znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 147/2013-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť L., K., vedenú pod sp. zn. Rvp 4829/2012 a sťažnosť Ing. P. J., K., vedenú pod sp. zn. Rvp 4830/2012, zastúpených advokátkou JUDr. E. H., K., vo veci namietaného   porušenia   ich   základných   práv   podľa   čl.   20   a   čl.   46   Ústavy   Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, namietaného porušenia čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 S/28/2012 zo 14. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť L. vedenú pod sp. zn. Rvp 4829/2012 a sťažnosť Ing. P. J. vedenú pod sp. zn. Rvp 4830/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 4829/2012.

2. Sťažnosti L. a Ing. P. J. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2012 doručená sťažnosť L., K., vedená pod sp. zn. Rvp 4829/2012 a sťažnosť Ing. P. J., K., vedená   pod   sp.   zn.   Rvp   4830/2012   (ďalej   len „sťažovatelia“),   zastúpených   advokátkou JUDr. E. H., K., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), namietaného porušenia čl. 17 dohovoru a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   6   S/28/2012   zo   14.   marca   2012   (ďalej   aj „namietané rozhodnutie“).

Sťažovatelia v sťažnostiach zhodne poukazujú na skutkové okolnosti, ktoré viedli k vydaniu namietaného uznesenia krajského súdu. V sťažnostiach uvádzajú:

„... Obvodný lesný úrad v K. rozhodnutím pod sp. značkou 2006/00473 zo dňa 19. 12. 2006 rozhodol o schválení zmlúv o výkone práva poľovníctva v poľovnom revíri O. v prospech Občianskeho združenia poľovníkov T. Tieto nájomné zmluvy však boli uzatvorené s prenajímateľom, ktorý nebol vlastníkom poľovných pozemkov a teda ani nebol oprávnený ich prenajať...

... Okresná prokuratúra K. [na podnet L.] podala v danej veci protest prokurátora, ktorému   Krajský   lesný   úrad   rozhodnutím   zo   dňa   26.   2.   2009   pod   sp.   značkou A/2009/00059 nevyhovel.

... voči tomuto rozhodnutiu Krajského lesného úradu podal sťažovateľ odvolanie....   Ministerstvo   pôdohospodárstva   SR   rozhodnutím   zo   dňa   12.   4.   2010   vyhovelo odvolaniu sťažovateľa a vec vrátilo Krajskému lesnému úradu na nové konanie.

... Krajský lesný úrad po vrátení veci Ministerstvom pôdohospodárstva SR protestu prokurátora vyhovel. Rozhodnutie Obvodného lesného úradu K. v časti schválenia zmlúv o výkone práva poľovníctva zrušil a vrátil na ďalšie konanie.

... Občianske združenie poľovníkov T. voči tomuto rozhodnutiu Krajského lesného úradu podalo odvolanie. Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR odvolaniu nevyhovelo.

...   Obvodný   lesný   úrad   rozhodnutím   2011/00079-6   zo   dňa   3.   5.   2011   prerušil (obnovené) konanie o schválení zmlúv o výkone práva poľovníctva a uložil Občianskemu združeniu poľovníkov T. nájomné zmluvy o výkone práva poľovníctva predložiť do 25. 5. 2011.... Občianske združenie poľovníkov T. nájomné zmluvy nepredložilo..., avšak dalo podnet   na   Generálnu   prokuratúru   SR,   aby   preskúmala   rozhodnutie   Ministerstva hospodárstva SR, ktorým Ministerstvo zrušilo rozhodnutie Krajského lesného úradu K. o nevyhovení protestu prokurátora.

... Obvodný lesný úrad 2011/00079-9 zo dňa 30. 06. 2011 prerušil opäť (obnovené) konanie   o   schválení   zmlúv   o   výkone   práva   poľovníctva   do   rozhodnutia   Generálnej prokuratúry SR o tomto podnete.

