znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 148/2010-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. F. T., Ž., zastúpeného advokátkou JUDr. T. P., Ž., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 Co 5/2009 z 26. marca 2009 v časti, v ktorej sa nedotkol ostatných výrokov rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 7 C 178/2005 z 23. septembra 2008 a v ktorej mu nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. F. T. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2009 doručená sťažnosť Ing. F. T., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. T. P., Ž., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 12 Co 5/2009 z 26. marca 2009 v časti, v ktorej sa nedotkol ostatných výrokov rozsudku Okresného   súdu   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   7   C   178/2005 z 23. septembra 2008 a v ktorej mu nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v súdnom konaní vedenom okresným súdom   pod   sp.   zn. 7 C 178/2005   sa   sťažovateľ   domáhal náhrady   škody,   ušlého   zisku, morálnej   škody   a   nemajetkovej   ujmy   proti   Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej republiky,   Župné   námestie   13,   Bratislava   (ďalej   len   „žalovaný   v   1.   rade“),   a   náhrady nemajetkovej ujmy proti Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava (ďalej   len   „žalovaný   v   2.   rade“),   a   Krajskému   riaditeľstvu   Policajného   zboru,   Ulica 9. mája 1, Banská Bystrica (ďalej len „žalovaný v 3. rade“).

Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   7   C   178/2005   z   23.   septembra   2008   zaviazal žalovaného v 1. rade a žalovaného v 2. rade zaplatiť žalobcovi na nemajetkovej ujme sumu 1 000 000 Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku spoločne a nerozdielne s tým, že plnením jedného zaniká povinnosť plnenia pre druhého až do výšky plnenia. V prevyšujúcej časti nároku na morálnu škodu žalobu zamietol. Okresný súd zaviazal sťažovateľa doplatiť na účet okresného súdu súdny poplatok za konanie 49 500 Sk, súčasne zaviazal žalovaného v 1. rade a žalovaného v 2. rade zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania 89 351 Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku spoločne a nerozdielne s tým, že plnením jedného zaniká povinnosť plnenia pre druhého. Žalovanému v 3. rade okresný súd náhradu trov konania nepriznal.

Sťažovateľ uviedol, že „súd prvého stupňa označil trovy konania sumu 52.000,- Sk ako súdny poplatok, 21.015,- Sk ako odmenu za zastupovanie, 836,- Sk ako DPH, 2.894,- Sk ako režijný paušál, 9.018,- Sk ako náhrada za stratu času a 3.588,- Sk ako cestovné. Trovy konania boli vyčíslené sťažovateľom celkom na sumu 847.452,- Sk. Z rozhodnutia súdu prvého stupňa nie je možné zistiť prečo v tejto výške nepriznal trovy konania...

Úkony   poskytnutej   právnej   služby   boli   vyčíslené   podľa   §§   10,   14   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. (ďalej len vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.   z.) v znení neskorších predpisov.   Bez bližšieho odôvodnenia súd prvého stupňa priznal odmenu za zastupovanie za jeden úkon podľa § 11 ods. 1 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. Bez bližšieho odôvodnenia nepriznal daň z pridanej hodnoty (DPH) za hotové výdavky a náhradu za stratu času. Z rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, že vychádzal pri výpočte odmeny za jeden právny úkon z právneho názoru vysloveného ÚS Praha-PR 19095 č. 3 (?) a Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 Co/256/2005.“.

