znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 147/2014-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. marca 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenej   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o., Grösslingová   4,   Bratislava,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež porušenie čl. 12 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   14   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Prievidza   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 15 Er 2785/2009 a uznesením z 29. novembra 2011, ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   podľa   čl.   47   Charty základných práv Európskej únie postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 6 CoE 31/2013 a uznesením z 26. februára 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2013 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného   súdu   Prievidza   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 15 Er 2785/2009 (ďalej aj „napadnuté konanie okresného súdu“) a uznesením z 29. novembra 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“), ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd, podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a podľa čl. 47 Charty   základných   práv   Európskej   únie   (ďalej   len   „charta“)   postupom   Krajského   súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 CoE 31/2013 (ďalej aj „napadnuté konanie krajského súdu“) a uznesením z 26. februára 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere sťažovateľka poskytla dlžníkovi úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky bol dlžník povinný vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverovej zmluve. Na zabezpečenie úveru bola priamo v úverovej   zmluve   dojednaná   rozhodcovská   doložka,   ktorou   bola   v   prípade   sporu medzi zmluvnými stranami úverovej zmluvy založená právomoc Stáleho rozhodcovského súdu   zriadeného   Slovenskou   rozhodcovskou,   a.   s.,   Bratislava   (ďalej   len   „rozhodcovský súd“).

Z dôvodu, že dlžník svoj záväzok vyplývajúci mu z predmetnej úverovej zmluvy dobrovoľne neplnil, tento sa voči sťažovateľke stal splatným a v nadväznosti na uvedené sťažovateľka   na   podklade   rozhodcovskej   doložky   iniciovala   začatie   rozhodcovského konania pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktorého rozhodcovský rozsudok   sa   tak   stal   exekučným   titulom,   na   podklade   ktorého   sťažovateľka   iniciovala začatie exekučného konania.

Potom,   ako   v začatom   exekučnom   konaní   okresný   súd   poveril   sťažovateľkou zvoleného   súdneho   exekútora   vykonaním   exekučného   konania,   napadnutým   uznesením okresného súdu bolo toto exekučné konanie ex offo zastavené.

Na   základe   odvolania   sťažovateľky   bolo   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu potvrdené napadnutým uznesením krajského súdu ako vecne správne.

Sťažovateľka v sťažnosti podanej ústavnému súdu v obšírnej argumentácii namieta, že postupom a uznesením okresného súdu a krajského súdu boli porušené ňou označené základné   práva   podľa   ústavy,   práva   podľa   dohovoru,   dodatkového   protokolu   a   charty, pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadne začatého a prebiehajúceho   exekučného   konania,   na   vykonanie ktorého   okresný   súd   už   raz   udelil súdnemu exekútorovi poverenie, došlo k prekročeniu právomoci okresného súdu ako súdu exekučného,   v   kompetencii   ktorého   podľa   sťažovateľky   nie   je   vecné   preskúmavanie exekučného titulu. Okresný súd podľa sťažovateľky rozhodol nad rámec svojej právomoci, keď bez návrhu rozhodol o zastavení exekúcie, čím mal sťažovateľke odňať možnosť konať pred   súdom,   pretože   sa   nemala   možnosť   k   veci   vyjadriť   aj   napriek   tomu,   že   toto rozhodnutie v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie, pretože   podľa   sťažovateľky   má   síce   k   dispozícii   exekučný   titul,   a   to   rozhodcovský rozsudok,   avšak   tento   je   nevykonateľný.   Uvedené   pochybenie   okresného   súdu   podľa sťažovateľky nenapravil ani krajský súd.

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta, že tak okresný súd, ako   ani   krajský   súd   nenariadili   v   danej   veci   pojednávanie   aj   napriek   tomu,   že   im   to ukladá § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení   ďalších zákonov v znení účinnom od 9. augusta 2012, ako aj to, že obidva súdy veci nesprávne právne   posúdili   z   hľadiska   vnútroštátnej   právnej   úpravy   v interakcii   s   výkladovými pravidlami   uvedenými   v   smernici   Rady   93/13/EHS   z   5.   apríla   1993   o   nekalých podmienkach   v   spotrebiteľských   zmluvách   (ďalej   len   „smernica   Rady“),   pretože podľa   sťažovateľky   sa   žiadnym   spôsobom   nevysporiadali   s   tým,   prečo   dojednanie rozhodcovskej doložky v úverovej zmluve považovali za neprijateľnú podmienku, a v tomto smere podľa sťažovateľky súdy nerešpektovali ani jej návrh na prerušenie konaní na účely predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na podanie výkladu pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte danej veci.

