znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 148/2011-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. C., R., vedenú pod sp. zn. Rvp 349/2011, sťažnosť Ing. B. B., Ž., vedenú pod sp. zn. Rvp 350/2011, sťažnosť M. H., H., vedenú pod sp. zn. Rvp 351/2011, sťažnosť R. H., Ž., vedenú pod sp. zn. Rvp 352/2011, sťažnosť M. D., R., vedenú pod sp. zn. Rvp 353/2011, sťažnosť obchodnej spoločnosti C., s. r. o., Ž., vedenú pod   sp. zn.   Rvp 354/2011   a sťažnosť   F.   M.,   N.,   vedenú   pod   sp. zn.   Rvp 356/2011, zastúpených advokátom JUDr. M. B., Ž., vo veci namietaného porušenia ich základného práva   vlastniť   majetok   podľa   čl. 20   ods. 1   v spojení   s   čl. 12   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky   a namietaného   porušenia   princípu   právnej   istoty   vyplývajúceho   z   čl. 1   ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Okresného   súdu   Žilina   č. k.   3 R/2/2010-1310 zo 17. septembra   2010   a uznesením   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   sp. zn. 43 CoKR/47/2010 z 11. novembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť Ing. M. C. vedenú pod sp. zn. Rvp 349/2011, sťažnosť Ing. B. B. vedenú pod sp. zn. Rvp 350/2011, sťažnosť M. H. vedenú pod sp. zn. Rvp 351/2011, sťažnosť R. H. vedenú   pod   sp. zn.   Rvp 352/2011,   sťažnosť   M.   D.   vedenú   pod   sp. zn.   Rvp 353/2011, sťažnosť obchodnej spoločnosti C., s. r. o., vedenú pod sp. zn. Rvp 354/2011, a sťažnosť F. M. vedenú pod sp. zn. Rvp 356/2011 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 349/2011.

2. Sťažnosti Ing. M. C.,   Ing. B. B.,   M.   H.,   R.   H.,   M.   D.,   obchodnej   spoločnosti C., s. r. o., a F. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 15. februára 2011 doručené sťažnosti Ing. M. C., Ing. B. B., M. H., R. H., M. D., obchodnej spoločnosti C., s. r. o., a F. M. (ďalej aj „sťažovatelia“), ktorými namietajú porušenie svojho základného práva   vlastniť   majetok   podľa   čl. 20   ods. 1   v spojení   s   čl. 12   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej len „ústava“),   základného   práva na súdnu   ochranu podľa   čl. 46   ods. 1 ústavy a porušenie princípu právnej istoty vyplývajúceho z čl. 1 ods. 1 ústavy uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. 3 R/2/2010-1310 zo 17. septembra 2010   (ďalej   aj „napadnuté   uznesenie   okresného   súdu“)   a   uznesením   Krajského   súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 43 CoKR/47/2010 z 11. novembra 2010 (ďalej   aj „napadnuté   uznesenie   krajského   súdu“).   Sťažovatelia   súčasne   navrhli   odložiť vykonateľnosť   uznesenia   okresného   súdu   sp. zn.   4 K/2/2011   z 1.   februára 2011   o začatí konkurzného   konania   na   majetok   dlžníka   argumentujúc   tým,   že   by   výkon   rozhodnutia s poukázaním   na účinky   začatia   konkurzného   konania   podľa   § 14   ods. 5   zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „ZKR“)   jednoznačne   predstavoval   pre   nich, „ostatných   nezabezpečených   veriteľov,   ale   hlavne   pre   samotného   Dlžníka   nepochybne väčšiu ujmu, než aká by mohla vzniknúť iným osobám...“. Toto rozhodnutie navrhli tiež zrušiť.

Uznesením č. k. 3 R 2/2010-1092 z 12. augusta 2010 rozhodol okresný súd na návrh veriteľa Ľ. K., R. (ďalej aj „veriteľ“), o začatí reštrukturalizačného konania proti C., s. r. o. (ďalej   len   „dlžník“).   Ako   vyplýva   z tohto   uznesenia,   návrh   spĺňal   všetky   náležitosti kvalifikovaného návrhu na povolenie reštrukturalizácie, predovšetkým ustanovený správca Ing. F.   B.   (ďalej   len   „správca“)   zapísaný   do   zoznamu   správcov   vypracoval reštrukturalizačný   posudok   z   23.   júla   2010   a odporučil   reštrukturalizáciu   dlžníka. Sťažovatelia   zároveň   dodávajú,   že   vzhľadom   na okolnosti   na   strane   dlžníka   považoval správca za potrebné aktualizovať a spresniť údaje v reštrukturalizačnom posudku, a preto 13. septembra 2010   vypracoval   doplňujúce „Vysvetlenie   k reštrukturalizačnému   posudku č. 01/2010“.

