znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 147/2012-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., N., zastúpenej advokátkou JUDr. M. L., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Nové   Zámky   sp.   zn.   10   C   152/2008 z 3. februára   2010,   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Nitre   sp.   zn.   25   Co   56/2010 z 15. decembra   2010   a   prípisom   Krajskej   prokuratúry   v   Nitre   č.   k.   Kc   77/11-10 zo 17. augusta 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. septembra 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., N. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. M. L., B. Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka ňou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 10 C 152/2008 z 3. februára 2010, rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 25 Co 56/2010 z 15. decembra 2010 a prípisom Krajskej   prokuratúry   v   Nitre   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“)   č.   k.   Kc   77/11-10 zo 17. augusta 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Mgr. V. D., N. (ďalej len „žalobca“), sa na okresnom   súde   domáhal   proti   A.   H.,   K.   (ďalej   len   „žalovaný   v   1.   rade“),   a   proti sťažovateľke ako žalovanej v 2. rade určenia neplatnosti zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom   práva   z   26.   februára   2008   uzatvorenej   medzi   žalovaným   v   1.   rade   a sťažovateľkou.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza: „... Predmetom súdneho konania bol návrh navrhovateľa, na určenie neplatnosti a síce zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva, uzatvorenej dňa 26. 02. 2008 medzi odporcom   v   1.   Rade   A.   H.,   ako   dlžníkom   a   odporcom   v   2.   rade   -   sťažovateľom   ako veriteľom   vo   forme   notárskej   zápisnice   č.   N67/2008,   NZ7999/2008,   NCR1s7936/2008, v znení dodatkov. Uvedená zmluva má akcesorický charakter a bola odporcami uzatvorená za   účelom   zabezpečenia   primárneho   záväzku   dlžníka,   ktorému   veriteľ   v   zmysle   zmlúv o pôžičke   poskytol   dočasne   peňažné   prostriedky   a   to   v   celkovej   výške   53   110,27   € (1 600 000,- Sk).

Jednalo sa o rad zmlúv o pôžičke a zabezpečení záväzku prevodom práva, ktorými sťažovateľ, spoločnosť S., s. r. o. poskytol dočasne peňažné prostriedky dlžníkovi A. H. Sťažovateľ, S., s. r. o. s odporcom v 1. Rade uzatvorili dňa 26. 02. 2008 Zmluvu o pôžičke a zmluvu   o   zabezpečení   záväzku   prevodom   práva,   formou   notárskej   zápisnice prostredníctvom Notárskeho úradu v N. pred notárom JUDr. P. Š. Predmetom danej zmluvy bola pôžička, ktorú sťažovateľ S., s. r. o. ako veriteľ poskytol vo výške 3 153,42 € (95 000,- Sk) odporcovi v 1. rade ako dlžníkovi a ten sa zaviazal na jej úplné a jednorazové splatenie najneskôr do 31. 03. 2008.

Ako spôsob zabezpečenia pôžičky zvolili zmluvné strany zabezpečovací prevod práva v   zmysle   §   553   a   nasl.   Občianskeho   zákonníka.   Predmetom   zabezpečovacieho   prevodu práva boli nehnuteľnosti zapísané na LV č. 8234, okres N., obec N., kat. ú. N. a síce: byt č. 74 na 13. poschodí na ul..., nachádzajúci sa v bytovom dome súpisného čísla 4241, na parcele č. 8613 o výmere 540 m2 - zastavané plochy a nádvoria a tiež spoluvlastnícky podiel k priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a k pozemku na kt. je postavený bytový dom o veľkosti 6100/475839....

V   zmysle   uzatvorenej   zmluvy,   ako   aj   zákonných   ustanovení   ohľadne zabezpečovacieho   prevodu   práva,   sťažovateľ,   S.,   s.   r.   o.   sa   stal   dočasným   vlastníkom uvedených nehnuteľností a to až do doby úplného splatenia pohľadávky dlžníkom a pre prípad   nezaplatenia   dohodnutej   pôžičky,   ako   veriteľ   mal   mať   právo   uspokojiť   svoju pohľadávku   speňažením   nehnuteľnosti,   či   už   priamym   predajom   alebo   prostredníctvom dobrovoľnej dražby. Uvedená zmluva o pôžičke a zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva, bola podnetom na základe ktorého príslušná správa katastra na návrh účastníkov, zapísala sťažovateľa ako dočasného výlučného vlastníka.

