znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 148/09-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. apríla 2009 predbežne prerokoval   sťažnosť   R.,   R.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   V.   B.,   R.,   vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a podľa   čl.   36,   čl.   37   a čl.   38   Listiny   základných   práv   a slobôd   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 90/2008 z 30. júla 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R., o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2009 doručená sťažnosť R., R. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. V. B., R., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36, čl. 37 a čl. 38 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 90/2008 z 30. júla 2008.

Pretože sťažnosť nemala všetky zákonom predpísané náležitosti, ústavný súd vyzval sťažovateľku,   aby   sťažnosť   upravila   a aby   doložila   k sťažnosti   napadnuté   rozhodnutie najvyššieho súdu.

Sťažovateľka   na   výzvu   ústavného   súdu   zareagovala   tak,   že   k sťažnosti   doložila napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu a rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu, ktoré   jeho   vydaniu   predchádzali,   svoje   dovolanie   proti   rozhodnutiu   najvyššieho   súdu a dôkaz o práceneschopnosti jej právnej zástupkyne v čase nariadeného pojednávania na Krajskom súde v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) 6. decembra 2007.

Zo   sťažnosti   sťažovateľky   vyplýva,   že   predmetom   sporu,   ktorý   sa   viedol   pred všeobecnými   súdmi,   bolo   neplatné   skončenie   pracovného   pomeru   výpoveďou   danou sťažovateľkou   svojej   zamestnankyni.   Sťažovateľka   vystupovala v tomto   spore   na strane odporcu.   Okresný   súd   Rimavská   Sobota   (ďalej   len   „okresný   súd“)   medzitýmnym rozsudkom   č.   k. RA-3   C   303/04-91   zo   7.   júna   2007   rozhodol   o   neplatnosti   výpovede sťažovateľky   (odporkyne   v danom   spore)   z 23. augusta   2004.   Krajský   súd   o   odvolaní odporkyne   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn.   16   Co   298/2007   zo   6.   decembra   2007   tak,   že potvrdil medzitýmny rozsudok okresného súdu.

Proti   tomuto   rozhodnutiu   podala   sťažovateľka   dovolanie   z dôvodu,   že   podľa   jej názoru   postupom   krajského   súdu   sa   jej   odňala   možnosť   konať   pred   súdom,   pričom argumentovala takto:

„Krajský súd v Banskej Bystrici, ako odvolací súd nariadil pojednávanie vo veci na deň 6. 12. 2007. Právna zástupkyňa sťažovateľa - odporcu oznámila odvolaciemu súdu, ako aj právnemu zástupcovi navrhovateľky (osobne telefonicky, listom i faxom), že je od 17. 9. 2007   práceneschopná,   s   predpokladaným   ukončením   práceneschopnosti   do   konca   roka 2007 (v skutočnosti ukončila právna zástupkyňa svoju práceneschopnosť 29. 2. 2008), svoju neprítomnosť riadne ospravedlnila (s predložený potvrdením práceneschopnosti) a zároveň požiadala súd, aby nariadené pojednávanie odročil, pričom oznámila súdu, že žiada, aby súd vo veci neplatnosti výpovede pojednával a rozhodol v prítomnosti odporcu.

Krajský súd, ako dôvod konania bez účastí účastníkov vo svojom rozsudku sp. zn. Uviedol, že podľa § 214 O. s. p. Na prejednanie odvolania nariadi predsedá odvolacieho súdu pojednávanie, podľa ods. 3 cit. Ustanovenia, prejednávanie netreba nariaďovať ani vedy   ak   je   rozsudok   prvého   stupňa   napadnutý   odvolaním   iba   z   dôvodu   nesprávneho právneho   posúdenia   veci,   alebo   účastníci   konania   sa   vzdali   práva   zúčastniť   sa   na pojednávaní, aby bol vo veci vydaný rozsudok bez nariadenia pojednávania.

