znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 148/03-34

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   26.   novembra   2003 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Mazáka   a zo   sudcov   Jána   Auxta   a Juraja   Horvátha prerokoval sťažnosť Ing. S. M., trvale bytom K., zastúpeného advokátkou JUDr. J. K., K., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Košice   II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 1375/99 (pôvodne vedenom na Mestskom súde Košice pod sp. zn. 19 C 701/91, neskôr na Obvodnom súde Košice pod sp. zn. 19 C 106/93) a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   Ing.   S.   M.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného súdu   Košice   II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 1375/99   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   C   1375/99 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. S. M.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk (slovom Jednostotisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice II   p o v i n n ý vyplatiť Ing. S. M., bytom K., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II   j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. S. M. trovy konania vo výške 8 796 Sk (slovom Osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť slovenských korún) do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet advokátky JUDr. J. K., K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 3. júla 2003 doručené podanie Ing. S. M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. J. K., ktorým žiadal o preskúmanie postupu Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 1375/99 z dôvodu zbytočných prieťahov v konaní.

Sťažovateľ   odôvodňuje   svoju   sťažnosť   tým,   že   17.   júna   1991   podal   pôvodne Mestskému   súdu   v Košiciach   žalobu   o neplatnosť   výpovede   z pracovného   pomeru a náhradu mzdy v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 701/91. Okresný súd 23. septembra 1997 rozhodol, že výpoveď daná žalobcovi je neplatná a pracovný pomer trvá aj naďalej, a nárok   na   náhradu   ušlej   mzdy   vylúčil   na   samostatné   konanie.   Žalovaný   sa   proti rozhodnutiu okresného súdu odvolal a Krajský súd v Košiciach vo veci vedenej pod sp. zn. 13 Co 114/98 rozhodnutím z 1. decembra 1998 potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku o určení neplatnosti výpovede. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 5. februára 1999.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že okresný súd vo veci vedenej pod sp. zn. 19 C 1375/99 o nároku   na   náhradu   mzdy   z neplatného   rozviazania   pracovného   pomeru   a o trovách z predchádzajúceho   konania   pojednával   13.   januára   2000,   pričom   pojednávanie   bolo odročené pre neprítomnosť žalovaného, a 25. mája 2000, keď pojednávanie bolo odročené z dôvodu vyžiadania a doplnenia dokladov. Dňa 7. júna a 10. júla 2000 sa domáhal určenia termínu pojednávania, napriek tomu sa vo veci nekonalo.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 1375/99 bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, žiadal, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 645/98 konať bez zbytočných prieťahov a aby mu boli priznané primerané finančné zadosťučinenie vo výške 319 968 Sk a úhrada trov konania.

Obidvaja účastníci ústavnému súdu písomne oznámili, že súhlasia, aby bolo upustené od verejného ústneho pojednávania v konaní o prijatej sťažnosti.

Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   doručenom   ústavnému   súdu 7. októbra 2003 o. i. uviedol:

„Konanie   o neplatnosť   výpovede   z pracovného   pomeru   bolo   vedené   pod   sp.   zn. 19 C 106/93. Vo veci bolo rozhodnuté rozsudkom zo dňa 23. 9. 1997, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 5. 2. 1999 a ktorým bolo určené, že výpoveď daná žalobcovi žalovaným je neplatná a pracovný pomer trvá aj naďalej.

Vo veci uplatnenej neplatnosti výpovede bolo teda právoplatne rozhodnuté a v tejto časti podanej žaloby bol stav právnej neistoty sťažovateľa odstránený.

Návrh   žalobcu   na   náhradu   mzdy   bol   vylúčený   na   samostatné   konanie,   ktoré   je vedené pod sp. zn. 19 C 1375/99.

Vo veci bolo vytýčené pojednávanie na deň 13. 1. 2000, ktorého sa nezúčastnil ani jeden z účastníkov konania; žalobca (sťažovateľ) bez ospravedlnenia napriek tomu, že bol riadne a včas predvolaný (doručenie predvolania má vykázané dňa 17. 12. 1999).