Následne, dňa 06. 03. 2008 sťažovateľ a odporca v 1. Rade realizovali pôvodný zámer ich zmluvného vzťahu a spísali na totožnom Notárskom úrade, Dodatok č. 1 k zmluve o   pôžičke   uvedenej   vyššie,   na   základe   ktorého   sťažovateľ   poskytol   odporcovi   v 1. rade navýšenie pôvodnej pôžičky a to o novú sumu 7 966,54 € (240 000,- Sk). Týmto dodatkom bol čl. č. 1 pôvodnej zmluvy o pôžičke a o zabezpečovacom prevode práva, zmenený avšak len v rozsahu výšky pôžičky a to na sumu 11 119,96 € (335 000,- Sk), pričom splatnosť aj ostatné zmluvné podmienky a záväzky zmluvných strán ostali nezmenené...

Dňa 11. 03. 2008 účastníci zmluvy spísali ďalší, v poradí druhý dodatok k pôvodnej zmluve o pôžičke a zmluve o zabezpečení záväzku prevodom práva, taktiež formou notárskej zápisnice, prostredníctvom toho istého Notárskeho úradu. Predmetom Dodatku č. 2, bolo opätovné navýšenie predmetu pôžičky a síce o sumu 28 712,74 € ( 865 000,- Sk). Ostatné zmluvné podmienky, vrátane termínu splatnosti pôžičky v jej celosti do 31. 03. 2008, ako aj zabezpečovací prevod práva k nehnuteľnosti na L V č. 8234, ostali bezo zmeny...

Pohľadávka sťažovateľa voči odporcovi v 1. rade z titulu hore uvedených zmlúv o pôžičke   je   39   832,70   €   a   táto   bola   navýšená   o   ďalšiu   sumu   vo   výške   13   277,57   € (400 000, Sk),   pôžičkou   uzatvorenou   zmluvnými   stranami   ústne.   O   celkovej   výške pohľadávky svedčí čestné vyhlásenie zo dňa 23. 04. 2008, na základe ktorého dlžník, A. H. vyhlásil,   že   celková   pohľadávka   sťažovateľa,   SYMPATHIA,   s.   r.   o.   činí   53   110,27   € (1 600 000,- Sk).

Na   základe   uvedeného   je   nesporné,   že   sťažovateľ   poskytol   odporcovi   v   1.   rade pôžičku v celkovej výške 53 110,27 € (1 600 000,- Sk), ktorú zmluvné strany zabezpečili nehnuteľnosťou na LV č. 8234, a ktorá bola zmluvnými stranami ocenená ako predmet zábezpeky na sumu 39 832,70 € (l 200 000,- Sk) v zmysle znenia článku č. II., bod 6. Zmluvy o pôžičke a o zabezpečení záväzku prevodom práva.

Úmyslom zmluvných strán bolo od začiatku poskytnutie pôžičky vo vyššej čiastke, o čom   svedčia   aj   krátke   intervaly   spisovania   dodatkov,   ako   aj   čestné   vyhlásenie. K zabezpečeniu pohľadávky dočasným prevodom vlastníctva k nehnuteľnosti došlo už pri prvej pôžičke a síce z dôvodu, že sťažovateľ ako veriteľ sa logicky chcel vyhnúť riskantnému postaveniu   v   prípade   otáľania   so   zabezpečením   svojej   pohľadávky   až   pri   poslednom navýšení.   Pre   doplnenie   sťažovateľ   uvádza,   zhodne   ako   aj   uviedol   vo   svojej   výpovedi v súdnom konaní, že pôžičku poskytol odporcovi v 1. rade výhradne na jeho podnet, bol to odporca v 1. rade ktorý ho sám kontaktoval a požiadal o pôžičku, pričom išlo o jednorazovú finančnú   výpomoc   a   účastník   nevykonáva   túto   činnosť   ako   predmet   podnikania. Sťažovateľovi nie je jasné z akého dôvodu považoval súd za zásadné skúmať okolnosti či má sťažovateľ   ako   veriteľ   v   predmete   činnosti   poskytovanie   finančných   prostriedkov   a   na druhej strane sa nezaoberal inými podstatnými okolnosťami prípadu. V konaní sťažovateľ svoje   tvrdenie   podložil   judikatúrou,   ktorá   je   spomenutá   nižšie,   avšak   súd   tieto   pri rozhodovaní nezohľadnil.“

Vo vzťahu k namietanému súdnemu konaniu sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:

«Navrhovateľ   sa   v   súdnom   konaní   svojím   návrhom   domáhal   určenia   neplatnosti zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva a dôvodom jeho žaloby bola skutočnosť, že dňa 15. 02. 2008 (t. j. ešte predtým ako bola uzatvorená zmluva o pôžičke a zabezpečení záväzku prevodom práva), uzatvoril s odporcom v 1. rade, A. H., kúpnu zmluvu, ktorej predmetom hol prevod vlastníckeho práva k tej istej nehnuteľnosti, ktorú odporca v 1. rade poskytol   ako   zábezpeku   sťažovateľovi   k   zmluve   o pôžičke.   Nastala   teda   situácia   kedy odporca v 1. rade jednak previedol vlastnícke právo na navrhovateľa a na druhej strane tú istú nehnuteľnosť poskytol ako zábezpeku sťažovateľovi odporcovi v 2. rade, ktorý sa stal jej dočasným vlastníkom. Konanie odporcu v 1. rade bolo od počiatku nedobromyseľné a smerovalo výhradne k jeho vlastnému obohateniu, kedy získal peňažné prostriedky, ako z predaja nehnuteľnosti,   tak   aj z pôžičky   zabezpečenej   tou istou   nehnuteľnosťou.   O tejto skutočnosti   svedčí   aj   trestné   konanie,   ktoré   bolo   voči   jeho   osobe   vedené   na   základe trestného oznámenia navrhovateľa a ktoré v odôvodnení uvádza aj napadnuté rozhodnutie. Navrhovateľ   napadol   zmluvu   o   zabezpečení   záväzku   prevodom   práva,   nakoľko   síce   s odporcom v 1. rade uzatvoril kúpnu zmluvu, avšak nikdy nedošlo k prevodu vlastníckeho práva   a   síce   z   dôvodu   že   nebol   podaný   návrh   príslušnej   správe   katastra   na   vklad vlastníckeho práva. Navrhovateľ ako kupujúci z kúpnej zmluvy otáľal s podaním návrhu na zápis svojho vlastníckeho práva správe katastra a odporca v 1. rade medzičasom uzatvoril so sťažovateľom zmluvu o pôžičke a aj napadnutú zmluvu o zabezpečení záväzku prevodom práva. Výsledkom konania odporcu v 1. rade bolo, že správa katastra zapísala sťažovateľa ako dočasného výlučného vlastníka, ktorým v zmysle práva aj je, zatiaľ čo navrhovateľ ostal bez nehnuteľnosti, aj keď s uzatvorenou kúpnou zmluvou.

Na   základe   uvedeného   navrhovateľ   napadol   na   príslušnom   súde   prvého   stupňa platnosť predmetnej zmluvy, pričom dôvod absolútnej neplatnosti videl v tom, že obaja účastníci dotknutej zmluvy vedeli o predošlej kúpnej zmluve a preto ich konanie bolo „za hranicou základných etických a mravných zásad“. K uvedenému sťažovateľ uviedol počas konania,   že   konal   dobromyseľne,   nemal   žiadnu   vedomosť   o   kúpnej   zmluve   medzi navrhovateľom a odporcom v 1. rade a jeho konanie smerovalo výhradne k poskytnutiu pôžičky na žiadosť odporcu v 1. rade, ktorú si logicky chcel primerane zabezpečiť. Počas konania,   ako   na   prvom   stupni,   tak   aj   v   odvolacom   postupe   nebolo   nijakým   spôsobom preukázané, že by sťažovateľ svojím konaním mienil a vedome chcel poškodiť navrhovateľa. Podvodný úmysel bol preukázaný výhradne u odporcu v 1. rade, ako v trestnom konaní, tak aj v civilnom. Sťažovateľ svojím konaním mienil výhradne poskytnúť pôžičku odporcovi v 1. rade a je logické, že keby mal vedomosť, respektíve čo i len podozrenie o predošlej kúpnej zmluve medzi navrhovateľom a odporcom v 1. rade, za žiadnych okolností by takúto nehnuteľnosť neprijal ako zábezpeku na svoju pohľadávku, pretože jeho postavenie by bolo prinajmenšom   neisté.   Uvedenú   skutočnosť,   ktorá   sa   nijako   neprieči   ľudskej   logike,   sa sťažovateľ snažil prezentovať v súdnom konaní, avšak bezvýsledne. Súd v prvom aj druhom stupni poskytol právnu ochranu výhradne navrhovateľovi, ktorý bol len jedným z dvoch poškodených veriteľov odporcu v 1. rade ako dlžníka.»

