svoje rozhodnutie   odôvodnil   okrem   iného   tým,   že   predmetnú   žalobu   možno   považovať za predčasne podanú a zároveň súd dospel k záveru, že v konaní neboli preukázané zákonné predpoklady   zodpovednosti   odporcov   za   škodu   titulom   nesprávneho   úradného   postupu a preto návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol. Týmto rozsudkom zároveň súd prvého stupňa vylúčil prejednávanú právnu vec navrhovateľov v 1., 4., 6. a 9. rade (teda aj sťažovateľovu vec) na samostatné konanie podľa § 112 ods. 2 O. s. p...

Sťažovateľ podal proti vyššie uvedenému rozsudku súdu prvého stupňa v zákonnej lehote,   dňa 7. júna 2011,   odvolanie, v ktorom žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu. Po následnej ďalšej vyše päť mesačnej nečinnosti vydal Krajský súd v Bratislave, ako odvolací súd,   dňa   10.   novembra   2011 rozsudok,   č.   k.   9   Co   378/2011-122,   ktorým potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa.   Odporcom   nepriznal   náhradu   trov   odvolacieho konania. Rozsudok odvolacieho súdu bol sťažovateľovi doručený dňa 16. decembra 2011.“

Sťažovatelia   tvrdia,   že «Nečinnosťou porušovateľa   základného práva sťažovateľa vznikla sťažovateľovi ujma spôsobená bezdôvodným predlžovaním stavu právnej neistoty, kedy všeobecné súdy nedokázali rozhodnúť sťažovateľovu vec v primeranej lehote. Treba zároveň prihliadnuť na fakt, že požadovaná náhrada škody predstavuje výšku finančných prostriedkov   investovaných   do   tzv.   „nebankových   subjektov“,   pričom   tieto   finančné prostriedky predstavovali dlhoročné úspory sťažovateľa.

S ohľadom na vyššie uvedené sa domnievame, že závažnosť vzniknutej ujmy a jej okolnosti sú veľmi významnej kvality a žiadame preto súd, aby prihliadol k tejto skutočnosti. V priebehu skutkového stavu (článok I tejto sťažnosti) ide o porušenie základného práva, aby sa sťažovateľova vec prerokovala bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.».

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

«1. Základné právo sťažovateľa Š. F. [v sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 2156/2012 „sťažovateľky A. F.“, pozn.] na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo postupom Okresného súdu Bratislava I a následným postupom Krajského súdu v Bratislave porušené.

2. Š. F. [v sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 2156/2012 „sťažovateľky A. F.“, pozn.] priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 4.500,- EUR (slovom: štyritisícpäťsto eur), ktoré mu je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť na účet advokátskej kancelárie H., s. r. o., č.... vedený v... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia (2 právne úkony v zmysle § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb) sťažovateľovi Š. F. [v sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 2156/2012 „sťažovateľky A. F.“, pozn.] v sume 323,50 EUR (slovom: tristodvadsaťtri eur a 50 centov), na účet advokátskej kancelárie H., s. r. o., č.... vedený v... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmet konania pred ústavným súdom   z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   to   môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorého   označil   za   porušovateľa   svojich   práv.   Platí   to predovšetkým   v situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

Sťažovatelia podľa petitov obsiahnutých v oboch sťažnostiach namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru „postupom Okresného súdu Bratislava I a následným postupom Krajského súdu v Bratislave“, t. j. nekonkretizujú, akým postupom (v akom konaní) okresného súdu, resp. krajského   súdu   mali   byť   porušené   nimi   označené   práva   podľa   ústavy,   resp.   dohovoru. Ústavný   súd,   uprednostňujúc   materiálny   prístup   k   ochrane   ústavnosti,   zohľadnil   obsah oboch   sťažností   a   na   tomto   základe   ich   predbežne   prerokoval   v   rozsahu   namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom   okresného   súdu   v   konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   9   C   122/2004   a   sp.   zn. 9 C 65/2010, ako aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 378/2011.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí   na   spoločné konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod sp. zn. Rvp 2155/2011 a sp. zn. Rvp 2156/2011, z ktorých vyplýva ich skutková a právna súvislosť   [totožnosť   v subjektoch,   proti   ktorým   sťažnosť   smeruje   (namietaný   postup okresného   súdu   a krajského   súdu   v   identických   konaniach),   rovnaký   skutkový   stav a identická právna argumentácia], ako aj skutočnosť, že sťažovatelia sú zastúpení tým istým právnym   zástupcom,   ústavný   súd   rozhodol   aplikujúc   §   31a   zákona   o   ústavnom   súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 9 C 122/2004 a sp. zn. 9 C 65/2010 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 378/2011

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K   vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98, III. ÚS 224/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06) ochrana základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom   len vtedy,   ak v čase doručenia sťažnosti   ústavnému   súdu   porušovanie   týchto   práv   označenými   orgánmi   verejnej   moci (v danom prípade okresným súdom a krajským súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu týchto práv postupom príslušných orgánov verejnej moci, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Zo skutočností už uvedených v časti I tohto uznesenia vyplýva, že konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 9 C 122/2004 bolo právoplatne skončené 8. septembra 2011 a konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 9 C 65/2010 bolo právoplatne skončené 28. decembra 2011, pričom v rovnaký deň bolo právoplatne skončené aj konanie vedené krajským   súdom   pod   sp.   zn.   9   Co   378/2011.   Sťažovatelia   doručili   svoje   sťažnosti ústavnému súdu až 15. februára 2012, t. j. zjavne v čase, keď okresný súd a ani krajský súd už   nemohli   svojím   postupom   porušovať   ich   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ani ich právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na tomto závere nič nemení skutočnosť, že proti   právoplatnému   rozsudku   krajského   súdu   podali   sťažovatelia   16.   januára   2012 dovolanie.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosti   sťažovateľov   po   predbežnom prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažností bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2012