znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 148/08-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. júla 2008 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu Jána Lubyho   vo   veci   sťažnosti   V.   M.,   P.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   V.   B.,   Ž.,   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 850/1996, za účasti Okresného súdu Žilina, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo V. M. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 850/1996 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Žilina p r i k a z u j e   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 20 C 850/1996 konať bez zbytočných prieťahov.

3.   V.   M. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   160   000   Sk   (slovom stošesťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Žilina p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Žilina j e   p o v i n n ý   uhradiť V. M. trovy právneho zastúpenia v sume   6   732 Sk   (slovom   šesťtisícsedemstotridsaťdva   slovenských   korún)   na účet   jeho právneho zástupcu JUDr. V. B., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. apríla 2008 doručená sťažnosť V. M., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. V. B., Ž.,   v   ktorej   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 20 C 850/1996.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom z 22. júla 1996 domáhal pred okresným   súdom   priznania   náhrady   škody   voči   odporcom   v 1.   a 2.   rade   (ďalej   aj „odporcovia“) z dôvodu ublíženia na zdraví na základe právoplatného trestného rozkazu okresného súdu sp. zn. 1 T 187/96 z 15. apríla 1996. Sťažovateľ podal doplňujúci návrh 8. júla   1998   s priložením   bodového   ohodnotenia   bolestného   a sťaženia   spoločenského uplatnenia, ako aj rozdielu na strate zárobku počas jeho práceneschopnosti.

Sťažovateľ ďalej uvádza: „Keďže Okresný súd v Žiline dodnes nerozhodol vo veci od roku 1996 dodnes, cítim sa ukrátený vo svojich právach z dôvodov zbytočných prieťahov prerokovania veci, čím súd porušil i čl. 48 ods. 2 Ústavy SR napriek tomu že môj zástupca urgenciou zo dňa 26. 1. 1998 dožadoval sa u Okresného súdu v Žiline vytýčenia termínu pojednávania v tejto veci... S prihliadnutím na horeuvedené zdv. žiadam, aby ústavný súd v tejto veci vykonal konanie a vyvodil z toho závery.“

Právny zástupca sťažovateľa podaním z 18. júna 2008 doručeným ústavnému súdu 24. júna 2008 doplnil petit sťažnosti nasledovne:

„Vzhľadom na to, že zbytočné prieťahy v tejto veci trvali u Okresného súdu v Žiline 12   rokov   a sťažovateľ   márne   čakal   na   prejednanie   tejto   veci   dodnes,   navrhujem,   aby Ústavný súd pri prejednávaní tejto veci priznal sťažovateľovi z titulu nemajetkovej ujmy finančnú náhradu v sume 200.000.- Sk.

Súčasne   v tejto   veci   uplatňujem   trovy   právneho   zastúpenia   právnym   zástupcom sťažovateľa podľa §-u 11 ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z. z. a to za 2 úkony po á 3.176.- Sk plus paušál   2x   po   190.-   Sk,   spolu   6.732.-   Sk   s návrhom   na   poukázanie   na   účet   právneho zástupcu... do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   a   uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   148/08-9 z 24. apríla 2008 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti.

Právny   zástupca   sťažovateľa   a podpredseda   okresného   súdu   ústavnému   súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a podpredsedu okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Vo   vyjadrení   okresného   súdu   sp.   zn.   1SprS/165/08   z 23.   mája   2008,   ktoré   bolo ústavnému súdu doručené 30. mája 2008, podpredseda okresného súdu uviedol:

„Podľa   vyjadrenia   konajúceho   sudcu,   problém   s prejednaním   tejto   veci   spočíva v znaleckých dokazovaniach. V odbore zdravotníctva v odvetví chirurgia, traumatológia je problém ustanoviť znalca, keďže počet znalcov sa zmenšuje. Znalecký ústav je na Slovensku v tomto   odbore   už   len   jeden.   Okrem   toho   sú   znalci   vyťažení   prácou   najmä   úkonmi v trestnom   konaní.   Je   škodou,   že   justičná   čakateľka,   ktorá   sa   pracne   pokúšala   nájsť funkčného znalca, nevyhotovila do spisu záznamy o všetkých telefonátoch a mailoch. Vo veci však už bol vypracovaný kontrolný znalecký posudok a navrhovateľ sa k nemu vyjadril. Iné návrhy na dokazovanie nie sú a bol určený termín pojednávania na deň 3. 7. 2008, kedy súd vec prejedná a rozhodne.