Podľa záznamu, nachádzajúceho sa v spise, sa predmetný spis nachádzal v období od 13. 1. 2000 do 4. 2. 2000 na Generálnej prokuratúre SR v Bratislave, kde bol zaslaný na základe písomnej žiadosti tohto orgánu zo dňa 7. 1. 2000.

Termín ďalšieho pojednávania bol určený na deň 25. 5. 2000. Toto pojednávanie bolo   odročené   na   neurčito   a žalobcovi   bola   uložená   povinnosť   predložiť   súdu   listinné dôkazy.

Dňa   29.   1.   2001   požiadal   Okresný   súd   Bratislava   II   o zapožičanie   predmetného spisu, na základe čoho dal konajúci sudca dňa 31. 1. 2001 pokyn pre odoslanie spisu tomuto súdu.

Zrejme omylom bol spis zaslaný Okresnému súdu Bratislava I a po vrátení týmto súdom bol dňa 3. 4. 2001 odoslaný na Okresný súd Bratislava II, odkiaľ bol vrátený až dňa 21. 1. 2002.

V súčasnosti je vo veci určený termín pojednávania na deň 14. 10. 2003. Vzhľadom na vyššie uvedenú chronológiu vo veci vykonávaných úkonov je zrejmé, že v danom   konaní   skutočne   vznikli   prieťahy,   ktoré   boli   čiastočne   spôsobené   samotným sťažovateľom, ktorý sa bez ospravedlnenia nezúčastnil vytýčeného pojednávania dňa 13.1. 2000.   Obdobie nečinnosti   zavinené súdom bolo   spôsobené   i objektívnymi dôvodmi,   a to enormnou zaťaženosťou sudcov tunajšieho súdu, teda i vo veci konajúceho sudcu JUDr. P. K., v súdnom oddelení ktorého je 821 nevybavených vecí, čo mu neumožňuje vo všetkých pridelených veciach konať plynulo a bez prieťahov.“

II.

Konanie   vo   veci   návrhu   sťažovateľa   začalo   17.   júna   1991,   keď   podal   návrh o neplatnosť výpovede   a o náhradu   mzdy   podľa   zákona č.   65/1965 Zb.   Zákonník   práce v znení neskorších predpisov.

Jurisdikcia   ústavného   súdu   („rationae   temporis”)   sa   vzťahuje   na   obdobie po 15. februári 1993. Bez zreteľa na vznik právomoci ústavného súdu v rámci posúdenia základnej otázky - či sa vec sťažovateľa prerokovala na okresnom súde v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy bez zbytočných prieťahov - ústavný súd už konštantne prihliada aj na deň začatia konania na okresnom súde a na dobu, ktorá v konaní uplynula do 15. februára 1993 (III. ÚS 18/00).

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a spisu okresného súdu sp. zn. 19 C 1375/99 (pôvodne vedeného na Mestskom súde Košice pod sp. zn. 19 C 701/91, neskôr na Obvodnom súde Košice pod sp. zn. 19 C 106/93) ústavný súd zistil nasledovný skutkový stav:

Okresný   súd   23.   septembra   1997   rozsudkom   určil,   že   výpoveď   daná   žalovaným žalobcovi je neplatná, a nárok žalobcu na náhradu mzdy vylúčil na samostatné konanie.

Za   obdobie   od   doručenia   návrhu   okresnému   súdu   do   5.   februára   1999,   keď nadobudol právoplatnosť rozsudok okresného súdu z 23. septembra 1997, ktorým okresný súd určil, že výpoveď daná žalobcovi dňa 20. februára 1991 je neplatná, a nárok na náhradu mzdy vylúčil na samostatné konanie, okresný súd o uplatnenom nároku na náhradu mzdy vykonal tieto úkony:

Dňa 22. októbra 1993 vyžiadal od odporcu mzdový list sťažovateľa za rok 1990, ktorý   mu   bol   doručený   10.   novembra   1993.   Sťažovateľ   na   pojednávaniach   konaných 22. novembra   1991,   20.   októbra   1993   a 17.   decembra   1993   žiadal,   aby   okresný   súd rozhodol,   že   výpoveď   z 20.   februára   1991   je   neplatná,   a zároveň   žiadal   priznať do právoplatného skončenia sporu i náhradu mzdy vo výške priemerného zárobku do 1. júna 1991. Okresný súd na pojednávaní 20. decembra 1993 vyhlásil rozsudok, ktorým určil, že výpoveď z pracovného pomeru je neplatná, a zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy. Tento rozsudok bol uznesením Krajského súdu v Košiciach z 5. septembra 1995 zrušený a vec bola okresnému súdu vrátená na ďalšie konanie. Iné úkony týkajúce sa nároku sťažovateľa na náhradu mzdy v tomto období vykonané neboli.

Dňa 27. októbra 1999 bola veci o náhradu mzdy pridelená sp. zn. 19 C 1375/99, 23. novembra   1999   právny   zástupca   žalobcu   doručil   súdu   upresnený   žalobný   návrh na náhradu mzdy spolu s prílohami, 13. decembra 1999 bol určený termín pojednávania na 13. január 2000, 30. decembra 1999 odporca žiadal o odročenie pojednávania z dôvodu, že na súde prebieha medzi účastníkmi v tejto veci konanie vedené i pod sp. zn. 15 C 201/99. Pojednávanie   konané   13.   januára   2000   bolo   odročené   pre   neprítomnosť   žalobcu a žalovaného na neurčito za účelom predvolania účastníkov. Dňa 3. mája 2000 určil termín pojednávania na 25. máj 2000, keď pojednávanie odročil na neurčito za účelom predloženia listín žalobcom, 7. júna 2000 žalobca doručil požadované doklady, 3. júla 2000 doručil žalobca ďalšie listiny, 10. júla 2000 žalobca predložil okresnému súdu prehľad o svojich príjmoch a žiadal určiť termín pojednávania, 5. októbra 2000 žalobca opätovne žiadal určiť termín pojednávania. Dňa 22. septembra 2003 súd určil termín pojednávania na 14. október 2003,   ktoré   bolo   odročené   za   účelom   vykonania   dokazovania   navrhnutého   účastníkmi na pojednávaní, 17. októbra 2003 žalobca doručil okresnému súdu listinné dôkazy v zmysle rozhodnutia z posledného pojednávania, 23. októbra 2003 žalovaný doručil okresnému súdu vyjadrenie. Dňa 4. novembra 2003 bol ústavnému súdu doručený spis okresného súdu.

Zo   spisu   ústavný   súd   ďalej   zistil,   že   na   základe   žiadosti   Generálnej prokuratúry Slovenskej   republiky   jej   bol   spis   zaslaný   od   13.   januára   2000   do   4.   februára   2000 a na základe   žiadosti   Okresného   súdu   Bratislava   II z 29.   januára   2001   bol   zaslaný Okresnému súdu Bratislava I od 31. januára 2001 do 26. februára 2001 (správne mal byť doručený Okresnému súdu Bratislava II), po jeho vrátení 26. februára 2001 bol 2. apríla 2001 zaslaný Okresnému súdu Bratislava II, ktorý ho vrátil okresnému súdu 14. januára 2002.

Ústavný súd ďalej zistil, že žalobca 10. júla 2000, 5. októbra 2000 a 16. januára 2001 požiadal okresný súd, aby vo veci nariadil pojednávanie a následne 23. novembra 2001 podal aj sťažnosť na prieťahy v konaní Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky. Predseda okresného súdu, ktorému bola sťažnosť odstúpená na vybavenie, v odpovedi o. i. uviedol:

„Dňa 29. 1. 2001 Okresný súd   Bratislava II požiadal tunajší súd o zapožičanie predmetného   spisu,   na   základe   čoho   dal   konajúci   sudca   dňa   31.   januára   2001   pokyn pre odoslanie spisu. Z uvedeného dôvodu nebolo možné vo veci konať.

