znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 147/09-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. apríla 2009 prerokoval sťažnosť J. K., H., zastúpeného advokátom JUDr. L. V., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 prvej a druhej vety, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd a podľa   čl.   1   prvej   vety   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave č. k.   7 Cob 3/07-152   z 27.   apríla   2007   a rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky č. k. 5 MObdo 2/2008-236 z 19. novembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 25. februára 2009 doručené podanie J. K., H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. L. V.,   B.,   vo veci   namietaného porušenia   jeho základných   práv   podľa   čl. 20   ods.   1 prvej a druhej vety, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   a podľa   čl.   1   prvej   vety   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 Cob 3/07-152 z 27. apríla 2007 a rozhodnutím   Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej len   „najvyšší   súd“)   č.   k. 5 MObdo 2/2008-236 z 19. novembra 2008.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uvádza: «... Sťažovateľ navštívil dňa 05. 06. 2001 leasingovú spoločnosť B. a. s., B. (ďalej len „spoločnosť“) v jej prevádzkarni v T., riadne označenej obchodným menom a prevádzkovou dobou   spoločnosti   s úmyslom   uzavrieť   leasingovú   zmluvu   na   návesovú   súpravu pozostávajúcu z ťahača IVECO a návesu ASCO, ktorého dodávateľom mal byť J. U., N.... V deň   podpisu   leasingovej   zmluvy   č.   9687/21   teda   dňa   05.   06.   2001   vykonával v prevádzkarni   spoločnosti   úkony   leasingu   M.   M.,   ktorý   oprávnenému   vystavil   faktúru č. 219687600 v sume 615.000,- Sk na úhradu zálohy na leasing, faktúru č. 219687100 na úhradu provízie v sume 15.900,- Sk a faktúru č. 219687601 v sume 32.340,-Sk na úhradu prvej   splátky   a informoval   oprávneného,   že   ak   má   záujem   užívať   predmet   leasingu   čo najskôr,   musí   zálohu   na   leasing   a províziu   uhradiť   v hotovosti   u neho   v kancelárii   do pokladne. Sťažovateľ preto ihneď vybral sumu 630.900, - Sk z banky a ešte v deň podpisu leasingovej zmluvy ju uhradil do pokladne žalovaného k rukám M. M. ako osoby konajúcej v mene   spoločnosti.   O úhrade   M.   M.   vystavil   príslušné   príjmové   pokladničné   doklady označené pečiatkou s obchodným menom v mene spoločnosti...

Po   uzavretí   leasingovej   zmluvy   sťažovateľ   odišiel   z kancelárie   prevádzkarne spoločnosti   presvedčený,   že   nič   nebráni   prevzatiu   návesovej   súpravy   od   dodávateľa. Súpravu mal prevziať po nabehnutí platby na jeho účet.»

Keď k prevzatiu návesovej súpravy nedošlo ani po týždni, sťažovateľ zisťoval stav veci. Zistil, že pán M. použil peniaze pre vlastnú potrebu. V nadväznosti na toto zistenie sa sťažovateľ dohodol s R. T. na vrátení peňazí. Keďže spoločnosť nesplnila svoje povinnosti vyplývajúce z lízingovej zmluvy a ani peniaze nevrátila, sťažovateľ 21. septembra 2001 od zmluvy odstúpil. Až z listu spoločnosti sa sťažovateľ dozvedel, že spoločnosť neuznáva žiadne právne účinky konania pána M. ; poprela svoj predchádzajúci sľub o vrátení peňazí. Sťažovateľ preto v tejto veci podal na Okresnom súde Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) žalobu. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že okresný súd „platobným rozkazom sp. zn. 33 Rob/2505/01 a rozsudkom č. k. 26 Cb 16/2002-127 rozhodol, že spoločnosť je povinná   zaplatiť   sťažovateľovi   630.990,-   Sk   s úrokom   z omeškania,   náklady   právneho zastúpenia ako aj trovy konania“.