Po   oboznámení sa so   stanoviskom sudcu a spisovým materiálom   konštatujem,   že k zdržaniu pri vybavovaní tejto veci došlo predovšetkým v súvislosti s problémami, ktoré vznikli pri ustanovovaní znalca a následnom vypracovaní kontrolného znaleckého posudku. Vzhľadom na nedostatok znalcov v tomto odbore bol problém vo veci ustanoviť znalca, ktorý by včas vypracoval znalecký posudok. Táto okolnosť teda bránila súdu, aby vo veci rozhodol skôr. Za nedostatok znalcov zapísaných v znaleckých zoznamoch pritom Okresný súd Žilina nemôže niesť zodpovednosť. Preto ústavnému súdu navrhujem, aby túto okolnosť zobral do úvahy pri rozhodovaní o podanej sťažnosti sťažovateľa.“

K vyjadreniu   okresného   súdu   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   zaujal   právny zástupca   sťažovateľa   stanovisko,   ktoré   bolo   ústavnému   súdu   doručené   13.   júna   2008. V stanovisku sa okrem iného uvádza:

„Vzhľadom   na   to,   že   súd   o veci   nerozhodol   takmer   po   12   rokoch,   tvrdenie o problémoch   v znaleckom   dokazovaní   -   nedostatku   znalcov   pokladáme   za   účelové z dôvodu,   že strata na zárobku počas PN bola nesporne preukázaná ako i ohodnotenie bolestného,   ktoré   vypracovali   ošetrujúci   odborní   lekári   v čase   liečenia.   Znalecké dokazovanie znalcom po značnom časovom odstupe by bolo irelevantné a nesplnilo by svoj účel,   pretože   to   by   sa   mohlo   týkať   len   sťaženia   spoločenského   uplatnenia,   o ktorom rozhodol Znalecký ústav Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach na návrh sťažovateľa.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 850/1996.

Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza ústavný súd zo svojej stabilnej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“   (III.   ÚS   61/98),   pričom   k vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   dochádza   „až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98). Podľa názoru ústavného   súdu   možno   preto   za   konanie   (postup)   súdu   odstraňujúce   právnu   neistotu účastníka   konania   považovať   len   také,   ktoré   smeruje   efektívne   a v primeranom   čase k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú: 1) právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, 2) správanie účastníka konania a 3) postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci. Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Pokiaľ ide o prvé kritérium, ústavný súd zistil, že predmetom konania je rozhodovanie o žalobe   o   určenie   náhrady   škody   v súvislosti   s ublížením   na   zdraví   s príslušenstvom. Predmetnú vec po právnej stránke nemožno označiť za zložitú. Zo skutkového hľadiska však   ústavný   súd   považuje   predmetnú   vec   za   pomerne   zložitú,   a to   s prihliadnutím   na potrebu vypracovania viacerých znaleckých posudkov (IV. ÚS 244/04, IV. ÚS 41/07).Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd pri preskúmaní   predloženého   spisu   nezistil   žiadnu   okolnosť,   ktorou   by   sťažovateľ   prispel k predĺženiu predmetného konania.

Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu. Z predloženého spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 20 C 850/1996 ústavný súd zistil, že okresnému súdu bol 22. júla 1996 doručený návrh (žaloba) sťažovateľa na náhradu škody v súvislosti s ublížením na zdraví proti odporcom v 1. a 2. rade. Okresný súd vydal 23. júla 1996 pokyn na doručenie žaloby odporcom, ktorých vyjadrenie bolo okresnému súdu doručené 30. júla 1996. Následne bol okresný súd nečinný do 30. apríla 1998, kedy vydal pokyn na doručenie prípisu Štátnemu majetku K. (ďalej len „štátny majetok“) a 11. júna 1998 nariadil termín pojednávania na 16. júl 1998.

Na   pojednávaní   16.   júla   1998   okresný   súd   vykonal   dokazovanie   vo   veci a pojednávanie   bolo   uznesením   odročené   na   neurčito   za   účelom   nariadenia   znaleckého dokazovania.   Okresný   súd   prípismi   z 20.   júla   1998   požiadal   Okresné   riaditeľstvo Policajného zboru, Dopravný inšpektorát Žilina a štátny majetok o oznámenie skutočností týkajúcich   sa   predmetu   konania.   Odpovede   na   uvedené   prípisy   boli   okresnému   súdu doručené 4. a 12. augusta 1998, pričom 14. augusta 1998 bol tomuto súdu doručený návrh sťažovateľa na zastavenie konania v časti týkajúcej sa bolestného. V ďalšom období bol okresný súd nečinný do 8. marca 1999, keď vydal pokyn na doručenie návrhu sťažovateľa odporcom a uznesením č. k. 20 C 850/96-62 zo 16. apríla 1999 konanie v časti týkajúcej sa bolestného zastavil. Okresný súd uznesením č. k. 20 C 850/96-65 z 5. augusta 1999 uložil odporcom,   aby   v určenej   lehote   uhradili   preddavok   na   trovy   znaleckého   dokazovania (preddavok uhradený 16. a 20. augusta 1999, záznamy okresného súdu o zložení preddavku zo 17. a 25. augusta 1999). Následne bol okresný súd opätovne nečinný do 4. decembra 2003,   keď   uznesením   č.   k.   20   C   850/96-72   zo   4.   decembra   2003   nariadil   znalecké dokazovanie znalcom   z odboru   traumatológie a uložil mu vypracovať znalecký   posudok v lehote jedného mesiaca. Okresný súd vydal 8. januára 2004 pokyn na vypravenie prípisu znalcovi, aby prevzal spisový materiál a prípisom z 15. marca 2004 urgoval prevzatie spisu.