... Generálna prokuratúra SR rozhodnutím VI/2 Gd 149/11-10 zo dňa 29. 7. 2011 podnetu Občianskeho združenia poľovníkov T. nevyhovela.

...   Obvodný   lesný   úrad   K.   vydal   predbežné   opatrenie   zo   dňa   7.   10.   2011   pod sp. značkou 2011/00079-10, ktorým uložil Občianskemu združenia poľovníkov T. zdržať sa výkonu práva poľovníctva až do právoplatného rozhodnutia v konaní.

...   Obvodný   lesný   úrad   K.   rozhodnutím   zo   dňa   16.   11.   2011   pod   sp.   značkou 2011/00079-9 zrušil svoje rozhodnutie 2006/00473 zo dňa 19. 12. 2006 o schválení zmlúv o výkone práva poľovníctva v poľovnom revíri O.

... Občianske združenie poľovníkov T. sa odvolalo, pričom Krajský lesný úrad K. jeho odvolanie rozhodnutím 2012/00030 zo dňa 23. 1. 2012 zamietol.

...   Občianske   združenie   poľovníkov   T.   sa   obrátilo   so   žalobou   o   preskúmanie rozhodnutia   správneho   orgánu   na   Krajský   súd   v   Košiciach.   Tento   svojim   uznesením 6S/28/2012-12 zo dňa 14. 3. 2012 odložil vykonateľnosť rozhodnutia žalovaného Krajského lesného úradu č. 2012/00030 zo dňa 23. 1. 2012.“

V súvislosti s namietaným uznesením krajského súdu zo 14. marca 2012 sťažovatelia argumentujú takto:

„Toto Uznesenie Krajského súdu v Košiciach výrazným spôsobom zasiahlo do práv sťažovateľa. Napadnuté rozhodnutie je odôvodnené tým, že vykonateľnosť tohto rozhodnutia by mohla spôsobiť stratu zákonného oprávnenia žalobcu (Občianske združenie poľovníkov T.) vykonávať právo poľovníctva v poľovnom revíri O. Avšak týmto uznesením súdu bol nastolený   taký   stav,   že   vlastníci   pozemkov   v   poľovnom   revíri   O.   napriek   tomu,   že   je právoplatne   rozhodnuté   o   tom,   že   zmluvy   o   nájme   výkonu   práva   poľovníctva   nie   sú schválené a vlastníci pozemkov preukázateľne nesúhlasia so schválením zmlúv o nájme výkonu práva poľovníctva sú obmedzovaní vo svojom práve vlastniť majetok. Ich vlastnícke právo   je   obmedzené   a   nemôžu   využívať   svoje   vlastníctvo   a   ani   prípadne   poľovať   na pozemkoch vo svojom vlastníctve. Naopak musia tolerovať to, že napriek ich nesúhlasu na ich vlastných pozemkoch poľuje niekto iný. Konanie súdu teda znamená taký výrazný zásah do   ich   základných   práv   a   slobôd,   že sú   nútení   domáhať   sa   obrany   svojich   práv   touto sťažnosťou.

Napadnuté   rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Košiciach   postavilo   právo   výkonu poľovníctva,   ktoré   ani   nie   je   základným   ľudským   právom   nad   právo   vlastniť   majetok a právo na ochranu majetku, ktoré základnými ľudskými právami sú. Tým boli zároveň porušené aj práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces a účinný prostriedok ochrany. Sťažovateľ ako ani nijakí iní majitelia pozemkov v poľovnom revíri O. P. pritom neboli pribratí v súlade s ustanovením § 250 O. s. p. do konania 6S/28/2012 na Krajskom súde v Košiciach....

... sťažovateľ má jednoznačne za to, že... mu rozhodnutím a postupom porušovateľa bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   v   kvalitatívne   plnohodnotnej   hmotnoprávnej i procesnoprávnej línii a domáhať sa objektívneho skutkového a právneho posúdenia veci a spravodlivého rozhodnutia.

