znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 147/08-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. júla 2008 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho prerokoval sťažnosť J. P., Č., a M. P., K., zastúpených advokátom JUDr. J. K., P., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení s porušením čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   výrokom   rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Co 133/2006 z 11. apríla 2007 o náhrade trov konania, za účasti Krajského súdu v Prešove, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. P. a M. P. podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd výrokom rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Co 133/2006 z 11. apríla 2007 o náhrade trov konania p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Co 133/2006 z 11. apríla 2007 v časti   výroku   o náhrade   trov   konania z r u š u j e   a   vec v r a c i a   Krajskému   súdu v Prešove na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Krajský   súd v Prešove j e   p o v i n n ý   uhradiť J. P.   a M. P.   trovy   právneho zastúpenia v sume 9 662 Sk (slovom deväťtisícšesťstošesťdesiatdva slovenských korún) na účet ich právneho zástupcu JUDr. J. K., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta 2007   doručená   sťažnosť   J.   P.,   Č.,   a M.   P.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ   v prvom   rade“ a „sťažovateľ v druhom rade“ alebo „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. J. K., P., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení s porušením čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) výrokom rozsudku Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Co 133/2006 z 11. apríla 2007 o náhrade trov konania a tiež svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 254/1996.

Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že okresný súd v konaní o náhradu škody   vedenom   pod   sp.   zn.   12   C   254/1996   rozsudkom   zo   17.   októbra   2005   v spojení s opravným uznesením z 24. marca 2006 zaviazal maloletého M. B. (ďalej len „žalovaný v prvom   rade“)   a jeho   zákonných   zástupcov   J.   B.   a V.   B.,   všetci   bytom   Č.   (ďalej   len „žalovaní“), spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľom náhradu škody s príslušenstvom (sťažovateľovi v prvom rade sumu 82 966 Sk s príslušenstvom a sťažovateľovi v druhom rade sumu 15 800 Sk s príslušenstvom). Okresný súd súčasne zaviazal žalovaných uhradiť sťažovateľom spoločne a nerozdielne trovy konania v sume 50 524 Sk a trovy konania štátu v sume 217 Sk. V prevyšujúcej časti žalobný návrh zamietol.

Proti   uvedenému   rozsudku   okresného   súdu   podali   žalovaní   odvolanie,   o ktorom rozhodoval krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 133/2006, pričom rozsudkom z 11.   apríla   2007 rozsudok   okresného   súdu   v spojení s opravným   uznesením   vo   výroku o náhrade   škody,   ako   aj   vo   výroku   o trovách   konania   štátu   potvrdil.   Vo   výroku o príslušenstve pohľadávky za obdobie od 12. júna 1996 do 16. novembra 1996 zmenil prvostupňový rozsudok tak, že žalobu zamietol, a súčasne nepriznal účastníkom náhradu trov celého konania.

Sťažovatelia okrem iného namietajú, že rozsudkom odvolacieho súdu z 11. apríla 2007, „ktorý   rozhodol   o trovách   konania   tak,   že   účastníkom   nepriznal   náhradu   trov konania“, boli   porušené   ich   práva   na   súdnu   ochranu,   na   rovnosť   účastníkov   a najmä na spravodlivý proces podľa označených článkov ústavy a dohovoru.

V tejto súvislosti sťažovatelia uviedli:«Súd prvého stupňa nám priznal náhradu trov konania v zmysle § 142 ods. 3 O. s. p., ktoré   rozhodnutie   zodpovedalo   ako   výsledku   konania,   tak   aj   ostatným   okolnostiam   pre posúdenie priznania náhrady trov konania.

Odvolací súd svoje rozhodnutie o trovách konania oprel o ustanovenie § 150 O. s. p., a dôvody, hodné osobitného zreteľa videl v sociálnej situácii žalovaných účastníkov, ako aj v charaktere dlhotrvajúco prejednávanej právnej veci.

Takéto   odôvodnenie   nezodpovedá   skutkovým   zisteniam,   ktoré   sú   obsiahnuté v súdnom spise. Je pravdou, že prvý odporca bol v čase podania návrhu maloletý, ale toho času   už   dosiahol   plnoletosť,   a teda   aj   možnosť   získať   príjem   vlastnou   činnosťou,   ale odporcovia v 2. a 3. rade sú obaja zamestnaní, a pri zisťovaní osobných a majetkových pomerov - pri rozhodovaní o ich žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov, boli súdu predložené   výpisy   z listov   vlastníctva,   z ktorých   je   zrejmé,   že   títo odporcovia   vlastnia viaceré nehnuteľnosti, a teda neide o bezmajetných občanov.