Krajský súd vo svojom rozsudku zo dňa 6. 12. 2007 ďalej uviedol, že dôvody uvedené vo výpovedi dané odporcom sú v rozpore so zákonom a že odporca ničím nepreukázal, že výpoveď bola daná dôvodne (toto stanovisko odvolacieho súdu je v rozpore s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý svoj rozsudok opieral o tvrdenie, že nebola splnená hmotnoprávna podmienka ponúknutia iného vhodného miesta pre platnosť výpovede, teda nebolo   navrhovateľke   ponúknuté   vhodné   zamestnanie   a   nie   že   dôvod   výpovede   bol   v rozpore   so   zákonom).   Odvolací   súd   vo   svojom   rozsudku   nebral   do   úvahy   preukázanú skutočnosť, že podmienky výkonu povolania zdravotných sestier a pôrodných asistentiek sa menili v priebehu výkonu ich povolania, a to zákonom, a že tieto zdravotné sestry boli nútené   splniť   podmienky   stanovené   zákonom   pre   výkon   svojho   povolania,   napriek skutočnosti,   že   do   platnosti   zákona   č.   311/2002   Z.   z.   O   slovenskej   komore   sestier   a pôrodných asistentiek, všetky zdravotné sestry zamestnané u sťažovateľa - odporcu spĺňali všetky doterajšie podmienky na výkon svojho povolania. V čase keď sťažovateľ prevzal zdravotné zariadenie, ostatné zdravotné sestry, mimo navrhovateľky, spĺňali aj podmienky stanovené zákonom č. 311/2002 Z. z. O slovenskej komore sestier a pôrodných asistentiek. Odvolací súd bez uvedenia dôvodov vo svojom rozsudku uviedol, že dôvody uvedené vo výpovedi dané odporcom sú v rozpore so zákonom a že odporca ani v odvolacom konaní žiadnymi písomnými dokladmi, ako predkladanými v konaní na okresnom súde nepreukázal, že výpoveď bola daná dôvodne.

Z konštatovania odvolacieho súdu v rozsudku, že odporca ani v odvolacom konaní žiadnymi písomnými dokladmi, ako predkladanými v konaní na okresnom súde nepreukázal, že výpoveď bola daná dôvodne, jednoznačne vyplýva, že rozhodnutie súdu vo veci mohlo zmeniť preukázanie ďalších písomných dokladov predložených v odvolacom konaní, čo však súd účastníkovi konania na strane odporcu svojim postupom neumožnil.“

Najvyšší   súd   dovolanie   sťažovateľky   odmietol,   keď „dospel   k záveru,   že v prejednávanej   veci   je   dovolanie   odporkyne   procesne   neprípustné,   preto   dovolanie odmietol podľa § 243 ods. 4 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p.“.

Sťažovateľka so záverom najvyššieho súdu nesúhlasí. Ako dôvody na vyslovenie porušenia jej práv krajským súdom v sťažnosti uvádza:

„Krajský súd v Banskej Bystrici, ako odvolací súd nariadil pojednávanie vo veci na deň   6.   12.   2007.   Sťažovateľ   -   odporca   podal   na   odvolací   súd   riadne   ospravedlnenie s odôvodnením,   prečo   žiada   súd,   aby   ospravedlnil   neúčasť   odporcu   a   jeho   právneho zástupcu   na   nariadenom   pojednávaní   dňa   6.   12.   2007,   žiadal   nariadené   pojednávanie odročiť a zároveň oznámil súdu, že žiada, aby súd pojednával a rozhodol v prítomnosti sťažovateľa   -odporcu.   Odvolací   súd   bez   akéhokoľvek   odôvodnenia   prečo   neakceptuje ospravedlnenie   odporcu   a jeho   právneho   zástupcu   na   pojednávaní   a tiež   neakceptuje žiadosť o odročenie pojednávania, vo veci rozhodol s odôvodnením ustanovenia § 214, ods. 3 cit. ustanovenia. Z uvedeného postupu súdu vyplýva, že vzhľadom na skutočnosť, že pojednávanie   bolo   odvolacím   súdom   riadne   nariadené,   súd   pojednával   a   rozhodol s použitím tohto zákonného ustanovenia z dôvodu, že sa účastníci konania vzdali práva zúčastniť sa na pojednávaní, aby bol vo veci vydaný rozsudok bez nariadenia pojednávania, čo nezodpovedalo skutočnosti.“