Žalovaná   spoločnosť   proti   rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   26   Cb   16/2002-127 z 26. októbra   2006   podala   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   č.   k. 7 Cob 3/07-152   z 27.   apríla   2007,   ktorý   zmenil   rozsudok   prvostupňového   súdu   tak,   že žalobu zamietol; v tejto súvislosti v odôvodnení uviedol:

„Krajský súd za rozhodné skutočnosti odôvodňujúce zamietnutie žaloby považuje, že

a) v danom prípade bolo zistené, že žalobca (sťažovateľ) ako prenajímateľ zaplatil prvú splátku v hotovosti. Žalobcovi bolo jednoznačne známe, že v prípade iného spôsobu úhrady   ako   zaplatením   na   účet,   môže   považovať   žalovaný   splátku   za   neuhradenú.   Je nesporné, že nielen Všeobecné zmluvné podmienky o leasingu zakotvujú povinnosť nájomcu platiť   leasingové   splátky   priamo   prevodom   z   účtu   nájomcu.   Faktúra   obsahuje   okrem postupu, formy úhrady aj upozornenie, že sa nemá uhrádzať formou poštovej poukážky. Jednoznačne v konaní bolo preukázané, že podľa zmluvy mal žalobca plniť prevodným príkazom   a len platba   prevodným príkazom podľa   ustanovenia   § 324   ods.   1   v spojení s ustanovením § 335 Obchodného zákonníka znamenala riadne plnenie záväzku,

b)   žalobca   zaplatil   (prvú   splátku)   neoprávnenej   osobe   konať   za   žalovaného v uskutočnenom rozsahu. Z uvedeného dôvodu sa v zmysle ustanovenia § 451 Občianskeho zákonníka žalovaný na úkor žalobcu bezdôvodne neobohatil. Prvostupňový súd nesprávne posúdil uplatnený nárok v súvislosti s odstúpením od zmluvy v zmysle ustanovenia § 344 a nasl. Obchodného zákonníka. Z uvedeného dôvodu nebolo možné považovať v zmysle ustanovenia § 351 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka právo žalobcu na vrátenie poskytnutého plnenia,   nakoľko   k   takémuto   plneniu   zo   strany   žalobcu   v   zmysle   leasingovej   zmluvy žalovanému   poskytnuté   nebolo,   (Dôkaz:   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn. 7 Cob 3/07-152).

Boli porušené pravidlá interpretácie.... Skutočnosť, že spoločnosť vnímala platbu v sume 615.000,- Sk ako akontáciu, resp. zálohu na leasing a sumu 15.990,- Sk za províziu a nie za splátky, dokazuje tiež to, že s použitím softvéru spoločnosti obchodný zástupca M. M. vystavil sťažovateľovi tri faktúry, a to faktúru v sume 615.000,- Sk ako zálohu za leasing, faktúru v sume 15.990,-Sk ako províziu a faktúru na prvú splátku v zmysle článku II bod 7 druhý   odsek   leasingovej   zmluvy   v   sume   32.340,-   Sk,   (Dôkazy:   Bod   II.   druhý   odsek odvolania zo dňa 28. 12. 2006, Faktúry spoločnosti na uvedené sumy).“

Krajský   súd porušil   tiež   pravidlo   subsumpcie   (porovnávanie   skutkovej   podstaty konkrétneho prípadu so znakmi skutkovej podstaty právnej normy ustanovenej v zákone alebo v inom všeobecne záväznom právnom predpise a vyslovenie pravdivého výroku ako výsledku   tohto   poznávania).   Sťažovateľ   v sťažnosti   poukázal   na   to,   že   z hľadiska prekročenia oprávnenia svojho obchodného zástupcu je spoločnosť viazaná jeho konaním, pretože v zmysle platnej právnej úpravy platí, že toto prekročenie oprávnenia spoločnosť schválila.

Proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   č.   k.   7   Cob   3/07-152   z 27.   apríla   2007   podal sťažovateľ   podnet   na   mimoriadne   dovolanie   generálnemu   prokurátorovi   Slovenskej republiky, ktorý sa s ním stotožnil a dovolanie podal.

Dovolací súd podľa sťažovateľa postupoval rovnako svojvoľne ako krajský súd, hoci volil iný spôsob zamietnutia žaloby (rovnako svojvoľný a nesprávny), keď

