znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 148/07-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   12. septembra 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti C. A., S., zastúpeného advokátom JUDr. R. M., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom   Okresného   súdu Košice   II   vo   veci   vedenej   pod sp. zn.   17 C 111/2006   (pôvodne   vedenej   pod   sp.   zn. 17 C 1390/98), za účasti Okresného súdu Košice II, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo C. A. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II vo veci vedenej pod sp. zn. 17 C 111/2006 (pôvodne vedenej pod sp. zn. 17 C 1390/98) p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice   II p r i k a z u j e   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 17 C 111/2006 konať bez zbytočných prieťahov.

3. C.   A. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   50 000 Sk   (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Košice II p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II   j e   p o v i n n ý   uhradiť C. A. trovy právneho zastúpenia v sume 6 296 Sk (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. R. M., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. januára 2007 doručená sťažnosť C. A., S. (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaním doručeným 9. mája 2007 na základe výzvy ústavného súdu z 24. apríla 2007, zastúpeného advokátom JUDr. R. M., K., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 17 C 111/2006 (pôvodne vedenej pod sp. zn. 17 C 1390/98).

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   (ako   navrhovateľ   v   2. rade)   spolu s navrhovateľom   v   1. rade   podal   20. októbra 1998   okresnému   súdu   žalobu o   neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy. Napriek tomu, že uplynulo už viac ako osem rokov od podania žaloby, vec nie je skončená. Podľa názoru sťažovateľa k prieťahom v súdnom konaní došlo predovšetkým v období od novembra 2003, keď bola vec odvolacím súdom vrátená na prerokovanie a rozhodnutie prvostupňovému súdu, do júla 2006, keď sa konalo vo veci ďalšie pojednávanie. Sťažovateľ zastáva názor, že predmetné konanie   ako   celok   je   poznačené   prieťahmi   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   vec   nie   je po právnej stránke zložitá, navyše hospodárska situácia sťažovateľa a jeho rodiny je závislá od výsledku konania.

Z príloh   predložených   k sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   4.   apríla   2006 predsedovi   okresného   súdu   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní.   Predseda   okresného   súdu v odpovedi č. Spr. 2363/06 z 12. apríla 2006 uviedol, že sťažnosť považuje za dôvodnú. Podľa tvrdenia sťažovateľa okresný súd následne nariadil vo veci len jedno pojednávanie a už vyše pol roka nemá o stave konania žiadnu vedomosť.

Sťažovateľ navrhuje, aby vo veci jeho sťažnosti ústavný súd vydal nasledovný nález:„Základné právo C. A. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 1390/98 porušené bolo. Okresnému   súdu   Košice   II   sa   prikazuje,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 17 C 1390/98 (teraz   vedená   pod   sp.   zn.   17 C 111/2006,   pozn.) konal   bez   zbytočných prieťahov.

C. A. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 50 000,- Sk, ktoré mu je Okresný súd Košice II povinný zaplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohoto rozhodnutia.

C. A. sa priznáva náhrada trov konania, ktoré je Okresný súd Košice II povinný zaplatiť   na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľa   do   15   dní   od   právoplatnosti   tohoto rozhodnutia.“

Ústavný súd   sťažnosť   predbežne prerokoval   a uznesením   č.   k. IV. ÚS 148/07-15 zo 14. júna 2007 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne   pojednávanie.   Predsedu   okresného   súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti.

Právny   zástupca   sťažovateľa   a predseda   okresného   súdu   oznámili,   že   netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Vyjadrenie   predsedu   okresného   súdu   č.   1 SprV/326/2007   z   26. júna 2007   bolo ústavnému súdu doručené 28. júna 2007. V predmetnom vyjadrení je uvedené:

„Žaloba o neplatnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru a náhradu mzdy bola na tunajšom súde podaná dňa 20. 10. 1998 a sťažovateľ v nej má procesné postavenie žalobcu v 2. rade.

Dňa 19. 1. 1999 bol rovnopis žaloby doručovaný na vyjadrenie žalovanému a v apríli 1999 bolo určené pojednávanie na deň 26. 5. 1999.

Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo 29. 9. 1999, termín ďalšieho bol určený na deň 29. 11. 1999. Z dôvodu práceneschopnosti konajúcej sudkyne bolo odročené na 26. 1. 2000. Na tomto pojednávaní bolo vo veci rozhodnuté.

Dňa   19.   5.   2000   podal   žalovaný   proti   rozsudku   odvolanie,   na   základe   tejto skutočnosti   bol   spis   dňa   20.   7.   2000   predložený   na   rozhodnutie   Krajskému   súdu v Košiciach, z ktorého bol tunajšiemu súdu vrátený dňa 7. 11. 2000 s rozhodnutím, ktorým bol rozsudok prvostupňového súdu zmenený a žaloba zamietnutá.