Krajský súd rozhodol o odvolaní žalovaného v 1. rade a žalovaného v 2. rade proti výroku v merite veci a o odvolaní sťažovateľa proti súvisiacemu výroku o trovách konania rozsudkom sp. zn. 12 Co 5/2009 z 26. marca 2009 tak, že zmenil rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým bola uložená povinnosť žalovanému v 1. rade a žalovanému v 2. rade zaplatiť sťažovateľovi na nemajetkovej ujme sumu 1 000 000 Sk spoločne a nerozdielne s tým, že plnením jedného zaniká povinnosť plnenia pre druhého až do výšky plnenia tak, že sumu 33 193,92 € ako nemajetkovú ujmu uložil zaplatiť žalovanému v 1. rade. Výrok rozsudku okresného súdu, ktorým uložil žalovanému v 1. rade a žalovanému v 2. rade nahradiť sťažovateľovi trovy konania zmenil tak, že na ich úhradu sťažovateľovi zaviazal žalovaného v 1. rade. Ostatných výrokov rozsudku okresného súdu z 23. septembra 2008 sa krajský súd nedotkol. Súčasne nepriznal účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.Sťažovateľ sa nestotožňuje so spôsobom výpočtu odmeny za právne zastupovanie tak, ako to potvrdil krajský súd, pretože „takýto spôsob výpočtu je v rozpore s príslušným právnym   predpisom   a   praxou   všeobecných   súdov.   Súd   mal   pri   výpočte   trov   právneho zastúpenia vychádzať z ust. § 10 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z. teda z tarifnej odmeny advokáta za zastupovanie v občianskom konaní a iné úkony právnej služby. Sťažovateľ sa nestotožňuje   s názorom,   že v   predmetnej veci nebolo možné hodnotu veci alebo práva vyjadriť   v   peniazoch   alebo   ak   ju   možno   zistiť   len   s   nepomernými   ťažkosťami.   Tarifná hodnota   za   jeden   úkon   právnej   služby   je   bez   najmenších   problémov   zistiteľná   z   výšky uplatneného   nároku   náhrady   nemajetkovej   ujmy.   Názor   súdu   prvého   stupňa,   ktorým odôvodnil svoj postup pri spôsobe výpočtu odmeny za zastupovanie neobstojí. Napríklad jedným z prostriedkov náhrady škody pri ujme na zdraví je bolestné a nikomu nenapadne, aby pri výpočte odmeny za právne služby sa nevychádzalo z výšky uplatneného bolestného, ale z výšky výpočtového základu.“.

Ďalej   sťažovateľ   dáva   do   pozornosti   konkrétne   rozhodnutia   všeobecných   súdov, ktoré v konaní o ochranu osobnosti priznávajú v rámci výpočtu odmeny za zastupovanie tarifnú hodnotu za jeden úkon právnej služby podľa výšky uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy, a poukazuje na to, že krajský súd v jeho právnej veci rozhodol diametrálne odlišne. V súvislosti s tým sťažovateľ vyslovuje názor, že „odlišné rozhodnutia všeobecných súdov v rovnakých veciach môžu vykazovať znaky jurisdikčnej ľubovôle a byť z tohto hľadiska protiústavné a tým aj nezákonné“.

Sťažovateľ tvrdí, že „právna zástupkyňa sťažovateľa sa stala platiteľom DPH od 01. 09. 2008 a DPH si uplatnila len za úkony právnej služby vrátane režijného paušálu, náhrady   za   stratu   času   a   nákladov   na   dopravu   po   tomto   dátume.   Z   odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa, ale vyplýva, že súd priznal DPH za 3 úkony v roku 2008, ale   nepriznal   DPH   za režijný paušál,   náhradu   za stratu   času   a   nákladov za   cestovné. Odporca tento stav bez bližšieho vysvetlenia potvrdil.“.

Za úplné arbitrárne a svojvoľné považuje sťažovateľ tvrdenie krajského súdu ako odvolacieho súdu, že „v odvolacom konaní v merite veci nebol úspešný a preto mu neboli priznané   trovy   odvolacieho   konania.   Sťažovateľove   postavenie   sa   vôbec   rozhodnutím odporcu nezmenilo k horšiemu, pretože z jeho pohľadu nemalo význam či mu nemajetkovú ujmu zaplatí žalovaný v rade 1) alebo solidárne so žalovaným v rade 2). Zmena rozhodnutia súdu   prvého   stupňa   odporcom   rozhodne   nebola   neúspechom   sťažovateľa   v   odvolacom konaní.“.