Uznesením okresného súdu č. k. 3 R/2/2010-1310 zo 17. septembra 2010, ktorému predchádzalo   verejné   pojednávanie   nariadené   na   16.   september   2010,   okresný   súd reštrukturalizačné   konanie   zastavil.   V   odôvodnení   tohto   uznesenia   poukázal vo všeobecnosti   na   to,   že   s ohľadom   na   možnosť   nútenej   kontraktácie   skupiny   alebo jednotlivého   dlžníka,   ktorý   predstavuje   inštitút   nahradenia   ich   súhlasu,   sa „proces reštrukturalizácie   dostáva   až na úplnú   hranu   priameho   pôsobenia   ústavne   zaručeného práva   vlastniť   majetok“.   Ďalej   okresný   súd   dôvodil   tým,   že   konkrétnym   postupom všeobecného súdu alebo správcu v danom konaní môže dôjsť u jednotlivých dotknutých subjektov k ohrozeniu ich majetkových práv. Je preto povinnosťou súdu dbať o ochranu tohto základného práva.

Podľa   odôvodnenia   označeného   uznesenia   okresného   súdu   reštrukturalizačný posudok síce spĺňal zákonom ustanovené formálne náležitosti, jeho obsah však považoval za nejasný a nezrozumiteľný z týchto dôvodov:

1. Posudok nie je jasný a zrozumiteľný v otázke, v prevádzkovaní akej činnosti, resp. podnikaní má dlžník pokračovať počas reštrukturalizácie a po jej úspešnom skončení, keď dlžník sám reálne už dlhší čas neprevádzkuje podnik a podnikanie. Z obsahu posudku totiž vyvodil, že došlo k zastaveniu výstavby polyfunkčného objektu..., Domov dôchodcov... bol predaný tretej osobe a hotel E. neprevádzkuje dlžník sám, ale tretia osoba a dlžník má z neho príjem iba vo forme nájmu. Taktiež nebolo jasné, ako možno prevádzkovať podnik dlžníka   s dvoma   zamestnancami,   a to   konateľmi   dlžníka.   Upozornil   pritom   na   to,   že zachovanie podstatnej časti prevádzky podniku dlžníka je podľa § 109 ods. 3 písm. c) ZKR jedným z pravidiel, ktoré musia byť splnené, aby mohol správca reštrukturalizáciu dlžníka odporučiť.

2. Podľa reštrukturalizačného posudku dlžník prevádzkuje hotel E. Z tvrdení dlžníka na pojednávaní, ako aj z písomného podania správcu doručeného 9. septembra 2010 ale vyplýva, že ho neprevádzkuje sám, ale že je predmetom nájmu. Pôvodný posudok z júla 2010 pritom potvrdil prevádzkovanie samotným dlžníkom len do júna 2010 a toto tvrdenie bolo   korigované   až   uvedeným   doplňujúcim   podaním.   Posudok   teda   v čase   jeho vypracovania   nezodpovedal   skutočnosti   v tak   podstatnej   veci,   akou   je   popis   aktuálnej prevádzkovej činnosti dlžníka. Táto činnosť je pritom východiskom na úspešné zachovanie prevádzky podniku dlžníka a úspech reštrukturalizácie.

3. Z posudku ďalej vyplýva, že dlžník sa bude na spolufinancovaní podnikateľského plánu výstavby objektu... podieľať vo výške asi 25 mil. eur, hoci jeho aktíva sa pohybujú podľa súvahy k 31. decembru 2009 v sume asi 8,5 mil. eur. Túto časť posudku považuje okresný súd za rozpornú. Je nejasné a nezrozumiteľné, akým spôsobom možno finančne zabezpečiť   z vlastných   zdrojov   dlžníka   skoro   trojnásobok   jeho   aktív.   Túto   nejasnosť finančného krytia dlžníkovej spoluúčasti na investícii posudok nijako nerieši a neobjasňuje. Nejasné (i keď nie vylúčené) je aj predpokladané získanie úveru na financovanie uvedeného plánu, keď posudok vychádza zo zabezpečenia približne 58 mil. eur z úverových zdrojov, avšak   návrh   na   reštrukturalizáciu   podal   z hľadiska   objemu   pohľadávok   menšinový až marginálny   veriteľ   a najväčší   veriteľ,   ktorým   je   hlavná   financujúca   banka   dlžníka, s reštrukturalizáciou dlžníka zjavne nesúhlasí.

