znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 147/2010-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. mája 2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti Z. I., S., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Š., K., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie   jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Rožňava v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cb 13/2006, za účasti Okresného súdu Rožňava, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Z. I. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Rožňava   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   11 Cb 13/2006 p o r u š e n é b o l o.

2.   Okresnému súdu Rožňava   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cb 13/2006 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Z. I.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré   mu   j e   Okresný   súd   Rožňava   p o v i n n ý   vyplatiť   do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Rožňava   j e   p o v i n n ý   uhradiť   Z.   I.   trovy   konania   v   sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. E. Š., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 147/2010 z 1. apríla 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Z. I. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Rožňava (ďalej len „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   11 Cb 13/2006   (ďalej   aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že obchodná spoločnosť L., s r. o., podala 18. novembra 1999 okresnému súdu tri samostatné návrhy na začatie konania smerujúce voči sťažovateľovi v procesnom postavení odporcu, ktorými sa domáhala zaplatenia peňažných súm z titulu kúpnej   ceny   za   tovar.   V priebehu   konaní   po   viacerých   zmenách   návrhov,   čiastočných späťvzatiach, pripustení zmeny účastníka na strane navrhovateľky a rozhodnutí o spojení predmetných konaní je vec okresným súdom vedená pod sp. zn. 11 Cb 13/2006.

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo napadnuté konanie právoplatne skončené.

Okrem   toho,   že   sa   sťažovateľ   domáhal,   aby   ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo   na   prejednanie jeho záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   požadoval   aj   prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon žiadal priznanie finančného zadosťučinenia v sume 10 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. Spr 10/2010 doručeným ústavnému súdu 26. apríla 2010, v ktorom okrem iného uviedol, že priebeh napadnutého konania bol takýto:

„Pôvodný   navrhovateľ   L.,   s. r. o.,   podal   na   tunajší   súd   návrh   na   zaplatenie 437.637,30 Sk s prísl. proti odporcovi Z. I., podnikateľovi, bytom v S. dňa 18. 11. 1999 a konanie   sa   viedlo   pod   sp. zn.   Cb   113/2000.   Vo veci   bol   vydaný   platobný   rozkaz   dňa 27. 12. 1999, proti ktorému podal odporca odpor. Vo veci bolo nariadené pojednávanie na 25.   7.   2000,   ktoré   bolo   odročené   na   14.   9.   2000   z dôvodu   neúčasti   účastníkov na pojednávaní. Pojednávanie bolo odročené na 19. 10. 2000, na ktoré pojednávanie sa účastníci znova nedostavili. Nakoľko právna zástupkyňa navrhovateľa čiastočne zobrala návrh späť, súd uznesením zo dňa 14. 11. 2000 konanie čiastočne zastavil ohľadom nároku navrhovateľa vo výške 163.973,60 Sk a nárok navrhovateľa vo výške 173.417.30 Sk vylúčil na samostatné konanie.

Navrhovateľ   podal   aj   ďalšie   návrhy   na   začatie   konania,   a   síce   o   zaplatenie 753.424,10 Sk, ktoré konanie sa viedlo pod sp. zn. Cb 20/2001, v ktorej veci súd pripustil zmenu účastníka na strane navrhovateľa a namiesto doterajšieho navrhovateľa pripustil do konania   A.,   s. r. o.   Vzhľadom   k   tomu,   že   došlo   k späťvzatiu   návrhu   ohľadom   sumy 94.947,10 Sk, súd v tejto časti zastavil konanie uznesením zo dňa 25. 2. 2003 a nárok navrhovateľa ohľadom sumy 1,755.196,10 Sk vylúčil na samostatné konanie.

Ďalší   návrh   navrhovateľ   podal   ohľadom   zaplatenia   sumy   941.306,80   Sk,   ktoré konanie   sa   viedlo   pod   sp. zn.   Cb 21/2001.   Súd   uznesením   zo   dňa   25.   2.   2003   zastavil konanie ohľadom zaplatenia sumy 94.947,10 Sk a v časti o zaplatenie sumy 1.755.196,10 Sk vylúčil na samostatné konanie. Zároveň spojil na spoločné konanie veci vedené pod sp. zn. Cb 66/01 a Cb 20/01 s tým, že konanie sa bude viesť pod sp. zn. Cb 20/01.