V   súvislosti   s   uvedeným   sťažovateľ   namieta,   že „v   dôsledku   nesprávneho arbitrárneho postupu súdu prvého stupňa, ktorý nenapravil odporca ako súd odvolací, musí zaplatiť   sťažovateľ   prevažujúcu   časť   trov   konania   z   titulu   trov   právneho   zastúpenia. Rovnako   aj   z   dôvodu   nezákonného   rozhodnutia   odporcu,   ktorý   dokonca   ani   nie   je odôvodnený v súlade s výrokom rozsudku vo vzťahu k úspešnosti sťažovateľa v odvolacom konaní, musí sťažovateľ zaplatiť trovy odvolacieho konania z titulu poskytnutia právnej služby.“.

Sťažovateľ   napokon   tvrdí,   že „postup   konajúcich   všeobecných   súdov   pri   určení spôsobu   výpočtu   hodnoty   úkonov   právnej   služby   trpí   vnútorným   rozporom   s   ďalším postupom súdov v predmetnej veci. Súd prvého stupňa totiž pri vyrubení súdneho poplatku postupoval tak, že tento vyrubil percentom zo základného poplatku a pevnou sumou pri aplikácií položky 7b písm. b sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou zákona SNR č. 71/1992 Zb. Nevyrubil teda súdny poplatok pevnou sumou ako je tomu v prípade, ak nemožno predmet konania oceniť peniazmi.

Na   druhej   strane   úplne   bezpredmetným   spôsobom   bez   právnej   argumentácie   pri výpočte   odmeny   za   úkony   právnej   služby   tvrdí,   že   nemožno   predmet   konania   oceniť peniazmi.

Je   ústavne   neakceptovateľné   z   pohľadu   ústavných   práv   sťažovateľa,   aby   súdy v jednej a tej istej veci tvrdili, že predmet sporu možno oceniť peniazmi a na základe tohto názoru   vyrubia   súdny   poplatok,   ale   zároveň   tvrdia,   že   predmet   sporu   nemožno   oceniť peniazmi a podľa tohto názoru ocenia úkony právnej služby.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že:

«1) Základné práva sťažovateľa Ing. F. T. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej republiky   a   právo na spravodlivé súdne   konanie podľa čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd a základné právo vlastniť majetok a základné   právo   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   20   ods.1   Ústavy   Slovenskej   republiky a právo na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 12 Co/5/09-610 z 26. 03. 2008 (sťažovateľ má zrejme na mysli dátum vydania rozsudku „z 26. 03. 2009“, pozn.) v časti, v ktorej sa nedotkol ostatných výrokov rozsudku okresného súdu a v ktorej nepriznal sťažovateľovi náhradu trov odvolacieho konania porušené boli.

2) Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 12 Co/5/09-610 z 26. 03. 2008 v časti, v ktorej sa nedotkol ostatných výrokov rozsudku okresného súdu a v ktorej nepriznal sťažovateľovi náhradu trov odvolacieho konania zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3)   Ing.   F.   T.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   4.000,-   EUR   (slovom štyritisíc   eur),   ktoré   je   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   povinný   mu   vyplatiť   do   dvoch mesiacoch od právoplatnosti tohto nálezu.

4)   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   je   povinný   v   lehote   jedného   mesiaca   od právoplatnosti nálezu nahradiť trovy konania sťažovateľovi, na účet právneho zástupcu JUDr. T. P. tak ako budú vyčíslené na výzvu Ústavného súdu SR.»

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   svojich   základných   práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu sp. zn. 12 Co 5/2009 z 26. marca 2009 v časti,   v   ktorej   sa   nedotkol   ostatných   výrokov   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn. 7 C 178/2008   z 23.   septembra   2008   a   v   ktorej   mu   nepriznal   náhradu   trov   odvolacieho konania.