Na základe týchto skutočností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:„Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   v   konaní   sp.   zn.   2   Cdo   90/2008   bolo porušené právo sťažovateľa na jeho súdnu ochranu podľa čl. 46 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36, čl. 37 a č. 38 Listiny základných práv a slobôd

- Ústavný súd SR zrušil Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. 7. 2008 sp. zn. 2 Cdo 90/2008

- Ústavný súd SR vrátil vec pod sp. zn. 2 Cdo 90/20084 Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie

-   Ústavný   súd   SR   zakázal   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   pokračovať v porušovaní základného práva na súdnu ochranu u sťažovateľa.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti návrhu (sťažnosti) hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno   považovať   ten,   pri   predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Sťažovateľka napriek svojmu právnemu zastúpeniu síce neoznačila, ktoré porušenia z práv upravených v čl. 46 ústavy a čl. 36, čl. 37 a v čl. 38 listiny namieta, ale z obsahu sťažnosti vyplýva, že namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 2 a čl. 38 ods. 2 listiny.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 37 ods. 2 listiny každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi. Sťažovateľka   v sťažnosti   namieta,   že   najvyšší   súd   sa   nevysporiadal   s námietkami   voči postupu odvolacieho súdu, že odvolací súd nariadil pojednávanie vo veci sťažovateľky na 6. december   2007   a že   toto   pojednávanie   sa   aj   uskutočnilo,   hoci   právna   zástupkyňa   sa riadne   ospravedlnila   aj   s uvedením   dôvodov,   avšak   žiadala,   aby   sa   nekonalo a nerozhodovalo bez prítomnosti sťažovateľky; odvolací súd toto nerešpektoval.

V súvislosti s posúdením napadnutého rozhodnutia ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový   stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov   tejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/00, II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z ústavného   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   len   také rozhodnutia   všeobecných   súdov,   prostredníctvom   ktorých   došlo   k porušeniu   základného práva a slobody, a prípadne tiež také, kde k porušeniu základného práva alebo slobody došlo v konaní, ktoré vydaniu samotného rozhodnutia predchádzalo. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (napr. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného preskúmal uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 90/2008 z 30. júla 2008, ktorý v odôvodnení napadnutého rozhodnutia k námietke dovolateľky (sťažovateľky), že postupom súdov jej bola odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku] uviedol:

„Pod odňatím možnosti pred súdom konať treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Z hľadiska uvedeného ustanovenia nie je rozhodujúce, či účastník konal pred súdom osobne alebo prostredníctvom zástupcu, ale len to, či bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu ukrátený na svojich procesných právach.

Odporkyňa uviedla, že odvolací súd napriek riadnemu ospravedlneniu jej právnej zástupkyne, ktorá bola práceneschopná a žiadosti o odročenie pojednávania, ktorého sa chcela zúčastniť pojednával a rozhodol v jej neprítomnosti.

