znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 146/2011-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť D. T..., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátkou JUDr. A. K., K., ktorou namieta porušenie:

-   svojich   základných   práv   podľa   čl. 17   ods. 1   a 5   Ústavy   Slovenskej   republiky a práva   podľa   čl. 5   ods. 4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uzneseniami   Krajského   súdu   v Košiciach sp. zn. 4 Tos 53/2010 z 20. júla 2010   a   sp. zn. 4 Tos 66/2010 z 22. septembra 2010 a

- svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   prípisom Okresného súdu   Košice-okolie z 3. augusta   2010 v súvislosti   s vybavením jeho podania z 26. júla 2010, ako aj prípisom z 13. septembra 2010 v súvislosti s vybavením jeho podania z 12. augusta 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. októbra 2010 doručená sťažnosť D. T. (ďalej len „sťažovateľ“) doplnená podaním doručeným 20. októbra 2010, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uzneseniami   Krajského   súdu v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn.   4 Tos 53/2010   z 20. júla 2010   (ďalej aj „uznesenie krajského súdu z 20. júla 2010“) a sp. zn. 4 Tos 66/2010 z 22. septembra 2010 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu z 22. septembra 2010“) a svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru prípisom Okresného súdu Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) z 3. augusta 2010 v súvislosti s vybavením jeho podania   z 26.   júla   2010   (ďalej   aj   „prípis   okresného   súdu   z 3.   augusta   2010“),   ako aj prípisom z 13. septembra 2010 v súvislosti s vybavením jeho podania z 12. augusta 2010 (ďalej aj „prípis okresného súdu z 13. septembra 2010“).

Ústavný súd považoval v tejto veci za smerodajné pre svoj ďalší postup nové znenie sťažnosti obsiahnuté v doplnenom a upresnenom podaní právnej zástupkyne sťažovateľa, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 20. októbra 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je väzobne stíhaný z dôvodov uvedených   v   § 71   ods. 1   písm. a)   Trestného   poriadku   s   tým,   že   väzba   začala   plynúť 23. januára 2010 o 16.00 h. Do väzby bol vzatý pre skutok právne posúdený ako zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona.

Dňa 31. marca 2010 podal prokurátor Okresnej prokuratúry Košice-okolie (ďalej len „okresná prokuratúra“) na sťažovateľa obžalobu pre ten istý skutok, pre ktorý bol vzatý do väzby.

Okresný   súd   uznesením   sp. zn.   3 T 46/2010   z 21. apríla 2010   rozhodol,   že sťažovateľa   podľa   § 238   ods. 3   Trestného   poriadku   ponecháva   po podaní   obžaloby vo väzbe, pretože dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku naďalej trvajú, a zároveň zamietol jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu (ďalej len „žiadosť o prepustenie z väzby“), ktorú podal pri výsluchu na neverejnom zasadnutí. Krajský súd sťažnosť podanú sťažovateľom uznesením sp. zn. 4 Tos 33/2010 z 12. mája 2010 zamietol.