Dôkazom toho je aj tá skutočnosť, že boli spôsobilí zaplatiť istinu naraz, čo sme konštatovali vyššie.

Rovnako je nepresvedčivé tvrdenie odvolacieho súdu, že výnimočnosť prípadu vidí v dlhotrvajúco prejednávanej právnej veci, keď na jednej strane na neprimeranej dĺžke konania sa podieľal postup súdu (nečinnosť), a na druhej strane postup odporcov, ktorí viackrát (12 krát) sa nezúčastnili pojednávania, resp. toto žiadali odročiť...

Nie   je   nám   zrejmé,   prečo   súd   konštatuje   „zabrániť   ďalšiemu   zhoršovaniu vzájomných   susedských   vzťahov“,   keď   tieto   od   podania   žaloby   sú   už   trvalo   narušené, odporcovia svojimi postupmi toto jasne potvrdili, keď napríklad v konaní začali tvrdiť, že stodola ani neexistovala alebo že táto ani nebola našim vlastníctvom a pod., a preto takéto zdôvodnenie nemá oporu v dôkazoch.

Nemožno   totiž   obísť   fakt,   že   my   sme   pred   podaním   žaloby   s odporcami   jednali, ponúkali sme viaceré verzie spôsobu a výšky náhrady škody, pričom pôvodne odporcovia v 2.   a   3.   rade   aj   základ   škody   uznávali   a boli   ochotní   riešiť   to   jednak   materiálnou, finančnou ako aj osobnou pomocou pri odstraňovaní následkov škody.»

Sťažovatelia   žiadajú,   aby   ústavný   súd   deklaroval   porušenie   ich   označených základných práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 254/1996, ako   aj rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 1   Co   133/2006   z   11.   apríla   2007 vo   výroku o náhrade trov konania, zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu v časti, v ktorej rozhodol o náhrade trov konania, keď nepriznal účastníkom náhradu trov konania, a v rozsahu tohto zrušenia   mu vec   vrátil   na ďalšie   konanie, priznal sťažovateľovi v prvom   rade   finančné zadosťučinenie v sume 70 000 Sk, sťažovateľovi v druhom rade v sume 30 000 Sk, ktoré im je   povinný   vyplatiť   okresný   súd,   a taktiež   im   priznal   úhradu   trov   právneho   zastúpenia v zatiaľ nevyčíslenej sume.

Ústavný   súd   24.   apríla   2008   sťažnosť   sťažovateľov   v časti,   ktorou   namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení s porušením čl. 12 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru výrokom rozsudku krajského súdu   sp.   zn.   1 Co   133/2006   z 11. apríla 2007 o náhrade trov   konania, prijal na ďalšie konanie   uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   147/08-10.   Vo   zvyšnej   časti   sťažnosť   sťažovateľov odmietol.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom vyžiadaného súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda   kolégia   krajského   súdu   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   v prípise z 13. mája 2008 pod sp. zn. Spr 10076/08 doručenom ústavnému súdu 19. mája 2008 okrem iného uviedol:

„O   náhrade   trov   celého   konania   bolo   rozhodnuté   podľa   §   224 ods.   2   O.   s.   p. v spojení s § 150 O. s. p., podľa ktorého ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd   výnimočne   náhradu   trov   konania   celkom   alebo   sčasti   priznať.   Dôvody   hodné osobitného   zreteľa   odvolací   súd   videl   v danom   prípade   jednak   na   strane   žalovaných účastníkov, konkrétne v ich celkovej sociálnej situácii, v dôsledku ktorej im bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, ako aj v charaktere dlhotrvajúco prejednávanej právnej veci, keď aj v záujme ďalšieho nezhoršovania vzájomných susedských vzťahov účastníkov náhrada trov konania týmto nebola priznaná.