K   porušeniu   označených   práv   napadnutými   výrokmi   rozsudku   krajského   súdu z 26. marca 2009 došlo podľa sťažovateľa tým, že krajský súd:

-   potvrdil   spôsob   výpočtu   odmeny   za   právne   zastupovanie   sťažovateľa v prvostupňovom konaní o náhradu nemajetkovej ujmy, keď pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vychádzal z 1/13 výpočtového základu podľa § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, a nie podľa § 10 ods. 3 tejto vyhlášky, a to aj napriek tomu, že podľa tvrdenia sťažovateľa „tarifná hodnota za jeden úkon právnej služby   je   bez   najmenších   problémov   zistiteľná   z   výšky   uplatneného   nároku   náhrady nemajetkovej ujmy“,

- potvrdil bez bližšieho vysvetlenia priznanie uplatnenej dane z pridanej hodnoty len za úkony právnej služby právnej zástupkyne sťažovateľa, a nie aj za režijný paušál, náhradu za stratu času a nákladov za cestovné,

- konštatoval neúspech sťažovateľa v odvolacom konaní, a preto mu nepriznal trovy odvolacieho konania.

V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť návrhom platí zvlášť pre petit, čo znamená, že ústavný súd rozhoduje o porušení práv a slobôd v rozsahu, ako ho vymedzí sťažovateľ (pred ústavným súdom kvalifikovane zastúpený advokátkou) v návrhu na rozhodnutie ústavného súdu (petite).

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   pripomína,   že   ochrana   základných   práv   a   slobôd v konaní   pred   ústavným   súdom   je   poskytovaná   proti   konkrétne   vymedzeným porušovateľom   označených   práv   a   slobôd,   ktorí   majú   právomoc   (kompetenciu)   konať a rozhodovať o otázkach spojených so základnými právami a slobodami v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy. Je na sťažovateľovi, aby uviedol konkrétny orgán verejnej moci, ktorý je v jeho veci oprávnený a povinný chrániť základné práva a slobody v rozsahu vymedzenom konkrétnymi všeobecnými záväznými právnymi predpismi, predovšetkým zákonmi a jeho úkony, ktoré namieta (§ 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ   v   návrhu   na   rozhodnutie   ústavného   súdu   v   súvislosti   s   porušením označených základných práv namietal len časť rozsudku krajského súdu z 26. marca 2009, a to tú,   v ktorej   sa   odvolací   súd nedotkol   ostatných   výrokov rozsudku   okresného   súdu sp. zn.   7   C   178/2005   z   23.   septembra   2008   a   v   ktorej   mu   nepriznal   náhradu   trov odvolacieho konania. Žiadal ju (napadnuté výroky) zrušiť a vrátiť vec v tomto rozsahu okresnému súdu na ďalšie konanie.

Keďže   v   zmysle   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný návrhom na začatie konania (okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone – čo nie je tento prípad), aj pokiaľ ide o označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu,   ktorým   sa   podľa   tvrdenia   sťažovateľa   porušili   základné   práva   alebo   slobody, ústavný   súd   ďalej   preskúmaval   a   rozhodoval   o   sťažnosti   v   tom   rozsahu,   v   ktorom sťažovateľ namietal rozsudok krajského súdu sp. zn. 12 Co 5/2009 z 26. marca 2009.

1.   Sťažnosť   v   prvom   rade   smeruje   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 12 Co 5/2009 z 26. marca 2009 v časti, v ktorej sa nedotkol ostatných výrokov rozsudku okresného súdu sp. zn. 7 C 178/2008 z 23. septembra 2008.