Opierajúc sa o vyššie citované právne názory Ústavného súdu SR a Súdu pre ľudské práva, dotýkajúce sa porušovania čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno na   základe   doposiaľ   uvedeného,   podľa   názoru   sťažovateľa   konštatovať,   že   skutkové a právne   názory   o   ktoré   porušovateľ   oprel   svoje   rozhodnutie,   nemožno   z   ústavného hľadiska   považovať   za   udržateľné   a   ospravedlniteľné,   keďže   rozhodnutím   a   postupom porušovateľa došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní.

Majitelia pozemkov v poľovnom revíri O. počas celého obdobia konania o schválení zmlúv   o   výkone   práva   poľovníctva   vystupovali   aktívne,   hájili   svoje   práva,   opakovane podávali sťažnosti na nečinnosť správneho orgánu a poskytovali všetku súčinnosť potrebnú pre   zákonné   rozhodnutie   správneho   orgánu.   V   konečnom   dôsledku   boli   nútení   celú záležitosť aj medializovať a to na televíznej stanici v relácii zo dňa 15. 4. 2012.

Dôkazom   nesúhlasu   majiteľov   pozemkov   v   poľovnom   revíri   O.   so   schválením a uzatvorením zmlúv o výkone práva poľovníctva s Občianskym združením poľovníkov T. je aj   notárska   zápisnica   N   241/2012   zo   dňa   3.   5.   2012   notárky   JUDr.   Ing   A.   K.   zo zhromaždenia   vlastníkov   pozemkov   v   poľovnom   revíri   O.   Táto   zápisnica   je   prílohou sťažnosti.“

Na tomto základe sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„...   Základné   práva [sťažovateľov] zakotvené   v   čl.   6   Dohovoru...   ako   aj   čl.   46 Ústavy..., článku 13 Dohovoru..., Článku 17 Dohovoru..., článku I Dodatku č. 1 Dohovoru a čl. 20 Ústavy... Uznesením Krajského súdu v Košiciach 6S/28/2012 zo dňa 14. 3. 2012 boli porušené.

... Uznesenie Krajského súdu v Košiciach 6S/28/2012 zo dňa 14. 3. 2012 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

...   [Sťažovateľom   jednotlivo] sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie vo výške 6 000,-Eur, ktoré je [im]... Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

... [Sťažovateľom jednotlivo] sa priznáva náhradu trov konania podľa dodatočného vyčíslenia ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný uhradiť na účet právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovatelia odôvodňujú takto:„Nakoľko   na   základe   napadnutého   rozhodnutia   Krajského   súdu   Košice   sa v poľovnom   revíri   O.   opäť   aj   túto   sezónu   poľuje   a   to   aj   napriek   nesúhlasu   majiteľov pozemkov v tomto revíri. Sťažovateľovi tým vzniká značná škoda, za jednu sezónu približne vo výške 6 000 €, preto sa domáha finančného zadosťučinenia v tejto výške.“

Právna   zástupkyňa   sťažovateľov   vyčíslila   trovy   právneho   zastúpenia   v   sume 323,52 € jednotlivo za každého sťažovateľa.

Ústavný   súd 4.   februára 2013 vyzval   krajský   súd,   aby sa   vyjadril   k sťažnostiam sťažovateľov. Krajský súd vo vyjadrení k sťažnostiam sťažovateľov z 19. februára 2013 (doručenom   ústavnému   súdu   21.   februára   2013   pod   sp.   zn.   1   SprV/156/2013)   zhrnul doterajší   priebeh   konania   a   poukázal   na odôvodnenie   namietaného uznesenia   krajského súdu, pričom uviedol:

„Za   uvedenej   situácie   súd   dospel   k   názoru,   že   pri   potvrdení   opodstatnenosti žalobných   námietok   by   išlo   o   nezákonné   a   za   istých   právnych   podmienok   aj   nulitné rozhodnutie žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa. Tým by obidva správne orgány zásadným spôsobom vstúpili do práva a právom chránených záujmov žalobcu súvisiacich s výkonom práva poľovníctva. Súd uznal za dôvodnú obavu žalobcu spočívajúcu v tom, že podľa   právneho   stavu   nastoleného   preskúmavaným   rozhodnutím   z   23.   01.   2012   by ktorýkoľvek subjekt, ktorý spĺňa právne podmienky uvedené v § 32 zákona o poľovníctve, mohol požiadať príslušný orgán štátnej správy na úseku poľovníctva, t. j. Obvodný lesný úrad v K. o zaevidovanie zmlúv o užívaní poľového revíru O. podľa § 16 ods. 1 zákona o poľovníctve,   v   dôsledku   čoho   by   žalobca   stratil   zákonné   oprávnenie   vykonávať   právo poľovníctva v predmetnom poľovnom revíri, ktoré mu bolo zákonným postupom priznané. Záverom poznamenávame, že vo veci v súlade s ustanovením § 250f ods. 2 O. s. p. bude vyhlásený rozsudok dňa 28. 02. 2013.“

Zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že krajský súd 28. februára 2013 v namietanom konaní   rozhodol   rozsudkom,   ktorým   zrušil   rozhodnutie   žalovaného   [Krajského   lesného úradu K. (ďalej len „krajský lesný úrad“)], ako aj rozhodnutie Obvodného lesného úradu K. (ďalej len „obvodný lesný úrad“) č. 2011/00079-09 zo 16. novembra 2011 a vrátil vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že vo vyjadrení z 19. februára 2013 krajský súd poukazuje v zásade len na doterajší priebeh konania a na odôvodnenie namietaného uznesenia a toto vyjadrenie neobsahuje   nové   skutočnosti,   ústavný   súd   ho   nepovažoval   za   potrebné   doručiť sťažovateľom.

II.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   v   súlade s citovaným ustanovením § 31a uvedeného zákona je však možné v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane ustanovenie § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 4829/2012 a sp. zn. Rvp 4830/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na to, že sťažnosti sa týkajú toho istého konania   vedeného   na   krajskom   súde,   proti   uzneseniu   ktorého   tieto   sťažnosti   smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2   K   namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   ústavy,   práv   podľa dohovoru,   článku   dohovoru   a   práva   podľa   dodatkového   protokolu   uznesením krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 S/28/2012

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   ak   by   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   neboli   zlučiteľné   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Krajský súd namietaným uznesením č. k. 6 S/28/2012-12 zo 14. marca 2012 odložil vykonateľnosť   rozhodnutia   krajského   lesného   úradu   č.   2012/00030   z   23.   januára   2012 do dňa právoplatnosti rozhodnutia súdu   vo veci samej. V odôvodnení svojho uznesenia poukázal   krajský   súd   na   dve   skupiny   dôvodov,   na   základe   ktorých   dospel   k   záveru o opodstatnenosti návrhu na pozastavenie účinnosti rozhodnutia krajského lesného úradu. V prvom rade poukázal na postup správnych orgánov v súvislosti s konaním o proteste Okresného prokurátora K. č. k. Pd 78/08-8 z 20. januára 2009. V tejto súvislosti zhrnul obsah žaloby, pričom uviedol:

«Ako to vyplýva z obsahu žaloby z 15. 12. 2012, Obvodný lesný úrad v K. vydal hore uvedené   rozhodnutie   zo   16.   11.   2011,   ktoré   bolo   následne   potvrdené   preskúmavaným rozhodnutím žalovaného z 23. 01. 2012 procesným postupom podľa § 69 zákona č. 71/1967 Zb.   o   správnom   konaní   (ďalej   len   „zákon   o   správnom   konaní“)   v   znení   neskorších predpisov, t. j. v konaní o proteste prokurátora.