Vylúčené   veci   boli   zapísané   pod   sp. zn.   11 Cb 64/03.   Pojednávanie   vo   veci   bolo vytýčené na 16. 9. 2003, ktoré bolo odročené na 21. 10. 2003 pre neprítomnosť odporcu a jeho   právneho   zástupcu.   Na   toto   pojednávanie   sa   nedostavil   ani   jeden   z   účastníkov, a preto pojednávanie bolo odročené na 27. 11. 2003, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom oznámenia mená svedkov a predloženie faktúr, ktoré už boli uhradené. Napriek viacerým   urgenciám   adresovaných   právnemu   zástupcovi   odporcu,   tieto   doklady   boli predložené   až   9.   3.   2004.   Po   doručení   týchto   dokladov   navrhovateľovi,   vo   veci   bolo vytýčené pojednávanie na 5. 8. 2004. Na pojednávanie sa opätovne nedostavili účastníci a ich právni zástupcovia, a preto pojednávanie bolo odročené na 16. 9. 2004 a odročené na 1. 10. 2004. Pojednávanie bolo odročené na 11. 11. 2004 za účelom vyžiadania správ. Opätovne došlo k čiastočnému späťvzatiu návrhu ohľadom sumy 394.358,50 Sk, v tejto časti súd   konanie   vo   veci   zastavil   a   nárok   navrhovateľa   vo   výške   1.360.937,60   Sk   vylúčil na samostatné konanie.

Vylúčená vec bola zapísaná pod sp. zn. 11 Cb 90/2004 a pojednávanie vo veci bolo vytýčené   na   14.   12.   2004   a   pre   neprítomnosť   odporcu   bolo   odročené   na   22.   2.   2005, na 29. 3. 2005, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom objasnenia zúčtovaných faktúr, ktoré boli predložené policajným orgánom. Právny zástupca navrhovateľa listom zo dňa 27. 4. 2005 súdu oznámil, že vo veci stále nevie zaujať stanovisko, pretože účtovné doklady sa nachádzajú u vyšetrovateľa. Súd preto konanie vo veci prerušil do 30. 9. 2005. Vo veci bolo vytýčené pojednávanie na 13.   12.   2005,   ktoré bolo na žiadosť právneho zástupcu navrhovateľa   odročené   na   19.   1.   2006.   Toto   pojednávanie   bolo   odročené   na   žiadosť právneho zástupcu odporcu na 31. 1. 2006 a na žiadosť právneho zástupcu navrhovateľa na 9. 2. 2006. Vzhľadom k tomu, že došlo k čiastočnému späťvzatiu návrhu, súd konanie vo veci   ohľadom   sumy   332.890.- Sk   zastavil   a   nárok   navrhovateľa   ohľadom   sumy 1.027.497,60 Sk vylúčil na samostatné konanie.

Vylúčená   vec   sa   vedie   pod   sp. zn.   11 Cb 13/2006.   Vo   veci   bolo   vytýčené pojednávanie   na   16.   3.   2006,   na   ktoré   pojednávanie   sa   účastníci   nedostavili,   a   preto pojednávanie bolo odročené na 23. 3. 2006, Toto pojednávanie bolo z tých istých dôvodov odročené na 2. 5. 2006, na 11. 5. 2006 a toto pojednávanie bolo odročené, pretože doterajší právny   zástupca   odporcu   mu   vypovedal   plnú   moc   a   odporca   chcel   splnomocniť   iného právneho   zástupcu.   Napriek   viacerým   urgenciám   odporca   oznámil   až   listom   zo   dňa 17. 8. 2006, že splnomocnil na zastupovanie v tomto konaní JUDr. M. P. Pojednávanie vo veci   bolo   vytýčené   na   8.   2.   2007,   ktoré   bolo   odročené   na   20.   2.   2007   za účelom predvolania svedkyne a predloženia ďalších dokladov. Pojednávanie dňa 1. 3. 2007 bolo odročené   na   neurčito   s   tým,   že   súd   vo   veci   uložil   právnemu   zástupcovi   navrhovateľa oznámiť, kedy sa vráti zo zahraničnej cesty. Pojednávanie dňa 12. 4. 2007 bolo odročené na 19. 4. 2007 a na 23. 4. 2007 za účelom vyhlásenia rozsudku. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie odporca a Krajský súd v Košiciach svojím uznesením zo dňa 15. 1. 2008 zrušil rozsudok v napadnutej časti. Toto uznesenie bolo doručené účastníkom aj s výzvou pre právnych   zástupcov   účastníkov.   Napriek   viacerým   urgenciám   navrhovateľ   nepredložil požadované doklady, preto navrhovateľovi bola uložená poriadková pokuta, Pojednávanie dňa 19. 3. 2009 bolo odročené z dôvodu práceneschopnosti sudkyne. Z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti sudkyne, vec bola pridelená sudcovi JUDr. T. dňa 14. 4. 2009. Vo veci bolo vytýčené pojednávanie na 13. 8. 2009, na ktorom pojednávaní navrhovateľ čiastočne návrh zobral späť. Pojednávanie bolo odročení na neurčito, aby navrhovateľ súdu oznámil ohľadom ktorých nárokov berie návrh späť. Vzhľadom k tomu, že sudkyňa JUDr. K. sa znova stala práceneschopnou, vec bola pridelená na rozhodovanie sudkyni JUDr. J. Súd uznesením   zo   dňa   28. 10. 2009   zastavil   konanie   ohľadom   sumy   13.375.-   Eur   a   nárok navrhovateľa v ostatnej časti vylúčil na samostatné konanie. Vo veci bolo vydané opravné uznesenie dňa 21. 4. 2010. Po skončení práceneschopnosti sudkyne JUDr. K., vec jej bola opätovne vrátená na prejednanie v zmysle rozvrhu práce.“