4. Za nejasné považoval okresný súd i pohľadávky spoločníkov dlžníka Ing. M. C. a Ing. B.   B.   Podľa   posudku   mali vzniknúť poskytnutím   pôžičiek   (u každého   spoločníka v sume presahujúcej 1,1 mil. eur) a titulom nerozdeleného zisku za rok 2005, tento údaj však nemá oporu ani v účtovných uzávierkach dlžníka, ani v zozname záväzkov dlžníka, ktorý bol prílohou návrhu a ktorého správnosť dlžník podpisom svojho konateľa potvrdil.

5. V zozname záväzkov dlžníkov nie sú uvedené ani záväzky voči V., a. s., a K., a. s., a teda nie je zrejmé, z akých dôvodov správca dospel k záveru, že ide o najväčších veriteľov dlžníka.

Okresný súd v závere odôvodnenia napadnutého uznesenia konštatoval, že účelom konania   a posudzovania   súdu   vo   fáze   konania,   ktorá   nasleduje   po   začatí reštrukturalizačného konania, je idea minimalizácie právnej neistoty všetkých dotknutých subjektov, ktorá vznikla v dôsledku jeho začatia vo vzťahu k majetkovým právam veriteľov. Túto ideu balansujúcu vždy na hrane princípu proporcionality možno odstrániť posudkom v súlade   so   skutočnosťou   opisujúcim   momentálny   stav,   z ktorého   vyplynú   jasné a zrozumiteľné   závery   a predpoklady,   pri   splnení   ktorých   sa   právna   neistota   v ďalšom možnom   priebehu   reštrukturalizačného   konania   minimalizuje.   Ak   však   takýto   posudok k dispozícii nie je, ako to bolo aj v danom prípade, je úlohou súdu nastoliť stav právnej istoty   a neposunúť   reštrukturalizačné   konanie   do   ďalšej   fázy.   S ohľadom   na   nejasnosť a nezrozumiteľnosť   reštrukturalizačného   posudku   preto   reštrukturalizačné   konanie s odkazom na § 116 ods. 1 a 2 písm. b) „a contrario“ ZKR zastavil.

Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie veriteľ, ale aj dlžník, a to dokonca dvakrát, v každom prípade podpísané iným konateľom. Krajský súd potvrdil napadnuté uznesenie okresného súdu svojím uznesením sp. zn. 43 CoKR/47/2010 z 11. novembra 2010, proti ktorému   tiež smerujú   sťažnosti. Krajský   súd   sa   stotožnil   predovšetkým   so   záverom týkajúcim   sa   nejasnosti   a nezrozumiteľnosti   reštrukturalizačného   posudku   vo vzťahu k otázke,   čo   má byť podstatnou   časťou   prevádzky   podniku   dlžníka,   v ktorej   má   dlžník pokračovať   počas   reštrukturalizácie   a po   jej   úspešnom   skončení   tak,   aby   veritelia   boli uspokojení   vo   väčšom   rozsahu   ako   v prípade   konkurzu.   V tomto   prípade   nevyplynuli z posudku   jasné   a zrozumiteľné   závery,   ktoré   by   odôvodňovali   pokračovanie v reštrukturalizačnom   konaní.   ZKR   pritom   neuvažuje   s dopĺňaním   posudku   prípadnými ďalšími   dôkazmi   na   výzvu   súdu.   Aj   cieľom   nariadeného   pojednávania   mohlo   byť   len odstránenie určitých nejasností, k čomu ale nedošlo. V danej veci teda neboli kumulatívne splnené   všetky   podmienky   podľa   § 116   ods. 2   ZKR,   a preto   okresný   súd   musel reštrukturalizačné konanie zastaviť.

V súčasnej dobe prebieha na majetok dlžníka konkurzné konanie, o začatí ktorého rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. 4 K/2/2011 z 1. februára 2011.

II.