O návrhu   žalobcu   rozhodol   okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   10   C   152/2008 z 3. februára   2010,   ktorým   určil,   že   zmluva   o zabezpečení   záväzku   prevodom   práva uzavretá   26.   februára   2008   medzi   žalovaným   v 1. rade   ako   dlžníkom   a   sťažovateľkou (žalovanou   v   2.   rade)   ako   veriteľom   vo   forme   notárskej   zápisnice   č.   N   67/2008, NZ 7999/2008,   NCR1s7936/2008   spísanej   notárom   JUDr.   P.   Š.,   N.,   v   znení   doložky   o oprave spísanej 21. mája 2008 vo forme notárskej zápisnice č. N 67/2008, NZ 7999/2008, NCR1s7936/2008 je neplatná.

Sťažovateľka poukazuje na to, že „okresný súd videl dôvod absolútnej neplatnosti v tom,   že hodnota   zabezpečovaného   záväzku   bola   vo   výraznom   nepomere   s predmetom zabezpečenia. Dotknutú zmluvu posúdil ako absolútne neplatnú podľa § 39 OZ pre rozpor s dobrými mravmi a síce konkrétne porovnal výšku pohľadávky pri uzatvorení prvej zmluvy

- 3 153,42 € (95 000,- Sk) s hodnotou jej zabezpečenia - nehnuteľnosť ocenená zmluvnými stranami na sumu – 39 832,70 € (1 200 000,- Sk).“.

Proti   označenému   rozsudku   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd ako odvolací súd rozsudkom sp. zn. 25 Co 56/2010 z 15. decembra 2010, ktorým potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny.

Sťažovateľka tvrdí, že k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo tým, že jej „v konaní nebola poskytnutá právna ochrana, ako dobromyseľnému veriteľovi a nadobúdateľovi vlastníckeho. práva, kedy súd pri rozhodovaní nevzal do úvahy všetky okolnosti prítomné pri uzatvorení spornej zmluvy. V otázke primeranosti a hranice kedy sa považuje pohľadávka a jej prislúchajúca zábezpeka ešte v súlade s dobrými mravmi, súd mal za rozhodujúcu hodnotu maximálne 140 % krytia (ako pomer hodnoty pohľadávky a zábezpeky). Sťažovateľovi nie je zrejmé akým spôsobom súd zistil   túto hodnotu.   Ako   uviedol vo svojej výpovedi,   informoval sa u rôznych   podnikateľských   subjektov   aj   bánk,   ktorí   poskytujú   pôžičky   v   rámci   svojej podnikateľskej   činnosti   spotrebiteľom   a   hranicu   údajných   140   %   nepovažovali   za smerodajnú (uvedené v odôvodnení rozsudku krajského súdu). Na porovnanie, v zmysle odbornej literatúry a judikatúry okolitých krajín sa v poslednom čase ustálilo, že za rozpor s dobrými mravmi pri nepomere hodnoty pohľadávky a zábezpeky sa považuje prekročenie nad 150 %.“.

Na   podporu   uvedených   tvrdení   poukazuje sťažovateľka v sťažnosti   aj na právne názory   iných   okresných   súdov   (Okresného   súdu   Banská   Bystrica   vo   veci   sp.   zn. 8 C 75/2007 a Okresného súdu Trenčín vo veci vedenej pod sp. zn. 11 C 39/2004) a tiež Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (vec vedená pod sp. zn. 8 Sžo 17/2007) vyjadrené v obdobných veciach (v otázke dobrých mravov).

Sťažovateľka 18. júla 2011 podala generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   proti namietanému   rozsudku   krajského   súdu.   Generálny   prokurátor   podanie   sťažovateľky prostredníctvom krajskej prokuratúry odložil prípisom č. k. Kc 77/11-10 zo 17. augusta 2011.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľky „rozhodnutie   Krajskej   prokuratúry   ktoré   touto sťažnosťou napáda zhodne so súdnymi rozhodnutiami porušuje jeho právo na súdnu a inú právnu ochranu. Všetky napadnuté rozhodnutia sú nepreskúmateľné a nevyhodnotili všetky dôkazy ktoré vyšli najavo počas konania a táto skutočnosť spôsobila, že boli porušené práva sťažovateľa.“.