Ústavný súd z vyžiadaného súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 7 C 178/2008, ako aj   z   vyjadrenia   predsedu   okresného   súdu   sp.   zn.   Spr   4007/2010   z   19.   marca   2010, doručeného ústavnému súdu 23. marca 2010, obsahujúceho podrobnú chronológiu úkonov prvostupňového súdu aj odvolacieho súdu vo veci samej zistil, že okresný súd rozsudkom sp. zn. 7 C 178/2008 z 20. septembra 2007 zamietol žalobu sťažovateľa o náhradu škody a ušlého zisku od žalovaného v 1. rade a rovnako zamietol jeho žalobu o morálnu škodu vo výške 20 000 000 Sk od žalovaného v 1. rade. Zároveň uložil žalovanému v 1. rade zaplatiť sťažovateľovi   nemajetkovú   ujmu   vo   výške   1 000 000   Sk   a   vo   zvyšnej   časti   žalobu o nemajetkovú ujmu zamietol. Rozhodol o povinnosti sťažovateľa doplatiť súdny poplatok a zaviazal   žalovaného   v   1.   rade   zaplatiť   sťažovateľovi   náhradu   trov   prvostupňového konania. Zároveň zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalovanému v 2. rade náhradu trov konania a   žalovanému   v   3.   rade   náhradu   trov   konania   nepriznal.   Toto   rozhodnutie   na   základe podaného   odvolania   preskúmal   krajský   súd   ako   odvolací   súd,   ktorý   rozsudkom   sp.   zn. 12 Co 305/2007 z 28. februára 2008 rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým zamietol žalobu   sťažovateľa   na náhradu   škody   a   ušlého   zisku   od   žalovaného v   1.   rade   potvrdil [v tejto   časti   bol   predmetný   rozsudok   krajského   súdu   zrušený   nálezom   ústavného   súdu sp. zn. III. ÚS 339/08 z 25. novembra 2008 a vo veci ďalej konal krajský súd a okresný súd, pričom   konanie v   tejto   časti   (náhrada   škody   a   ušlého   zisku)   nie   je   dosiaľ   právoplatne ukončené], ostatné výroky rozsudku okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní (o nemajetkovú ujmu a morálnu škodu) okresný súd rozsudkom sp. zn. 7 C 178/2005 z 23. septembra 2008 rozhodol takto:

„Súd zaväzuje žalovaného 1) a žalovaného 2) zaplatiť žalobcovi na nemajetkovej ujme sumu 1 000 000,-- Sk, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, spoločne a nerozdielne s tým, že plnením jedného zaniká povinnosť plnenia pre druhého, až do výšky plnenia. V prevyšujúcej časti nároku na morálnu škodu žalobu zamieta. Súd   zaväzuje   žalobcu   doplatiť   na   účet   tunajšieho   súdu   na   súdnom   poplatku   za konanie 49 500,-- Sk, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, pripojeným príkazom ma úhradu.

Súd   zaväzuje   žalovaného   1)   a žalovaného   2)   zaplatiť   žalobcovi   na   náhrade   trov konania 89 351,-- Sk, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, na účet právnej zástupkyne žalobcu advokátky JUDr. T. P., Ž., spoločne a nerozdielne s tým, že plnením jedného zaniká povinnosť plnenia pre druhého, až do výšky plnenia.

Žalovaný 3) nemá právo na náhradu trov konania.“

Krajský súd na základe odvolania sťažovateľa proti výroku rozsudku okresného súdu o náhrade trov konania a odvolania žalovaných v 1. a 2. rade vo veci samej rozhodol rozsudkom sp. zn. 12 Co 5/2009 z 26. marca 2009 tak, že:

„Mení   rozsudok   okresného   súdu   vo   výroku,   ktorým   bola   uložená   povinnosť žalovaným 1) a 2) zaplatiť žalobcovi na nemajetkovej ujme sumu 1.000.000,– Sk do 3 dní spoločne a nerozdielne s tým, že plnením jedného zaniká povinnosť plnenia pre druhého až do výšky plnenia tak, že sumu 33.193,92 Eur ako nemajetkovú ujmu je povinný zaplatiť žalovaný na 1) mieste do 3 dní.