Preto   okolnosti   uvádzané   navrhovateľmi   v ústavnej   sťažnosti   považujeme za nedôvodné a predmetnú sťažnosť navrhujeme zamietnuť.“

Právny zástupca sťažovateľov vo vyjadrení z 22. mája 2008 doručenom ústavnému súdu 27. mája 2008 poukázal na to, že „Krajský súd Prešov sa vyjadril veľmi stručne s tým, že   v podstate   len   zopakoval   krátke   stanovisko,   uvedené   v odôvodnení   rozhodnutia Krajského   súdu   v Prešove   pod   sp.   zn.   1   Co   133/06   zo   dňa   11.   4.   2007...   Preto   toto vyjadrenie   nepovažujeme   za   dostatočné,   nemá   podstatný   vplyv   na   rozhodnutie   súdu a nevyvracia   tie   skutkové   tvrdenia,   ako   aj   právne   závery,   ktoré   boli   uvedené   v našej ústavnej sťažnosti.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa   čl.   12   ods.   1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným   zákonom,   ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   v prvom   rade za potrebné uviesť, že nie je zásadne oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré sú základom ich rozhodnutí.

Preskúmanie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   v konaní   pred   ústavným   súdom   má opodstatnenie   len   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   napadnutým rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (I. ÚS   139/02,   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 44/03, IV. ÚS 292/04).

Predmetom sťažnosti je tvrdené porušenie označených práv sťažovateľov výrokom rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 Co 133/2006 z 11. apríla 2007 o náhrade trov konania. Podľa   sťažovateľov   im   odvolací   súd   priznal   (potvrdil)   náhradu   škody   voči   žalovaným (vzniknutej sťažovateľom požiarom spôsobeným v tom čase maloletým žalovaným v prvom rade),   ale poškodil   ich   na ich   právach, keď im   nepriznal náhradu   trov celého konania, a to všetko bez toho, aby v tejto časti svoj výrok náležite odôvodnil.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   zdôrazňuje,   že   rozhodnutiami   všeobecných   súdov o trovách konania možno zasiahnuť do základných práv a slobôd. Rozhodnutím o trovách konania možno predovšetkým porušiť právo na súdnu ochranu. Ústavný súd už viackrát rozhodoval o ústavnosti rozhodnutí o trovách (II. ÚS 56/05, II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04).

V čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj zákonná úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom súdnom poriadku (ďalej aj „OSP“) určuje, či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy). Prístup k súdnej a inej právnej ochrane totiž závisí aj od toho, či účastník konania má, alebo nemá vytvorené ekonomické predpoklady na uplatnenie tohto základného práva bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Preto procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade   s takto   vymedzeným   obsahom   a účelom   základného   práva   na   súdnu   ochranu. Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu,   neutrpel   materiálnu   ujmu   v dôsledku   inštitútu   platenia   trov   konania za predpokladu, že taký účastník konania bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní (m. m. II. ÚS 56/05).

Sťažovatelia uplatnili svoje základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy podaním žaloby o náhradu škody spôsobenej požiarom (17. decembra 1996), ktorý založil žalovaný v prvom rade (ako maloletý manipuloval s otvoreným ohňom) v dôsledku zanedbania náležitého dohľadu zo strany jeho rodičov ako zákonných zástupcov. Takýmto uplatnením základného práva na súdnu ochranu sťažovateľom vznikli trovy konania podľa tretej časti Občianskeho súdneho poriadku, ktorých náhradu, napriek tomu, že v konaní (prvostupňovom aj odvolacom) bolo tak prvostupňovým súdom, ako aj odvolacím súdom preukázané splnenie všetkých zákonných podmienok vzniku zodpovednosti žalovaných za škodu spôsobenú sťažovateľom na hnuteľných a nehnuteľných veciach v ich podielovom spoluvlastníctve (pričom ich neúspech v konaní bol len nepatrný), im odvolací súd podľa § 224 ods. 2 OSP v spojení s § 150 OSP za celé konanie nepriznal.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že všeobecné   súdy   majú   poskytovať   v občianskom   súdnom   konaní   materiálnu   ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP; obdobne IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04).

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že uvedené právne východiská sa vzťahujú   na   obe   označené   práva,   ktorých   porušenie   sťažovatelia   touto   sťažnosťou namietajú.

Podľa § 155 ods. 1 OSP obsah rozhodnutia vo veci samej vysloví súd vo výroku rozsudku. Vo výroku   rozhodne tiež o povinnosti na náhradu trov konania, pokiaľ o nej nerozhodne samostatne.

