znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 148/05-35

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   19.   októbra   2005 v senáte   zloženom   z predsedu   Štefana   Ogurčáka   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a   Lajosa Mészárosa   prerokoval   prijatú   sťažnosť   MUDr.   E.   L.,   bytom   Ž.,   zastúpenej advokátkou JUDr. M. P., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 21 P 193/95 a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   21   P   193/95 p o r u š i l základné právo MUDr. E. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.

2. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 21 P 193/95 p r i k a z u j e konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. MUDr. E. L. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk (štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Žilina p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. MUDr. E. L. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 7 953 Sk (slovom sedemtisícdeväťstopäťdesiattri slovenských korún), ktorú je Okresný súd Žilina p o v i n n ý   vyplatiť na účet jej právnej zástupkyne advokátky JUDr. M. P., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 25. mája 2005 č. k. IV. ÚS 148/05-19 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť MUDr.   E.   L.,   bytom   Ž.   (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou   JUDr.   M.   P.,   Ž., ktorou   namietala   porušenie základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 21 P 193/95.

Zo sťažnosti, jej príloh a súdneho spisu vyplýva, že napadnuté konanie vedené pod sp. zn. 21 P 193/95 o zvýšenie výživného na maloletého syna sťažovateľky P. L., v ktorom sťažovateľka vystupovala v procesnom postavení navrhovateľky, sa začalo podaním návrhu na zvýšenie výživného okresnému súdu 30. novembra 2001. Podľa tvrdenia sťažovateľky konanie okresného súdu je poznačené zbytočnými prieťahmi, čím sa predlžuje doba jej právnej neistoty, ako aj doba právnej neistoty jej syna a odďaľuje sa právoplatné skončenie sporu.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uviedla: „Ani viacnásobné urgovanie termínu a ani sťažnosť predsedovi súdu neviedlo k náprave, ani k urýchleniu konania, súd vytýčil prvý termín na pojednávanie po 3 rokoch na deň 20. 1. 2004, s tým že bolo odročené za účelom zistenia príjmu rodičov a do dnešného dňa vo veci viac súd nekonal, v dôsledku čoho sa obraciam s podnetom na Ústavný súd.

Počas   obdobia   3   rokoch   súd   vytýčil   len   1   pojednávanie,   ale   vo   veci   určenia výživného na mal. P. za obdobie 3 rokov vo veci nerozhodol. Je viac než potrebné aby súd ochránil konečne práva toho, kto bol vo veci poškodený.

Doteraz,   v   priebehu   3   rokov   sa   tak   nestalo   a   súd   mi   ani   napriek   urgenciám nezabezpečil a neposkytol ústavou garantované právo na súdnu a inú právnu ochranu a ani neodstránil stav právnej neistoty.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd rozhodol:„Okresný súd Žilina postupom v konaní o zvýšenie výživného sp. zn. 21 P 193/95 porušil ústavné   právo   MUDr.   E.   L.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.

Okresnému   súdu   v   Žiline   sa ukladá povinnosť   zabezpečiť   rozhodnutie   v   konaní vedenom pod č. 21 P 193/95.

Okresnému   súdu   v   Žiline   sa ukladá povinnosť,   aby   v   konaní,   vedenom   pod č. 21 P 193/95 konal bez prieťahov.

Okresnému   súdu   v   Žiline   sa ukladá povinnosť   zaplatiť   MUDr.   E.   L.   primerané finančné zadosťučinenie v sume 60.000,- Sk, ktoré jej je Okresný súd v Žiline povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresnému   súdu   v   Žiline   sa ukladá zaplatiť   trovy   právneho   zastúpenia sťažovateľa na účet JUDr. M. P., Ž.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   za   okresný   súd   jeho   predseda   JUDr.   P.   H.   a zákonný   sudca   listom sp. zn. Spr 3530/05   zo   4.   augusta   2005   a   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu listom z 11. augusta 2005.