Predmetný spis bol tunajšiemu súdu vrátený až dnešného dňa a konajúci sudca bol upozornený na potrebu vo veci plynule konať.“

III.

Sťažovateľ sa podanou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia jeho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne   prerokovala   bez   zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pričom tento účel možno dosiahnuť zásadne právoplatným rozhodnutím.   K vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Podľa názoru ústavného súdu možno preto za   konanie   (postup)   súdu   odstraňujúce   právnu   neistotu   sťažovateľa   v posudzovanom prípade považovať také konanie, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci alebo k odstráneniu právnej neistoty iným, zákonom dovoleným spôsobom.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou   doterajšou   judikatúrou   zohľadňuje   tri   základné   kritériá,   ktorými   sú   právna a faktická   zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje   (1),   správanie   účastníka   konania   (2) a postup samotného súdu (3).

Ústavný   súd   pri   vyhodnotení   doterajšieho   konania   okresného   súdu   podľa   troch označených základných kritérií dospel k týmto záverom:

1. Predmetom konania, v ktorom   sťažovateľ namieta zbytočné prieťahy, je nárok na zaplatenie   náhrady   mzdy   vyplývajúci   z neplatného   rozviazania   pracovného   pomeru. Ústavný súd konštatuje, že pracovnoprávny spor týkajúci sa náhrady mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru nie je skutkovo a právne zložitá vec. V týchto sporoch sa používala   právna   úprava   prijatá   v Zákonníku   práce   (zákon   č.   65/1965   Zb.   v znení neskorších   predpisov)   a   vo   vykonávacích   predpisoch   upravujúcich   poskytovanie   mzdy. Výklad   a používanie   tejto   právnej   úpravy   boli   a   sú   stabilizované   v pomerne   rozsiahlej judikatúre všeobecných súdov, kde je upravená aj metodika postupu všeobecných súdov v týchto sporoch. Z konkrétnych okolností daného prípadu vyplýva, že okresný súd v tejto veci nevykonal v konaní ani prvotné úkony a k samotnému dokazovaniu a s tým spojeným právnym   posúdením   skutkového   stavu   pre   rozhodnutie   v merite   veci   vôbec   nepristúpil. Prípadná skutková alebo právna zložitosť veci preto nemohla mať v danom prípade vplyv na   vznik   zbytočných   prieťahov   v konaní   a v spojitosti   s tým   na   možné   porušenie   práv sťažovateľa. Okresný súd ani nenamietol, že v prípade sťažovateľa ide o skutkovo a právne zložitý spor.  

2.   Sťažovateľ   ako   účastník   súdneho   konania   pred   okresným   súdom neprispel k predĺženiu doterajšej doby konania. Z vyžiadaného súdneho spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že sťažovateľ bol aktívny, 3 x žiadal okresný súd o určenie termínu pojednávania a jeho činnosť bola v súlade s § 6 Občianskeho súdneho poriadku. Je pravdou, že sťažovateľ sa 13. januára 2000 nezúčastnil pojednávania (bez ospravedlnenia), ale táto neúčasť nemala vplyv na celkovú dĺžku konania. Pojednávanie bolo totiž odročené na neurčito za účelom výsluchu   účastníkov   konania   z dôvodu,   že   sa   ho   nezúčastnil   ani   odporca,   ktorý   svoju neprítomnosť písomne 30. decembra 1999 ospravedlnil.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa, bol postup okresného súdu.

K postupu   okresného   súdu   vo   veci   sťažovateľa   treba   uviesť,   že   základné   právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je príkazom na konanie pre všetky štátne orgány   spôsobom,   ktorým   vytvára   právnu   istotu   pre   subjekty   práva.   Základné   právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zákonodarca zabezpečuje prostredníctvom inštitútov, ktoré sú štátne orgány vrátane všeobecných súdov povinné využívať. Aj citované ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku sú účinnými prostriedkami zabezpečujúcimi plynulosť   a optimálnu   dĺžku   súdneho   konania,   ktorého   výsledkom   je   právoplatné rozhodnutie a stav právnej istoty.