Ako to ďalej vyplýva z obsahu žaloby v konaní o proteste Okresného prokurátora K. č. k. Pd 78/08-8 zo dňa 20. 01. 2009, podanému proti časti výroku rozhodnutia Obvodného lesného úradu v K. č. 2006/00473 z 19. 12. 2006 bolo vydané rozhodnutie žalovaného č. 2010/00196 z 09. 08. 2010, ktorým žalovaný vyhovel podanému protestu prokurátora a podľa jeho obsahu zrušil napadnutú časť rozhodnutia Obvodného lesného úradu v K. zo dňa 19. 12. 2006 a vec vrátil Obvodnému lesnému úradu K. na nové konanie a rozhodnutie. Následne Obvodný lesný úrad K. podľa obsahu námietok uvedených v žalobe z 15. 12. 2012 nepostupoval v súlade s ustanovením § 69 ods. 3 zákona o správnom konaní, v zmysle ktorého,   ak   sa   protestu   prokurátora   vyhovelo   (v preskúmavanej   právnej   veci   ide   o rozhodnutie Krajského lesného úradu K. z 09. 08. 2010 potvrdené rozhodnutím Ministerstva pôdohospodárstva   SR   z   30.   11.   2010   č. 11589/2010-720/1157-1),   orgán   ktorého rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené, musí bez meškania najneskôr však do 30 dní od doručenia alebo zmeny rozhodnutia, obnoviť porušené práva. Ak obnova porušeného práva nie je možná, v rovnakej lehote je povinný vykonať inú primeranú nápravu.

Podľa obsahu žaloby, po uplynutí 30 - dňovej lehoty uvedenej v ustanovení § 69 ods. 3   zákona   o   správnom   konaní,   s   časovým   odstupom   takmer   jedného   roka,   vydal Obvodný lesný   úrad   K.   rozhodnutie   č.   2011/00079-9 zo   16.   11.   2011,   ktorým   v celom rozsahu   zrušil   svoje   rozhodnutie   z   19.   12.   2006,   t.   j.   nad   rámec   rozsahu   napadnutia administratívneho rozhodnutia uvedeného správneho orgánu prvého stupňa z 19. 12. 2006 v proteste prokurátora č. Pd 78/08-8 z 20. 01. 2009.

Obsahom žaloby z 15. 02. 2012 je aj námietka procesnoprávnej povahy poukazujúca na   hore   uvedené   skutočnosti   a   zdôrazňujúca   rozsah   napadnutia   rozhodnutí   správnych orgánov   protestom   prokurátora   z   20.   01.   2009   smerujúcim   iba   proti   časti   výroku rozhodnutia Obvodného lesného úradu v K. č. 2006/00473 z 19. 12. 2006. Žalobca zároveň v tejto súvislosti uviedol, že konanie o proteste prokurátora bolo právoplatne ukončené vydaním rozhodnutia Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR zo dňa 30. 11. 2010,   ktorým   bolo   potvrdené   rozhodnutie   žalovaného   z   09.   08.   2010   tým,   že   protestu prokurátora bolo vyhovené v plnom rozsahu, t. j. v rozsahu napadnutia rozhodnutia OLÚ K. z 19. 12. 2006. Podľa žalobcu teda správne orgány oboch stupňov v preskúmavanej právnej veci postupovali v rozpore s ustanoveniami § 69 zákona o správnom konaní. Vzhľadom na procesnoprávny   stav   vyplývajúci   z   ustanovení   §   69   zákona   o   správnom   konaní   a   s prihliadnutím   na   rozsah   napadnutia   rozhodnutia   Obvodného   lesného   úradu   v K.   č. 2006/00473 z 19. 12. 2006 protestom prokurátora z 20. 1. 2009 pri zohľadnení obsahu rozhodnutí žalovaného č. 2010/00196 z 09. 08. 2010 potvrdeného rozhodnutím MP SR z 30. 11.   2010   podľa   obsahu   žaloby   konali   správne   orgány   oboch   stupňov   pri   vydávaní rozhodnutí zo 16. 11. 2011 a 23. 01. 2012 bez zákonného procesného základu.»