Po doručení rozhodnutia odvolacieho súdu bolo dňa 27. 12. 2000 podané žalobcami dovolanie,   v dôsledku   ktorého   bol   dňa   31.   1.   2001   daný   pokyn   pre   predloženie   spisu Najvyššiemu súdu SR v Bratislave.

Dňa   11.   7.   2001   bol   spis   vrátený   NS   SR   s rozhodnutím,   ktorým   bol   rozsudok Krajského súdu zrušený a vec mu vrátená na ďalšie konanie.

V septembri 2001 bolo rozhodnutie dovolacieho súdu doručené právnym zástupcom účastníkov   konania   a v októbri   2001   bol   spis   predložený   Krajskému   súdu   v Košiciach na ďalšie konanie v zmysle rozhodnutia NS SR v Bratislave.

Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 27. 2. 2002, ktorý bol tunajšiemu súdu doručený 19. 4. 2002, opätovne zmenil rozsudok nášho súdu a žalobu zamietol.

Po doručení rozsudku Krajského súdu v Košiciach právnym zástupcom účastníkov konania žalobcovia dňa 3. 6. 2002 znova podali vo veci dovolanie a spis bol opakovane predložený   Najvyššiemu   súdu   SR   v Bratislave,   ktorý   znova   rozsudok   Krajského   súdu v Košiciach zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Spis vrátil tunajšiemu súdu 30. 10. 2002. Po doručení rozhodnutia NS SR v Bratislave bol spis 28. 11. 2002 predložený znova Krajskému   súdu   v Košiciach,   odkiaľ   bol   tunajšiemu   súdu   vrátený   dňa   15. 1. 2004 s rozhodnutím, ktorým bol rozsudok nášho súdu zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Dňa 16. 1. 2004 bol daný pokyn pre doručenie rozhodnutia právnym zástupcom účastníkov konania.

Dňa 4. 4. 2006 podal sťažovateľ v danej veci sťažnosť na prieťahy v danom konaní, bezprostredne po podaní ktorej bol určený termín pojednávania na deň 3. 7. 2006. Na   uvedenom   pojednávaní   bolo   vyhlásené   uznesenie,   ktorým   súd   konanie   v časti nároku žalobcu v 1. rade o neplatnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru zastavil a zvyšnú časť uplatnených nárokov vylúčil na samostatné konanie. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 17. 8. 2006.

Vylúčený nárok je vedený pod sp. zn. 17 C 111/2006. Dňa 1. 2. 2007 bolo určené pojednávanie na 5. 3. 2007, ktoré sa uskutočnilo a bolo odročené   na   neurčito   za   účelom   predloženia   špecifikácie   nároku   zo   strany   sťažovateľa v lehote 10 dní. Sťažovateľ doručil podanie vo veci dňa 4. 4. 2007.

V období od 27. 4. 2007 do 13. 6. 2007 sa spis nachádzal na Vašom súde. Vzhľadom na chronológiu vo veci vykonaných úkonov je nutné konštatovať, že dĺžka predmetného konania bol ovplyvnená predovšetkým tou skutočnosťou, že spis sa opakovane nachádzal na odvolacom i dovolacom súde, pričom obdobie, keď sa spis na týchto súdoch nachádzal, nie som oprávnený posudzovať. Na tunajšom súde vznikli prieťahy v období od 16. 1. 2004 do 21. 4. 2006.

Je však nutné poukázať na fakt, že bezprostredne po podaní sťažnosti súd vo veci začal konať.“

Ústavný   súd   zo   súvisiaceho   súdneho   spisu   zistil   v zásade   rovnaké   skutočnosti, ako vo svojom vyjadrení uviedol okresný súd.