Sťažovateľ   podal   18.   mája   2010   okresnému   súdu   ďalšiu   žiadosť   o prepustenie z väzby   a jej   nahradenie   dohľadom   probačného   a mediačného   úradníka   z dôvodu,   že   sa zo skutku, ktorý mu je kladený za vinu, necíti byť vinný. Okresný súd uznesením sp. zn. 3 T 456/2010   z 21.   mája   2010   zamietol   túto   žiadosť   sťažovateľa   dospejúc   k záveru,   že dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku u neho naďalej trvajú. Krajský súd   sťažnosťou   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   uznesením   sp. zn.   4 Tos 39/2010 z 2. júna   2010   zrušil,   pretože   neboli   splnené   podmienky   podľa   § 79   ods. 3   Trestného poriadku, a to konkrétne preto, že žiadosť o prepustenie z väzby (založená na rovnakých dôvodoch   ako   predchádzajúca)   bola   podaná   pred   uplynutím   30   dní   odo   dňa,   keď rozhodnutie   o jeho   predchádzajúcej   žiadosti   nadobudlo   právoplatnosť   (12.   mája   2010). Zároveň krajský súd konštatoval ďalšie pochybenie okresného súdu spočívajúce v tom, že v rámci konania o predbežnom prerokovaní obžaloby mal okresný súd podľa § 244 ods. 5 Trestného   poriadku   rozhodnúť   aj   o ďalšom   trvaní   väzby   sťažovateľa,   čo   podľa   názoru krajského súdu okresný súd neurobil, a preto tak mal urobiť doplňujúcim uznesením. Podľa sťažovateľa okresný súd tak neurobil do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu, a preto považuje   svoju   väzbu   po   23.   auguste   2010,   keď   uplynula   lehota   väzby   z prípravného konania, za nezákonnú, neodôvodnenú a nepodloženú rozhodnutím súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza, že „podaním zo dňa 8. 7. 2010 namietala moja obhajkyňa   postup   Okresného   súdu   Košice-okolie   ohľadom   verejného   zasadnutia o prejednanie mojej žiadosti o prepustenie z väzby. Podľa upovedomenia obhajcu doručené mu dňa 7. 7. 2010 vyplýva, že dňa 8. 7. 2010 sa uskutoční verejné zasadnutie, ktoré sa však nekonalo   vinou   súdu,   o   čom   svedčí   Úradný   záznam   trestnej   kancelárie   podpísaný konajúcim   sudcom   JUDr.   P.   M.   zo   dňa   8. 7. 2010   a   ktorý   postup   bol   v   tomto   podaní namietaný.“. O žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby „zo   dňa   30. 6. 2010   bolo rozhodované následne na neverejnom zasadnutí dňa 9. 7. 2010 bez obhajcu napriek tomu, že tento termín nebol mne ani obhajkyni oznámený zákonným spôsobom, na čo poukazuje moja obhajkyňa v podaní zo dňa 8. 7. 2010“.

Podaním   označeným   ako „Sťažnosť   pre   porušenie   zákona“ z   26.   júla   2010 sťažovateľ namietal neodôvodnenosť trvania väzby a z tohto dôvodu žiadal o prepustenie z väzby. Prípisom okresného súdu z 3. augusta 2010 ako odpoveďou na predchádzajúce podanie   sťažovateľa   mu   bolo   oznámené,   že   o jeho   väzbe   bolo   rozhodnuté „uznesením Okresného súdu Košice-okolie zo dňa 21. 4. 2010 sp. zn. 3 T 46/2010, ktorá sťažnosť proti nemu   bola   zamietnutá   Krajským   súdom   v   Košiciach   zo   dňa   12. 5. 2010   sp. zn. 4 Tos 33/2010, proti ktorému rozhodnutiu bola zamietnutá sťažnosť“.

Ďalším   podaním   označeným   ako „Vyjadrenie“ z   12.   augusta   2010   sťažovateľ vyjadril   nesúhlas   s odpoveďou   okresného   súdu   v jeho   prípise   z 3.   augusta   2010   a trval na tom,   aby   okresný   súd   riadne   preskúmal   jeho   podanie   z 26.   júla   2010.   Prípisom okresného súdu z 13. septembra 2010 bolo sťažovateľovi oznámené, že „inštitút sťažnosti pre porušenie zákona nie je zakotvený, na základe čoho súd moje podanie vyhodnotil podľa obsahu a rozhodoval v zmysle trestného poriadku“.

Sťažovateľ uvádza, že «namiesto toho, aby súd konal a rozhodol o mojich procesných návrhoch   (aj   keby   nesprávnych   či   nedôvodných),   ktoré   boli   akokoľvek   označené,   ale   z ktorých obsahovo vyplývali žiadosti o prepustenie z väzby, na tieto mi odpísal listy, ako „Odpovede na môj prípis“».

Sťažovateľ je preto toho názoru, „že od času predbežného prejednania obžaloby vykonávam väzbu bezdôvodne a v rozpore so zákonom“.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:« Základné právo sťažovateľa zaručené podľa čl. 17 ods. 1 a 5 Ústavy SR, a čl. 5 ods. 4   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   slobôd,   boli   Uznesením   Krajského   súdu v Košiciach   zo   dňa   20. 7. 2010   sp. zn.   4 Tos 53/2010   a   Uznesením   Krajského   súdu v Košiciach zo dňa 22. 9. 2010 sp. zn. 4 Tos 66/2010, porušené.