Okrem priebehu napadnutého konania okresný súd vo vyjadrení uviedol:

„Primeranosť dĺžky konania sa posudzuje vždy aj podľa miery zložitosti veci, a to skutkovej ako aj právnej.

Vec sp. zn. 11 Cb/13/2006 je z tohto hľadiska ako vec s vysokým stupňom skutkovej zložitosti.   Vo veci sa jedná o nároky zo zmluvy o predaji   a nákupe mäsa a mäsových výrobkov uzavretej medzi navrhovateľom a odporcom dňa 2. 12. 1996. V priebehu konania došlo   viackrát   k   čiastočnému   späťvzatiu   návrhu   navrhovateľom,   pričom   aj   účastníci zapríčinili,   že   doposiaľ   nebolo   rozhodnuté   o   celom   nároku   navrhovateľa.   Účastníci   sa na viaceré   pojednávania   nedostavili,   buď   bez   ospravedlnenia,   alebo   svoju   neúčasť ospravedlnili.   Účastníci   v   súdom   stanovenej   lehote   nepredkladali   požadované   doklady, bez ktorých nebolo možné v konaní pokračovať a rozhodnúť. Vec pôvodne bola pridelená sudkyni JUDr. K., ktorá aj v dvoch prípadoch bola dlhodobo práceneschopná a vec bola pridelená na prejednanie iným sudcom.“

K   vyjadreniu   okresného   súdu   sťažovateľ   zaujal   stanovisko   podaním   doručeným ústavnému súdu 4. mája 2010, v ktorom okrem iného uviedol:

«V   posudzovanom   súdnom   konaní   rozhodne   nejde   o   „vec   s   vysokým   stupňom skutkovej zložitosti“, ako to uvádza okresný súd vo svojom vyjadrení. V danom prípade ide o obyčajný faktúrový spor, ktorý patrí k bežnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Okresný   súd   v   priebehu   viac   ako   10-ročného   trvania   súdneho   konania   nebol   schopný po opakovaných čiastočných späťvzatiach návrhu ustáliť predmet konania, t. j. ustáliť, ktoré pohľadávky tvoria zostávajúci predmet konania. Táto okolnosť nesvedčí o vysokom stupni skutkovej zložitosti veci, ale naopak, svedčí o úplne nedôslednej a neefektívnej činnosti okresného   súdu   v   priebehu   celého   doterajšieho   viac   ako   10-ročného   trvania   sporu. Uvedený záver nie je len subjektívnym názorom sťažovateľa, ale tento záver objektívne dokazujú   aj závery   odvolacieho   súdu,   ktorý   práve   pre   tento   závažný   nedostatok   zrušil rozsudok okresného súdu. Rovnako tento záver dokazuje aj ďalšia činnosť súdu po vrátení veci na ďalšie konanie.

Za   takéhoto   stavu   neefektívneho   vedenia   konania   okresným   súdom   vrátane neefektívneho   nariaďovania   pojednávaní,   skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ   nezúčastnil niekoľkých pojednávaní či žiadal o ich odročenie, nie je možné hodnotiť za také správanie sa sťažovateľa, ktoré by prispelo k prieťahom v posudzovanom konaní.

Prieťahy, ku ktorým došlo v priebehu viac ako 10-ročného trvania posudzovaného konania, boli spôsobené nie zložitosťou veci a ani nie správaním sa sťažovateľa, ale práve nečinnosťou a najmä úplne neefektívnou činnosťou okresného súdu v priebehu celého viac ako 10-ročného trvania sporu.