„a)   potvrdil   zodpovednosť   spoločnosti   za   konanie   jej   obchodného   zástupcu a stotožnil   sa stým,   že platba   bola   urobená   spoločnosti   do   pokladne u jej obchodného zástupcu čím zároveň vyslovil nezákonnosť zjavne arbitrárneho a svojvoľného rozhodnutia krajského súdu, ktorý túto zodpovednosť odmietol,

b) toto nezákonné arbitrárne a svojvoľné rozhodnutie zároveň potvrdil tiež z iného dôvodu bez ohľadu na skutkový a právny stav tohto konkrétneho prípadu a zamietnutie mimoriadneho dovolania odôvodnil

ba)   viazanosťou   právoplatného   súdneho   rozhodnutia   o   tom,   že   bol   v   tejto   veci spáchaný trestný čin a kto ho spáchal s tým, že je preň záväzný aj záver, že na úkor žalobcu sa bezdôvodne obohatil M. M., voči ktorému má žalobca exekučný titul,

bb) žalobca mal právo voľby, či si svoj nárok uplatní v adhéznom konaní alebo v občianskom súdnom konaní voči žalovanej obchodnej spoločnosti (ktorá by mala právo regresu voči obchodnému zástupcovi),

bc) pretože je nesporné, že ide o totožné plnenie i keď z rôznych právnych dôvodov vyhovením žalobe, čo by znamenalo vznik ďalšieho exekučného titulu, považuje za výkon práva odporujúceho dobrým mravom....

Dovolací súd sám potvrdzuje, že ide o (dva) rôzne právne dôvody a zároveň opäť svojvoľne   vyučuje   výkon   práva   z   druhého   právneho   dôvodu   odôvodňujúc,   že   priznanie ďalšieho exekučného titulu pri rovnakom plnení považuje za výkon práva odporujúceho dobrým mravom. Skutočnosť je však taká, že v zmysle platnej právnej úpravy exekučný titul zo zodpovednosti za škodu, právo voľby adhézneho konania a totožnosť plnenia nie sú zákonnou prekážkou (taký zákon neexistuje) na priznanie zodpovednosti z iného právneho dôvodu, a teda ani existencia nároku poškodeného voči obchodnému zástupcovi ako fyzickej osobe z dôvodu zodpovednosti za škodu nevylučuje nárok poškodeného voči spoločnosti ako právnickej osobe z dôvodu zodpovednosti za konanie jej obchodného zástupcu priznaním ďalšieho exekučného titulu pre totožné plnenie.

Tieto nároky možno uplatniť na súde samostatne vrátane adhézneho konania alebo spoločnou žalobou.   Dovolací súd tu síce nemohol   uložiť   spoločnosti   povinnosť zaplatiť spôsobenú ujmu s príslušenstvom spoločne a nerozdielne s jej obchodným zástupcom, ale mohol vysloviť, že plnením jedného povinného zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého povinného. Aj týmto opatrením by odpadla akákoľvek možnosť uplatnenia plnenia s obidvoch   exekučných   titulov   s   tým,   že   v   prípade   plnenia   spoločnosti,   táto   má   právo postihu voči obchodnému zástupcovi.

Namiesto toho dovolací súd sa v napadnutom rozhodnutí zbavil zodpovednosti za spravodlivosť a zodpovednosti z porušenia základného práva sťažovateľa na spravodlivé rozhodnutie jednoduchou výhovorkou na dobré mravy a ponechal sťažovateľa bez ochrany, ktorú je mu povinný poskytnúť.

Dobré   mravy   vo   svojej   podstate   sú   mimoprávny   štandard   ktorého   zmyslom   je zabezpečiť ochranu proti takým právnym úkonom, ktorým dôjde k obídeniu zákona a ktoré zákon priamo neporušujú a ktoré v pojmovom vyjadrení vykazujú také znaky výstrednosti, ktoré sú schopné pobúriť slušného človeka.

Tento mimoprávny inštitút nie je možné aplikovať samostatne...... zmyslom dobrých mravov nie je nahradením výslovného znenia zákona poškodiť tretiu osobu,   ktorá   stojí   mimo   daného   právneho   úkonu,   ale   poskytnúť   súdnu   ochranu   tomu účastníkovi   právneho   vzťahu   založeného   právnym   úkonom,   ktorého   postihuje   konanie druhého účastníka právneho vzťahu, ktoré je v rozpore s pravidlami slušnosti, aké uznávajú všetci slušný a spravodlivý ľudia.“.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:

«1. Krajský súd v Bratislave tým, že

a) účelovo interpretoval článok II bod 6 a 7 leasingovej zmluvy a článok III bod 1 veta prvá Všeobecných zmluvných podmienok leasingu,

b)   v rozpore   s výslovným   znením   zákona   v ustanovení   §   33   ods.   1   veta   druhá Občianskeho   zákonníka   odmietol   zodpovednosť   spoločnosti   za   konanie   jej   obchodného zástupcu   a prijatie   platby   sťažovateľa   do   pokladne   spoločnosti   cestou   jej   obchodného zástupcu v jej prevádzkárni,

c)   na   ním   zistený   skutkový   stav   svojvoľne   a v rozpore   so   základným   pravidlom uskutočňovania   práva   aplikačným   procesom   o subsumcii   účelovo   ku   škode   na   majetku a právach   sťažovateľa   aplikoval   ustanovenie   §   451   Občianskeho   zákonníka   namiesto ustanovenia § 16 Obchodného zákonníka,

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd tým, že

a)   z jednej   strany   potvrdil   zodpovednosť   spoločnosti,   ktorá   tvorí   podstatu rozhodnutia   krajského   súdu   a   ktorú   krajský   súd   odmietol,   z druhej   strany   zamietnutím mimoriadneho dovolania Generálneho prokurátora Slovenskej republiky toto nezákonné rozhodnutie z iného dôvodu potvrdil,

b) bezdôvodne pri právnom posúdení veci zamenil zodpovednosť za škodu spôsobenú trestným činom za bezdôvodné obohatenie,

c) bez právneho dôvodu ako prekážku na priznanie nároku sťažovateľa plynúceho zo zodpovednosti   spoločnosti   ním   potvrdenej,   použil   právo   voľby   adhézneho   konania a vznik ďalšieho exekučného titulu pre totožné plnenie,

d)   vznik   ďalšieho   exekučného   titulu   pre   totožné   plnenie   považuje   za   taký   výkon práva,   ktorý   odporuje   dobrým   mravom,   čo   je   v rozpore   s ustanovením   §   559   ods.   1 Občianskeho   zákonníka   a   §   324   ods.   1   Obchodného   zákonníka   pretože   splnením   dlhu z jedného exekučného titulu by pre to isté plnenie, v rozsahu plnenia, zo zákona zanikol dlh z druhého exekučného titulu,   takže   vznik   exekučného   titulu   v tomto konkrétnom   prípade dobrými mravmi nemožno postihovať,

e)   pri   právnom   posúdení   nároku   sťažovateľa   mimoprávnym   štandardom   „dobré mravy“ nahradil výslovné znenie zákona v ustanovení § 16 Obchodného zákonníka, § 33 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka § 559 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 324 ods. 1 Obchodného zákonníka, porušili základné právo sťažovateľa

a) vlastniť majetok, základné právo na jeho ochranu podľa čl. 20 ods. 1 veta prvá a druhá Ústavy Slovenskej republiky a právo pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 prvý odsek veta prvá dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

b)   podnikať   a uskutočňovať   inú   zárobkovú   činnosť   podľa   čl.   35   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky

c) na súdnu ochranu a na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3.   V dôsledku   porušenia   uvedených   základných   práv   sťažovateľa   Ústavný   súd Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľovi   primerané   zadosťučinenie   ako   úhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenú v peniazoch v celkovej sume 65.000,- € a

4. zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č. 7 Cob 3/07-152 zo dňa 27. 04. 2007   a rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   5   M   Obdo   2/2008 zo dňa 19. 11.   2008   a vec   vracia   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   na   nové prejednanie a rozhodnutie.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 prvej a druhej vety, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 prvej vety dodatkového protokolu rozhodnutím krajského súdu č. k. 7 Cob 3/07-152 z 27. apríla 2007.

Zákonným   predpokladom   na   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Podanie sťažnosti po uplynutí tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Predmetný rozsudok krajského súdu č. k. 7 Cob 3/07-152 z 27. apríla 2007, ktorý sťažovateľ namieta, nadobudol právoplatnosť po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, a preto ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

2.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   MObdo/2/2008 z 19. novembra   2008,   ktorým   tento   súd   zamietol   mimoriadne   dovolanie   sťažovateľa (žalobcu)   proti   rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   7   Cob   3/07-152   z 27.   apríla   2007,   boli porušené jeho základné práva podľa čl. 20 ods. 1 prvej a druhej vety, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 prvej vety dodatkového protokolu.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu je poskytnúť uplatňovanému právu súdnu   ochranu,   avšak   len   za   predpokladu,   že   sú   splnené   procesné   podmienky   súdneho konania.   Zmyslom   tohto   základného   práva   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K jeho porušeniu by mohlo dôjsť iba v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

Článok   46   ods.   1   ústavy   (čl.   6   ods.   1   dohovoru)   je prvotným   východiskom   pre zákonom   upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany zaručenej ústavou v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy).