Základné práva sťažovateľa zaručené podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, boli listami Okresného súdu Košice-okolie, zo dňa 3. 8. 2010 sp. zn. 3 T/46/2010 označenými ako „Vec: obž. D. T. – trestné konanie pre zločin podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona, Odpoveď na prípis obžalovaného D. T. zo dňa 26. 7. 2010 označený ako „sťažnosť pre porušenie zákona“ a ako „Vec: obž. D. T. - trestné konanie pre zločin podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona, Odpoveď na prípis obžalovaného D. T. zo dňa 12. 8. 2010 označený ako sťažnosť pre porušenie zákona“ porušené.

Ústavný   súd   SR   zrušuje   a   vracia   na   ďalšie   konanie   Uznesenie   Krajského   súdu v Košiciach   zo   dňa   20. 7. 2010   sp. zn.   4 Tos 53/2010   a   Uznesenie   Krajského   súdu v Košiciach zo dňa 22. 9. 2010 sp. zn. 4 Tos 66/2010.

Ústavný   súd   SR   prikazuje   Okresnému   súdu   Košice-okolie,   vo   veciach   žiadostí o prepustenie na slobodu označených ako Sťažnosť pre porušenie zákona zo dňa 26. 7. 2010 a zo dňa 12. 8. 2010 konať a rozhodnúť.

Ústavný súd SR zakazuje porušovateľom v 1. a 2. rade pokračovať v porušovaní namietaných základných práv sťažovateľa.

Ústavný súd prikazuje Krajskému súdu v Košiciach, event. Okresnému súdu Košice- okolie, prepustiť sťažovateľa bez zbytočného odkladu z väzby na slobodu.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 500 €. Krajský   súd   v   Košiciach   a   Okresný   súd   Košice-okolie   sú   povinní   nahradiť sťažovateľovi trovy konania. »

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy, na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide predovšetkým   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy a   práva   podľa   čl. 5   ods. 4   dohovoru   uzneseniami   krajského   súdu   sp. zn.   4 Tos 53/2010 z 20. júla 2010   a   sp. zn.   4 Tos 66/2010   z 22.   septembra   2010,   ako   aj   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru prípismi okresného súdu z 3. augusta 2010 a 13. septembra 2010.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom...

1. K námietke porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy a práva podľa   čl. 5   ods. 4   dohovoru   uzneseniami   krajského   súdu   sp. zn.   4 Tos 53/2010 z 20. júla 2010 a sp. zn. 4 Tos 66/2010 z 22. septembra 2010

1.1 Sťažovateľ namieta porušenie v sťažnosti označených práv uznesením krajského súdu z 20. júla 2010, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 3 T 46/2010 z 9. júla 2010. Okresný súd uvedeným uznesením zamietol jeho žiadosť o prepustenie z väzby z 9. júla 2010.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§ 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Zo spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že napadnuté uznesenie krajského súdu z 20. júla 2010 bolo doručené sťažovateľovi 2. augusta 2010 a jeho náhradnému obhajcovi 30.   júla 2010. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú   prepravu   (Ústavu   na výkon   väzby a ústavu na výkon trestu odňatia slobody Košice) 7. októbra 2010.

Akceptujúc kogentnú lehotu, v ktorej je nutné podať sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd zistil, že sťažnosť bola vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu sp. zn. 4 Tos 53/2010 z 20. júla 2010 podaná oneskorene, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdu.

1.2 Sťažovateľ taktiež namieta porušenie v sťažnosti   označených   práv uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tos 66/2010 z 22. septembra 2010, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp. zn.   3 T 46/2010   zo   6.   septembra   2010. Okresný   súd   uvedeným   uznesením   zamietol   jeho   žiadosť   o prepustenie   z väzby z 20. augusta 2010.

Sťažovateľ poukazuje na to, že v súvislosti so zrušením uznesenia okresného súdu sp. zn. 3 T 46/2010 z 21.   mája 2010   (uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 4   Tos 39/2010 z 2. júna 2010   z dôvodu,   že   okresný   súd   nepostupoval   procesne   správne,   keď   rozhodol o jeho žiadosti o prepustenie z väzby skôr, ako uplynula lehota ustanovená v § 79 ods. 3 Trestného   poriadku)   bolo   tomuto   súdu   uložené   rozhodnúť   o ďalšom   trvaní   väzby sťažovateľa podľa § 244 ods. 5 Trestného poriadku, a to doplňujúcim uznesením. Podľa sťažovateľa   okresný   súd   namiesto   toho,   aby   vydal   doplňujúce   uznesenie,   ktorým   by rozhodol o jeho ďalšom trvaní väzby po podaní obžaloby, rozhodoval o jeho ďalšej žiadosti o prepustenie   (z   20.   augusta   2010)   a krajský   súd   napadnutým   uznesením   tento   postup okresného súdu odobril, čo sťažovateľ namieta, keďže to považuje za pochybenie. Z toho dôvodu sťažovateľ zastáva názor, že trvanie jeho ďalšej väzby po uplynutí základnej lehoty väzby z prípravného konania, teda po 23. auguste 2010 treba považovať za nezákonné.