Právny   zástupca   sťažovateľa   v   stanovisku   z   9. júla 2007,   ktorým   reagoval na vyjadrenie   predsedu   okresného   súdu   z 26. júna 2007,   uviedol: „... aj   po   oboznámení sa s vyjadrením Okresného súdu Košice II z 26. 6. 2007 Spr V/326/2007 k našej ústavnej sťažnosti pokladáme súdne konanie vedené pod sp. zn. 17 C 1390/1998 resp. 17 C 111/2006 za   reštančné.   K prieťahom   v súdnom   konaní   vedenom   Okresným   súdom   Košice   II   pod sp. zn. 17 C 1390/1998 došlo preukázateľne najmä v období od rozhodnutia odvolacieho Krajského súdu v Košiciach z novembra 2003, ktorým Okresnému súdu Košice II vrátil vec na nové prejednanie a rozhodnutie. Hoci toto rozhodnutie odvolacieho súdu Okresný súd Košice II obdržal a vzápätí v januári 2004 aj expedoval účastníkom konania, až do júla 2006, kedy sa uskutočnilo najbližšie súdne pojednávanie v danej veci, nevykonal žiaden meritórny úkon.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a postup   samotného   súdu   (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sa ako súčasti prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (I. ÚS 19/00,   II. ÚS 32/02).   Podľa   uvedených   kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Pokiaľ   ide   o kritérium   právna   a   faktická   zložitosť   veci,   predmetom   konania pred okresným   súdom   je   rozhodovanie   o návrhu   sťažovateľa   na   určenie   neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru. Ústavný súd z predloženého spisu nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by poukazovali na skutkovú náročnosť tejto veci. Po právnej stránke ide o pracovnoprávnu vec, ktorá patrí k štandardnej agende všeobecných súdov.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k   porušeniu   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd pri preskúmaní predloženého spisu zistil, že dĺžku predmetného konania podstatnou mierou ovplyvnili   aj   procesné   úkony   sťažovateľa   ako   účastníka   konania   v zmysle   príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V období od 27. decembra 2000 do 24. apríla 2002 a od 3. júna 2002 do 16. januára 2004 sa predložený spis nachádzal v dôsledku   dovolania podaného sťažovateľom a žalobcom v 1. rade na Najvyššom   súde Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“)   a na Krajskom   súde v Košiciach   (ďalej len „krajský   súd“).   Činnosť   okresného   súdu   v uvedenom   období   sa   obmedzila   len na doručovanie   rozhodnutí   dovolacieho   a odvolacieho   súdu   a predkladanie   spisu   obom súdom.

Ústavný súd v rámci svojej stabilizovanej judikatúry uvádza, že nie je možné pripísať na   ťarchu   všeobecného   súdu   časový   úsek   konania,   počas   ktorého   všeobecný   súd rozhoduje v zákonných   lehotách   o procesných   návrhoch   tohto   účastníka   konania (napr. III. ÚS 274/03, IV. ÚS 142/07). Z uvedeného dôvodu predĺženie konania vzniknuté legitímnymi   procesnými   podaniami   sťažovateľa   v predmetných   obdobiach   (t. j.   takmer tri roky) nie je možné pripísať na vrub okresnému súdu.

Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods.   2   ústavy,   bol   postup   samotného   okresného   súdu.   Pri   skúmaní   skutočnosti, či v dôsledku   postupu   okresného   súdu   došlo   k   porušeniu   uvedeného   základného   práva, ústavný súd zistil, že to tak je, a to napriek skutočnosti, že plynulému postupu nebránila žiadna   zákonná   prekážka   v   konaní   (II.   ÚS   3/00,   III.   ÚS   46/04). Ústavný   súd   zároveň pri posudzovaní veci prihliadal aj na § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo,   postupuje   v ňom   súd   i bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný súd z predloženého spisu zistil, že okresnému súdu bol 20. októbra 1998 doručený návrh navrhovateľa v 1. rade a sťažovateľa ako navrhovateľa v 2. rade na určenie neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru a náhrady mzdy s prílohami. Okresný súd po pojednávaniach uskutočnených 26. mája 1999 a 29. septembra 1999 na pojednávaní 26. januára 2000 rozsudkom č. k. 17 C 1390/98-44 určil okamžité zrušenie pracovného pomeru za neplatné a nárok navrhovateľov na náhradu mzdy vylúčil na samostatné konanie.

Okresný súd po doručení odvolania odporkyne (18. mája 2000) proti predmetnému rozsudku   predložil   spis   na   rozhodnutie   o odvolaní   krajskému   súdu.   Krajský   súd na pojednávaní   26. septembra 2000   rozsudkom   č. k.   16 Co 268/00-87   zmenil   rozsudok prvostupňového   súdu   tak,   že   žalobu   zamietol   a navrhovateľa   v   1. rade   a   sťažovateľa zaviazal uhradiť odporkyni trovy konania. Okresný súd vydal 11. novembra 2000 pokyn na doručenie uvedeného rozhodnutia účastníkom konania.

Okresnému súdu bolo 27. decembra 2000 doručené dovolanie navrhovateľa v 1. rade a sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 4 Cdo 35/01 z 27. júna 2001 rozhodol o zrušení napadnutého rozsudku krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd po vydaní pokynu na doručenie rozsudku najvyššieho súdu účastníkom   konania   vec   24. októbra 2001   následne   postúpil   na   ďalší   postup   krajskému súdu.