2. 1.   Zákonný   sudca   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   okrem   prehľadu procesných úkonov v predmetnom konaní uviedol:

„Súhlasíme s upustením od ústneho prejednania veci. (...) vec napadla dňa 30. 11. 2001 (čl. 149), a to Dr. T., ktorá až dňa 24. 1. 2003 žiada o vylúčenie z prejednávania vo veci (čl. 164, 164a), o vylúčení bolo rozhodnuté 21. 3. 2003.

Ihneď po pridelení veci som konal (čl. 167) a následne urobil vo veci také úkony, ktoré by mali umožniť čo najskoršie rozhodnutiu vo veci. Prehľad úkonov pripájam. Nie je pravdou, že OS Žilina (čo sa týka mojej osoby) vo veci nekonal, ani to, že vo veci bolo iba pojednávanie dňa 20. 1. 2004. Bolo aj dňa 17. 2. 2005 (aj keď sťažnosť na ÚS SR   je dňa   5. 1. 2005 a   sťažovateľka o   tomto termíne   pojednávania   ešte nemala vedomosť. Predvolanie na T: 17. 2. 2005 prevzala dňa 10. 1. 2005, obdobne ako aj jej právna zástupkyňa).“

2. 2. Právna zástupkyňa sťažovateľky vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu uviedla:

„(...) súhlasíme s upustením od ústneho prejednania veci. K vyjadreniu Okresného súdu v Žiline zo dňa 4. 8. 2005 oznamujeme, že z prehľadu úkonov vykonaných v predmetnej veci jednoznačne vyplýva, že odo dňa podania návrhu 30. 11.   2001   do   dnešného   dňa   t.   j.   za dobu skoro 4 rokov vo   veci   určenia   výživného na mal. dieťa nebolo meritórne rozhodnuté v konaní sú zrejmé prieťahy.

Okresný súd v Žiline vykonával za uvedené obdobie len formálne úkony a aj to s neprimeraným časovým odstupom, výsledkom čoho je že od 30. 11. 2001 do 11. 8. 2005 nie je vo veci rozhodnuté.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny.   Jej   prerokovanie   na   ústnom   pojednávaní   –   vzhľadom   na   povahu   predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo   nebolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov (m. m. I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).

4. V tejto veci pôvodne prijímal sťažnosť IV. senát ústavného súdu, pretože v roku 2004 a v roku 2005 v súlade s rozvrhom práce na tento rok bol sudca spravodajca Juraj Horváth členom IV. senátu ústavného súdu. Plénum ústavného súdu uznesením z 31. mája 2005 Dodatkom č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na rok 2005 sp. zn. Spr 1164/04 rozhodlo, že s účinnosťou od 8. júna 2005 sa sudca spravodajca Juraj Horváth stal členom I. senátu ústavného súdu. Plénum ústavného súdu zároveň rozhodlo, že veci, v ktorých je sudcom spravodajcom Juraj Horváth, sa prejednajú v I. senáte ústavného súdu. Z tohto dôvodu sa táto vec prejednala a rozhodla vo veci samej v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 21 P 193/95:

- 30.   november   2001   -   sťažovateľka   sa   návrhom   podaným   okresnému   súdu   domáhala zvýšenia výživného na maloletého, pochádzajúceho z jej rozvedeného manželstva;

- 26. jún 2002 - sťažovateľka urgovala konanie vo veci a žiadala nariadiť pojednávanie;

- 23. január 2003 - sťažovateľka urgovala konanie vo veci a žiadala nariadiť pojednávanie;

- 24. január 2003 - zákonná sudkyňa (JUDr. T.)   žiadala predsedu okresného súdu   o jej vylúčenie z prejednania a rozhodnutia predmetnej veci pre jej zaujatosť a o pridelenie veci na vybavenie inému zákonnému sudcovi;

- 21.   marec 2003   -   predseda   okresného   súdu   opatrením   odňal   predmetnú   vec   zákonnej sudkyni JUDr. T. a spis bol pridelený zákonnému sudcovi JUDr. H.;