Sťažovatelia vyslovujú názor, že reštrukturalizačný posudok by sa mal z hľadiska jasnosti a zrozumiteľnosti svojho obsahu vždy posudzovať ako celok. Záver o nejasnosti a nezrozumiteľnosti preto nemôžu zapríčiniť prípadné čiastkové nepresnosti a neurčitosti, ak sa dajú z obsahu posudku zistiť jeho podstatné náležitosti, a to predovšetkým, či a akým spôsobom   možno   uspokojiť   veriteľov   dlžníka.   Reštrukturalizácia   záväzkov   dlžníka   je primárne vzťahom medzi dlžníkom a veriteľmi, pričom prípadné pochybnosti o určitosti údajov   uvedených   správcom   v reštrukturalizačnom   posudku   mohli   byť   bez   komplikácií odstránené tak na informatívnom výsluchu konanom na okresnom súde 26. augusta 2010, ako   aj   na   pojednávaní   16.   septembra   2010.   Okresný   súd   však   k týmto   nejasnostiam účastníkov   či   správcu,   okrem   výsluchu   konateľov   dlžníka   k právnym   dôvodom   vzniku a existencie   ich   pohľadávok,   nevypočul,   a dospel   tak   z hľadiska   sťažovateľov k „prekvapivému“ rozhodnutiu.

Vo   svojej   ďalšej   argumentácii   sťažovatelia   označili   za   predčasné   posudzovanie nesúhlasu   najväčšieho   veriteľa   V.,   a. s.,   s reštrukturalizáciou,   pretože   konečný   spôsob uspokojenia   tohto   zabezpečeného   veriteľa   bude   záväzným   spôsobom   riešený až v reštrukturalizačnom   pláne.   Okresný   súd   ani   krajský   súd   sa   navyše   nevysporiadali s porušením princípu rovného zaobchádzania podľa čl. 12 ods. 1 ústavy, keďže banka ako zabezpečený   veriteľ   mala   celú   škálu   právnych   prostriedkov   umožňujúcich   realizovať uhradzovaciu   funkciu   záložného   práva.   Podľa   sťažovateľov   tak   súdy   vyzdvihli   práva jedného,   hoci   najväčšieho   veriteľa,   v porovnaní   s právami   ostatných   nezabezpečených veriteľov,   ktorým   tak   možnosť   uspokojenia   ich   pohľadávok   zmaril.   Sťažovatelia podotýkajú,   že   účelom   ZKR   nie   je   len   ochrana   dlžníka   pred   veriteľmi,   ale   i regulácia „spoločného užívania zdroja“, ako sa v ekonomických teóriách zvykne označovať problém uspokojovania viacerých využívateľov zdroja (veriteľov) pri obmedzených zásobách tohto spoločného   zdroja   (majetok   dlžníka).   Taktiež   zdôraznili,   že   povolenie   reštrukturalizácie navyše   nie   je   nezvratným   procesom   a konečným   stavom   majúcim   vo   vzťahu   k právam a oprávneným záujmom veriteľov determinujúci účinok, keďže veritelia v prípade, že dlžník im neponúkne taký spôsob uspokojenia veriteľov, s ktorým by mohli súhlasiť, môžu zvrátiť účinky reštrukturalizácie, a to vyhlásením konkurzu na majetok dlžníka.

Úlohou ústavného súdu by podľa sťažovateľov nemalo byť určovať postup v danej veci namiesto príslušného súdu, mal by ale posúdiť, „či porušovateľom vydané rozhodnutia sú vzhľadom na okolnosti prípadu akceptovateľné z pohľadu Ústavou Slovenskej republiky garantovaného princípu právnej istoty, práva na rovnaké zaobchádzanie, práva vlastniť majetok a práva na súdnu ochranu, a teda, či postup porušovateľa ako konajúceho súdu nebol v tomto smere zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny“. V prvom rade sťažovatelia namietajú zásah do princípu právnej istoty ako imanentnej súčasti princípu materiálneho právneho   štátu   (čl. 1   ods. 1   ústavy),   čo   odôvodňujú   tým,   že   banka   nebola   účastníkom reštrukturalizácie   a právo   účastníka   mala   možnosť   nadobudnúť   až   po   jej   povolení prihlásením   svojej   pohľadávky.   Okresný   súd   tak   podľa   vyjadrenia   sťažovateľov „markantne porušil princíp právnej istoty a následne aj právo na rovnaké zaobchádzanie“ patriace sťažovateľom ako osobám veriteľov dlžníka a zároveň navrhovateľom v konaní o povolenie   reštrukturalizácie   dlžníka   a ostatných   účastníkov   konania   o povolenie reštrukturalizácie oproti subjektu, ktorý ako účastník konania ešte nevystupuje.