Sťažovateľka   namieta,   že   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   25   Co   56/2010 z 15. decembra 2010 potvrdzujúcim rozsudok súdu prvého stupňa sp. zn. 10 C 152/2008 z 3. februára 2010, ako aj postupom krajskej prokuratúry a jej prípisom č. k. Kc 77/11-10 zo 17. augusta 2011 došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože „nebrali ako orgány verejnej moci v úvahu tvrdenia sťažovateľa, avšak   pri   rozhodovaní   zohľadnili   výhradne   právne   postavenie   a   ochranu   práv navrhovateľa. Ani jeden u zvedených orgánov sa na daný právny spor nepozeral očami ochrany   práv   sťažovateľa   a   nevzal   napríklad   v   úvahu   listinný   dôkaz   predložený sťažovateľom, v ktorom odporca v 1. rade ako dlžník dobrovoľne uvádza a uznáva celkovú výšku   svojho   dlhu   voči   sťažovateľovi,   ako   ani   nevzali   do   úvahy   celkovú   pôžičku   ktorú poskytol sťažovateľ odporcovi v 1. rade. Ak by sa orgán verejnej moci pozeral na právny spor komplexne a spravodlivo, usúdil by, že celková výška finančných prostriedkov ktoré poskytol   sťažovateľ   dlžníkovi   ďaleko   prevyšovala   hodnotu   nehnuteľnosti   ako   zábezpeky a nemohol by odoprieť právnu ochranu sťažovateľovi.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„1. Podľa § 25 ods. 3 Zákona č. 38/1993 Z. z., po predbežnom prerokovaní tento návrh prijal na konanie.

2. Konal a rozhodol v zmysle čl. 127 ods. (1) a (2) Ú stavy Slovenskej republiky

3. Podľa § 52 ods. (2) Zákona č. 38/1993 Z. z., vydal dočasné opatrenie o odklade vykonateľnosti napadnutého právoplatného rozhodnutia

4. V zmysle § 56 ods. (2) spolu s ods. (3) písm. b) a (6) Zákona č. 38/1993 Z. z. rozhodol o zrušení napadnutého rozhodnutia ktorým boli porušené uvedené ústavné práva a zaviazal orgán, ktorý rozhodnutie vydal na opätovné konanie vo veci s rešpektovaním názoru ústavného súdu.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 10 C 152/2008 z 3. februára 2010, rozsudkom krajského súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. 25 Co 56/2010 z 15. decembra 2010, ako aj prípisom krajskej prokuratúry č. k. Kc 77/11-10 zo 17. augusta 2011, ktorým odložila jej podnet na podanie mimoriadneho dovolania.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 10 C 152/2008 z 3. februára 2010 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 25 Co 56/2010 z 15. decembra 2010

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom   zásahu,   pričom   pri   opatrení   alebo   inom   zásahu   sa   počíta   odo   dňa,   keď   sa sťažovateľka mohla o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde).   V   prípade   podania   sťažnosti   po   uplynutí   zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, I. ÚS 24/05).

V   súvislosti   s   posudzovaním   otázky,   či   sťažnosť   sťažovateľky   v   časti,   ktorou namietala   porušenie   svojich   ústavou   a   dohovorom   garantovaných   práv   označeným rozsudkom prvostupňového okresného súdu a krajského súdu ako odvolacieho súdu, nebola podaná oneskorene, považoval ústavný súd za potrebné poukázať na svoj ustálený právny názor,   podľa   ktorého   podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   generálnemu prokurátorovi [podľa § 243e až § 243j Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)] nepovažuje   za   účinný   a   dostupný   právny   prostriedok   nápravy,   ktorého   uplatnenie   je predpokladom (podmienkou) podania sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto na jej podanie z hľadiska plynutia lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu nemožno prihliadať (m. m. I. ÚS 49/02, I. ÚS 134/03, IV. ÚS 200/05, IV. ÚS 355/2010 a iné). Z uvedeného dôvodu bol pre posúdenie otázky, či bola sťažnosť v tejto časti podaná pred uplynutím lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, relevantný deň nadobudnutia právoplatnosti týchto rozhodnutí.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn. 10 C 152/2008   z   3.   februára   2010   v   spojení   s   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 25 Co 56/2010 z 15. decembra 2010 nadobudol právoplatnosť 19. januára 2011.

Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť sťažovateľky bola v tejto časti ústavnému súdu doručená (9. septembra 2011) zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd rešpektujúc zákonom ustanovenú lehotu na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a svoju ustálenú judikatúru v tejto časti sťažnosť po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru prípisom krajskej prokuratúry č. k. Kc 77/11-10 zo 17. augusta 2011 o odložení podnetu na podanie mimoriadneho dovolania

Z už   citovaného   textu   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   alebo   rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, m. m. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že krajská prokuratúra   z   poverenia   generálneho   prokurátora   nevyhovela   jej   podnetu   na   podanie mimoriadneho   dovolania,   pričom   vyjadruje   svoj   nesúhlas   s   právnym   posúdením   veci krajskou prokuratúrou.