Výrok   každého   rozhodnutia   všeobecného   súdu   konajúceho   v civilnom   procese vyjadruje   záväzný   a zásadne   nezmeniteľný   názor   súdu   na   predmet   jeho   rozhodovania. Výrok   súdneho   rozhodnutia   však   nemožno   vnímať   oddelene   od   odôvodnenia   súdneho rozhodnutia, lebo v odôvodnení má byť uvedené, z akých skutkových a právnych dôvodov bol výrok rozhodnutia prijatý, pričom tieto skutkové a právne dôvody sú jedinými dôvodmi na vynesenie výroku.

Základné   právo   na   spravodlivý   proces   vyžaduje,   aby   postup   a rozhodnutia všeobecných   súdov   boli   preskúmateľné,   aby   ich   rozhodnutia   obsahovali   dostatok relevantných   dôvodov   objasňujúcich   výroky   a súčasne   aby   také   rozhodnutia   neboli arbitrárne.

Podľa   §   157   ods.   2   OSP   v odôvodnení   rozsudku   uvedie   súd   podstatný   obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých   dôkazov   vychádzal   a akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo nevykonal i ďalšie dôkazy a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.

Toto   zákonné   ustanovenie   treba   z hľadiska   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (pozri   napr.   rozsudok   Garcia   Ruiz   v.   Španielsko z 21. januára   1999,   §   26)   tak,   že   rozhodnutie   súdu   musí   uviesť   dostatočné   dôvody, na základe   ktorých   je   založené.   Rozsah   tejto   povinnosti   sa   môže   meniť   podľa   povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci.

V súlade s aplikovateľnou   judikatúrou   podľa   názoru ústavného súdu   odôvodnenie o trovách konania treba posudzovať v kontexte celého rozhodnutia (I. ÚS 230/04).

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil, že odvolací krajský súd rozsudkom   sp.   zn.   1   Co   133/2006   z   11.   apríla   2007   na   základe   odvolania   žalovaných potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa sp. zn. 12 C 254/1996 zo 17. októbra 2005 v spojení s opravným uznesením vo výroku o povinnosti žalovaných zaplatiť sťažovateľovi v prvom rade 82 966 Sk so 17,6 %-ným úrokom z omeškania od 17. novembra 1996 do zaplatenia a sťažovateľovi   v druhom   rade   15 800 Sk   so   17,6 %-ným   úrokom   z omeškania od 17. novembra 1996 do zaplatenia, ako aj vo výroku   o trovách konania štátu. V časti príslušenstva pohľadávky za obdobie od 12. júna 1996 do 16. novembra 1996 odvolací súd zmenil   prvostupňový   rozsudok   a žalobu   sťažovateľov   zamietol,   pričom   im   nepriznal náhradu trov celého konania.

Z napadnutého   rozsudku   vyplýva,   že   krajský   súd   odôvodnil   svoje   rozhodnutie o trovách konania odkazom na príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§ 224 ods. 2 OSP v spojení s § 150 OSP), podľa ktorých „ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Dôvody hodné osobitného zreteľa odvolací súd videl v danom prípade jednak na strane žalovaných účastníkov, konkrétne v ich celkovej sociálnej situácii, v dôsledku ktorej im bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, ako aj v charaktere dlhotrvajúco prejednávanej právnej veci, keď aj v záujme ďalšieho nezhoršovania vzájomných susedských vzťahov účastníkov náhrada trov konania týmto nebola priznaná.“.

Podľa § 142 ods. 1 OSP súdy rozhodujú o náhrade trov konania medzi účastníkmi so zreteľom   na   plný   úspech   toho   ktorého   účastníka   v konaní.   Toto   zákonné   ustanovenie vyjadruje zásadu zodpovednosti za výsledok konania, čo znamená, že účastník, ktorý mal v konaní plný úspech, má právo na náhradu všetkých trov konania proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 224 ods. 1 OSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia   i pre odvolacie   konanie.   Posúdenie   miery   úspechu   účastníka   v odvolacom   konaní závisí od predmetu odvolacieho konania spravidla vymedzenom v odvolaní a od spôsobu rozhodnutia   o ňom   (bližšie   stanovisko   občianskoprávneho   kolégia   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. Cpj 30/01 z 20. júna 2002).

Výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok obsahuje § 150 OSP, ktorý umožňuje súdu, aby vo výnimočných prípadoch z dôvodov hodných osobitného zreteľa účastníkovi, ktorý   by   inak   mal   právo   na   náhradu   trov   konania,   túto   náhradu   celkom   alebo   sčasti nepriznal. Aplikácia § 150 OSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci,   ako   aj   v okolnostiach   na   strane   účastníkov   konania.   Pri   posudzovaní   okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. M Cdo 14/99).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   pri   rozhodovaní   vo veci   sťažovateľov v časti   o náhrade   trov   konania   podľa   týchto   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku dôsledne nepostupoval. Ústavný súd svoj názor opiera o tieto skutočnosti:

V posudzovanej   veci   odvolací   súd   potvrdil   ako   vecne   správny   právny   záver prvostupňového súdu, že nárok sťažovateľov (žalobcov) na náhradu škody je opodstatnený. Z odôvodnenia rozhodnutí nesporne vyplýva, že súdy (okresný súd, ako aj krajský súd) deklarovali opodstatnenosť nároku na náhradu škody voči žalovaným, pričom z rozsudkov obidvoch   súdov   vyplýva,   že   neúspech   sťažovateľov   bol   iba   nepatrný   (odvolací   súd zamietol žalobu sťažovateľov len v časti príslušenstva pohľadávky - úrokov z omeškania za šesť mesiacov). Avšak napriek tomu, že v odôvodnení rozsudku sp. zn. 1 Co 133/2006 z 11. apríla 2007 odvolací súd konštatoval, že odvolanie žalovaných nie je dôvodné, pretože súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, vec správne právne posúdil a následne aj správne rozhodol (priznal sťažovateľom náhradu škody, pričom ich nárok zamietol len v nepatrnej časti a z tohto dôvodu im priznal aj plnú náhradu trov konania podľa § 142 ods. 3 OSP v sume 50 524 Sk), o náhrade trov celého konania odvolací súd rozhodol tak, že ich sťažovateľom nepriznal.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa odvolací súd vôbec nezaoberal vzťahom medzi   účastníkmi   konania   z hľadiska   zásady   úspechu   v konaní,   ako   aj   účelnosti   trov potrebných   na   uplatňovanie   alebo   bránenie   práva.   Odvolací   súd   vo   veci   náhrady   trov konania, ktoré účastníkom nepriznal, bol povinný skúmať túto otázku a až z týchto zistení mal   vyvodiť   (a   aj   odôvodniť)   svoj   záver   o nej.   Trovy   vynaložené   účastníkom   konania v spore musia byť v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania. Ich vynaložením sa musí sledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku alebo procesná ochrana proti takému nároku. Zistenia súdu v týchto otázkach sa nevyhnutne musia podľa názoru ústavného súdu premietnuť do odôvodnenia rozhodnutia.

V konkrétnych   okolnostiach   prípadu   bolo   podľa   názoru   ústavného   súdu   navyše potrebné   zo   strany   krajského   súdu   pri   rozhodovaní   o náhrade   trov   konania   prihliadnuť aj na spravodlivé   riešenie   vzťahov   medzi   účastníkmi   konania,   ktoré   je   neoddeliteľnou súčasťou materiálneho prístupu k výkonu súdnictva. Ak totiž krajský súd na jednej strane potvrdil rozhodnutie okresného súdu vo výroku o náhrade škody, na základe ktorého bola sťažovateľom   priznaná   náhrada   škody   v sume   necelých   100 000 Sk   s príslušenstvom, a náhradu   účelne vynaložených trov   konania v sume viac ako 50 000 Sk im   nepriznal, tak v dôsledku   tohto   rozhodnutia   krajského   súdu   došlo   k značnému   „znehodnoteniu“ úspechu sťažovateľov v predmetnom súdnom konaní.