Totožnú   argumentáciu   uplatnil   sťažovateľ   aj   vo   svojom   podaní   označenom   ako „Sťažnosť   pre   porušenie   zákona“ z 20.   augusta   2010,   ktorú   okresný   súd   podľa   obsahu vyhodnotil ako žiadosť o prepustenie z väzby. Okresný súd v uznesení sp. zn. 3 T 46/2010 zo 6. septembra 2010 uviedol, že predmetná žiadosť o prepustenie z väzby, ktorú sťažovateľ založil na tvrdení o porušení jeho procesných práv, je nedôvodná. Sťažovateľovi zároveň okresný súd ozrejmil, že o ďalšom trvaní jeho väzby po podaní obžaloby (31. marca 2010) bolo rozhodnuté   uznesením   sp. zn. 3 T 46/2010 z 21.   apríla   2010 v spojení   s uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tos 33/2010 z 12. mája 2010, a preto podľa názoru okresného súdu k porušeniu sťažovateľových práv pri rozhodovaní o ďalšom trvaní jeho väzby po podaní obžaloby   nedošlo.   S uvedeným   sa   plne   stotožnil   aj krajský   súd,   ktorý   napadnutým uznesením z 22. septembra 2010 zamietol sťažnosť sťažovateľa podanú proti uvedenému prvostupňovému uzneseniu.

K sťažovateľovej   námietke   uplatnenej   aj   v sťažnosti   ústavnému   súdu   založenej na tvrdení, že po zrušení uznesenia okresného súdu sp. zn. 3 T 46/2010 z 21. mája 2010 uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tos 39/2010 z 2. júna 2010 (predmetné uznesenie nie je napadnuté   touto   sťažnosťou,   pozn.)   bolo   okresnému   súdu „nariadené...   rozhodnúť o ďalšom   trvaní   väzby   doplňujúcim   uznesením“ s poukazom   na   § 244   ods. 5   Trestného poriadku (ak je obvinený vo väzbe, rozhodne súd pri predbežnom prerokovaní obžaloby vždy   aj o ďalšom   trvaní   väzby),   ústavný   súd   uvádza,   že   § 244   Trestného   poriadku   bol novelou (zákonom č. 5/2009 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov) zrušený s účinnosťou od 1. februára 2009 (teda ešte pred vzatím sťažovateľa do   väzby), a preto okresný súd nemohol doplňujúce uznesenie podľa   uvedeného   ustanovenia   Trestného   poriadku   ani   vydať.   Napokon   o ďalšom   trvaní väzby sťažovateľa po podaní obžaloby, ako už bolo uvedené, bolo rozhodnuté uznesením okresného súdu sp. zn. 3 T 46/2010 z 21. apríla 2010 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tos 33/2010 z 12. mája 2010.

Uvedené   dôvody,   prečo   okresný   súd   nemohol   vydať   doplňujúce   uznesenie,   však okresný súd ozrejmil sťažovateľovi už v uznesení sp. zn. 3 T 46/2010 z 9. júla 2010, ktorým rozhodol   o jeho žiadosti   o prepustenie   z väzby z toho   istého   dňa,   v spojení   s uznesením krajského   súdu   z 20.   júla   2010.   Uviedol   v ňom: „Je   síce   pravdou,   že   krajský   súd v odôvodnení   uznesenia   sp. zn.   4 Tos 39/2010   zo   dňa   2. 6. 2010   prvostupňovému   súdu vytkol,   že   pri   predbežnom   prejednaní   obžaloby   nerozhodol   v zmysle   § 244   ods. 5 Tr. poriadku o ďalšom trvaní väzby a nariadil mu, aby doplňujúcim uznesením tak urobil, avšak na druhej strane skutočnosť je taká, že Okresný súd Košice-okolie na neverejnom zasadnutí konanom 21. 4. 2010 bezprostredne po odročení verejného zasadnutia, ktoré sa malo vykonať za účelom predbežného prejednania obžaloby rozhodol uznesením sp. zn. 3 T 456/2010   zo   dňa   21. 4. 2010   podľa   § 238   ods. 3   Tr. poriadku   o ponechaní obžalovaného   D.   T.   vo   väzbe   a nakoľko   ustanovenie   § 244   ods. 5   Tr. poriadku   bolo novelizáciou   Trestného   poriadku   zákonom   č. 5/2009   Z. z.   zrušené   s účinnosťou od 1. 2. 2009, prvostupňový súd nemohol tento pokyn krajského súdu vykonať.“