Výrok rozsudku okresného súdu, ktorým uložil žalovaným 1) a 2) nahradiť žalobcovi trovy konania mení tak, že žalovaný 1) je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 2.965,91 Eur do 3 dní na účet advokátky JUDr. T. P., vedený v... v lehote 3 dní.

Ostatných výrokov rozsudku okresného súdu sa nedotýka. Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznáva.“

Z obsahu rozsudku krajského súdu vyplýva, že výrokmi, ktorých sa odvolací súd nedotkol, a to z dôvodu, že neboli žiadnym z účastníkov konania napadnuté, boli výroky okresného súdu týkajúce sa zamietnutia žaloby sťažovateľa v prevyšujúcej časti nároku na morálnu škodu a povinnosti sťažovateľa doplatiť súdny poplatok za konanie.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   konštatoval,   že   sťažovateľ   síce   v   petite   sťažnosti namieta porušenie označených základných práv rozsudkom krajského súdu v časti, v ktorej sa nedotkol uvedených výrokov rozsudku okresného súdu, sťažnosť vo vzťahu k tejto časti však   neobsahuje   žiadne   odôvodnenie.   Ústavný   súd   nezistil   relevantné   skutočnosti k namietanému porušeniu ani z obsahu príloh, ktoré sťažovateľ predložil.

Na druhej strane z obsahu sťažnosti vyplýva, že podstatnou súčasťou argumentácie sťažovateľa   je   námietka   vzťahujúca   sa   na   časť   príslušných   rozsudkov   okresného   súdu a krajského   súdu   týkajúcu   sa   náhrady   trov   konania   pred   súdom   prvého   stupňa   (spôsob výpočtu odmeny za právne zastupovanie sťažovateľa a spôsob jej zvýšenia o uplatnenú daň z pridanej hodnoty), ktorých výšku priznanú okresným súdom odvolací súd síce potvrdil, ale na ich náhradu zaviazal už len žalovaného v 1. rade. Z napadnutého rozsudku krajského súdu pritom zjavne vyplýva, že výrokom, ktorým zmenil výrok rozsudku okresného súdu, ktorým uložil žalovaným v 1. a 2. rade nahradiť žalobcovi (sťažovateľovi) trovy konania, sa odvolací súd „dotkol“ tohto výroku rozsudku okresného súdu tak, že ho zmenil. Zo znenia petitu,   ktorý   bol   pre   ústavný   súd   pri   posudzovaní   námietok   sťažovateľa   určujúci,   ale vyplýva, že tento výrok napadnutého rozsudku krajského súdu sťažovateľ sťažnosťou (jej petitom) nenamieta, a preto ústavný súd o tejto námietke ani nemohol rozhodnúť.

Z uvedených dôvodov v tejto časti sťažnosť sťažovateľa ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2.   Predmetom   druhej   časti   sťažnosti   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu výrokom rozsudku krajského súdu sp. zn. 12 Co 5/2009 z 26. marca 2009, ktorým mu nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Sťažovateľ nesúhlasí s rozhodnutím krajského súdu, podľa ktorého „v odvolacom konaní... nebol úspešný a preto mu neboli priznané trovy odvolacieho konania“. Pritom tvrdí, že „zmena rozhodnutia súdu prvého stupňa odporcom rozhodne nebola neúspechom sťažovateľa v odvolacom konaní...“.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy zákonodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

K porušeniu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu, resp. analogického práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   by   mohlo   dôjsť rozhodnutím   všeobecného   súdu   nielen   tým,   ak   by   tento   fakticky   odňal   možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde (napr. II. ÚS 8/01), ale   aj   tým,   ak   by   tento   súd   rozhodol   arbitrárne,   bez   náležitého   odôvodnenia   svojho rozhodnutia (napr. I. ÚS 241/07), alebo vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. III. ÚS 264/05).

Podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 142 ods. 2 OSP ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.Podľa § 142 ods. 3 OSP aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta počíta z výšky súdom priznaného plnenia.