Ústavný súd zistil, že okresný súd od 17. júna 1991 do 23. septembra 1997, keď rozhodol   o neplatnosti   rozviazania   pracovného   pomeru   sťažovateľa   a nárok   na   náhradu mzdy   vylúčil   na   samostatné   konanie,   uplatnenému nároku   na náhradu   mzdy   nevenoval žiadnu   pozornosť,   dôkazné   prostriedky   za   účelom   zistenia   objektívnej   pravdy nezadovažoval ani nevykonával, s výnimkou vyžiadania si mzdového listu sťažovateľa.

Ústavný súd zistil, že k zbytočným prieťahom došlo najmä pre nečinnosť okresného súdu bez akejkoľvek zákonnej prekážky v období od 5. februára 1999, keď rozsudok sp. zn. 19 C 106/93, ktorým rozhodol o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru a vec o nároku náhrady mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru vylúčil na samostatné konanie, nadobudol právoplatnosť, do 27. októbra 1999, keď veci vylúčenej na samostatné konanie bola pridelená spisová značka 19 C 1375/99, a prvý úkon vo veci okresný súd vykonal až 13.   decembra   1999,   keď   určil   termín   pojednávania   na   13.   január   2000,   a v období od 25. mája 2000, keď odročil pojednávanie na neurčito za účelom predloženia dôkazných prostriedkov, až do 22. septembra 2003, keď určil termín pojednávania na 14. október 2003, hoci žiadané dôkazné prostriedky mu žalobca doručil 7. júna 2000, 3. júla 2000 a 10. júla 2000, keď žiadal určiť aj termín pojednávania.

Aj inak činnosť okresného súdu bola nesústredená a neefektívna. Vyplýva to z toho, že   13.   januára   2000   odročil   prvé   pojednávanie   na   neurčito   za   účelom   predvolania účastníkov, pričom na ňom mohol určiť termín ďalšieho pojednávania. Urobil tak až 3. mája 2000,   keď   termín   pojednávania   určil   na   25.   máj   2000   (medzi   týmito   úkonmi   nebol vykonaný žiadny úkon). Toto pojednávanie po vypočutí účastníkov konania odročil opäť na neurčito (i keď mohol obdobne ako pri prvom pojednávaní určiť na ňom ďalší termín pojednávania), pretože žalobcovi uložil doplniť písomné doklady k žalobe.

Ústavný   súd   vidí   nesprávnu   činnosť   okresného   súdu   aj   v tom,   že   nevenoval dostatočnú   pozornosť   oznámeniu   žalovaného   v spore   „Zväzu   slovenských   vedecko-technických   spoločností“   z 30.   decembra   1999,   ktorý   uviedol,   že   na   okresnom   súde   je vedené   medzi   týmito   účastníkmi   aj   konanie   sp.   zn.   15   C   201/99   o tom   istom   návrhu. Okresný   súd   sa   týmto   návrhom   začal   zaoberať až 22.   septembra   2003,   keď   pri   určení termínu pojednávania žiadal pripojiť označený spis.

Ústavný   súd   pripomína,   že   nielen   nečinnosť,   ale   aj   nesprávna   činnosť   štátneho orgánu   (všeobecného   súdu)   môže   zapríčiniť   porušenie   ústavou   zaručeného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu   právnej   neistoty   ohľadom   tých   práv,   kvôli   ktorým   sa   sťažovateľ   obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol.

Ústavný súd obranu okresného súdu spočívajúcu vo veľkom počte nevybavených vecí, v dôsledku čoho nie je možné vo všetkých veciach konať plynulo a bez zbytočných prieťahov, neakceptoval.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (III. ÚS 17/02). Námietka pretrvávajúceho vysokého nápadu vecí a v tejto súvislosti neprimeraného zaťaženia sudcov pri vybavovaní agendy nemá   povahu   okolnosti,   ktorá   by vylučovala   alebo   znižovala   zodpovednosť   súdu za rozhodnutie   vo   veci   občana,   ktorý   sa   naň   obrátil.   Tieto   okolnosti   ústavný   súd nezohľadňuje v súvislosti s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie   bez   zbytočných   prieťahov,   preto   obranu   okresného   súdu   v tomto   smere neakceptoval.