Pokiaľ okresný súd poukazuje na opakovanú dlhodobú práceneschopnosť zákonnej sudkyne a prideľovanie veci iným sudcom počas jej práceneschopnosti, tieto okolnosti nie sú okolnosťami spôsobilými ospravedlniť prieťahy zavinené okresným súdom v označenom konaní.   A   to   o   to   viac   nie,   že   aj   počas   práceneschopnosti   zákonnej   sudkyne   bola   vec pridelená   iným   sudcom   a   teda   nič   nebránilo   ďalšiemu   bezprieťahovému   a   najmä efektívnemu vedeniu konania aj v tomto období.»

Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení z 23. apríla 2010, ktoré ústavný súd považuje za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom konania pred okresným súdom je nárok na zaplatenie peňažných súm z titulu kúpnej ceny za dodaný tovar. Uvedený typ sporov patrí do bežnej rozhodovacej agendy všeobecných súdov a v zásade tieto spory nie sú ani po právnej ani po skutkovej stránke zložité. V danom prípade ústavný súd pripúšťa určitú mieru skutkovej zložitosti sporu   súvisiacu   najmä   s vyhlásením   konkurzu   na   majetok   navrhovateľky   a následného postúpenia žalovaných pohľadávok na inú obchodnú spoločnosť, ktorej vstup do konania okresný súd pripustil. Touto skutočnosťou však nemožno ospravedlniť nečinnosť, najmä však   neefektívnosť   a nesústredenosť   postupu   okresného   súdu   v napadnutom   konaní vyhodnotenú na inom mieste tohto nálezu.

2.   Na   ťarchu   sťažovateľa   z pohľadu   zbytočných   prieťahov   v napadnutom   konaní možno pripísať skutočnosť, že sa nezúčastnil viacerých pojednávaní vo veci, v niektorých prípadoch   aj bez ospravedlnenia, čo   ústavný   súd   zohľadnil   pri   ustálení priznanej sumy finančného zadosťučinenia. Na uvedenú skutočnosť poukázal aj okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti.

3. Napokon ústavný súd z hľadiska prieťahov v konaní hodnotil postup okresného súdu. Aj keď sa v priebehu napadnutého konania vyskytli obdobia nečinnosti, ústavný súd ich osobitne nešpecifikoval, pretože dospel k záveru, že doterajší priebeh konania ako celok sa   vyznačuje   neefektívnosťou   a nesústredenosťou.   O uvedenom   svedčí   okrem   iného aj skutočnosť,   že okresný súd po 7 rokoch   a 5 mesiacoch   od   začiatku   konania vo veci rozhodol rozsudkom z 23. apríla 2007, ktorý bol po podaní odvolania zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.   1 Cob/70/2007   z 15.   januára   2008.   Z odôvodnenia   uznesenia   krajského   súdu vyplýva, že okresný súd relevantne neustálil predmet sporu, o ktorom rozhodoval.

V uvedenom uznesení krajského súdu sa okrem iného uvádza:„Odvolací súd sa v prvom rade zaoberal, či skutočnosti tvrdené odvolateľom možno subsumovať pod niektorý z odvolacích dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. a/ - f/ OSP. Odvolateľ tvrdí, že rozsudok súdu prvého stupňa považuje za nesprávny z dôvodov podľa § 205   ods. 2   písm. a/   -   f/   OSP,   odvolací   súd   dospel   k   záveru,   že   skutočnosti   tvrdené odvolateľom možno subsumovať pod ustanovenia § 205 ods. 2 písm. c/ OSP, t. j. súd prvého stupňa neúplné zistil skutkový stav veci,   pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,   potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, písmeno g/ citovaného ustanovenia, t. j. súd prvého stupňa   dospel   na   základe   vykonaných   dôkazov   k   nesprávnym   zisteniam   a   pod   písm. a/ ustanovenia   § 205   ods. 2   OSP   v   spojení   s   ustanovením   § 221   ods. 1   písm. f/   OSP   – účastníkovi sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie bolo presvedčivé.

V prejednávanej veci odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa nespĺňa kvalitatívnu požiadavku jasnosti a zrozumiteľnosti odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, preto odvolací súd považuje takýto postup za odňatie možnosti konať pred súdom.