Krajský súd preto pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu   sp. zn.   3 T 46/2010   zo   6.   septembra   2010,   ktorým   bola   zamietnutá   jeho   žiadosť o prepustenie z väzby z 20. augusta 2010, postupoval podľa názoru ústavného súdu správne, keď sa plne stotožnil s názorom okresného súdu, že námietky sťažovateľa o porušení jeho procesných práv nie sú dôvodné, keďže o jeho ďalšom trvaní väzby po podaní obžaloby bolo rozhodnuté uznesením okresného súdu sp. zn. 3 T 46/2010 z 21. apríla 2010.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že vo vzťahu k tej časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojich označených práv uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tos 66/2010   z 22.   septembra 2010,   existujú dôvody   na jej odmietnutie   pre jej zjavnú neopodstatnenosť, a z tohto dôvodu ju pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

2. K námietke porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva čl. 6 ods. 1 dohovoru prípismi okresného súdu z 3. augusta 2010 a 13. septembra 2010

Sťažovateľ podaním označeným ako „Sťažnosť pre porušenie zákona“ z 26. júla 2010 namietal   na   okresnom   súde   neodôvodnenosť   trvania   jeho   väzby   (založenej na neexistencii   rozhodnutia   o ďalšom   trvaní   väzby   po   podaní   obžaloby   (bližšie   pozri odôvodnenie   v časti   II   bod   1.2   tohto   uznesenia)   a z tohto   dôvodu   žiadal   o prepustenie z väzby. Ďalším podaním označeným ako „Vyjadrenie“ z 12. augusta 2010 opäť namietal neodôvodnenosť   trvania   väzby   a žiadal,   aby   sa   okresný   súd   riadne   zaoberal   jeho „Sťažnosťou pre porušenie zákona“ z 26. júla 2010. Následne na to bolo okresnému súdu 20.   augusta   2010   doručené   ďalšie   podanie   sťažovateľa   obsahovo   totožné s predchádzajúcimi dvomi podaniami označené ako „Sťažnosť pre porušenie zákona“.

Na podanie sťažovateľa z 26. júla 2010 reagoval okresný súd prípisom z 3. augusta 2010, v ktorom uviedol:

„V predmetnej veci v súvislosti s Vaším listom zo dňa 26. 7. 2010, ktorým namietate, že pred súdom nebolo rozhodnuté o ďalšom trvaní väzby, v dôsledku čoho boli porušené Vaše procesné a ústavné práva, z ktorého dôvodu žiadate o okamžité prepustenie z väzby, uvádzam nasledovné:

Na verejnom zasadnutí dňa 21. 4. 2010 súd uznesením sp. zn. 3 T 46/2010 zo dňa 21. 4. 2010 podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku rozhodol o Vašom ponechaní vo väzbe z dôvodu, že dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a/ Trestného poriadku naďalej trvajú. Uvedené   uznesenie   Vám   bolo   doručené   dňa   27. 4. 2010.   Podanú   sťažnosť   proti tomuto uzneseniu Krajský súd v Košiciach svojím uznesením sp. zn. 4 Tos 33/2010 zo dňa 12. 5. 2010 zamietal.

Nie je teda pravdou, že súd po podaní obžaloby 31. 3. 2010 o ďalšom trvaní Vašej väzby doposiaľ nerozhodol.

Dňa 30. 6. 2010 bola súdu doručená žiadosť o prepustenie z väzby, ktorú ste podali prostredníctvom svojej obhajkyne, a to z dôvodu nerozhodnutia o ďalšom trvaní väzby. O tejto žiadosti rozhodol Okresný súk Košice-okolie dňa 9. 7. 2010 uznesením sp. zn. 3 T 46/2010 zo dňa 9. 7. 2010 tak, že ju zamietol. Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 4 Tos 53/2010   sťažnosť   podanú   vo   Vašom   mene   ustanovenou   obhajkyňou   proti   tomuto uzneseniu zamietol.