Ústavný súd zistil, že krajská prokuratúra z poverenia generálneho prokurátora na základe   podnetu   sťažovateľky   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   preskúmala   vecnú správnosť napadnutého rozsudku okresného súdu sp. zn. 10 C 152/2008 z 3. februára 2010 v spojení   s   rozsudkom   krajského   súdu   ako   odvolacieho   súdu   sp.   zn.   25   Co   56/2010 z 15. decembra 2010, ako aj konanie, ktoré ich vydaniu predchádzalo, z hľadiska možnosti podať mimoriadne dovolanie generálnym prokurátorom podľa § 243e ods. 1 OSP.Krajská   prokuratúra   dospela   k   záveru,   že   nie   sú   dané   dôvody   na   podanie mimoriadneho   dovolania   generálnym   prokurátorom,   a   v   tejto   súvislosti   v   prípise č. k. Kc 77/11-10 zo 17. augusta 2011 uviedla:

„Podaný podnet odôvodňujete tým, že rozhodnutia súdov oboch stupňov spočívajú v nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle § 243f odsek 1 písmeno c/ Občianskeho súdneho poriadku, keď zmluvu o zabezpečení záväzku prevodom práva uzavretú dňa 26. 02. 2008 medzi odporcom v 1. rade ako dlžníkom a odporcom v 2. rade ako veriteľom, vo forme notárskej   zápisnice,   posúdili   ako   neplatnú   podľa   §   39   Občianskeho   zákonníka.   Za pochybenie označujete posúdenie zmluvného vzťahu spoločnosti S., s. r. o., N. ako veriteľa a odporcu v 1. rade ako dlžníka, keď bola do úvahy vzatá výhradne výška pohľadávky z prvej poskytnutej   pôžičky   a   nie   obnos   pohľadávky   ako   celok,   ktorý   vo   svojej   finálnej   výške výrazne prevyšoval hodnotu predmetu zabezpečenia. Namietate výšku súdom vyčísleného pomeru   hodnoty pohľadávky   a zábezpeky   vo   výške   140 %   krytia   a súčasne   poskytnutie zvýšenej právnej ochrany dlžníkovi v danom právnom vzťahu z pohľadu spotrebiteľských zmlúv   s   tým,   že   v   prípade   poskytnutých   pôžičiek   malo   ísť   len   o jednorazovú   finančnú výpomoc, keďže poskytovanie pôžičiek nie je predmetom podnikania spoločnosti S., s. r. o., N. Som toho názoru, že súdy oboch stupňov v danej veci správne aplikovali právo na zistený skutkový stav.

Skutkové zistenia súdu prvého stupňa, ktoré vzal za základ svojho rozhodnutia aj odvolací súd, preukazujú skutočnosť, že na základe zmluvy o pôžičke uzavretej dňa 26. 02. 2008 podľa § 657 a nasl. Občianskeho zákonníka medzi odporcom v 1. rade ako dlžníkom a spoločnosťou   S.,   s.   r.   o.,   N.   ako   veriteľom   bola   odporcovi   v   1.   rade   požičaná   suma 3.153,42 Eur (95.000,- Sk). Pre zabezpečenie splnenia záväzku vzniknutého z tejto zmluvy o pôžičke,   spísanej   formou   notárskej   zápisnice,   jej   účastníci   súčasne   uzatvorili   zmluvu   o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam podľa § 553 Občianskeho zákonníka, predmetom ktorej boli nehnuteľnosti vo vlastníctve odporcu v 1. rade, ktorých hodnota bola ich vzájomnou dohodou určená sumou 1.200.000,- Sk.

Súdy   z   uvedeného   skutkového   stavu   vyvodili   správny   právny   záver   o   absolútnej neplatnosti   tejto   zmluvy   podľa   §   39   Občianskeho   zákonníka   pre   jej   rozpor   s   dobrými mravmi   vzhľadom   na   jednoznačne   hrubý   nepomer   hodnoty   predmetu   zabezpečenia k zabezpečovanej pohľadávke, odôvodňujúci rozhodnutie o jej neplatnosti.