Podľa § 224 ods. 1 OSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie.

Rozhodovanie   o   náhrade   trov   konania   je   súčasťou   súdneho   konania,   a   preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).

Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997). Práva na súdnu ochranu a v jeho rámci   náhrady   trov   súdneho   konania   sa   možno   domáhať   len   spôsobom   a   v   medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jej priznanie (čl. 51 ods. 1 ústavy).

Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania pristupuje len za celkom výnimočných okolností (IV. ÚS 248/08, IV. ÚS 182/09). Je v zásade vo výlučnej právomoci všeobecných súdov posúdiť mieru úspechu strán podľa § 142 ods. 2 OSP a na základe toho rozhodnúť o ich pomernom rozdelení alebo vyslovení, že žiaden z účastníkov nemá na náhradu   trov   právo.   Ústavný   súd   môže zasiahnuť do   rozhodnutí   všeobecných súdov o trovách konania iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   aj   právo   účastníka   konania   na   také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

V   okolnostiach   prípadu   krajský   súd   ako   odvolací   súd   rozsudkom   sp.   zn. 12 Co 5/2009 z 26. marca 2009 na základe odvolania žalovaných v 1. a 2. rade zmenil rozsudok   okresného   súdu   vo   výroku,   ktorým   im   bola   spoločne   a   nerozdielne   uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľovi na nemajetkovej ujme sumu 1 000 000 Sk s tým, že na zaplatenie   uvedenej   sumy   zaviazal   len   žalovaného   v   1.   rade.   Inak   sa   odvolací   súd „s odôvodnením rozhodnutia súdu I. stupňa stotožňuje pokiaľ ide o zistenie skutkového stavu, aj pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu v súvislosti s posúdením nároku žalobcu“.

Krajský súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa, že požadované odškodnenie vo svojom základe je opodstatnené, avšak na rozdiel od okresného súdu dospel k záveru, že za zásah do práv sťažovateľa je zodpovedný žalovaný v 1. rade, čo premietol aj do uloženia povinnosti vo vzťahu k tomuto subjektu.

Z relevantnej časti odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že:„Výška   priznanej   nemajetkovej   ujmy   je   odôvodnená   primeranosťou   v   obdobných prípadoch a pokiaľ ide o výšku nebola napadnutá odvolaním ani zo strany žalobcu, ani zo strany žalovaných, ktorí skôr popierali svoju zodpovednosť a žiadali návrh zamietnuť. Aj keď   pôvodne   žalobca   žiadal   priznať   samostatné   sumy   z   oboch   nárokov,   tak   ako   boli uvedené nielen v návrhu na začatie konania, ale aj v priebehu I. stupňového konania, potom treba vychádzať z jeho prednesu na pojednávaní pred súdom I. stupňa, kde upravil svoj nárok na sumu 1.000.000,– Sk a z odškodnenia podľa článku 5 ods. 5 Dohovoru sumou 20.000.000,–Sk. Z oboch nárokov súd priznal sumu 1.000.000,– Sk a pre neprimeranosť požiadavky vo zvyšku žalobu zamietol. V tomto smere žalobca nepodal odvolanie, teda sa s výškou   odškodnenia   uspokojil.   Žalovaný   na   1)   mieste   síce   odvolanie   podal,   ale   jeho odvolanie nebolo dôvodné.“

V odôvodnení svojho rozsudku odvolací súd v súvislosti s rozhodnutím o trovách konania dospel   k záveru,   že „...   výpočet   náhrady   trov je   správny   a odvolanie žalobcu nepovažoval za dôvodné. V závislosti s vyriešením otázky zodpovednosti však zmenil tento výrok rozsudku okresného súdu v tom, že povinnosť nahradiť trovy vznikla len žalovanému na 1) mieste.