- 23.   jún   2003   -   okresný   súd   uznesením   vyzval   právnu   zástupkyňu   sťažovateľky   pod hrozbou   zastavenia   konania   na odstránenie   nedostatkov   návrhu   (sťažovateľka   neuviedla adresy zamestnávateľov oboch rodičov maloletého);

- 24. jún 2003 - okresný súd zaslal návrh na vyjadrenie odporcovi a príslušnému odboru sociálnych vecí (ďalej len „kolízny opatrovník maloletého“);

- 2. júl 2003 - právna zástupkyňa sťažovateľky zaslala okresnému súdu doplnenie návrhu a oznámila adresy zamestnávateľov účastníkov;

- 18. júl 2003 - odporca sa vyjadril k návrhu na zvýšenie výživného a žiadal ho v celom rozsahu   zamietnuť,   súčasne   bolo   toto   vyjadrenie   okresným   súdom   zaslané na   vedomie právnej zástupkyni sťažovateľky;

- 12. august 2003 - právna zástupkyňa sťažovateľky zaslala okresnému súdu stanovisko k vyjadreniu odporcu;

- 2. október 2003 - okresný súd pripojil k predmetnému konaniu rozvodový spis účastníkov sp. zn. 17 C 45/95 (spis tamojšieho súdu);

- 2. december 2003 - sťažovateľka žiadala nariadiť pojednávanie;

- 3. december 2003 - okresný súd nariadil pojednávanie na 20. január 2004 a vyžiadal si správy o príjmoch obidvoch účastníkov (rodičov maloletého) od roku 2000;

- 19. december 2003 - okresnému súdu bola doručená správa o príjme odporcu za obdobie rokov 2000 – 2003;

- 29.   december   2003   -   Daňový   úrad I v Ž.   oznámil   okresnému   súdu,   že   sťažovateľku neeviduje ako osobu povinnú podávať daňové priznanie (2. júla 2003 bolo okresnému súdu oznámené právnou zástupkyňou sťažovateľky, že táto je ako podnikateľka evidovaná na Daňovom úrade II v Ž.);

- 8. január 2004 - okresný súd vyzval Daňový úrad II v Ž. (ďalej len „daňový úrad“) na oznámenie príjmov sťažovateľky;

- 15. január 2004 - daňový úrad zaslal okresnému súdu daňové priznania sťažovateľky za obdobie rokov 2000 – 2002;

- 20. január 2004 - po tom, ako účastníci okresnému súdu oznámili, že v predmetnej veci je možná   ich   dohoda   ohľadne   výživného   na   maloletého   a že   o tom,   či   k nej   došlo,   budú okresný súd včas informovať, bolo pojednávanie odročené na neurčito s tým, že súd počká na vyjadrenie daňového úradu (poznámka – vyjadrenie daňového úradu bolo súdu doručené 15. januára 2004) a súčasne požiada o doplnenie údajov o príjme odporcu za obdobie od decembra 2003;

- 12.   február   2004   -   okresný   súd   žiadal   daňový   úrad   aj   o zaslanie   daňového   priznania sťažovateľky za rok 2003 a tiež žiadal o doplnenie správy o príjme odporcu;

- 23. marec 2004 - daňový úrad oznámil okresnému súdu, že daňové priznanie sťažovateľky za rok 2003 mu môže zaslať až začiatkom mája 2004, pretože ho potrebuje spracovať;

- 21. apríl 2004 - sťažovateľka žiadala nariadiť pojednávanie a súčasne okresnému súdu zaslala prehľad výdavkov na maloletého;

- 1. jún 2004 - okresný súd žiadal od zamestnávateľa odporcu doplniť správu o jeho príjme od decembra 2003 a tiež vyžiadal daňové priznanie sťažovateľky za rok 2003;