Podľa úradného záznamu okresného súdu z 18. marca 2004 poverený súdny znalec telefonicky oznámil 19. februára 2004 zákonnému sudcovi, že nechce v predmetnej veci vypracovať znalecký posudok. Okresný súd vydal 22. marca 2004 a 29. apríla 2004 pokyn na vypravenie prípisov znalcovi a účastníkom konania a následne bol opätovne nečinný do 3.   novembra   2004,   keď   uznesením   č.   k.   20   C   850/96-85   z 3.   novembra   2004   odvolal predchádzajúceho   súdneho   znalca   a ustanovil   iného   znalca   na   vypracovanie   znaleckého posudku   v lehote   jedného   mesiaca.   Znalecký   posudok   bol   okresnému   súdu   doručený 18. januára 2005.

Okresný   súd   vydal   19.   apríla   2005   pokyn   na   doručenie   znaleckého   posudku účastníkom konania a uznesením č. k. 20 C 850/96-106 z 19. apríla 2005 priznal znaleckú odmenu súdnemu znalcovi. Po doručení vyjadrenia sťažovateľa k znaleckému posudku (31. mája 2005) bol okresný súd nečinný do 8. júna 2006, kedy vydal pokyn na zistenie podmienok vykonania kontrolného znaleckého dokazovania.

Uznesením   okresného   súdu   č.   k.   20   C   850/1996-124   z 15.   augusta   2006   bolo nariadené kontrolné znalecké dokazovanie znaleckým ústavom z odboru zdravotníctvo - farmácia, odvetvie traumatológia a vypracovanie znaleckého posudku v lehote šesťdesiat dní (spis vypravený znaleckému ústavu 12. septembra 2006). Činnosť okresného súdu sa v ďalšom období sústredila na predlžovanie termínu v súvislosti s predložením znaleckého posudku na základe žiadostí znaleckého ústavu z 20. decembra 2006, 15. januára 2007, 13. marca 2007 a 29. mája 2007, pretože ústav nevedel zabezpečiť vypracovanie znaleckého posudku v určenej lehote v dôsledku veľkej pracovnej zaťaženosti lekárov - špecialistov.

Okresný súd prípismi z 31. júla 2007 a 21. januára 2008 požiadal znalecký ústav o uvedenie   reálneho   termínu   predloženia   znaleckého   posudku.   Po   doručení   znaleckého posudku okresnému súdu (7. apríla 2008) bol vydaný pokyn na jeho doručenie účastníkom konania, pričom 21. mája 2008 okresný súd nariadil termín pojednávania na 3. júl 2008 a uznesením č. k. 20 C 850/1996-154 pripustil zmenu žalobného návrhu sťažovateľa v časti týkajúcej sa finančných nárokov.

Vzhľadom na zistené obdobia nečinnosti okresného súdu (najmä od 30. júla 1996 do 30.   apríla   1998,   od   25.   augusta   1999   do   4.   decembra   2003,   od   29.   apríla   2004   do 3. novembra   2004,   od   31.   mája   2005   do   8.   júna   2006)   a jeho   neefektívnu   činnosť   pri zabezpečovaní znaleckého dokazovania ústavný súd dospel k záveru, že v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 20 C 850/1996 došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Napriek skutočnosti, že sťažovateľ nežiadal, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať v namietanom konaní bez zbytočných prieťahov, ústavný súd vydal uvedený príkaz podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde s prihliadnutím na to, že konanie nie je napriek tomu, že trvá takmer 12 rokov, dosiaľ právoplatne skončené.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal.

Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   zaoberal   sa   aj   jeho   žiadosťou   o   priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovateľ žiadal, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk s poukázaním na skutočnosť, že „márne čakal na prejednanie tejto veci dodnes...“.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc predovšetkým dĺžku obdobia, v ktorom došlo podľa zistení ústavného súdu   k zbytočným   prieťahom   zavineným   okresným   súdom,   správanie   sťažovateľa   ako účastníka   konania   a s prihliadnutím   na   celkovú   doterajšiu   dĺžku   namietaného   konania, a v neposlednom rade aj na povahu predmetnej veci (náhrada škody na zdraví) ústavný súd dospel   k záveru,   že   v danom   prípade   bude   priznanie finančného   zadosťučinenia   v sume 160 000 Sk primerané konkrétnym okolnostiam prípadu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr.   V.   B. Ústavný súd úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie   sťažnosti   a jej   podanie)   vykonané   v roku   2008,   a to   v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to v sume dvakrát 3 176 Sk (§ 11 ods. 2 vyhlášky) a dvakrát 190 Sk režijný paušál v zmysle doplňujúceho vyjadrenia právneho zástupcu z 18. júna 2008 (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v požadovanej sume 6 732 Sk. Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2008