Krajský   súd   na   základe   takto   vymedzeného   obsahu   žaloby   uviedol   tieto   právne závery:

„Z obsahu podania žalobcu z 23. 02. 2012 (doplnenie dôvodov žaloby z 15. 02. 2012), ako aj z obsahu samotnej žaloby poukazujúcej na hore uvedený postup správnych orgánov oboch stupňov súd vyvodil právne závery o potrebe procesného postupu podľa § 250c   ods.   1,   druhá   veta   O.   s.   p.,   na   základe   čoho   rozhodol   tak,   ako   je   to   uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Pokiaľ ide o hore uvedené námietky procesnoprávnej povahy, súd je toho názoru, že pri potvrdení opodstatnenosti týchto námietok by išlo o nezákonné a za istých právnych podmienok nulitné rozhodnutia orgánov verejnej správy, čo samo o sebe tvorí zákonný základ pre postup súdu podľa § 250c ods. 1, druhá veta O. s. p. Hmotnoprávny obsah rozhodovacej činnosti správnych orgánov oboch stupňov v preskúmavanej právnej veci totiž zásadným spôsobom vstupuje do práv a právom chránených záujmov žalobcu súvisiacich s výkonom práva poľovníctva podľa zákona č. 274/2009 Z. z. v platnom znení.“

Následne krajský súd poukázal na ďalšie skutočnosti, ktoré považoval za relevantné v   súvislosti   s   odložením   vykonateľnosti   namietaného   rozhodnutia   druhostupňového správneho orgánu, pričom uviedol:

„Súd zároveň z obsahu podania žalobcu z 23. 02. 2012 vyvodil aj ďalší skutkový a právny dôvod pre vydanie uznesenia podľa § 250c ods. 1, druhá veta O. s. p., ktorým je rešpektovanie potreby kontinuálneho výkonu práva poľovníctva, ako aj právnych povinností s   týmto   súvisiacich   podľa   zákona   č.   274/2009   Z.   z.   o   poľovníctve   v   znení   neskorších predpisov.   V   súvislosti   s   preskúmavaným   rozhodnutím   žalovaného   súd   pritom   uznal   za dôvodnú   obavu   žalobcu   spočívajúcu   v   tom,   že   podľa   právneho   stavu   nastoleného preskúmavaným   rozhodnutím   z   23.   1.   2012   by   ktorýkoľvek   subjekt,   ktorý   spĺňa   právne podmienky   uvedené   v   §   32   uvedeného   zákona,   mohol   požiadať   príslušný   orgán   štátnej správy na úseku poľovníctva, v danom prípade Obvodný lesný úrad v K. o zaevidovanie zmlúv o užívaní Poľovného revíru O. podľa ustanovenia § 16 ods. 1 uvedeného zákona. Takýmto postupom by žalobca stratil zákonné oprávnenie vykonávať právo poľovníctva v Poľovnom revíre O.“

V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľov napadnutým uznesením krajského súdu vydaným v správnom súdnictve podľa § 250c ods. 1 OSP bolo podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánu verejnej správy, o ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba   tvrdí,   že   boli   nezákonné   a   ukrátili   ju   na   jej   právach   (§   247   ods.   1   OSP),   teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok v konkrétnom druhu správneho   konania   rešpektovali   príslušné   hmotno-právne   a   procesno-právne   predpisy a v súlade so zákonom rozhodli. Treba vziať preto do úvahy, že správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo   rozhodnutia   orgánu   verejnej   správy.   V prerokúvanom   prípade   bolo   potrebné zohľadniť   aj   to,   že   namietané   uznesenie   má   povahu   predbežného   opatrenia.   Takéto rozhodnutie   je   len   dočasné   (v   danom   prípade   krajský   súd   rozhodol,   že   platí   len   do právoplatného rozhodnutia vo veci samej) a jeho podkladom sú spravidla len osvedčené skutočnosti, teda nie skutočnosti preukázané dokazovaním v súdnom konaní. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva ústavný súd posudzoval z tohto aspektu aj dôvodnosť námietok sťažovateľov proti napadnutému uzneseniu krajského súdu.