Podľa sťažovateľov malo byť porušené aj ich základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení (subsidiárne) s čl. 12 ods. 1 ústavy (rovnaké zaobchádzanie). Posudzovanie   obsahu   reštrukturalizačného   posudku   cez   prizmu   možných   následkov v reštrukturalizačnom   konaní   po   prípadnom   povolení   reštrukturalizácie   a prejudikovanie možných negatívnych následkov je podľa sťažovateľov v tomto štádiu nielen neodôvodnené a predčasné,   ale takéto   právne   posudzovanie   reštrukturalizačného   posudku   súdom   nemá oporu v ZKR a nie je ani jeho účelom. Práve okresný súd napokon mohol v zmysle § 152 ZKR nahradiť súhlas skupiny s reštrukturalizačným plánom, a tým urobiť zadosť princípu proporcionality vo vzťahu k ústavnému právu vlastniť majetok. Túto zásadu navyše okresný súd porušil, pretože zastavením reštrukturalizačného konania fakticky zabránil akejkoľvek možnosti,   aby   veritelia   v rámci   reštrukturalizačného   konania   mohli   vôbec   negociovať o uzavretí tejto   „tzv. megazmluvy“. Zabránením využitia prostriedkov,   ktoré ZKR dáva dlžníkovi a veriteľom pri reštrukturalizácii záväzkov dlžníka, je spochybnený samotný cieľ (účel)   tohto   zákona.   V dôsledku   zastavenia   reštrukturalizačného   konania   zo   strany okresného   súdu   tak   mali   byť   sťažovatelia   a rovnako   aj   ostatní   nezabezpečení   veritelia ukrátení   na svojich   majetkových   právach,   ktoré   predstavujú   pohľadávky   veriteľov   voči dlžníkovi a ich šancu na uspokojenie vo vyššej miere ako v prípade vyhlásenia konkurzu.

Sťažovatelia v závere svojej argumentácie dodávajú, že základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy zahŕňa aj požiadavku minimálnych garancií procesnej povahy, nedodržanie ktorých   môže mať za   následok   porušenie   aj základného práva na súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Súdne (v danom prípade reštrukturalizačné) konanie by malo viesť k ochrane   ústavou   garantovaných   majetkových   práv   sťažovateľov   a ostatných   veriteľov, a nie   naopak,   teda   vopred   odsúdiť   na   neúspech   ich   dohodu   o vzájomných   ústretových kompromisoch   s   cieľom   uspokojenia   ich   pohľadávok,   ktorá   by   sa   premietla do reštrukturalizačného plánu, a taktiež im   odoprieť   možnosť ďalšieho rokovania, a tým uspokojenia ich nárokov. K tomu sťažovatelia poznamenávajú, že je ťažké si predstaviť, že by všeobecný (konkurzný) súd porušoval základné právo vlastniť majetok (a tak aj právo hmotnoprávneho   charakteru),   ak   by   toto   porušovanie   nevyplývalo   zároveň   z toho,   že všeobecný (konkurzný) súd súčasne porušil ústavnoprávne princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

III.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa   § 31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V   zmysle   § 112   ods. 1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí   na   spoločné konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 349/2011, sp. zn. Rvp 350/2011, sp. zn. Rvp 351/2011, sp. zn. Rvp 352/2011, sp. zn. Rvp 353/2011, sp. zn. Rvp 354/2011 a sp. zn. Rvp 356/2011, z ktorých vyplýva ich právna a skutková   súvislosť,   a   prihliadajúc   taktiež   na   totožnosť   v sťažnostiach   označených porušovateľov   práv,   proti   ktorým   tieto   sťažnosti   smerujú   (okresný   súd   a krajský   súd), rozhodol ústavný súd aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

III.2   K namietanému   porušeniu   v sťažnostiach   označených   práv   uznesením okresného súdu č. k. 3 R/2/2010-1310 zo 17. septembra 2010

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, pričom skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 tohto zákona nebránia prijatiu návrhu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy,   ak o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv a slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody,   porušenie   ktorých   sa   namieta,   sa   sťažovateľ   mohol   domôcť   využitím   jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Vzhľadom   na   takto   formulovaný   princíp   subsidiarity   je   tak   vylúčená   právomoc ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o sťažovateľmi   uplatnených   námietkach porušenia ich základných práv napadnutým uznesením okresného súdu. Ochrany svojich práv sa sťažovatelia mohli domáhať podaním odvolania proti nemu. Ústavný súd z tohto dôvodu sťažnosti v tej časti, ktorá smeruje proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, odmietol   z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   podľa   § 25   ods. 2   prvej   vety   zákona o ústavnom súde.

