znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 146/2010-44

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   9.   novembra   2010 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   a sudcu Ladislava Orosza o sťažnosti S. Š., D., zastúpeného advokátom JUDr. J. T., P., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Okresného súdu   Prešov   v konaní vedenom   pod sp. zn. 31 T 7/2009 v súvislosti s nedodržaním požiadavky neodkladnosti a urýchleného rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 18. septembra 2009, za účasti Okresného súdu Prešov, takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva S. Š. podľa   čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného   súdu   Prešov   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   31 T 7/2009   v súvislosti s nedodržaním   požiadavky   neodkladnosti   a   urýchleného   rozhodovania   o jeho   žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 18. septembra 2009   p o r u š e n é   b o l i.

2 Okresný súd Prešov   j e   p o v i n n ý   uhradiť S. Š. trovy   konania v sume 238,75 € (slovom dvestotridsaťosem eur a sedemdesiatpäť centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. T., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č. k. IV. ÚS 146/2010-24   z 1.   apríla   2010   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť S. Š. (ďalej len „sťažovateľ“) v časti, v ktorej namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl. 17   ods. 2   a 5   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   31 T 7/2009   v súvislosti   s nedodržaním   požiadavky neodkladnosti a urýchleného rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 18. septembra 2009 (ďalej aj „žiadosť o prepustenie z väzby“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Dňa   18.   septembra   2009   som   podal   žiadosť   o prepustenie   z väzby,   ktorú   som adresoval   Okresnému   súdu   v Prešove,   žiadosť   bola   pridelená   sudcovi   pre   prípravné konanie, ktorý viedol môj spis sp. zn. 0 Tp/39/2009. O tejto žiadosti doposiaľ nebolo súdom rozhodnuté...   Postupom   Okresného   súdu   v Prešove   bolo   porušené   moje   ústavné   právo na osobnú   slobodu.   Súd   nerozhodol   v primeranej   lehote   o mojej   žiadosti   o prepustenie z väzby.

Okresný   súd   v Prešove   porušil   moje   ústavné   právo   tým,   že   o mojej   žiadosti nerozhodoval neodkladne...

V mojom konkrétnom prípade sa o mojej žiadosti rozhoduje už temer dva mesiace, a preto nemožno túto dobu vybavovania žiadosti považovať za primeranú.“

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   nálezom   rozhodol,   že okresný súd porušil   jeho označené základné práva, priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € a prikázal okresnému súdu   prepustiť ho ihneď na slobodu. Zároveň   si uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia.

Na   výzvu   ústavného   súdu   sa   okresný   súd   vyjadril   k sťažnosti   podaním   sp. zn. 1 Spr 0 1622/2009 z 23. júla 2010, v ktorom uviedol:

„V predmetnej veci boli zo strany tunajšieho súdu zaslané ústavnému súdu písomné vyjadrenia,   na   ktorých   v   celom   rozsahu   zotrvávame.   Vo   veci   samej   bolo   medzičasom rozhodnuté   rozsudkom   zo   dňa   13. 4. 2010,   ktorým   bol   obžalovaný   uznaný   vinným zo spáchania skutkov kladených mu za vinu a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní šiestich rokov so zaradením pre jeho výkon do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Zároveň bol obžalovaný prepustený z väzby na slobodu a to dňa 2. 5. 2010, kedy uplynula maximálna dĺžka väzby obžalovaného.

Dňa 22. 10. 2009 bola pridelená trestná vec obvineného Š. do senátu 31 T s tým, že už dňa 27. 10. 2009 bol vo veci vytýčený termín verejného zasadnutia na deň 9. 11. 2009, teda prednostne a urýchlene, keďže úkon bol urobený tretí pracovný deň od pridelenia veci. Dňa 29. 10. 2009 ospravedlnil JUDr. T., obhajca obvineného, svoju neúčasť na verejnom zasadnutí, na ktorom sa malo rozhodnúť aj o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu,   a   len   z   tohto   jediného   dôvodu   bolo   verejné   zasadnutie   odročené   na   deň 18. 11. 2009, na ktorom súd rozhodol aj o zamietnutí žiadosti obvineného o prepustenie z väzby   na   slobodu.   Ešte   dňa   30. 10. 2009,   práve   z   dôvodu   zabezpečenia   obhajcu a zabránenia ďalším prieťahom v konaní, bol obvinenému ustanovený náhradný obhajca. Je potrebné zdôrazniť, že termíny verejných zasadnutí nariadila predsedníčka senátu prednostne a urýchlene, pričom v tom čase konala a rozhodovala aj v iných väzobných veciach. Prieťah od 9. 11. 2009 do 18. 11. 2009 bol jednoznačne spôsobený neprítomnosťou obhajcu obvineného. Spis mal v tom čase rozsah cca 400 strán, pričom pre rozhodnutie vo veci   bolo   potrebné   tento   naštudovať   pre   posúdenie   materiálnych   dôvodov   väzby. V danom   prípade   išlo   o   povinnú   obhajobu,   z ktorého   dôvodu   nebolo   možné   konať   bez prítomnosti   obhajcu.   Navyše   v   prípade,   ak   by   súd   schválil   dohodu   o   vine   a   treste, obvinenému   by   bol   ihneď   nariadený   výkon   trestu   odňatia   slobody   v   trvaní   5   rokov. Uzatvorenie dohody o vine a treste pritom inicioval práve obvinený prostredníctvom svojho obhajcu, ktorí teraz namietajú porušenie práva na osobnú slobodu. V priebehu ďalšieho konania si obžalovaný zvolil a odvolal spolu troch obhajcov.“

Ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľa   na   zaujatie   stanoviska k vyjadreniu   okresného   súdu.   Obsahom   jeho   stanoviska   z 9.   augusta   2010   bolo   okrem súhlasu   sťažovateľa   s upustením   od   verejného   pojednávania   v konaní   o jeho   sťažnosti aj toto vyjadrenie:

„K námietke Okresného súdu v Prešove, že prieťahy v konaní od 9. novembra 2009 do 18. novembra 2009 spôsobil môj obhajca, uvádzam, že s tým nemôžem súhlasiť. Môj obhajca sa riadne a včas ospravedlnil z verejného zasadnutia vytýčeného na 9. novembra 2009,   a   to   podaním   na   súd   už   29.   októbra   2009.   Bolo   by   porušením   môjho   práva na obhajobu,   ak   by   som   nemohol   mať   na   verejnom   zasadnutí   svojho   obhajcu.   Ja   som nezadal   žiadnu   príčinu   súdu,   aby   o mojej   žiadosti   o prepustenie   z väzby   na   slobodu rozhodoval po tak dlhú dobu.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   namieta,   že   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom   pod   sp. zn. 31 T 7/2009 o jeho žiadosti o prepustenie z väzby došlo k porušeniu jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

V zmysle § 2 ods. 6 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súdy sú povinné vybavovať väzobné veci prednostne a urýchlene.

Požiadavku neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby ustanovuje výslovne § 79 ods. 3 Trestného poriadku, podľa ktorého má obvinený právo kedykoľvek žiadať   o   prepustenie   na   slobodu.   Ak   v   prípravnom   konaní   prokurátor   takej   žiadosti nevyhovie, predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi   pre   prípravné   konanie,   o   čom   upovedomí   obvineného   a   jeho obhajcu.   O   takej žiadosti   sa   musí   bez   meškania   rozhodnúť.   Ak   sa   žiadosť   zamietla,   môže   ju   obvinený, ak v nej   neuvedie   iné   dôvody,   opakovať   až   po   uplynutí   tridsiatich   dní   odo   dňa,   keď rozhodnutie o jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.

V citovaných ustanoveniach týkajúcich sa základného práva na osobnú slobodu je obsiahnuté aj právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol   o zákonnosti   väzby   a nariadil   prepustenie,   ak   je   táto   nezákonná   (obdobne napr. III. ÚS 7/00).   Ústavný   súd   v prípadoch,   v ktorých   sa   zaoberal   požiadavkou urýchlenosti   rozhodovania   o žiadosti   o prepustenie   z väzby,   judikoval,   že   aj   keď   sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú požiadavke rýchlosti (obdobne napr. III. ÚS 7/00, I. ÚS 18/03). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto   požiadavke   preto   spravidla   nemôže   zodpovedať   lehota   konania   presahujúca na jednom   stupni   súdu   dobu   jedného   mesiaca   a ani   nečinnosť   trvajúca   týždne (m. m. III. ÚS 255/03, IV. ÚS 253/05, III. ÚS 345/06).

Zo   súvisiaceho   súdneho   spisu   (vyžiadaných   fotokópií   jeho   časti)   vyplýva,   že sťažovateľ podal 18. septembra 2009 na Okresnej prokuratúre Prešov (ďalej len „okresná prokuratúra“)   žiadosť   o prepustenie   z väzby   na   slobodu.   Keďže   prokurátor   predmetnej žiadosti nevyhovel, predložil ju 29. septembra 2009 okresnému súdu. Sudca pre prípravné konanie   13.   októbra   2009   nariadil   výsluch   sťažovateľa   na   22.   október   2009,   keď   bol aj vypočutý, avšak o žiadosti o prepustenie z väzby nerozhodol, pretože tým istým dňom prestal byť zákonným sudcom v predmetnej veci, pretože okresnému súdu bol podaný návrh na schválenie dohody o vine a treste. Zákonná sudkyňa 27. októbra 2009 nariadila termín verejného   zasadnutia   v konaní o dohode   o vine   a treste   a zároveň   na rozhodnutie   o jeho sťažnosti   o prepustenie z väzby na 9. november 2009.   Z nariadeného termínu verejného zasadnutia   sa   však   obhajca   sťažovateľa   ospravedlnil   pre   kolíziu   termínov   pojednávaní a požiadal   o jeho   odročenie.   Zákonná   sudkyňa   preto   nariadila   nový   termín   verejného zasadnutia na 18. november 2009 a zároveň sťažovateľovi ustanovila náhradného obhajcu. Dňa   18.   novembra   2009   bola   žiadosť   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   zamietnutá. Predmetné   uznesenie   okresného   súdu   bolo   sťažovateľovi   doručené   26.   novembra   2009 a jeho obhajcovi 1. decembra 2009.