Z   obsahu   spisu   vyplýva,   že   odvolací   súd   určil   termín   odvolacieho   pojednávania v danej   veci   6.   decembra   2007.   Právna   zástupkyňa   odporcu   prevzala   predvolanie   na pojednávanie 27. novembra 2007. Krajskému súdu došlo až 5. decembra 2007 jej písomné ospravedlnenie   a   žiadosť   o   odročenie   pojednávania   v   ktorom   uviedla,   že   je   dlhodobo práceneschopná od 17. 9. 2007 a predpokladané ukončenie práceneschopnosti je koniec mesiaca   december   2007.   Žiadala   súd,   aby   vec   pojednával   a   rozhodol   v   prítomnosti odporkyne.   K   svojmu   ospravedlneniu   nepripojila   potvrdenie   alebo   doklad   o   dočasnej pracovnej neschopnosti. Navrhovateľka súhlasila s prejednaním veci bez jej prítomnosti. Odvolací   súd   prejednal   vec   a   rozhodol   na   odvolacom   pojednávaní   6.   12.   2007,   bez prítomnosti odporkyne a jej právnej zástupkyne, keď konštatoval, že táto je práceneschopná od   17.   9.   2007,   teda   už   v   čase,   keď   písala   odvolanie   a   zároveň   s   ospravedlnením nepredložila   doklad   o   práceneschopnosti.   Na   odvolacom   pojednávaní   navyše   nebolo vykonané ďalšie dokazovanie.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Všeobecná úprava ústavného práva na súdnu a inú ochranu v článku 46 ods. 4 Ústavy   Slovenskej   republiky   splnomocňuje   zákonodarcu,   aby   podmienky   a   podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanovil zákonom.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že podľa tvrdenia právnej zástupkyne odporkyne, táto mala   byť   práceneschopná   od   17.   9.   2007.   K   ospravedlneniu   (Č.   l.   107   spisu)   vôbec nepredložila doklad o práceneschopnosti a toto jej ospravedlnenie došlo krajskému súdu až 5. decembra 2007. Keďže od 17. 9. 2007 mala byť práceneschopná mohla na predmetné odvolacie   pojednávanie   zabezpečiť   substitúciu.   Ak   sa   odporkyňa   chcela   zúčastniť pojednávania o termíne pojednávania zrejme vedela, takže si mohla takto uplatniť svoje procesné práva. Na odvolacom pojednávaní sa navyše ďalšie dokazovanie nevykonávalo. Ak za daného stavu odvolací súd pojednával a rozhodol v neprítomnosti odporkyne a jej právnej zástupkyne (§ 101 ods. 2 O. s. p.) neodňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f) O. s. p.). Dovolací súd takisto poukazuje, že právna zástupkyňa mala byť práceneschopná   dlhodobo   od   17.   9.   2007,   teda   už   v   čase   keď   písala   odvolanie   bola práceneschopná,   ktorá   skutočnosť   doteraz   nebola   preukázaná,   keďže   doklad o práceneschopnosti nepredložila odvolaciemu súdu, nepoložila ho k dovolaniu a doteraz sa takýto doklad nenachádza v spise. Navyše odporkyňa mala možnosť, ak sa chcela osobne zúčastniť pojednávania, mohla tak urobiť. Odporkyňa preto nebola postupom tak okresného súdu a ani odvolacieho súdu vylúčená z realizácie procesných práv daných jej Občianskym súdnym poriadkom.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   z   uvedených   dôvodov   dospel   k   záveru,   že v prejednávanej   veci   je   dovolanie   odporkyne   procesné   neprípustné,   preto   dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 4 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné. Pritom riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.“

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd dostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, opierajúc   svoj   záver   o svoje   zistenia   a o zistenia   zo   spisu   krajského   súdu,   z ktorého vyplynulo,   že   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   sa   síce   ospravedlnila   na   pojednávaní z dôvodu svojej dlhodobej práceneschopnosti, avšak k tomuto ospravedlneniu nepripojila potvrdenie alebo doklad o tejto skutočnosti, pričom toto ospravedlnenie došlo krajskému súdu až 5. decembra 2007 a doklad o pracovnej neschopnosti sa v spise dosiaľ nenachádza. Právna zástupkyňa sťažovateľky súhlasila s pojednávaním bez svojej prítomnosti, avšak, čo sa týka pojednávania vo veci bez prítomnosti odporkyne, požiadala, aby sa odporkyňa na pojednávaní zúčastnila. Ústavný súd však zobral do úvahy, že na pojednávaní najvyššieho súdu 6. decembra 2007 sa nevykonávalo už ďalšie dokazovanie, t. j. nebol dôvod na to, aby sa účastníci k vykonávaným dôkazom vyjadrovali (čo uvádzala ako argument pre svoju účasť na tomto pojednávaní sťažovateľka), a preto ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti   sťažovateľky   dospel   k záveru,   že   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu nemohlo dôjsť k porušeniu jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 2 a čl. 38 ods. 2 listiny. Vychádzajúc z citovaného ústavný súd skonštatoval, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je riadne odôvodnený, nie je arbitrárny, pričom   právne závery, o ktoré sa opiera, sú podľa jeho názoru aj z vecného hľadiska   akceptovateľné.   Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť sťažovateľky   podľa   § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

Po   odmietnutí   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   s ostatnými návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. apríla 2009