Z   doteraz   vykonaného   dokazovania   je   nesporné,   že   medzi   pôvodným   žalobcom a žalovaným bola uzavretá zmluva na dodávku mäsových výrobkov, pričom úhrada bola vykonávaná na základe fakturácie, to znamená, že jednotlivé pohľadávky boli identifikované predovšetkým príslušnými faktúrami.

Z ustanovenia § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva požiadavka na zmluvu o postúpení pohľadávky v smere jej určitosti. Pohľadávku, ktorá je postupovaná je potrebné dostatočným   spôsobom,   nevzbudzujúcim   pochybnosť   identifikovať   tak,   aby   bola nezameniteľná s inými pohľadávkami (napr. uvedením údajov o čísle faktúry, o dátume jej vystavenia,   o   splatnosti,   o   fakturovanej   čiastke   a   podobne).   Zo   zmluvy   o   postúpení pohľadávky,   ktorá   bola   spísaná   dňa   8. 1. 2002   vo   forme   notárskej   zápisnice   N 910/02, Nz 854/02 vyplýva, že bola postúpená pohľadávka vo výške 402 935,09 Sk.

Predmetom spojenej veci sú však pohľadávky v oveľa vyššej výške ako suma uvedená v notárskej zápisnici, t. j. ako postúpená suma. Bolo chybou postupu súdu prvého stupňa, že si   neujasnil   ktoré   pohľadávky   boli   predmetom   postúpenia.   Postupník   sa   môže   úspešne domáhať plnenia len vo výške postúpenej pohľadávky, prípadne jej príslušenstva.

Bude úlohou súdu prvého stupňa v ďalšom konaní ozrejmiť, ktoré pohľadávky boli postúpené   postupníkovi,   ktoré   pohľadávky   z   postúpených   doteraz   neboli   uhradené a až po takomto doplnení dokazovania bude možné rozhodnúť o opodstatnenosti nároku žalobcu. Je potrebné zdôrazniť, že postupníkovi možno priznať právo na plnenie len z tej pohľadávky, resp. z tých pohľadávok, ktoré na neho boli postúpené. Touto otázkou sa súd prvého stupňa nezaoberal.

Súd prvého stupňa sa pri jednotlivých čiastočných späťvzatiach nezaoberal otázkou, o ktorú konkrétnu pohľadávku obmedzuje svoju žalobu žalobca, preto odvolací súd súhlasí s dôvodmi uvádzanými v odvolaní, že si neujasnil predmet konania, v ktorom mal čiastočne zastaviť konanie, a v ktorom mal ďalej pokračovať.“

Pokiaľ   okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   poukazoval   na   dlhodobú práceneschopnosť   zákonnej   sudkyne   a pridelenie   veci   na   prerokovanie   iným   sudcom, ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre (napr. IV. ÚS 137/04) konštatoval, že ani táto   skutočnosť   nemôže   byť   vo   vzťahu   k oprávnenému   subjektu,   ktorý   sa   obrátil na všeobecný súd so žiadosťou o odstránenie svojej právnej neistoty, dôvodom na zmarenie uplatnenia   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a nezbavuje   štát zodpovednosti za pomalý priebeh konania a v jeho dôsledku za vznik zbytočných prieťahov v označenom súdnom konaní.

V súvislosti   s hodnotením   doterajšej   dĺžky   napadnutého   konania   ústavný   súd   už vo svojej   predchádzajúcej   judikatúre   vyslovil,   že   z ústavnoprávneho   hľadiska   je neprijateľná samotná skutočnosť, aby právna neistota v konaní pred všeobecným súdom nebola odstránená ani po viac ako 10 rokoch od jeho začatia (m. m. napr. IV. ÚS 127/08, IV. ÚS 155/09).

Keďže ani po vrátení veci krajským súdom na ďalšie konanie (22. január 2008) sa okresnému   súdu   dosiaľ   nepodarilo   nespochybniteľne   ustáliť   predmet   sporu,   t. j.   rozsah uplatnených nárokov, o ktorých má byť rozhodnuté, ústavný súd berúc do úvahy doterajší priebeh konania dospel k záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva   na   prejednanie   jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 10 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázal najmä na neodôvodnenosť dĺžky napadnutého konania, v dôsledku čoho ho okresný súd „vystavuje dlhodobej právnej neistote“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 11 Cb 13/2006 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 3 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v   dôsledku   jeho   právneho   zastúpenia   v   konaní   vedenom   ústavným   súdom advokátkou JUDr. E. Š. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá bola 721,40 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“) v sume 240,46 € (za dva úkony právnej služby) a 2 x 7,21 € režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 254,88 €.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2010