III.3 K namietanému porušeniu v sťažnostiach označených práv sťažovateľov uznesením krajského súdu sp. zn. 43 CoKR/47/2010 z 11. novembra 2010

Zo sťažností a z ich príloh, ako aj z vyžiadaného súvisiaceho súdneho spisu vyplýva, že   namietaným   uznesením   krajského   súdu   bolo   potvrdené   uznesenie   okresného   súdu č. k. 3 R 2/2010-1310   zo   17.   septembra   2010,   ktorým   okresný   súd   reštrukturalizačné konanie proti dlžníkovi zastavil.

Ústavný   súd   ďalej   konštatuje,   že   účastníkmi   uvedeného   konania   o návrhu na povolenie   reštrukturalizácie   dlžníka   boli   navrhovateľ   (veriteľ)   podnikateľ   Ľ.   K. s miestom podnikania R. a dlžník.

Z reštrukturalizačného   posudku   č. 01/2010   z 23.   júla   2010   na   č. l.   239   až   263 súvisiaceho súdneho spisu vyplýva, že Ing. M. C. a Ing. B. B. sú v poradí tretím a štvrtým veriteľom dlžníka. Menovaní sťažovatelia sú podľa výpisu z obchodného registra okresného súdu   spoločníkmi   dlžníka   a zároveň   sú   jeho   štatutárnymi   orgánmi.   Zo   zoznamu spriaznených osôb na č. l. 237 a 238 súvisiaceho súdneho spisu ústavný súd ďalej zistil, že obchodná spoločnosť C., s. r. o., je „inou právnickou osobou, v ktorej má právnická osoba alebo   niektorá   z osôb   v   uvedených   v písmenách a)   až d)   § 9   ods. 1   ZKR   kvalifikovanú účasť“. Pokiaľ ide o týchto sťažovateľov ako veriteľov dlžníka, resp. spriaznenú osobu, ústavný   súd   pripúšťa,   že   aj   keď   vo   svojich   sťažnostiach   neozrejmujú,   resp.   nijakým spôsobom   nezdôvodňujú,   z akého   dôvodu   mali   byť   (v nadväznosti   na   ich   procesné postavenie) dotknutí na svojich v sťažnostiach označených právach, mohlo byť namietaným uznesením krajského súdu do ich práv zasiahnuté.

V zmysle poučenia obsiahnutého v uznesení okresného súdu č. k. 3 R 2/2010-1310 zo 17. septembra 2010, ktorým bolo reštrukturalizačné konanie proti dlžníkovi zastavené, mohol proti tomuto uzneseniu každý účastník reštrukturalizačného konania podať do 15 dní od   jeho   doručenia   zverejnením   v Obchodnom   vestníku   odvolanie.   Napriek   tomu,   že sťažovatelia Ing. M. C. a Ing. B. B., ako aj obchodná spoločnosť C., s. r. o., v sťažnostiach tvrdia, že 6. októbra 2009 odvolanie proti označenému uzneseniu okresného súdu podali, obsah súvisiaceho súdneho spisu toto ich tvrdenie nepotvrdzuje.

Sťažovatelia   sa   teda   mohli domáhať v danej   veci   ochrany   svojich   práv   využitím riadneho opravného prostriedku (odvolania) v odvolacom konaní pred krajským súdom. Keďže túto možnosť v okolnostiach daného prípadu nevyužili, je potrebné odmietnuť ich sťažnosti pre nedostatok právomoci ústavného súdu na ich prerokovanie.

Ak sťažovatelia nevyčerpali predtým, ako podali ústavnému súdu sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, všetky opravné prostriedky, ktoré im zákon na ochranu ich základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých sú oprávnení podľa osobitných predpisov, nesplnili tým podmienku ustanovenú v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Právomoc   všeobecného   súdu   poskytnúť   sťažovateľom   ochranu   pred   namietaným zásahom do ich základných práv a slobôd v danej veci vylučuje právomoc ústavného súdu na meritórne prerokovanie sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Z toho dôvodu ústavný súd sťažnosti Ing. M. C., Ing. B. B. a obchodnej spoločnosti C., s. r. o., pri ich predbežnom prerokovaní   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   pre   nedostatok   svojej právomoci.

