znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 147/2011-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. Š..., t. č. vo väzbe, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd sťažnosťou Okresnej prokuratúry Humenné č. k. 1 Pv 258/10-88 z 24. novembra 2010 proti uzneseniu Okresného súdu Humenné sp. zn. 1 T 146/2010 z 24. novembra 2010 a postupom, ktorý predchádzal jej podaniu, ako aj postupom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 Tos 22/10 a jeho uznesením zo 6. decembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Š. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. decembra 2010 doručená sťažnosť M. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie:

1. základného práva zaručujúceho nemožnosť pozbavenia osobnej slobody inak ako zákonným   spôsobom   a zo zákonných   dôvodov   podľa   čl. 17   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva byť vzatý do väzby iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a práva na urýchlené preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody zaručeného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) sťažnosťou Okresnej   prokuratúry   Humenné   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“)   č. k.   1 Pv 258/10-88 z 24. novembra 2010 (ďalej aj „sťažnosť okresnej prokuratúry z 24. novembra 2010“) proti uzneseniu   Okresného   súdu   Humenné   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp. zn.   1 T 146/2010 z 24. novembra 2010 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu z 24. novembra 2010), ktorým bol sťažovateľ prepustený z väzby na slobodu, a postupom, ktorý predchádzal jej podaniu;

2. základného práva zaručujúceho nemožnosť pozbavenia osobnej slobody inak ako zákonným   spôsobom   a zo zákonných   dôvodov   zaručeného   v   čl. 17   ods. 2   ústavy, základného   práva   byť   vzatý   do väzby   iba   z   dôvodov   a   na   čas   ustanovený   zákonom a na základe rozhodnutia súdu podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a práva na urýchlené preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom sp. zn. 6 Tos 22/10 v súvislosti s rozhodovaním   o jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby   a jeho   uznesením   zo 6. decembra 2010, ktorým bolo zrušené uznesenie okresného súdu z 24. novembra 2010, ktorým bol sťažovateľ okrem iného prepustený z väzby na slobodu, a

3.   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   sťažnosťou okresnej prokuratúry z 24. novembra 2010 podanou proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 T 146/2010 z 24. novembra 2010, ktorým bol sťažovateľ okrem iného prepustený z väzby na slobodu, a uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tos 22/10 zo 6. decembra 2010.

Z obsahu sťažnosti, k nej pripojených príloh, ako aj z vyžiadaného súdneho spisu okresného   súdu   vyplynulo,   že   sťažovateľ   bol   uznesením   sudcu   okresného   súdu   sp. zn. 0 Tp 21/2010 z 18. mája 2010 vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Žiadosťou o prepustenie z väzby z 28. septembra 2010 predloženou okresnej prokuratúre 30. septembra 2010 požadoval, aby bol prepustený z väzby z dôvodu, pretože už pominuli dôvody trvania jeho väzby. Súčasťou tejto žiadosti bola aj ponuka nahradenia väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, ako aj písomný sľub ako náhrada za väzbu. Okresný súd žiadosti o prepustenie z väzby uznesením z 24. novembra 2010   vyhovel   a uložil   sťažovateľovi   ako   náhradu   za   väzbu   dohľad   probačného a mediačného úradníka.

So závermi prijatými okresným súdom nesúhlasil prokurátor okresnej prokuratúry, a preto podal proti jeho uzneseniu z 24. novembra 2010 sťažnosť, v ktorej dôvodil tým, že nahradenie   väzby   dohľadom   probačného   a   mediačného   úradníka   pri   súčasnom   uložení konkrétnych povinností a obmedzení nepovažuje za dostatočné, a to vzhľadom na okolnosti prípadu, osobu sťažovateľa a charakter trestnej činnosti. Okresná prokuratúra uviedla, že sťažovateľ   sa   minimálne   v troch   prípadoch   dopustil   prečinu   krádeže   vlámaním,   a preto podľa   jej   názoru   trvá   u neho   dôvodná   obava   v zmysle   § 71   ods. 1   písm. c)   Trestného poriadku,   že   bude   pokračovať   v tejto   trestnej   činnosti.   O   sťažnosti   prokurátora   proti uvedenému uzneseniu okresného súdu rozhodol krajský súd tak, že napadnuté rozhodnutie okresného   súdu   zrušil   [§   194   ods.   1   písm. a)   Trestného   poriadku]   a podľa   § 71   ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ho ponechal vo väzbe. Vo zvyšných dvoch výrokoch krajský súd   vyslovil,   že   neprijíma   písomný   sľub   sťažovateľa   a neprijíma   ani   jeho   návrh na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že:

-   Okresná   prokuratúra   v sťažnosti   podanej   proti   prepúšťajúcemu   uzneseniu okresného súdu z 24. novembra 2010 nesprávne uviedla, že po jeho vzatí do väzby vyšlo najavo,   že   sa   dopustil   najmenej   troch   krádeží   vlámaním,   pričom   z obžaloby   okresnej prokuratúry podanej v tejto trestnej veci je nepochybné, že po vzatí do väzby bol obvinený len z jedného skutku krádeže vlámaním. Takýmto klamlivým odôvodnením uviedla okresná prokuratúra krajský súd do „podstatného omylu“, ktorý aj v dôsledku uvedeného následne zrušil uznesenie okresného súdu z 24. novembra 2010, ktorým bolo okrem iného rozhodnuté o jeho prepustení z väzby na slobodu.

- Krajský súd vo svojom uznesení zo 6. decembra 2010, ktoré prijal na neverejnom zasadnutí bez jeho vypočutia (hoci o to písomne žiadal), nevzal do úvahy dôvody, ktoré uviedol vo svojej žiadosti o prepustenie z väzby, kde poukázal aj na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 38/01 z 11. októbra 2001. Taktiež mal výhrady proti krajskému súdu, že od podania jeho žiadosti o prepustenie z väzby do jeho rozhodnutia o nej uplynulo 68 dní.

-   Označenými   postupmi   a rozhodnutiami   (resp.   sťažnosťou)   okresnej   prokuratúry a krajského súdu došlo podľa názoru sťažovateľa aj k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyslovil porušenie   jeho   práv   podľa   čl. 17   ods. 2   a 5   ústavy   a podľa   čl. 5   ods. 4   a čl. 6   ods. 1 dohovoru „postupom Krajského súdu v Prešove právoplatné uzn. zo dňa 6. 12. 2010 sp. zn. 6 Tos 22/10-562   a postupom   Okresnej   prokuratúry   v Humennom   č. k.   1 Pv 258/10-88 zo dňa   21. 11. 2010“ a aby, „prepustil   sťažovateľa   z väzby   a priznal   mu   finančné zadosťučinenie   v sume   10   000   €“. Zároveň   požiadal   o ustanovenie   advokáta   na   svoje zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnú   neopodstatnenosť   návrhu   ide   predovšetkým   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   alebo   jeho   rozhodnutím   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   sťažovateľových   práv   podľa   čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby postupom okresnej prokuratúry a jej sťažnosťou č. k. 1 Pv 258/10-88 z 24. novembra 2010 proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 T 146/2010 z 24.   novembra   2010   a tiež   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 6 Tos 22/10 a jeho uznesením zo 6. decembra 2010.

1.   Vo   vzťahu   k tej   časti   sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľ namieta   porušenie svojich v sťažnosti označených práv v dôsledku podania sťažnosti z 24. novembra 2010 okresnou prokuratúrou a postupom, ktorý predchádzal jej podaniu, proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.   1 T 146/2010   z 24.   novembra   2010,   ktorým   bolo   rozhodnuté   o jeho   prepustení z väzby na slobodu, ústavný súd poukazuje na to, že z obsahu predloženého súdneho spisu okresného   súdu   vyplýva,   že   predmetná   sťažnosť   bola   3. decembra   2010   doručená sťažovateľovi   a   2.   decembra   2010   jeho   obhajcovi.   Obaja   mali   možnosť   vyjadriť   sa k namietanej skutočnosti, teda že nie je pravdivé tvrdenie, že po vzatí sťažovateľa do väzby vyšlo najavo, že sa dopustil najmenej troch krádeží vlámaním“, ale ako sa sťažovateľ dozvedel z podanej obžaloby (ktorá mu bola doručená 22. novembra 2010), „bol obvinený len z jedného skutku krádeže vlámaním pod bodom č. 4 obžaloby“. Sťažovateľ ani jeho obhajca sa však k sťažnosti prokurátora nevyjadrili a proti v nej obsiahnutému tvrdeniu nič nenamietali.