Krajský súd na pojednávaní 27. februára 2002 rozsudkom č. k. 16 Co 477/01-118 zmenil   rozsudok   prvostupňového   súdu   a žalobu   zamietol,   pričom   zároveň   zaviazal navrhovateľa v 1. rade a sťažovateľa uhradiť odporkyni trovy konania. Spis bol okresnému súdu   vrátený 19. apríla 2002 a 24. apríla 2002 vydal okresný súd pokyn na doručenie rozsudku účastníkom konania.

Okresnému   súdu   bolo   3.   júna   2002   doručené   dovolanie   navrhovateľa   v   1. rade a sťažovateľa proti predmetnému rozsudku krajského súdu. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 4 Cdo 97/02 z 22. októbra 2002 zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.   Okresný   súd   po   vydaní   pokynu   na   doručenie   rozsudku   najvyššieho   súdu účastníkom konania vec 28. novembra 2002 následne postúpil na ďalší postup krajskému súdu.

Krajský súd uznesením č. k. 15 Co 654/02-141 z 28. novembra 2003 zrušil rozsudok okresného súdu č. k. 17 C 1390/98-44 z 26. januára 2000 a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Spis bol okresnému súdu vrátený 15. januára 2004 a 16. januára 2004 vydal okresný súd pokyn na doručenie uznesenia krajského súdu účastníkom konania.

Následne bol okresný súd bez relevantného dôvodu nečinný až do 21. apríla 2006, keď nariadil termín pojednávania na 3. júl 2006. Na pojednávaní 3. júla 2006 okresný súd uznesením   č. k.   17 C 1390/98-175   konanie   v časti   nároku   navrhovateľa   v   1. rade o neplatnosť   okamžitého   zrušenia   pracovného   pomeru   zastavil   z   dôvodu   jeho   úmrtia a konanie   o náhradu   mzdy   v časti   nároku   navrhovateľa   v   1. rade   a   nároku   sťažovateľa o neplatnosť   okamžitého   zrušenia   pracovného   pomeru   a náhradu   mzdy   vylúčil na samostatné konanie (vedené pod sp. zn. 17 C 111/2006). Uvedené pojednávanie bolo uznesením odročené na neurčito z dôvodu zistenia adresy manželky navrhovateľa v 1. rade a jej vyjadrenia, či si uplatňuje nárok na náhradu mzdy vo výške trojmesačného zárobku po navrhovateľovi v 1. rade.

Vyjadrenie   manželky   zosnulého   navrhovateľa   v 1.   rade   bolo   okresnému   súdu doručené 4. augusta 2006. Následne bol okresný súd nečinný do 1. februára 2007, keď nariadil termín pojednávania na 5. marec 2007. Na pojednávaní 5. marca 2007 okresný súd pojednával bez účastníkov konania z dôvodu ich ospravedlnenia, pričom pojednávanie bolo uznesením   odročené   na   neurčito   s tým,   že   právny   zástupca   manželky   zosnulého navrhovateľa v 1. rade a sťažovateľa v lehote 10 dní predloží špecifikáciu ich nárokov. Uvedené podanie právneho zástupcu bolo okresnému súdu doručené 4. apríla 2007.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že nečinnosťou okresného súdu   bez   relevatných   dôvodov   v uvedených   obdobiach   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 17 C 111/2006 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 17 C 1390/98) došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Keďže namietané konanie nebolo do času rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti právoplatne   skončené,   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu,   aby   v konaní   vedenom pod sp. zn. 17 C 111/2006 v ďalšom období postupoval bez zbytočných prieťahov.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zaoberal sa aj žiadosťou sťažovateľa o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané primerané finančné zadosťučinenie   v sume   50 000 Sk poukazujúc   najmä   na   dlhotrvajúcu   právnu   neistotu a dôležitosť predmetu konania pre zabezpečovanie jeho životných potrieb.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   ESĽP,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa čl. 41 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc   predovšetkým   obdobie,   v ktorom   došlo   k zbytočným   prieťahom, zložitosť   veci,   správanie sťažovateľa   ako účastníka   konania, povahu prerokovanej   veci, ktorá   je predmetom   posudzovaného   konania, ako   aj   jeho doterajšiu   dĺžku,   ústavný   súd dospel   k záveru,   že   v danom   prípade   bude   priznanie   finančného   zadosťučinenia   pre sťažovateľa   v sume   50 000 Sk   (slovom   päťdesiattisíc   slovenských   korún)   primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr. R.   M. Ústavný súd priznal úhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov   (ďalej len   „vyhláška“), a   to v sume   2 970 Sk   (za jeden   úkon   právnej   služby) a dvakrát po 178 Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 6 296 Sk.

Podanie   právneho   zástupcu   sťažovateľa   doručené   ústavnému   súdu   10. júla 2007 nevyhodnotil   ústavný   súd   vzhľadom   na jeho   obsah   (absencia   ústavnoprávneho   aspektu) ako podanie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2007