SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
IV. ÚS 147/04
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. mája 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. L. D., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. M. Š., CSc., B., ktorou namietal porušenie základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom na pod sp. zn. 4 C 73/2003, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť Ing. L. D. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. marca 2004 doručená sťažnosť Ing. L. D., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. Š., CSc., B., ktorou namieta porušenie jeho základných práv vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom na Okresnom súde Prievidza (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 4 C 73/2003.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o porušení čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 4 C 73/2003. Ďalej požaduje vysloviť, že v tejto právnej veci sa nekoná, pričom nečinnosťou spôsobuje súd prieťahy, za čo patrí sťažovateľovi primeraná náhrada vo výške podľa rozhodnutia ústavného súdu.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 21. marca 2003 podal okresnému súdu žalobu o ochranu osobnosti. Konanie sa vedie pod sp. zn. 4 C 73/2003. Dňa 16. apríla 2003 mu bola doručená výzva na zaplatenie súdneho poplatku, ktorý 22. apríla 2003 zaplatil. Od tej doby okresný súd vo veci konal až po tom, čo sa dozvedel o podaní sťažnosti ústavnému súdu. Zatiaľ nebolo nariadené pojednávanie. Sťažovateľ namieta porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, v jeho osobnej prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Vzhľadom na nečinnosť okresného súdu nie je vyzývaný na žiadne právne úkony a nemá možnosť vyjadriť sa ku dôkazom, ktoré sa v tejto veci v dôsledku nečinnosti okresného súdu môžu vyskytnúť. Sú tým porušované jeho práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy.
2. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).
Podľa čl. 48 ods. 2 každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala (...) a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom (...).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania (porovnaj § 120 ods. 1 a 4 Občianskeho súdneho poriadku).
3. Predmetom konania pred ústavným súdom je nárok sťažovateľa na ochranu pred konaním okresného súdu, ktorým sú spôsobované zbytočné prieťahy a porušované základné právo na súdnu ochranu okresným súdom v spore o ochranu osobnosti.
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 48/03, I. ÚS 154/03).
Podľa názoru ústavného súdu, stabilne vyjadrovaného v podobných veciach, postup okresného súdu v posudzovanom sporovom konaní nemožno po uplynutí roku od podania žaloby na okresnom súde (21. marca 2003) do podania sťažnosti ústavnému súdu (15. marca 2004), počas ktorého sa už aj podľa stanoviska sťažovateľa začalo konať o veci samej, považovať za taký postup, ktorý by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy v konaní“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.
Súčasne také konanie nemôže byť postupom, ktorým by sa porušovalo základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože okresný súd vo veci koná a nedošlo k tomu, že by vo veci odmietol právoplatným rozhodnutím poskytnúť sťažovateľovi súdnu ochranu.
4. Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku uznesenia.