V tejto   súvislosti   je   potrebné   zaoberať   sa   odôvodnením   sťažnosti   okresnej prokuratúry,   podľa   ktorej   nahradenie   prepustenia   sťažovateľa   z väzby   dohľadom probačného a mediačného úradníka nie je namieste, pretože sa opakovane dopúšťa trestnej činnosti,   pre   ktorú   je   trestne   stíhaný,   keďže   po   jeho   vzatí   do   väzby   vyšlo   v   priebehu vyšetrovania najavo, že sa dopustil aj ďalších najmenej troch krádeží vlámaním. Uvedeným odôvodnením okresný prokurátor poukázal na to, že sťažovateľ bol vzatý do väzby 18. mája 2010 za prečin krádeže vlámaním do budovy spoločnosti COOP Jednota Humenné a neskôr vykonaným   dokazovaním   v priebehu   prípravného   konania   bolo   dodatočne   zistené,   že sťažovateľ sa dopustil ďalších krádeží vlámaním (do budovy Obecného úradu v obci V., do predajne potravín P. v obci K.) tak, ako sa mu to napokon aj v obžalobe kladie za vinu. Krajský súd pri rozhodovaní o sťažnosti okresnej prokuratúry svoje rozhodnutie nezaložil izolovane len na tejto jedinej skutočnosti, ale v súhrne viacerých, ktoré vytvárali v čase rozhodovania materiálny predpoklad na ponechanie sťažovateľa vo väzbe.

Napokon treba uviesť, že o väzbe sťažovateľa, t. j. o jeho žiadosti o prepustenie z väzby   a   následnej   sťažnosti   prokurátora   proti   uzneseniu   okresného   súdu,   rozhodovali výlučne   všeobecné   súdy,   a   to   v súlade   s   ustanoveniami   príslušného   procesno-právneho predpisu,   ktorým   je v   tomto   prípade   Trestný   poriadok.   O   osobnej   slobode   sťažovateľa v žiadnom   prípade   nerozhodovala   okresná   prokuratúra.   Vzhľadom   na   to   samotným využitím opravného prostriedku proti rozhodnutiu prvostupňového súdu o väzbe, ktorý má k dispozícii   okresná   prokuratúra,   nemôže   dôjsť   k namietanému   porušeniu   práv,   pretože v konečnom dôsledku o tomto opravnom prostriedku rozhoduje súd druhej inštancie. Medzi postupom   okresnej   prokuratúry,   resp.   jej   namietanou   sťažnosťou   z 24.   novembra   2010, a právami, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, preto neexistuje žiadna vzájomná príčinná súvislosť. Je preto evidentné, že tento orgán činný v trestnom konaní, ktorý sa nepodieľal na rozhodovaní o väzbe, sa v danej veci nemohol podaním sťažnosti z 24. novembra 2010 a postupom, ktorý predchádzal jej podaniu, dopustiť ani namietaného porušenia v sťažnosti označených práv. Vzhľadom na to ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   pri   jej   predbežnom   prerokovaní   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť.

2. Sťažovateľ taktiež namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5   ústavy   uznesením   krajského   súdu   sp. zn.   6 Tos 22/10   zo   6.   decembra   2010,   ako aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom krajského súdu, ktorý predchádzal vydaniu označeného uznesenia.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tos 22/10 zo 6. decembra 2010, ktorým okrem iného zrušil   uznesenie okresného súdu   z 24. novembra 2010 o prepustení sťažovateľa   z väzby na slobodu, sťažovateľ namieta predovšetkým, že krajský súd „nevzal do úvahy dôvody, ktoré...   uviedol   vo   svojej   žiadosti   o prepustenie   z väzby   na slobodu...,   kde...   poukázal na nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 38/01 z 11. 10. 2001 a ďalšie rozhodnutia rozhodujúce pre ďalšie trvanie väzby“. Taktiež poukázal na to, že pred rozhodnutím krajského súdu nebol „vypočutý v konaní o sťažnosti Okr. prokurátora... i keď... o to písomne požiadal, kde bol okr. prokurátor zvýhodnený i tým, že uviedol nepravdivé skutočnosti“.

Ústavný   súd   sa   oboznámil   aj   so   žiadosťou   sťažovateľa   o prepustenie   z   väzby, v ktorej opísal skutkový stav, citoval príslušné ustanovenia Trestného poriadku (§ 2 ods. 10, § 76 ods. 1, § 79 ods. 1, 2 a 3), ako aj na vec sa vzťahujúcu judikatúru všeobecných súdov k citovaným   ustanoveniam.   Ďalej   uviedol,   že   žalovaných   skutkov   sa   nedopustil   a   že pominuli dôvody jeho ďalšej väzby.

Ústavný súd zastáva názor, že námietky vznesené sťažovateľom nemožno považovať za dôvodné. Krajský súd v napadnutom uznesení dostatočným spôsobom objasnil, prečo zrušil sťažnosťou prokurátora napadnuté uznesenie okresného súdu z 24. novembra 2010, keď v jeho odôvodnení uviedol:

„Je zrejmé, že okresný súd nerozhodol o všetkých návrhoch obžalovaného, opomenul rozhodnúť o ponúknutom písomnom sľube obžalovaného, aj keď v dôvodoch napadnutého uznesenia je konštatované, že písomný sľub obžalovaného a nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka je dostatočným opatrením na zabezpečenie jeho osoby pre účely trestného stíhania a na zabránenie jeho ďalšej protiprávnej činnosti.