Pre   rozhodnutie   v   danej   právnej   veci   bolo   podstatné   posúdenie   oboch   právnych úkonov (zmluvy o pôžičke a zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva), tvoriacich obsah notárskej zápisnice zo dňa 26. 02. 2008, predstavujúcich hlavný a vedľajší záväzok, a to v kontexte ich vzájomnej súvislosti z hľadiska účelu, aký nimi mienili strany zmluvy dosiahnuť. Týmto bolo nielen zabezpečenie návratnosti poskytnutej pôžičky veriteľovi, ale aj možný prechod dlžníkovho vlastníctva k jeho nehnuteľnému majetku v prospech veriteľa, v danom prípade v niekoľkonásobne väčšej hodnote ako výška zabezpečovanej pohľadávky, čo výrazne zasahuje do práv odporcu v 1. rade vo výkone práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov, a vedie preto k záveru o rozpore tohto úkonu s dobrými mravmi. Výkon zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva by totiž v takomto prípade neprimerane sťažil postavenie dlžníka, pretože by poprel jeho oprávnený záujem na čo najvýhodnejšie   speňaženie   vecí,   ako   na   to   nepriamo   poukázal   v   odôvodnení   svojho rozhodnutia   aj   odvolací   súd.   Poukazujem   pritom   na   zmysel   a   účel   zabezpečovacieho prevodu   práva,   ktorým   Je   zabezpečenie   uspokojenia   pohľadávky,   ktorého   uhradzovacia funkcia môže byť naplnená len jeho primeraným výkonom.“

K   námietke   sťažovateľky   spočívajúcej   v   tvrdení   o   úmysle   zmluvných   strán zabezpečiť   zmluvou   o   zabezpečení   záväzku   v   budúcnosti   vzniknuté   pohľadávky sťažovateľky voči žalovanému v 1. rade krajská prokuratúra vo svojom prípise uviedla, že „pre posúdenie platnosti zmluvy bol rozhodujúci prejav vôle strán v okamihu jej uzavretia. Tento   však,   ako   to   z   jej   obsahu   vyplýva,   nezahrňoval   Vami   uvádzanú   vôľu.   Navyše dojednanie takéhoto druhu zabezpečenia by bolo právnym úkonom absolútne neplatným, minimálne   pre   rozpor   jeho   obsahu   so   zákonom   pri   akcesorickom   charaktere   zmluvy o zabezpečení   záväzku,   ktorá   je   zabezpečovacím   prostriedkom   viažucim   sa   na   vznik hlavného (zabezpečovaného) záväzku. Ďalšie zmluvy o pôžičke vo forme dodatkov k zmluve o pôžičke zo dňa 26. 02. 2008 uzavreté dňa 06. 03. 2008, 11. 03. 2008 a ústna dohoda zo dňa   23.   04.   2008,   preto   nemôžu   napĺňať   atribúty   zmluvy,   záväzok   z   ktorej   by   bol zabezpečený zmluvou o zabezpečení záväzku prevodom práva tvoriacej obsahovú súčasť notárskej zápisnice zo dňa 26. 02. 2008.“.

Za   irelevantné   z hľadiska   odôvodnenia   podnetu   sťažovateľky   považovala   krajská prokuratúra aj jej námietky vzťahujúce sa na súdmi (okresným súdom a krajským súdom) konštatovanú hodnotu maximálne 140 % krytia, „keďže nepomer hodnoty už uvedeného nehnuteľného majetku odporcu v 1. rade a hodnoty zabezpečovanej pohľadávky v danej veci výrazne prekračuje aj Vami uvádzaných 150 %“.

V súvislosti s ďalšou námietkou sťažovateľky týkajúcou sa zvýšenej právnej ochrany poskytovanej dlžníkovi krajská prokuratúra uviedla, že «platnosť tejto zmluvy bola súdmi posudzovaná podľa kritéria absolútneho: z hľadiska dobrých mravov, ktoré sú prostriedkom ochrany   predovšetkým   spoločenského   a   morálneho   poriadku   spoločnosti,   nielen   strán zmluvy, na čo osobitne poukázal odvolací súd.

Na   doplnenie   Vami   uvádzanej   judikatúry   citujem   celé   znenie   konštatovania Najvyššieho súdu SR v jeho rozhodnutí sp. zn. 8 Sžo 17/2001, zo dňa 12. 12. 2007, na ktorého časť bez ďalších súvislostí s jeho obsahom poukazujete, ktoré ako celok neodporuje záverom   Vami   namietaných   súdnych   rozhodnutí:   „Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky konštatuje, že v zmluvách o úvere je použitá forma zabezpečenia úveru zabezpečovacím prevodom vlastníckeho práva k dlžníkovej nehnuteľnosti s doložkou, že v prípade, ak úver nebude dlžníkom do určitého dňa vrátený, nadobudne veriteľ „úplné“ vlastnícke právo k nehnuteľnosti.   Treba   uviesť,   že   dojednanie   prevodu   práva,   ako   obligačného zabezpečovacieho   inštitútu   má   v   zásade   len   funkciu   zabezpečovaciu   a   nie   funkciu uhradzovaciu. Zmluvné dojednanie, ktoré umožňuje zánik vlastníctva pôvodného vlastníka k nehnuteľnosti bez ohľadu na výšku zostatku nesplateného dlhu v čase, keď sa prevod vlastníckeho práva na veriteľa stane nepodmieneným svojím účelom a obsahom,   podľa názoru odvolacieho súdu obchádza zákon, a je teda v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka neplatné.».