Základom argumentácie sťažovateľov je ich nesúhlas s právnym názorom krajského súdu, ktorý dospel k záveru, že je potrebné odložiť vykonateľnosť namietaného rozhodnutia krajského lesného úradu podľa § 250c ods. 1 OSP. Namietajú, že krajský súd uprednostnil právo   výkonu   poľovníctva   pred   vlastníckym   právom   sťažovateľov,   a   tiež   to,   že   im postupom krajského súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože neboli pribratí do konania, a takto im bola znemožnená možnosť uplatňovať svoje práva v konaní pred súdom.

Z odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu je zrejmé, že podkladom pre jeho rozhodnutie sú dva dôvody. Prvý dôvod sa týka postupu obvodného lesného úradu a krajského lesného úradu po vyhovení protestu prokurátora. Zo žaloby, tak ako krajský súd jej obsah vymedzil v odôvodnení svojho uznesenia, vyplýva, že základom argumentácie žalobcu je tvrdenie, že krajský lesný úrad svojím rozhodnutím č. A/2010/00196 z 9. augusta 2010   vyhovel   protestu   prokurátora   vo   vzťahu   k   rozhodnutiu   obvodného   lesného   úradu z 19. decembra 2006 len vo vymedzenej časti, následne však obvodný lesný úrad zrušil svoje   rozhodnutie   z   19.   decembra   2006   v   celom   rozsahu.   Krajský   súd   konštatoval,   že preukázanie týchto skutočností by mohlo mať za následok nezákonnosť, prípadne nulitu uvedených   rozhodnutí.   Druhým   dôvodom   bola   skutočnosť,   že   namietané   rozhodnutie vstupuje do práv a právom chránených záujmov súvisiacich s výkonom práva poľovníctva, pričom poukázal na potrebu kontinuity pri výkone práva poľovníctva.

Z týchto skutočností je zrejmé, že neobstojí námietka sťažovateľov, že krajský súd uprednostnil   právo   výkonu   poľovníctva   pred   vlastníckym   právom.   Zohľadnenie   práva výkonu   poľovníctva   žalobcu   bolo   len   dodatočným   dôvodom   jeho   rozhodnutia. Z odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu vyplýva, že ťažiskovým dôvodom boli skutočnosti týkajúce sa postupu obvodného lesného úradu a krajského lesného úradu v konaní potom, ako bolo vyhovené protestu prokurátora. Ústavný súd v tejto súvislosti v prvom rade poukazuje na to, že nie je oprávnený v zásade hodnotiť skutkové zistenia a právne   závery   uvedené   v   rozhodnutí   krajského   lesného   úradu   z   9.   augusta   2010, rozhodnutí   Ministerstva   pôdohospodárstva   a   rozvoja   vidieka   Slovenskej   republiky z 30. novembra 2010, ktorými bolo rozhodnuté v konaní o proteste prokurátora. Konštatuje však,   že   skutočnosti,   ktoré   uviedol   krajský   súd   ako   dôvody   svojho   rozhodnutia, zodpovedajú   obsahu   tejto   žaloby   a   vyplývajú   aj   z   rozhodnutí   priložených   k sťažnosti sťažovateľov.   Ústavný   súd   preto   rozhodnutie   krajského   súdu   o   odklade   vykonateľnosti rozhodnutia krajského lesného úradu nepovažuje za arbitrárne ani za zjavne neodôvodnené.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľov o tom, že krajský súd im odňal možnosť konať pred súdom tým, že ich neprizval do konania, táto námietka v zásade neobstojí. Zo súdneho spisu   krajského   súdu   vyplýva,   že   žalobca   podal   návrh   na   odklad   vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v žalobe, ktorá bola doručená krajskému súdu 16. februára 2012. O odklade vykonateľnosti rozhodol krajský súd namietaným uznesením 14. marca 2012. „Návrh   na   pribratie“ do   konania   vedeného   krajským   súdom   uplatnili   sťažovatelia podaniami doručenými krajskému súdu 21. mája 2012, resp. 13. júna 2012, teda až po podaní sťažnosti ústavnému súdu. O pribratí sťažovateľov do konania rozhodol krajský súd uznesením č. k. 6 S/28/2012-63 z 28. septembra 2012. Ústavný súd poukazuje na to, že krajský súd mohol o pribratí sťažovateľov rozhodnúť aj bez návrhu (§ 250 ods. 1 OSP). Z relevantných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   však   nemožno   vyvodiť povinnosť   súdu   rozhodnúť   o   pribratí   účastníkov   správneho   konania   pred   prípadným rozhodnutím o odklade vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia podľa § 250c ods. 1 OSP. Zo samotnej skutočnosti, že krajský súd rozhodol o pribratí sťažovateľov do konania až po rozhodnutí o odklade vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia krajského lesného úradu, nemožno vyvodiť porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru a porušenie čl. 17 dohovoru. Ústavný súd nezistil žiadne ďalšie skutočnosti, ktoré by záver o takomto porušení naznačovali.