Uvedené   pochybenie   mohol   sťažnostný   súd   napraviť   iba   tak,   že   zruší   napadnuté uznesenie v celom rozsahu a sám vo veci rozhodnúť, keďže lehota väzby pre prípravné konanie v trvaní 7 mesiacov uplynie dňa 14. 12. 2010. Pritom obžaloba bola podaná tak, že bola   zachovaná   lehota   20   pracovných   dní   pred   uplynutím   lehoty   väzby   pre   prípravné konanie. Prvostupňový súd zachoval aj lehotu 5 pracovných dní, pretože spis so sťažnosťou predložil   nadriadenému   súdu   1. 12. 2010.   Tým   boli   dodržané   lehoty   uvedené v ustanoveniach § 76 ods. 2, 3, 5 Tr. por.

Obžalovaný spáchanie trestnej činnosti spochybňuje. Stravné lístky neodcudzil, tieto mu   predala   neznáma   osoba.   Osobné   motorové   vozidlo   zakúpil   z   peňazí   svojich,   ako aj brata, a preto si nie je vedomý, že by si úmyselne nesplnil oznamovaciu povinnosť a ak, tak iba z nevedomosti. Priznal iba vlámanie do budovy Obecného úradu vo V., ostatné vlámania kladenému za vinu poprel. Obž. M. A. spáchanie dvoch skutkov poprel, obhajuje sa tým, že časť stravných lístkov našiel a ostatné mal obž. M. Š., ktorý si ich lacno kúpil a za ne po dedinách kupovali cigarety. Svedok P. M. potvrdil, že osobné motorové vozidlo C. predal jeho brat P. obž. M. Š. a svedok P. M. zas uviedol, že toto vozidlo predal obž. M. Š.   jeho   brat   P.   Poškodení   vo výpovediach   v   zhode   s   ohliadkami   miesta   činu, fotodokumentáciou   a   znaleckým   dokazovaním   potvrdili   vlámanie   sa   do   ich   objektov a spôsobenia škody krádežou a poškodením zariadenia.

Obž.   M.   Š.   bol   v   minulosti   viackrát   riešený   za   majetkovú   trestnú   činnosť.   Hoci odsúdenia má zahladené a nie je možné k nim prihliadať, faktom však zostáva, že tento obžalovaný má sklony k páchaniu tohto druhu trestnej činnosti, čo sa nezahladzuje a je preto možné k tomu prihliadať.

Uvedené   skutočnosti   nateraz   nasvedčujú   tomu,   že   skutky,   pre   ktoré   bolo   začaté trestné   stíhanie   a   pre   ktoré   bola   podaná   obžaloba,   boli   spáchané,   tieto   majú   znaky trestných činov a sú dôvody na podozrenie, že tieto skutky mohol spáchať aj obžalovaný M. Š. Z toho, ako aj z doterajšieho života obžalovaného vyplýva dôvodná obava, že ak by bol obžalovaný prepustený z väzby na slobodu, tento by mohol pokračovať v trestnej činnosti. Tým je aj v súčasnosti na strane obž. M. Š. daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por.

Doposiaľ   zaobstarané   dôkazy   nepreukazujú   iný   dôvod   väzby,   než   pre   aký   je obžalovaný M. Š. nateraz vo väzbe. Povaha posudzovanej trestnej činnosti, ako aj osoba obž.   M.   Š.,   pri   existencii   dôvodov   väzby   nateraz   vylučujú   nahradenie   väzby   písomným sľubom alebo dohľadom probačného a mediačného úradníka. V tomto smere sa sťažnostný senát nemohol stotožniť s názorom súdu I. stupňa.