Podľa   § 79   ods. 3   Trestného   poriadku   obvinený   má   právo   kedykoľvek   žiadať o prepustenie   na slobodu.   Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie, predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi pre prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti sa musí bez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné dôvody,   opakovať   až   po   uplynutí   tridsiatich   dní   odo   dňa,   keď   rozhodnutie   o jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.

Nakoľko   súd   Vašu   žiadosť   o prepustenie   z väzby   zo   dňa   30. 6. 2010   podanú prostredníctvom   ustanovenej   obhajkyne   zamietol   s právoplatnosťou   dňa   20. 7. 2010 a v podaní Vami označenom ako sťažnosť pre porušenie zákona zo dňa 26. 7. 2010, žiadate o prepustenie z väzby z toho istého dôvodu ako v žiadosti zo dňa 30. 6. 2010, súd vzhľadom na   neuplynutie   30-dňovej   lehoty   od   právoplatnosti   uznesenia   o zamietnutí   Vašej predchádzajúcej   žiadosti   o prepustenie   z väzby   o Vašom   podaní   zo   dňa   26. 7. 2010 označenom ako sťažnosť pre porušenie zákona, ktoré súd podľa jeho obsahu vyhodnotil ako žiadosť o prepustenie z väzby nerozhodoval.“

Druhé   podanie   sťažovateľa   z 12.   augusta   2010,   v ktorom   sťažovateľ   vyjadril nesúhlas s prípisom okresného súdu z 3. augusta 2010 a požiadal ho, aby riadne preskúmal a rozhodol   o jeho „Sťažnosti   pre   porušenie   zákona“ z 26.   júla   2010, bolo   vybavené prípisom okresného súdu z 13. septembra 2010, v ktorom bolo sťažovateľovi oznámené, že „inštitút sťažnosti pre porušenie zákona v Trestnom poriadku nie je zakotvený. Preto súd Vaše podanie označené ako sťažnosť pre porušenie zákona vyhodnotil podľa ich obsahu a rozhodoval v zmysle platného Trestného poriadku.“.

V tejto   súvislosti   je   potrebné   poznamenať,   že   obe   podania   doručil   sťažovateľ okresnému súdu ešte predtým (26. júla 2010 a 12. augusta 2010), než uplynula lehota 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa rozhodlo o jeho predchádzajúcej žiadosti o prepustenie z väzby (20. júl 2010).

Sťažovateľ vznáša výhrady proti postupu okresného súdu namietajúc, že namiesto toho,   aby konal   a   rozhodol „o jeho   procesných   návrhoch   (aj   keby   nesprávnych   či nedôvodných), ktoré boli akokoľvek označené, ale z ktorých obsahovo vyplývali žiadosti o prepustenie z väzby“, na tieto mu iba odpovedal prípismi.

Podľa   § 79   ods. 3   Trestného   poriadku   obvinený   má   právo   kedykoľvek   žiadať o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie, predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi pre prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti sa musí bez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné dôvody,   opakovať   až   po   uplynutí   tridsiatich   dní   odo   dňa,   keď   rozhodnutie   o   jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.

Okresný súd, ktorého postup pri vybavení podaní z 26. júla 2010 a 12. augusta 2010 sťažovateľ   namieta,   po   oboznámení sa   s obsahom   podania   sťažovateľa   z 26.   júla 2010 dospel   k   záveru,   že   ide   o žiadosť   o   prepustenie   z väzby   a že   táto   neobsahuje   nové skutočnosti, ktoré by umožňovali v zmysle § 79 ods. 3 Trestného poriadku rozhodnúť pred uplynutím   zákonom   ustanovenej   30-dňovej   lehoty   od   právoplatnosti   rozhodnutia   o jeho predchádzajúcej   žiadosti   o prepustenie   z väzby.   Vzhľadom   na   nesplnenie   procesných podmienok   preto   o tejto   žiadosti   nerozhodoval   a vyrozumel   sťažovateľa   prípisom z 3. augusta 2010, tak ako už bolo uvedené. Takýto záver, ktorý všeobecný (okresný) súd urobil, nemožno vzhľadom na okolnosti daného prípadu považovať za arbitrárny či dokonca svojvoľný, ktorý by vyžadoval ústavno-súdnu korekciu.