Ústavný súd zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru pripomína, že nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani preskúmavať, či   v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takéhoto   výkladu   a uplatňovania   s ústavou,   respektíve s medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   svojvoľné,   a tak   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).

Z tohto hľadiska   ústavný súd preskúmal aj sťažovateľom namietané odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 MObdo 2/2008 z 19. novembra 2008, ktorým najvyšší súd   zamietol   mimoriadne dovolanie   generálneho prokurátora   Slovenskej   republiky   proti rozsudku krajského súdu č. k. 7 Cob 3/07-152 z 27. apríla 2007 a v ktorom najvyšší súd okrem iného uviedol:

„...   náhradu   škody   si   žalobca   úspešne   uplatnil   v adhéznom   konaní   proti   vtedy obžalovanému   M.   M.,   ktorý   bol   obchodným   zástupcom   žalovaného,   a ktorý   v mene spoločnosti   konal   za   žalovaného,   teda   uzatváral   lízingovú   zmluvu   aj   prevzal   finančnú hotovosť   vo   výške   630 990,-   Sk.   Hoci   sa   dovolací   súd   stotožňuje   s právnym   názorom, vysloveným   v mimoriadnom   dovolaní,   o zodpovednosti   žalovaného   za   konanie   jeho obchodného zástupcu, vrátane názoru o splnení peňažného záväzku hotovostnou platbou z dôvodov v ňom uvedených, považuje za správne rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým bola   žaloba   zamietnutá,   i keď   z iného   dôvodu.   Vychádzajúc   z viazanosti   právoplatným súdnym rozhodnutím o tom, že bol v tejto veci spáchaný trestný čin a kto ho spáchal, má dovolací súd za to, že je preň záväzný aj záver, že na úkor žalobcu sa bezdôvodne obohatil M. M., voči ktorému má žalobca exekučný titul. Žalobca mal právo voľby, či si svoj nárok uplatní v adhéznom konaní, alebo v občianskom súdnom konaní voči žalovanej obchodnej spoločnosti   (ktorá   by   mala   právo   regresu   voči   obchodnému   zástupcovi).   Pretože   je nesporné, že ide o totožné plnenie, i keď z rôznych právnych dôvodov, vyhovením žalobe, čo by znamenalo vznik ďalšieho exekučného titulu, považuje za výkon práva odporujúceho dobrým mravom.“

Ústavný súd nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie najvyššieho súdu   bolo   možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu, pretože najvyšší súd sa vyrovnal s námietkami sťažovateľa, ktoré sú z veľkej časti totožné s tými, ktoré uplatnil aj na ústavnom súde.

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu, ktoré   vychádzajú   z aplikácie   konkrétnej   zákonnej   procesnoprávnej   úpravy,   nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za porušenie základného   práva   pritom   nemožno považovať neúspech   v konaní.   Obsahom   základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka   konania,   preto   nemožno   považovať   nevyhovenie   návrhu   v konaní   pred všeobecným súdom za porušenie tohto práva (I. ÚS 3/97).

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi rozsudkom najvyššieho súdu sp.   zn. 5 MObdo 2/2008 z 19.   novembra   2008 a namietaným porušením (odoprením   či odňatím) základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol   jeho   sťažnosť   v tejto   časti   po   jej   predbežnom   prerokovaní   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad rámec svojho rozhodnutia ústavný súd uvádza, že keďže podstatou sťažnosti sťažovateľa je vrátenie peňazí od žalovaného, sťažovateľ podľa   názoru ústavného súdu mohol využiť v systéme všeobecných súdov všetky prostriedky, ktoré mu poskytuje právny poriadok na ich vymoženie.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 prvej a druhej vety a čl. 35 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 1 prvej vety dodatkového protokolu ústavný súd uvádza, že porušenie práva priznaného týmto článkom nemôže samo osebe nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorý uplatní svoju právomoc (I. ÚS 44/03). O prípadnom porušení základného práva podľa čl.   20   ods.   1   ústavy,   resp.   podľa   čl.   1   ods.   1   dodatkového   protokolu   by   bolo   možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprávnych princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07), čo sa v danom prípade podľa názoru ústavného súdu nestalo.

Z uvedeného dôvodu bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa ako celok tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. apríla 2009