Z hora uvedených dôvodov sťažnostný senát podľa § 194 ods. 1 písm. a) Tr. por. zrušil napadnuté uznesenie v celom rozsahu. Následne sám a to vzhľadom pre uplynutie celkovej   lehoty   väzby   pre   prípravné   konanie   dňa   14. 12. 2010   rozhodol   o   zamietnutí žiadosti obž. M. Š. o prepustenie z väzby na slobodu s tým, že tohto naďalej ponecháva vo väzbe z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por., a preto väzba u obžalovaného trvá aj v konaní pred súdom. Zároveň pre nedostatočnosť písomného sľubu a probačného a mediačného dohľadu nad obžalovaným neprijal sťažnostný senát tieto ponuky zo strany obžalovaného ako náhradu za väzbu.“

Ústavný   súd   sa   z   obsahu   napadnutého   uznesenia   presvedčil,   že   krajský   súd   sa námietkami a argumentáciou sťažovateľa v sťažnosti zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,   že   sťažovateľ   v   tomto   konaní   dostal   odpoveď   na   všetky   relevantné okolnosti   daného   prípadu. V   tejto   súvislosti   už   ústavný   súd   uviedol,   že   všeobecný   súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec rozhodujúci význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto nie je opodstatnené, aby sa spochybňovali závery   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu zo 6. decembra   2010,   ktoré   sú   náležite odôvodnené a ako také aj ústavne udržateľné.

Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Sťažovateľ   v sťažnosti   taktiež   poukázal   na   to,   že   v konaní   o rozhodovaní   o jeho žiadosti o prepustenie z väzby nebol krajským súdom osobne vypočutý, hoci o to písomne žiadal (avšak bez akéhokoľvek odôvodnenia, pozn.), a prokurátor okresnej prokuratúry bol podľa   neho vo   výhode,   keďže   v odôvodnení poukázal na nepravdivé   skutočnosti,   ktoré uviedli krajský súd do „podstatného omylu“. Z uvedeného vyvodzuje, že v jeho prípade došlo k porušeniu zásady rovnosti zbraní.

V súvislosti s otázkou kvality preskúmania zákonnosti pozbavenia osobnej slobody judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) uvádza, že aj v konaní o preskúmanie   zákonnosti   väzby,   teda   v konaní   podľa   čl. 5   ods. 4   dohovoru   sa   musia poskytovať určité základné procesné záruky (De Wilde a i. c. Belgicko z roku 1971), ktoré však nemusia byť nutne rovnaké ako tie, ktoré vyplývajú z čl. 6 ods. 1 dohovoru v prípade rozhodovania   vo   veci   samej,   t. j.   o oprávnenosti   trestného   obvinenia   (Winterwerp   c. Holandsko   z roku   1979).   V každom   prípade   však   musí   byť   zaručená   minimálne kontradiktórnosť konania a „rovnosť zbraní“.

Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ v prípade konania o preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody na strane väzobne stíhanej osoby je, aby takáto osoba mala možnosť predložiť argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe,   ako   aj   možnosť   reagovať   na   „protiargumenty“   zástupcu   štátu   –   prokurátora. Podľa názoru ústavného súdu nevyhnutnosť osobnej prítomnosti obvineného pred súdom v takomto konaní treba posudzovať vždy individuálne podľa okolností konkrétneho prípadu (obdobne pozri III. ÚS 345/06).

Ako   už   bolo   uvedené,   na   verejnom   zasadnutí   okresného   súdu   uskutočnenom 24. novembra 2010, na ktorom bolo rozhodnuté okrem iného aj o prepustení sťažovateľa z väzby, bol prítomný aj sťažovateľ. Na tomto verejnom zasadnutí sa sťažovateľ vyjadril osobne,   ale   hlavne   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   k svojej   žiadosti o prepustenie   z väzby   tvrdiac,   že   dôvody   väzby   u neho   pominuli.   Zároveň   požiadal o nahradenie väzby dohľadom mediačného a probačného úradníka s tým, že povedie riadny život,   nedopustí   sa   trestnej   činnosti   a je   ochotný   podriadiť   sa   súdom   uloženým obmedzeniam.   Žiadosti   o prepustenie   z väzby   navrhol   vyhovieť   aj   z toho   dôvodu,   že z obžaloby   okresnej   prokuratúry   došlo   k vypusteniu   skutku   kvalifikovaného   ako   prečin subvenčného podvodu podľa § 225 ods. 1 Trestného zákona. Proti rozhodnutiu okresného súdu,   ktorým   bol   sťažovateľ   prepustený   z väzby na   slobodu,   podal   prokurátor   okresnej prokuratúry do zápisnice sťažnosť, pričom následné písomné odôvodnenie jeho sťažnosti bolo   sťažovateľovi   doručené   3.   decembra   2010   a   jeho   obhajcovi   2.   decembra   2010. Následne,   teda   potom,   ako   sa   sťažovateľ   mal   možnosť   oboznámiť   s   argumentáciou prokurátora a reagovať na ňu (pričom nemožno nespomenúť, že tak neurobil), krajský súd na neverejnom zasadnutí (bez prítomnosti prokurátora a sťažovateľa) rozhodol o podanej sťažnosti prokurátora proti uzneseniu okresného súdu z 24. novembra 2010.