Na   základe   uvedeného   krajská   prokuratúra   konajúca   vo   veci   z poverenia generálneho prokurátora [§ 16 zákona č. 153/2011 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“)] podnet sťažovateľky prípisom zo 17. augusta 2011 odložila.

Podstatou tejto časti sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľky s právnymi závermi, ku ktorým krajská prokuratúra v napadnutom prípise dospela. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že skutočnosť, že krajská prokuratúra nepostupovala v súlade s predstavami sťažovateľky, nemôže zakladať dôvod na vyslovenie porušenia jej ústavou garantovaného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   tejto   časti   sťažnosti   poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že zákonné podmienky na podanie mimoriadneho dovolania sú upravené v § 243e a nasl. OSP. Z označených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku jednoznačne   vyplýva,   že   ide   o   mimoriadny   opravný   prostriedok,   ktorého   využitie   ako procesného   inštitútu   patrí   výlučne   generálnemu   prokurátorovi,   t.   j.   závisí   len   od   jeho rozhodnutia,   či   mimoriadne   dovolanie   podá   alebo   nepodá.   To   zároveň   znamená,   že sťažovateľka   nemá   ústavou   garantované   právo,   prostredníctvom   ktorého   by   si   mohla „vynútiť“,   aby   generálny prokurátor   vyhovel   jej   podnetu,   ktorým   sa   domáhala podania mimoriadneho dovolania.

Uvedenému   záveru   zodpovedá   aj   stabilizovaná   judikatúra   ústavného   súdu,   podľa ktorej   na   vyhovenie   podnetu   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb   na   podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká   právo   na   jeho   prijatie,   resp.   akceptovanie,   a   teda   generálny   prokurátor   nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Z obsahu základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy možno vyvodiť len povinnosť, aby sa prokurátor podnetom sťažovateľky   zaoberal   podľa   príslušných   ustanovení   zákona   o   prokuratúre.   Je   však   na voľnej úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá alebo nepodá mimoriadne dovolanie.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   viackrát   vyslovil,   že   oprávnenie   na   podanie mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, IV. ÚS 260/2011 atď.).

Uvedenému právnemu záveru zodpovedá aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva   (ďalej   len   „ESĽP“),   z   ktorej   vyplýva,   že   pod   ochranu   čl.   6   ods.   1   dohovoru garantujúceho   spravodlivé   súdne   konanie   nespadá   konanie   o   mimoriadnych   opravných prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby považovať aj konanie o mimoriadnom dovolaní (m. m. IV. ÚS 382/09, I. ÚS 5/02). Podľa názoru ústavného súdu vzhľadom na kritéria vyplývajúce z judikatúry ESĽP čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je v danom kontexte (civilnom aspekte) aplikovateľný na toto konanie.

Na tomto základe ústavný súd dospel   k záveru, že nevyužitie práva generálneho prokurátora   podať   vo   veci   sťažovateľky   mimoriadne   dovolanie   (odložením   podnetu sťažovateľky prípisom krajskej prokuratúry č. k. Kc 77/11-10 zo 17. augusta 2011) nie je v priamej   príčinnej   súvislosti   so   žiadnym   ústavou   garantovaným   právom,   a   preto namietaným   postupom   ani   namietaným   prípisom   krajskej   prokuratúry   nemohlo   dôjsť k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Navyše, ústavný súd na základe svojich zistení konštatuje, že postup krajskej prokuratúry pri vybavovaní podnetu sťažovateľky bol v súlade so zákonom o prokuratúre, keďže krajská prokuratúra sa ním riadne zaoberala a v zákonom ustanovenej lehote k nemu zaujala stanovisko v namietanom prípise, ktorý je primeraným spôsobom odôvodnený a nemožno ho považovať za arbitrárny.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   krajskej   prokuratúry   súvisiacim s vybavovaním   jej   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   a   jej   prípisom č. k. Kc 77/11-10 zo 17. augusta 2011, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako   celok,   rozhodovanie   o ďalších   procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 15. marca 2012