- 7. jún 2004 - okresnému súdu bola zaslaná správa od zamestnávateľa odporcu;

- 7. júl 2004 - daňový úrad zaslal okresnému súdu daňové priznanie sťažovateľky za rok 2003;

- 13. december 2004 - okresný súd nariadil pojednávanie na 17. február 2005 a súčasne vyzval zamestnávateľa odporcu na doplnenie správy o jeho príjme za obdobie od júna 2004;

- 14. január 2005 - okresnému súdu bola doručená správa od zamestnávateľa odporcu;

- 17. február 2005 - pojednávanie bolo odročené na neurčito po tom, ako právna zástupkyňa sťažovateľky predložila okresnému súdu splnomocnenie na zastupovanie v spore udelené sťažovateľke   jej   synom,   ktorý   dovŕšil   plnoletosť   (ďalej   len   „oprávnený“)   a ktorý   mal absolvovať ročný študijný pobyt v zahraničí, a po tom, ako toto splnomocnenie udelené oprávneným spochybnil právny zástupca odporcu s tým, že navrhol, aby okresný súd konal o návrhu sťažovateľky len do doby, keď oprávnený dovŕšil plnoletosť;

- 23.   marec   2005   -   okresnému   súdu   bolo   doručené   opravené   splnomocnenie,   ktoré oprávnený udelil na zastupovanie v spore právnej zástupkyni sťažovateľky;

- 20. apríl 2005 - právna zástupkyňa oprávneného žiadala o nariadenie pojednávania;

- 22. august 2005 - okresný súd nariadil pojednávanie na 6. december 2005 a súčasne žiadal o doplnenie   správy   o príjme   odporcu   od   januára   2005   a od   daňového   úradu   daňové priznanie sťažovateľky za rok 2004.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet a právoplatne nerozhodli (I. ÚS 24/03, IV. ÚS 232/03). Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní o návrhu sťažovateľky na zvýšenie výživného pre maloletého vedenom pod sp. zn. 21 P 193/95 došlo k porušeniu jej označeného základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. v čl. 38 ods. 2 listiny, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (m. m. I. ÚS 41/02). V súlade   s judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   prihliada   aj   na predmet   sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a   jeho   význam   pre   sťažovateľa (napr. I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II.   ÚS   32/02).   Podľa   rovnakých   kritérií   ústavný   súd postupoval aj v danom prípade.

Spory o zvýšenie výživného pre maloletého považuje ústavný súd právne a skutkovo za   spory,   v   ktorých   sa   používa   právna   úprava   prijatá   v Zákone   o rodine.   Výklad a používanie   tejto   právnej   úpravy   sú   stabilizované   v   rozsiahlej   judikatúre   všeobecných súdov,   ktorá   obsahuje   aj   metodiku   postupu   všeobecných   súdov   v   týchto   sporoch (napr. II. ÚS 2/01).

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že napadnuté konanie nie je možné považovať za právne a fakticky zložité. Napokon právnu a faktickú zložitosť veci nenamietal vo svojom vyjadrení ani okresný súd.

Je potrebné dodať, že vo veciach, v ktorých sa koná o výživnom pre maloleté dieťa, ide   o   existenčné   veci,   o   agendu   starostlivosti   súdu   o   maloletých,   kde   sa   predpokladá osobitná pozornosť efektívnym a rýchlym postupom súdu (II. ÚS 2/01). Tomu nezodpovedá postup okresného súdu, ktorý rozhoduje o návrhu na zmenu výšky výživného viac ako tri roky a deväť mesiacov, pričom maloletý medzičasom dovŕšil plnoletosť.