Sťažovateľ, ako už bolo spomenuté, sa osobne aj so svojím obhajcom na okresnom súde zúčastnili verejného zasadnutia, predmetom ktorého bolo aj preskúmanie zákonnosti pozbavenia   jeho   osobnej   slobody   a bolo   mu   počas   neho   umožnené   predniesť   svoje argumenty. Účel základného práva podľa čl. 17 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru bol   v prvostupňovom   konaní   takto   naplnený   a z tohto   pohľadu   postup   krajského   súdu rozhodujúceho   o sťažnosti   okresného   prokurátora   proti   prepúšťaciemu   rozhodnutiu okresného   súdu   na   neverejnom   zasadnutí   nemohol   mať   dopad   na   garancie   obsiahnuté v uvedených článkoch ústavy a dohovoru. Vzhľadom na uvedené okolnosti nebol krajský súd povinný nariadiť vo veci verejné zasadnutie, keďže rovnosť zbraní bola zabezpečená tým, že sťažovateľovi nebola upretá možnosť sa k veci vyjadriť.

O sťažnosti   prokurátora   podanej   proti   uzneseniu   okresného   súdu   z 24.   novembra 2010   rozhodol   krajský   súd   na neverejnom   zasadnutí   6.   decembra   2010   tak,   že   zrušil uznesenie okresného súdu z 24. novembra 2010, žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietol a ponechal ho naďalej vo väzbe. Zároveň neprijal písomný sľub sťažovateľa ako náhradu   za   väzbu   ani   návrh   na   nahradenie   väzby   dohľadom   mediačného   a probačného úradníka.

Ústavný súd už vo svojej judikatúre vyslovil, že v trestnom konaní má konajúci súd povinnosť zabezpečiť jeho účastníkom súdnu ochranu v rozsahu a za podmienok ústavne interpretovaného   a aplikovaného   zákona   spôsobom   rešpektujúcim   ich   základné   práva garantované predovšetkým čl. 17 a čl. 46 až čl. 50 ústavy.

V prípade kolízie práv (ako sú právo obvineného opakovane v krátkych intervaloch iniciovať konanie o preskúmanie zákonnosti väzby podaním žiadosti o prepustenie z väzby obsahujúce garanciu kontradiktórnosti konania, rovnosti zbraní a tiež garanciu urýchleného rozhodnutia o zákonnosti pozbavenia osobnej slobody a tiež napríklad právo obvineného na konanie vo veci trestného obvinenia bez zbytočných prieťahov) musí konajúci súd dbať o udržanie ich spravodlivej rovnováhy.

Vychádzajúc z uvedeného   nemožno   preto   každé   jednotlivé   konanie   o preskúmaní zákonnosti   väzby   bez   osobnej   účasti   obvineného   kvalifikovať   ako   porušenie   jeho základných práv a slobôd (III. ÚS 34/07).

Ani z judikatúry ESĽP nevyplýva, že v konaní o väzbe musí byť sťažovateľ osobne vypočutý na obidvoch stupňoch konania. Rešpektovanie práv podľa čl. 17 ústavy a čl. 5 ods. 4   dohovoru   vyžaduje,   aby   v   priebehu   väzby   obvineného   bola   procesná   záruka spočívajúca v jeho možnosti byť osobne prítomný v konaní pred súdom a osobne sa k veci vyjadriť   rešpektovaná   v   rámci   periodickej   súdnej   kontroly   väzby   (v rámci   konaní spadajúcich   pod   režim   čl. 5   ods. 4 dohovoru) v primeraných   (t. j. v relatívne krátkych) časových intervaloch. Osobná prítomnosť obvineného v konaní pred súdom je nevyhnutná vždy,   keď   to   vzhľadom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu   vyžaduje   povaha   skutočností (tvrdení   a   skutkových   okolností),   ktoré   majú   byť   predmetom   posúdenia   súdom,   alebo ak vzhľadom na procesnú situáciu a povahu prejednávaných skutočností je zabezpečenie osobnej   prítomnosti   obvineného   nevyhnutným   predpokladom   rešpektovania kontradiktórnosti konania a princípu „rovnosti zbraní“ (napr. III. ÚS 34/07, III. ÚS 226/07).

Nevyhnutnosť osobnej prítomnosti obvineného pred súdom v takomto konaní treba posudzovať   vždy   individuálne,   podľa   okolností   konkrétneho   prípadu.   Čisto   písomné konanie   o   sťažnosti   proti   rozhodnutiu   o   väzbe   pred   súdom   druhého   stupňa   môže   byť v súlade s čl. 17 ods. 2 ústavy, ako aj s čl. 5 ods. 4 dohovoru, ak ani prokurátor nebol na zasadnutí súdu prítomný (napr. III. ÚS 345/06, III. ÚS 67/08, III. ÚS 68/08).