Námietka, že okresný súd nesprávne aplikoval ustanovenia vyhlášky č. 655/04 Z. z. nie je namieste. Dovolávať sa ustálenej súdnej praxe a vytýkať okresnému súdu, že iné rozhodnutie môže vykazovať znaky ľubovôle a nezákonnosti môže účastník, iba v prípade, že názor vyslovený súdom je neodôvodnený a neopodstatnený, pretože existujú výlučne iné rozhodnutia   prezentujúce   odlišný   názor,   ktoré   sú   známe.   Pokiaľ   však   existujú   pri rozhodovacej   činnosti   súdov   aj   odlišné   rozhodnutia,   je   legitímne,   aby   sudca,   ktorý   je viazaný   iba   Ústavou   SR,   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou,   vychádzal   aj   z   iného rozhodnutia, ktoré je známe a na ktoré poukázal. Treba dodať, že rozhodnutie okresného súdu o náhrade trov konania nie je v rozpore s tvrdením žalobcu, že pre rozhodnutie platí princíp úspechu, dokonca možnosť aplikácie ust. § 142 ods. 3 O. s. p. Aj odvolací súd vychádza z názoru, že spor o právo na ochranu osobnosti je vecou, ktorú nie je možné oceniť peniazmi. Ustálená judikatúra všeobecných súdov sa týka nie toho, z akého základu súd určí odmenu advokáta za poskytnuté právne služby, ale princípu úspešnosti napriek tomu, že návrhu nebolo vyhovené v celom rozsahu, lebo súd sa riadil pri určení výšky odškodnenia voľnou úvahou.

Ani námietka, že nebola priznaná DPH z ostatných zložiek trov právneho zastúpenia okrem odmeny nie je namieste. V rámci judikovania odvolacieho súdu vychádza tento súd z právnej úpravy, podľa ktorej má advokát, ktorý je platiteľom DPH nárok iba na DPH z odmeny, nie z ostatných priznaných zložiek trov konania.“.

Na   základe   uvedeného   odvolací   súd   dospel   k   záveru,   že „účastníci   neboli v odvolacom   konaní   úspešní,   preto   im   náhradu   trov   odvolacieho   konania   odvolací   súd nepriznal. Žalovaný na 1) mieste sa práva na náhradu trov výslovne vzdal, a žalovaný na 2) mieste trovy, ktoré mu vznikli nevyčíslil. Žalobca nemal úspech ani v rámci vlastného odvolania, ale ani vo veci samej, keď žiadal rozsudok okresného súdu potvrdiť.“.

Toto odôvodnenie krajského súdu nemožno – odhliadnuc od toho, že je pomerne stručné   –   považovať   podľa   názoru   ústavného   súdu   za   odporujúce   citovaným   článkom ústavy a dohovoru. Pokiaľ § 157 ods. 2 OSP ustanovuje aj „stručnosť“ odôvodnenia, týka sa to   predovšetkým   odôvodnenia   o trovách   konania.   Podľa   názoru   ústavného   súdu odôvodnenie   o   trovách   konania   treba   posudzovať   v   kontexte   celého   rozhodnutia (I. ÚS 230/04,   III.   ÚS   53/06).   Ak   krajský   súd   v odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia akcentoval najmä to, že podľa záverov, ku ktorým došiel, nemožno zo strany sťažovateľa hovoriť o jeho úspechu v odvolacom konaní, podľa názoru ústavného súdu krajský súd odôvodnil namietané uznesenie ústavne akceptovateľným spôsobom.

V   súvislosti   so   sťažovateľovým   prejavom   nespokojnosti   s   namietaným   výrokom rozsudku krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania   a   predstavy   účastníka   konania. Podstatou   je,   aby   postup   súdu   bol   v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým výrokom rozsudku krajského súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich porušeniu. Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa   aj   v   tejto   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú, a to aj v rozsahu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími   návrhmi   sťažovateľa,   keďže   rozhodovanie   o   nich   je   viazané   na   vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2010