V   súvislosti   s   namietaným   uznesením   krajského   súdu   považuje   ústavný   súd   za relevantné to, že toto uznesenie je rozhodnutím predbežným. Proti rozhodnutiu krajského súdu   vo   veci   samej   vo   všeobecnosti   mali   účastníci   konania   možnosť   využiť odvolanie (§ 250ja OSP), ktoré je účinným prostriedkom na uplatnenie a ochranu aj tých základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru, ktorých porušenie namietajú vo svojej sťažnosti.

Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej postup súdu, ktorý koná v súlade   s procesnoprávnymi a   hmotnoprávnymi predpismi   konania   v   občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu vyjadreného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).

V tejto súvislosti   ústavný súd   konštatuje,   že krajský   súd   založil   svoje   uznesenie o odklade vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia na dostatočnom podklade, svoje právne závery   primeraným   spôsobom   odôvodnil,   tieto   závery   sú   preskúmateľné   a   vychádzajú z aplikácie príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (§ 250c ods. 1), nie sú zjavne   neodôvodnené   a   ani   arbitrárne,   preto   sú   ústavne   udržateľné.   Skutočnosť,   že sťažovatelia sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (§ 250c ods. 1) takéto nedostatky nevykazuje.

Sťažovatelia tiež namietajú, že uznesením krajského súdu zo 14. marca 2012 bolo porušené ich základné právo podľa čl. 20 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Podľa   ustálenej judikatúry   ústavného súdu   absencia   porušenia   ústavnoprocesných princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv a slobôd sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patrí aj vlastnícke   právo   (m.   m.   IV.   ÚS   116/05).   Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   skoršou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv, práv a slobôd hmotného charakteru, ak toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, prípadne čl. 6 dohovoru. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a   právne   závery   v   rozhodnutiach   všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Keďže ústavný súd uznesenie krajského súdu zo 14. marca 2012 nepovažoval za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené, nemohlo postupom krajského súdu v namietanom konaní a jeho uznesením dôjsť ani k porušeniu základného práva podľa čl. 20 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   v danom   prípade   neexistujú skutočnosti,   ktoré   by   signalizovali   možnosť   vyslovenia   porušenia   základných   práv sťažovateľov podľa čl. 46 a čl. 20 ústavy, práv podľa čl. 6 a čl. 13 dohovoru v spojení s čl. 17 dohovoru a porušenia práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu   sp.   zn.   6   S/28/2012   zo   14.   marca   2012   po   prípadnom   prijatí   sťažností   na   ďalšie konanie,   a   preto   ich   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažností   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov uvedenými v sťažnostiach.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2013