znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 148/04

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5.   mája 2004 predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., bytom B., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bardejov v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 647/95 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. marca 2004   doručená   sťažnosť   I.   K.   K.,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Bardejov   (ďalej len „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 12 C 647/95.   Sťažovateľ   tvrdí,   že prieťahy boli   spôsobené   nekonaním   vo   veci   jeho   dovolania   proti   rozhodnutiu   vo   veci sp. zn. 12 C 647/95.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   podal   dovolanie   proti   uzneseniu   Krajského   súdu   v   Prešove, ktorým sa potvrdilo uznesenie o zastavení konania vo veci žalobcu Okresné stavebné bytové družstvo Bardejov proti sťažovateľovi.

2.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

3. Ústavný súd môže sťažnosť odmietnuť pre zjavnú neopodstatnenosť aj vtedy, ak je zrejmé,   že   medzi   namietaným   postupom   všeobecného   súdu,   v tomto   prípade   okresného súdu, a označeným základným právom (na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti účastníka v primeranej lehote) nie je žiadna súvislosť, ktorá by reálne vytvárala základ na záver o možnom porušení uvedených základných práv. Takúto súvislosť nemôže podľa názoru ústavného súdu vytvárať procesná situácia, v ktorej sťažovateľ síce podal dovolanie, ale z jeho obsahu a predošlého konania je zjavné, že ide o neprípustné dovolanie. Okresný súd zastavením konania rozhodol v prospech sťažovateľa a jeho   odvolanie,   a   napokon   ani   dovolanie   nie   je   prípustné   preto,   že   konanie   skončilo zastavením, a jeho procesné postavenie žalovaného vylučuje, aby sa zastavenie konania považovalo z hľadiska prípustnosti dovolania za procesný neúspech.

Ústavný súd z týchto dôvodov nepovažuje dobu, ktorá uplynula po podaní dovolania dosiaľ, za takú dobu, ktorá by reálne pripustila možnosť skúmať porušenia označených základných práv. V tejto spojitosti ústavný súd pripomína, že zaťažovanie mimoriadneho opravného   súdu   (Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky)   zjavne   bezdôvodnými dovolaniami   v   skutočnosti   bráni   tomu,   aby   sa   dovolací   súd   venoval   prerokovaniu a rozhodnutiu dovolaní, pri ktorých je daný základný predpoklad prípustnosti na rozdiel od postupu   sťažovateľa,   ktorý   sa   bez ohľadu   na   prípustnosť   dovolania,   povinné právne zastúpenie a povinnosť zaplatiť súdny poplatok za dovolanie, nazdáva, že môže zaťažovať všeobecné   súdnictvo   zjavne   bezdôvodnými   podaniami   a   súčasne   požadovať   aj   ochranu základných   práv,   ktoré   sa   v skutočnosti   garantujú   aspoň   za   splnenia   mininálnych predpokladov opodstatnenosti postupov účastníka súdneho konania.

Vychádzajúc z týchto právnych záverov ústavný súd odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného   zadosťučinenia   je   podmienené   vyslovením   porušenia   práva   alebo   slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal jeho priznania, nezaoberal.