2. Pokiaľ ide o hodnotenie správania sťažovateľky ako účastníčky konania, ústavný súd zistil, že k doterajšej dĺžke konania prispela aj samotná sťažovateľka (neúplný návrh sťažovateľky   na   zvýšenie   výživného),   v konečnom   dôsledku   to   však   nemalo   vplyv   na celkovú dĺžku konania.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu a v tejto súvislosti konštatuje,   že   okresný   súd   bol   v   predmetnej   veci   nečinný,   resp. nepreukázal   vo veci relevantnú procesnú činnosť v období:

- od 30. novembra 2001 (okresnému súd bol doručený návrh sťažovateľky) do 23. júna 2003 (okresný súd prvým procesným úkonom v predmetnej veci uznesením uložil sťažovateľke odstrániť nedostatky návrhu), t. j. viac ako 18 mesiacov;

- od 12. augusta 2003 (okresnému súdu boli doručené odpovede na všetky jeho výzvy) do 3. decembra 2003 (okresný súd nariadil pojednávanie), t. j. viac ako 3 mesiace;

- od 7. júla 2004 (daňový úrad zaslal okresnému súdu daňové priznanie sťažovateľky) do 13. decembra 2004 (okresný súd nariadil pojednávanie), t. j. viac ako 5 mesiacov,

-   od   23.   marca   2005   (okresnému   súdu   bolo   doručené   opravené   splnomocnenie)   do 22. augusta 2005 (okresný súd nariadil pojednávanie), t. j. takmer 5 mesiacov.

Celková   doba   zbytočných   prieťahov   ustálená   ústavným   súdom   je   viac   ako 31 mesiacov.

V súvislosti s obranným tvrdením zákonného sudcu, že v počiatočnom štádiu konania prispela k prieťahom skutočnosť, že zákonná sudkyňa, ktorej bola vec pôvodne pridelená 30. novembra 2001, požiadala o jej vylúčenie z prejednania a rozhodovania predmetnej veci až   24.   januára   2003,   pričom   nevykonala   vo   veci   žiaden   procesný   úkon,   ústavný   súd konštatuje, že táto skutočnosť nemôže byť pripočítaná na ťarchu účastníka konania a nemá povahu   okolnosti,   ktorá   by   vylučovala   zodpovednosť   súdu,   ktorý   je   vecne   a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že postup pôvodnej sudkyne okresného súdu zbavuje síce zákonného sudcu subjektívnej   zodpovednosti   za   prieťahy   v tomto   období,   nie   však   okresný   súd zodpovednosti objektívnej (pozri napr. I. ÚS 156/02).

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy   a podľa   čl.   38   ods.   2   listiny,   tak   ako   to   je   uvedené   vo   výroku   tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka sa domáhala aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 60 000 Sk.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy   a podľa   čl.   38   ods.   2   listiny   nie   je   pre   sťažovateľku   dostatočným zadosťučinením.   Ústavný   súd   preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   jej   aj   finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľky, najmä vzhľadom   na povahu prejednávanej veci (konanie o zvýšenie výživného), ako aj nečinnosť okresného súdu, považuje za primerané vo výške 40 000 Sk.

Podľa § 56 ods.   5 zákona o ústavnom súde, ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľke   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania z dôvodu jej právneho zastúpenia advokátkou.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení §   1 ods.   3 a   § 11 ods.   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb   (ďalej   len „vyhláška“). Základná sadzba   odmeny   za jeden   úkon   právnej   služby uskutočnený   v roku   2005   je   2 501 Sk   (1/6   výpočtového   základu,   ktorým   je   priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2004 vo výške 15 008 Sk) a hodnota režijného paušálu je 150 Sk.

S poukazom   na   výsledok   konania   patrí   sťažovateľke   náhrada   trov   za   tri   úkony právnej   služby   uskutočnené   v roku   2005   (prevzatie   a príprava   zastúpenia,   podanie sťažnosti ústavnému súdu vrátane odstránenia jej nedostatkov podaním z 10. februára 2005 a vyjadrenie z 11. augusta 2005) vo výške 7 503 Sk a trojnásobok režijného paušálu vo výške 450 Sk. Ústavný súd tak priznal sťažovateľke náhradu trov konania v celkovej výške 7 953 Sk, tak ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2005