Nepriznanie   náhrady   trov   konania   podľa   §   150   OSP   nemožno   podľa   názoru ústavného   súdu   odôvodniť   iba   všeobecným   záverom   odvolacieho   súdu   o   charaktere dlhotrvajúco prejednávanej právnej veci, záujmom na nezhoršovaní vzájomných susedských vzťahov účastníkov a poukazom   na sociálnu situáciu žalovaných, ktorým bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov. Z obsahu odôvodnenia napadnutého výroku rozsudku krajského   súdu   vyplýva,   že   odvolací   súd   výnimočnosť   posudzovaného   prípadu   ničím konkrétnym neodôvodnil. Podľa názoru ústavného súdu uplatnenie nárokov z titulu náhrady škody   samo   osebe   nie   je   ničím   výnimočné   a vo   všeobecnosti   nemôže   byť   dôvodom nepriznania   náhrady   trov   konania   procesne   úspešnému   účastníkovi   konania.   V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na tú skutočnosť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní o dovolaní žalovaných vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 164/2007 medzitým uznesením zo 6. augusta 2007 odmietol dovolanie žalovaných (proti potvrdzujúcemu výroku krajského súdu o náhrade škody) a sťažovateľom priznal náhradu trov dovolacieho konania.

Ústavný súd taktiež konštatuje, že odvolací krajský súd neprihliadol v posudzovanej veci   bez   relevantného   dôvodu   aj   na   to,   že   k neprimeranej   dĺžke   predmetného   súdneho konania   došlo   podstatne   len   zo   strany   okresného   súdu   a tiež   žalovaných   (viacnásobná neúčasť   na   súdnych   pojednávaniach),   pričom   sťažovatelia   ničím   nezapríčinili   prieťahy v konaní, a taktiež na tú skutočnosť, že pre určenie povinnosti nahradiť trovy konania medzi účastníkmi nie je významné, že niektorý z nich je oslobodený od súdnych poplatkov. Podľa názoru ústavného súdu bol odvolací súd povinný dôsledne preskúmať uvedené skutočnosti a až na tomto základe vyvodiť svoj právny záver a odôvodniť ho.

Preto   ústavný   súd   konštatoval,   že   odôvodnenie   výroku   rozsudku   krajského   súdu o trovách konania je vzhľadom na obsah základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z ústavného hľadiska neakceptovateľné.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   napadnutým výrokom   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   1   Co   133/2006   z   11.   apríla   2007   o trovách konania boli porušené základné práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu). Ústavný súd zároveň podotýka, že z jeho záveru o porušení označených práv sťažovateľov nevyplýva, že krajský súd mal v danom prípade potvrdiť výrok okresného súdu o náhrade trov konania v plnom rozsahu.

Vzhľadom na evidentnú a nespochybniteľnú spojitosť čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy s ústavnými princípmi vyjadrenými v čl. 12 ods. 1 ústavy nepovažoval ústavný súd za   potrebné   výslovne   uviesť   vo   výrokovej   časti   tohto   nálezu   aj   to,   že   k porušeniu základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu a na rovnosť účastníkov v konaní došlo v spojení s porušením čl. 12 ods. 1 ústavy, keďže už v samotnom deklarovaní porušenia týchto základných práv je táto skutočnosť nepochybne implicitne obsiahnutá.

III.

Ak   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovie,   rozhodnutie,   ktorým   bolo   porušené   základné právo zruší (§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a môže vec vrátiť na ďalšie konanie [§ 56 ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde].   V danom   prípade   bolo   v záujme   ochrany základných práv sťažovateľov potrebné nielen napadnuté rozhodnutie krajského súdu v časti výroku o náhrade trov konania zrušiť, ale aj vrátiť vec na ďalšie konanie, v ktorom krajský súd opätovne rozhodne o náhrade trov účastníkov konania. V ďalšom postupe bude krajský súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v II. časti tohto rozhodnutia (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Krajský súd bude tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci   na   ďalšie   konanie,   ktoré   je   vykonateľné   jeho   doručením   (§   56   ods.   7   zákona o ústavnom súde).

IV.

Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im   vznikli   v súvislosti   s ich   právnym zastupovaním   advokátom   JUDr.   J.   K.   v konaní   pred   ústavným   súdom.   Sťažovatelia požadovali úhradu trov konania v sume 9 662 Sk (podľa vyjadrenia z 22. mája 2008). Vzhľadom na to, že trovy konania požadované sťažovateľmi neprekračovali sumu vyčíslenú podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, ústavný súd ich priznal v sume nimi požadovanej.

Trovy   konania   je   krajský   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa   ktorého proti   rozhodnutiu ústavného súdu   nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. júla 2008