Vychádzajúc   z týchto   skutkových   poznatkov   a právneho   hodnotenia   ústavný   súd uzavrel, že vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 19 C 1375/99 došlo k porušeniu základného   práva   sťažovateľa   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   čl.   48 ods. 2 ústavy.

IV.

V zmysle čl. 127 ods. 2 druhej a tretej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Keďže ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza účastník domáhajúci sa rozhodnutia súdu v jeho veci.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľa, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   §   50   ods.   3 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak sa sťažovateľ domáha   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   má   primerané   finančné zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľ   požadoval   za   porušenie   ním   označeného   základného   práva   finančné zadosťučinenie vo výške 319 968 Sk. V tejto časti sťažnosť odôvodnil tým, že porušenie základného   práva   sťažovateľa   z dôvodu   zdĺhavosti   súdneho   konania,   ktoré   sa   vedie   už od roku   1991,   sa   nedá   presne   vyčísliť.   Vychádzal   zo   svojho   čistého   priemerného   platu vo výške   3   333   Sk,   pričom   uvádza,   že   „vyplatenie   tejto   náhrady   ušlej   mzdy   je v nedohľadne“. Duševná ujma, ktorá mu bola spôsobená, sa tiež nedá v peniazoch vyjadriť, rovnako ako ani rozpad rodiny a jeho manželstva.

V dôsledku   toho   (aj   vzhľadom   na   dobu   zbytočných   prieťahov   a nesprávnej a neefektívnej činnosti okresného súdu) považoval preto ústavný súd za potrebné rozhodnúť aj o náhrade nemajetkovej ujmy, ktorá sťažovateľovi vznikla, aj priznaním primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri jeho priznaní ústavný súd vychádzal z tej skutočnosti, že sťažovateľ si uplatnil nárok na ochranu základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov v spore, ktorého doterajšie trvanie nemožno ničím ospravedlniť. Podľa ústavného súdu nemožno spravodlivo žiadať od sťažovateľa, aby čakal na výsledok súdneho sporu, v ktorom sa rieši priznanie mzdového   nároku   z neplatne   rozviazaného   pracovného   pomeru,   takú   neprimerane   dlhú dobu,   a nie   je   akceptovateľné, aby   bol   stav   konania   taký,   ako   bol   zistený   v prípade sťažovateľa.

Vychádzajúc čiastočne aj z odôvodnenia celej situácie sťažovateľom, z princípov spravodlivosti   a z potreby   zavŕšenia   ochrany   základných   práv   sťažovateľa   ústavný   súd dospel   k záveru,   že   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo výške   100   000   Sk   (slovom Jednostotisíc slovenských korún), ktoré je okresný súd povinný uhradiť v súlade s výrokom tohto   nálezu,   je   za   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   dostatočnou   náhradou nemajetkovej ujmy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde,   podľa   ktorého   môže   ústavný   súd   v odôvodnených   prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Z tohto dôvodu pri určení výšky trov právneho zastúpenia vychádzal ústavný súd z ustanovenia   §   13   ods.   8   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej   len   „vyhláška   č.   163/2002   Z.   z.“),   podľa   ktorého   vo   veciach   zastupovania   pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon právnej služby je jedna tretina výpočtového základu.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom je priemerná mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok predchádzajúceho   kalendárneho   roka.   Podľa   oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej republiky   za   prvý   polrok   2002   dosahovala   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca Slovenskej republiky výšku 12 811 Sk.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania spolu vo výške 8 796 Sk, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom JUDr. J. K., K. Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi úhradu za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie   veci,   písomné   vyhotovenie   sťažnosti)   každý   v hodnote   4   270   Sk   a   dvakrát náhradu režijného paušálu po 128 Sk [§ 16 ods. 1 písm. a) a c), § 19 a § 25 vyhlášky č. 163/2002 Z. z.].

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2003