Ústavný súd v súlade so svojou stabilnou judikatúrou (napr. II. ÚS 96/08) pripomína, že do lehoty rozhodovania okresným súdom o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby nezahrnul dobu rozhodovania na okresnej prokuratúre, t. j. dobu od 18. septembra 2009, keď sťažovateľ podal okresnej prokuratúre žiadosť, do 29. septembra 2009, keď okresná prokuratúra doručila túto žiadosť okresnému súdu. Ústavný súd konštatuje, že nemožno na ťarchu okresného súdu pričítať lehotu, počas ktorej bola žiadosť sťažovateľa vo výlučnej dispozícii okresnej prokuratúry.

Ústavný súd konštatuje, že od predloženia žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na   slobodu   (29.   september   2009)   po   doručenie   zamietajúceho   uznesenia   sťažovateľovi (26. november 2009), resp. jeho obhajcovi (1. december 2009) uplynula doba 59 dní. Táto doba   zahŕňala   predloženie   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu   okresnému   súdu, výsluch   sťažovateľa,   rozhodnutie   okresného   súdu,   písomné   vyhotovenie   a   expedovanie rozhodnutia, ako aj jeho následné doručenie sťažovateľovi a jeho obhajcovi.

Sám   sťažovateľ   však   oddialil   rozhodnutie   o svojej   žiadosti   o prepustenie   z väzby na slobodu, pretože jeho obhajca požiadal okresný súd o odročenie nariadeného termínu verejného zasadnutia (pre kolíziu termínov), čomu okresný súd z dôvodu zachovania práv sťažovateľa na obhajobu vyhovel a nariadil iný termín. Aby sa okresný súd vyhol ďalším eventuálnym prieťahom, ustanovil sťažovateľovi náhradného obhajcu.

Napriek uvedenému však ústavný súd dospel k záveru, že postup okresného súdu v namietanom   konaní   nespĺňal   požiadavku   neodkladnosti   a urýchlenosti   rozhodovania o žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   tak,   ako   vyplývajú   z Trestného   poriadku,   ako aj zostabilizovanej   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   a   z konštantnej   (už citovanej)   judikatúry   ústavného súdu,   pretože   rozhodovanie o žiadosti   trvalo   okresnému súdu viac ako 8 týždňov (59 dní).

S   ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   okresný   súd   pri   rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby z 18. septembra 2009 porušil svojím postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 31 T 7/2009 jeho základné právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, pretože lehotu, v ktorej o žiadosti rozhodol, je potrebné hodnotiť ako   neprimerane   dlhú   a   nezlučiteľnú   s obsahom   sťažovateľom   označeného   základného práva.

Ústavný   súd   preto   vyslovil,   že   okresný   súd   svojím   postupom   v konaní vedenom pod sp. zn. 31 T 7/2009 porušil základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   § 56   ods. 5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €, pretože   zdĺhavosť   rozhodovania   okresného   súdu   o jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby na slobodu považuje za vážny zásah do jeho základného práva na osobnú slobodu.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   všetky   okolnosti   prípadu,   nie   v nepodstatnej   miere aj s prihliadnutím na to, že aj samotný sťažovateľ, resp. jeho obhajca, spôsobili predĺženie rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, považuje pre sťažovateľa za dostatočnú satisfakciu vyslovenie porušenia jeho označeného základného práva, a preto nevyhovel jeho návrhu a nepriznal mu finančné zadosťučinenie.

V súvislosti s požiadavkou sťažovateľa, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu prepustiť ho z väzby na slobodu, ústavný súd uvádza, že zo súvisiaceho spisového materiálu vyplýva, že sťažovateľ bol 2. mája 2010 prepustený z väzby na slobodu. Z tohto dôvodu sa rozhodovanie o tejto časti návrhu sťažovateľa stalo bezpredmetným. Navyše, vyslovenie porušenia   označeného   základného   práva   v spojitosti   s nedodržaním   požiadavky neodkladnosti a urýchleného rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby nezakladá právo sťažovateľa byť prepustený z väzby na slobodu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym zastupovaním advokátom JUDr. J. T., ktoré si advokát vyčíslil a uplatnil v sume 238,75 €.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov konania sťažovateľa je nižšia ako suma vypočítaná   ústavným   súdom   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) a neodporuje tejto vyhláške, a preto   ústavný   súd   priznal   právnemu   zástupcovi   náhradu   trov   právneho   zastupovania sťažovateľa v požadovanej sume.

Priznanú náhradu trov právneho zastupovania je okresný súd povinný zaplatiť na účet   právneho   zástupcu   sťažovateľa   (§ 31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom   na   čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2010