Trestný   poriadok   výslovne   ukladá   povinnosť   konať   na   verejnom   zasadnutí   len o sťažnosti   proti   uzneseniu   o   nevzatí   obvineného   do   väzby   (§ 192   ods. 3   Trestného poriadku). V iných prípadoch môže požiadavka osobného vypočutia obvineného v konaní o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe vyplývať z konkrétnych okolností prípadu, najmä ak sťažovateľ   uvádza   nové   skutočnosti   významné   pre   posúdenie   dôvodov   väzby   alebo ak došlo k zmene dôkaznej situácie. Pokiaľ konanie na prvom stupni vyhovuje požiadavke kontradiktórnosti, podľa názoru ústavného súdu nebolo za daných podmienok povinnosťou krajského   súdu   rozhodovať   o sťažnosti   prokurátora   na   verejnom   zasadnutí   po   vypočutí sťažovateľa.

Na   tomto   skutkovom   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   vzhľadom na konkrétne   okolnosti   daného   prípadu   (najmä   to,   že   okresný   súd   rozhodol   o   žiadosti sťažovateľa   po   jeho   výsluchu,   že   išlo   o   sťažnostné   konanie,   ako aj na samotný   obsah žiadosti   sťažovateľa   o vypočutie   pred   krajským   súdom,   v ktorej   sa   obmedzil   iba na požiadavku   o osobné   vypočutie)   postup   krajského   súdu   pri   rozhodovaní   o sťažnosti prokurátora proti uzneseniu okresného súdu nesignalizuje možnosť porušenia v sťažnosti označených   základných   práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou   a   práv   zaručených dohovorom.   Konkrétne   okolnosti   daného   prípadu   totiž   podľa   názoru   ústavného   súdu nevyvolávali potrebu rozhodnúť o sťažnosti prokurátora na verejnom zasadnutí, a preto postup,   ktorý   v   danom   prípade   krajský   súd   zvolil   pri   rozhodovaní,   je   podľa   názoru ústavného   súdu   zlučiteľný   s   požiadavkami   vyplývajúcimi   z označených   článkov   ústavy a dohovoru,   čo   je   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   v   tejto   časti   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3.   V súvislosti   namietaným   porušením   v sťažnosti   označených   práv,   pokiaľ   ide o porušenie povinnosti urýchlene rozhodovať o väzbe, ústavný súd poukazuje na judikatúru ESĽP,   z ktorej   vyplýva, že väzba má mať striktne obmedzené trvanie,   a preto   má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický   výraz   „speedily“   a   francúzsky   výraz   „a   bref   délai“   (v   slovenskom   preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností   (Bezichieri   z   roku   1989,   A-164,   § 21,   Neumeister   z   roku   1968,   A-8,   § 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, § 55).

Článok   5   ods. 4   dohovoru   tým,   že   osobám   pozbaveným   slobody   zaručuje   právo iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné (Rehbock   c.   Slovinsko,   rozhodnutie   z   28.   novembra   2000,   Vodeničarov   c.   Slovenská republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 – § 36).

Ústavný súd už v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou (v rámci ktorej sa zaoberal   požiadavkou   urýchlenosti   rozhodovania   o   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby aj z hľadiska čl. 5 ods. 4 dohovoru) uviedol, že jednotlivé lehoty sa z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu. V zásade však požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby podľa čl. 17 ods. 2   a   5   ústavy,   resp.   podľa   čl. 5   ods. 4   dohovoru   nezodpovedá   lehota   počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (III. ÚS 255/03).