Právo obvineného žiadať o prepustenie z väzby nie je neobmedzeným a absolútnym právom obvineného. Aj judikatúra štrasburských orgánov ochrany práva pripúšťa zákonné obmedzenie   opätovného   podávania   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   tou   istou   osobou uplynutím   určitého   času   od   predchádzajúceho   rozhodnutia   súdu.   Za   primeraný   časový interval   medzi   dvoma   preskúmaniami   v   prípade   väzby   vo   veci   Bezicheri   c. Taliansko (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 25. októbra 1989, Annuaire, č. 164) súd hodnotil   jednomesačný   interval.   S   uvedeným   korešponduje   aj   právna   úprava   Trestného poriadku, ktorá viaže novú žiadosť o prepustenie z väzby na uplynutie 30-dňovej lehoty od právoplatnosti zamietajúceho rozhodnutia o predchádzajúcej žiadosti.   Pred uplynutím lehoty 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia (uznesenie krajského súdu z 20. júla 2010), ktorým   bola   jeho   žiadosť   o   prepustenie   z   väzby   naposledy   zamietnutá,   okresný   súd nerozhodoval, pretože neobsahovala nové skutočnosti.

Prípis   okresného   súdu   z 3.   augusta   2010   bol   sťažovateľovi   doručený   11. augusta 2010 a sťažovateľ 13. augusta 2010 adresoval okresnému súdu ďalšie podanie označené ako „Vyjadrenie“, v ktorom   opäť   namietal   neodôvodnenosť   trvania   väzby   (založenú na neexistencii   rozhodnutia   súdu   o jeho   väzbe po   podaní   obžaloby)   a v ktorom   vyjadril nesúhlas so spôsobom vybavenia jeho „Sťažnosti pre porušenie zákona“ z 26. júla 2010 a trval   na   svojom   podaní   z 26.   júla   2010.   Keďže   v Trestnom   poriadkom   účinnom od 1. januára 2006 už neexistuje inštitút sťažnosti pre porušenie zákona, tak ako to bolo v Trestnom poriadku účinnom do 31. decembra 2005 v sedemnástej hlave v § 266 až § 276, okresný súd postupoval správne, keď vyrozumel sťažovateľa v tom zmysle, ako už bolo citované   (teda,   že   pre   neexistenciu   takéhoto   inštitútu   v platnom   Trestnom   poriadku nemožno o ňom konať a rozhodovať). Preto opätovne vzhľadom na nesplnenie procesných podmienok ustanovených v § 79 ods. 3 Trestného poriadku nebolo dôvodné, aby okresný súd   vydal   rozhodnutie,   a   ani   neprichádzal   do   úvahy   iný   postup,   než   vyrozumenie sťažovateľa prípisom z 13. septembra 2010.

O ďalšom   podaní   sťažovateľa   doručenom   okresnému   súdu   20.   augusta   2010 označenom   taktiež   ako „Sťažnosť   pre   porušenie   zákona“, v ktorom   opäť   žiadal o prepustenie   z väzby   z tých   istých   dôvodov,   ktoré   bolo   okresnému   súdu   doručené   už po uplynutí 30-dňovej   lehoty   podľa   § 79   ods. 3   Trestného   poriadku,   okresný   súd   konal a rozhodol uznesením sp. zn. 3 T 46/2010 zo 6. septembra 2010 (bližšie pozri odôvodnenie v časti II bode 1.2 tohto uznesenia).

Ústavný   súd   je   preto   toho   názoru,   že   v danom   prípade   okresný   súd   v súvislosti s podaniami sťažovateľa z 26. júla 2010 a 13. augusta 2010 postupoval procesne správne, keď   ich   vybavil   prípismi,   pričom   niet   žiadnej   vzájomnej   príčinnej súvislosti   medzi označenými   prípismi   okresného   súdu   a namietaným   porušením   v sťažnosti   označených práv.   Vzhľadom   na uvedené   ústavný súd sťažnosť   aj v tejto   časti   odmietol   ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu stratilo už opodstatnenie, aby ústavný   súd   rozhodoval   o ďalších   požiadavkách   sťažovateľa   uplatnených   v petite   jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2011