znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 147/04

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5.   mája 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. L. D., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. M. Š., CSc., B., ktorou namietal porušenie základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom na pod sp. zn. 4 C 73/2003, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. L. D.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. marca 2004   doručená   sťažnosť   Ing.   L.   D.,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom   JUDr.   M.   Š.,   CSc.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   jeho   základných   práv vyplývajúcich   z   čl.   46   ods. 1   a   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) v konaní vedenom na Okresnom súde Prievidza (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 4 C 73/2003.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o porušení čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy   v konaní vedenom   na okresnom   súde   pod   sp.   zn.   4   C 73/2003.   Ďalej požaduje vysloviť, že v tejto právnej veci sa nekoná, pričom nečinnosťou spôsobuje súd prieťahy, za čo patrí sťažovateľovi primeraná náhrada vo výške podľa rozhodnutia ústavného súdu.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 21. marca 2003 podal okresnému súdu žalobu o ochranu osobnosti. Konanie sa vedie pod sp. zn. 4 C 73/2003. Dňa 16. apríla 2003 mu bola doručená výzva na zaplatenie súdneho poplatku, ktorý 22. apríla 2003 zaplatil. Od tej doby okresný súd vo veci konal až po tom, čo sa dozvedel o podaní sťažnosti ústavnému súdu.   Zatiaľ   nebolo   nariadené   pojednávanie.   Sťažovateľ   namieta   porušenie   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, v jeho osobnej prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Vzhľadom na nečinnosť okresného súdu nie je vyzývaný na žiadne právne úkony a nemá možnosť vyjadriť sa ku dôkazom, ktoré sa v tejto veci v dôsledku nečinnosti okresného súdu môžu vyskytnúť. Sú tým porušované jeho práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy.

2.   Podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o sťažnostiach   fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).

Podľa   čl.   48   ods.   2   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne   prerokovala   (...) a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré   z   hľadiska   jeho   druhu   a   povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   vôbec   uvažovať o zbytočných prieťahoch. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti sebe   žalobca   a žalovaný, a kde   sa   v celom   rozsahu   uplatňuje kontradiktórnosť   konania (porovnaj § 120 ods. 1 a 4 Občianskeho súdneho poriadku).

3. Predmetom konania pred ústavným súdom je nárok sťažovateľa na ochranu pred konaním okresného súdu, ktorým sú spôsobované zbytočné prieťahy a porušované základné právo na súdnu ochranu okresným súdom v spore o ochranu osobnosti.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (II.   ÚS   57/01,   I.   ÚS   46/01,   I.   ÚS   66/02,   I.   ÚS   48/03, I. ÚS 154/03).

Podľa názoru ústavného súdu, stabilne vyjadrovaného v podobných veciach, postup okresného súdu v posudzovanom sporovom konaní nemožno po uplynutí roku od podania žaloby na okresnom   súde   (21.   marca 2003)   do   podania   sťažnosti   ústavnému súdu   (15. marca 2004), počas ktorého sa už aj podľa stanoviska sťažovateľa začalo konať o veci samej, považovať za taký postup, ktorý by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy v konaní“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Súčasne také konanie nemôže byť postupom, ktorým   by sa   porušovalo základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože okresný súd vo veci koná a nedošlo   k   tomu,   že   by   vo   veci   odmietol   právoplatným   rozhodnutím   poskytnúť sťažovateľovi súdnu ochranu.

4. Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku uznesenia.