Ústavný   súd   si   z dôvodu   potreby   preskúmania   postupu   okresnej   prokuratúry a krajského súdu z hľadiska možného porušenia základného práva sťažovateľa na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 ústavy a práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru vyžiadal na danú vec sa vzťahujúci spis okresného súdu. Z jeho obsahu vyplýva, že žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby bola okresnej prokuratúre doručená 30. septembra 2010, ktorá už 8. októbra 2010 faxovou správou   (doplnenou   poštou   podaním   doručeným   okresnému   súdu   11. októbra   2010) predložila okresnému súdu žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby spolu s oznámením o nevyhovení.   Okresný   súd   na   verejnom   zasadnutí   uskutočnenom   24. novembra   2010 prepustil sťažovateľa z väzby na slobodu a proti jeho uzneseniu podal prokurátor okresnej prokuratúry do zápisnice sťažnosť, ktorú odôvodnil podaním doručeným okresnému súdu 26. novembra   2010.   Písomné   odôvodnenie   sťažnosti   bolo   sťažovateľovi   doručené 3. decembra   2010   a jeho   obhajcovi   2. decembra   2010.   Spis   bol   1. decembra   2010 predložený krajskému   súdu,   ktorý   na neverejnom   zasadnutí   uskutočnenom   6.   decembra 2010   zrušil   sťažnosťou   prokurátora   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu.   Spis   bol 14. decembra   2010   vrátený   okresnému   súdu,   ktorý   dal   obratom   pokyn   na   doručenie uznesenia krajského súdu sťažovateľovi a jeho obhajcovi (obom bolo uznesenie krajského súdu doručené 15. decembra 2010).

Z tohto   prehľadu   procesných   úkonov   okresnej   prokuratúry   a   krajského   súdu v trestnej   veci   sťažovateľa   vyplýva,   že   doba   trvania   konania   na   okresnej   prokuratúre od predloženia   žiadosti   sťažovateľa   o jeho   prepustenie   z väzby   do   jej   predloženia okresnému   súdu   bola   8   dní.   Doba   konania   na   krajskom   súde   od   predloženia   spisu na rozhodnutie   o sťažnosti   prokurátora   proti   uzneseniu   okresného   súdu   z 24.   novembra 2010 do vrátenia spisu okresnému súdu bola 12 dní. Pritom nemožno pričítať na ťarchu okresnej   prokuratúry   a krajského   súdu   obdobie   rozhodovania   o žiadosti   sťažovateľa o prepustenie z väzby, ktoré tieto orgány nemohli z hľadiska rýchlosti konania žiadnym spôsobom ovplyvniť, t. j. obdobie, v ktorom sa trestný spis nachádzal mimo ich dispozície. Postup okresného súdu v súvislosti s rozhodovaním okresného súdu o žiadosti sťažovateľa o prepustenie   z väzby   sťažovateľ   sťažnosťou   pred   ústavným   súdom   nenapadol   – svedčí o tom   petit   sťažnosti,   kde   zmienka   o ňom   absentuje,   preto   toto   konanie   nemohlo   byť predmetom skúmania ústavným súdom z hľadiska prípadného porušenia jeho základných práv a slobôd.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že je viazaný návrhom na začatie konania   (§ 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde),   z   čoho   vyplýva,   že   môže   posudzovať porušenie základných práv sťažovateľa len postupom a rozhodnutím tých orgánov, ktoré sťažovateľ   v   sťažnosti   označí.   V   danom   prípade   sťažovateľ   označil   za   porušovateľov svojich práv okresnú prokuratúru a krajský súd, nie však okresný súd. Ústavný súd preto nemohol posudzovať postup okresného súdu v konaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby z hľadiska namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   okresná   prokuratúra   a   krajský   súd v namietanom   konaní   postupovali   v   súlade   s   ústavnou   požiadavkou   urýchleného rozhodovania,   rešpektujúc   tým   aj   právo   sťažovateľa   na   kontrolu   zákonnosti   väzby v pravidelných   intervaloch.   Právo   sťažovateľa   žiadať   o   prepustenie   z   väzby   z   iných dôvodov, ako uviedol v danej žiadosti, nebolo pritom časovo ani inak obmedzené. Ústavný súd z uvedených dôvodov túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

4.   Namietaným   postupom   a rozhodnutím   krajského   súdu,   ktorým   sa   rozhodovalo o zákonnosti   väzby,   ako   aj   postupom   okresnej   prokuratúry,   resp.   jej   sťažnosťou z 24. novembra   2010,   malo   dôjsť   podľa   sťažovateľa   aj   k   porušeniu   jeho   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd rešpektuje prax ESĽP, podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et al v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73, § 75, § 76, § 77 atď.), resp. čl. 17 ústavy, pretože predstavujú prísnejšiu a špeciálnu úpravu   dodržania zásad spravodlivého procesu   u   osoby   pozbavenej osobnej slobody, než aký má na mysli čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ustanovenia čl. 5 dohovoru a čl. 17 ústavy zahŕňajú hmotné a tiež procesné atribúty práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sú aplikovateľné tieto špeciálne ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru o práve na spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. III. ÚS 155/09).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu stratilo už opodstatnenie, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa uplatnených v jeho sťažnosti (napr.   žiadosť   o ustanovenie   advokáta   na   jeho   zastupovanie   v konaní   pred   ústavným súdom).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2011