V   doplnení   sťažnosti   doručenom   ústavnému   súdu   25.   júla   2013   sťažovateľka poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu   zmluvnej   podmienky,   nemusí   na   to,   aby   mohol   vyvodiť   dôsledky   tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka   bola   zrušená,   avšak   zásada   kontradiktórnosti   vo   všeobecnosti   zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky,   informovať   účastníkov   konania   v   spore   a   vyzvať   ich,   aby   sa   k   tomu kontradiktórne   vyjadrili   spôsobom,   ktorý   na   tento   účel   ustanovujú   vnútroštátne procesnoprávne predpisy.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a   tiež   porušenie   čl.   12   ods.   2   ústavy   a   čl.   14   dohovoru   postupom   okresného   súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením, ako aj porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa čl. 1 dodatkového   protokolu   a   podľa   čl.   47   charty   postupom   krajského   súdu   v   napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením, napadnuté uznesenie okresného súdu a napadnuté uznesenie krajského súdu zruší a vec vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Súčasťou   sťažnosti   je   aj   návrh   na   odklad   vykonateľnosti   napadnutého   uznesenia krajského   súdu   podaný   podľa   §   52   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“).

II.

Ústavný súd v súvislosti s prípravou na predbežné prerokovanie sťažnosti zistil, že 6. mája 2013, teda tri dni pred podaním tejto sťažnosti bola ústavnému súdu doručená sťažnosť   sťažovateľky   vedená   pod   sp.   zn.   Rvp   15150/2013,   ktorou   žiadala   o   vydanie rozhodnutia,   ktorým   by   rovnako   ako   v   prípade   tejto   sťažnosti   ústavný   súd   vyslovil porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Er 2785/2009 a uznesením z 29. novembra 2011, ako aj porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa čl. 1 dodatkového protokolu a   podľa   čl.   47   charty   postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 6 CoE 31/2013 a uznesením z 26. februára 2013, zrušil napadnuté uznesenie okresného   súdu   i   krajského   súdu,   ktorým   bolo   potvrdené   uznesenie   okresného   súdu o zastavení exekúcie vedenej v prospech sťažovateľky, a sťažovateľke priznal primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Podľa § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak ústavný súd v tej istej veci koná.

Porovnaním   sťažností   vedených   pod   sp.   zn.   Rvp   15150/2013   a   sp.   zn. Rvp 15955/2013   ústavný   súd   zistil,   že   nimi   sťažovateľka   namieta   postupy   a uznesenia okresného súdu a krajského súdu v totožných súdnych (exekučných) konaniach a žiada v nich   vysloviť   porušenie   tých   istých   základných   práv   a zrušiť   napadnuté   uznesenia okresného   súdu   i krajského   súdu,   priznať   rovnakú   výšku   finančného   zadosťučinenia a priznať úhradu trov konania.

Z uvedeného teda   nespochybniteľne vyplýva, že v čase doručenia tejto sťažnosti ústavnému   súdu,   kedy   podľa   §   18   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   konanie   začína, t. j. 9. mája 2013, ústavný súd už v tej istej veci viedol pod sp. zn. Rvp 15150/2013 konanie začaté   6.   mája   2013.   Uvedené   zistenie   odôvodňuje   odmietnutie   sťažnosti   vedenej pod sp. zn. Rvp 15955/2013 ako neprípustnej podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keďže tým došlo k naplneniu dôvodu neprípustnosti zakotveného v § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na zistenie neprípustnosti sťažnosti a jej celkové odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ústavný súd sa bližšie nezaoberal argumentáciu obsiahnutou v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. marca 2014