Ostatní   sťažovatelia   (M.   H.,   R.   H.,   M.   D.   a F.   M.)   sa   v sťažnostiach   označujú za veriteľov   dlžníka,   avšak,   pokiaľ   ide   o ich   procesné   postavenie,   neobjasňujú,   resp. nepreukazujú, z akého dôvodu mali byť (v nadväznosti na ich procesné postavenie) dotknutí na   svojich   v sťažnostiach   označených   právach.   Túto   spojitosť   ústavný   súd   nezistil   ani zo súvisiaceho súdneho spisu.

Podľa   § 49   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   môže   podať   fyzická   osoba   alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   sťažovateľ   môže   namietať porušenie   svojich základných   práv   v   spojitosti   s konaním   pred   všeobecným   súdom   (resp.   iným   orgánom verejnej   moci)   len   vtedy,   ak je v čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   účastníkom konania, v ktorom namieta porušenie základných práv (m. m. II. ÚS 3/05, I. ÚS 56/98).

Keďže sťažovatelia nijako nepreukázali, že by mali v predmetnom súdnom konaní procesné postavenie účastníkov konania, ani neobjasnili možnú príčinnú súvislosť medzi namietaným   uznesením   krajského   súdu   a tvrdeným   zásahom   do   ich   práv,   nemohlo v posudzovanom   konaní   dôjsť   ani   k porušeniu   ich   v sťažnostiach   označených   práv (m. m. II. ÚS 205/04, III. ÚS 162/09, I. ÚS 343/09).

Z uvedeného ústavný súd kvalifikoval sťažnosti M. H., R. H., M. D. a F. M. ako podané sťažovateľmi, ktorí nedisponujú aktívnou legitimáciou na ich podanie, a preto ich ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde odmietol ako podané zjavne neoprávnenými osobami.

Ústavný súd napokon dodáva, že sťažnosti M. H., R. H., M. D. a F. M. je potrebné navyše taktiež odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na ich prerokovanie, pretože   obsah   súvisiaceho   súdneho   spisu   nekorešponduje   s tvrdením   obsiahnutým v ich sťažnostiach, podľa ktorého podali 6. októbra 2009 proti uzneseniu okresného súdu č. k. 3 R/2/2010-1310 zo 17. septembra 2010 odvolanie.

III.4   K   návrhu   na   zrušenie   uznesenia   okresného   súdu   sp. zn.   4 K/2/2011 z 1. februára 2011 na vydanie dočasného opatrenia

Sťažovatelia sa ďalej domáhali zrušenia uznesenia okresného súdu sp. zn. 4 K/2/2011 z 1. februára 2011 o začatí konkurzného konania na majetok dlžníka. V danom prípade ide v podstate   o   akcesorický   návrh   vo   vzťahu   k namietanému   uzneseniu   okresného   súdu a k namietanému uzneseniu krajského súdu. Keďže sťažovatelia, pokiaľ ide o uznesenie okresného   súdu   sp. zn.   4 K/2/2011   z 1.   februára   2011,   nenamietajú   žiadne   porušenie základného   práva,   neprichádzalo   by   po   prípadnom   prijatí   sťažností   na   ďalšie   konanie do úvahy   zaoberať   sa   ich   návrhom   na   zrušenie   predmetného   uznesenia   a   vrátenie   veci okresnému súdu na ďalšie konanie, pretože takýto postup nemá oporu v prvej vete čl. 127 ods. 2   ústavy,   a rovnako   tak   v prvej   vete   § 56   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde.   Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosti v časti, ktorou sa sťažovatelia domáhali zrušenia uznesenia okresného   súdu   sp. zn.   4 K/2/2011   z 1.   februára   2011,   kvalifikoval   ako   zjavne neopodstatnené.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosti ako celok po ich predbežnom prerokovaní odmietol a preto sa nezaoberal ani ďalšími požiadavkami v nich nastolenými, najmä návrhom sťažovateľov na odklad vykonateľnosti uznesenia okresného súdu sp. zn. 4 K/2/2011 z 1. februára 2011.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2011