znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 146/08-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., so sídlom B., zastúpenej konateľom Ing. P. Š., právne zastúpenej advokátkou JUDr. R. F., Š., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 56/2007 z 28. novembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. apríla 2008 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., so sídlom B., zastúpenej konateľom Ing. P. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), právne zastúpenej advokátkou JUDr. R. F., Š., ktorou namieta porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a čl. 48 ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obo 56/2007 z 28. novembra 2007 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   najvyšší   súd   ako   odvolací   súd   napadnutým rozsudkom potvrdil   rozsudok   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 23 Cb 94/01-26 zo 17. januára 2007 a sťažovateľa ako žalovaného zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania v sume 128 856 Sk.

V odvolaní proti označenému rozsudku krajského súdu sťažovateľ „predovšetkým namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je zmätočné, nezrozumiteľné, rozporuplné, nedostatočne odôvodnené, tak v merite veci, ako aj pri rozhodovaní o úrokoch z omeškania (príslušenstve   k žalovanej   pohľadávke)   a   trovách   konania.   Takýmto   postupom   súdu   sa sťažovateľovi ako účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom a nedostatkom riadneho odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sa porušilo aj ústavné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie“.

Sťažovateľ opiera svoju sťažnosť o túto argumentáciu:«... Odvolací súd - porušovateľ, vytýčil na deň 28. 11. 2007 odvolacie pojednávanie. Vtedajší   štatutárny   zástupca   sťažovateľa   -   Ing.   M.   L.,   ako   osoba   oprávnená   a povinná sťažovateľa zastupovať vo všetkých právnych veciach, konať v jeho mene a vykonávať jeho vôľu, sa však v čase konania odvolacieho pojednávania zdržiaval na služobnej ceste v Číne. Z   tohto   dôvodu   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   v   dostatočnom   časovou   predstihu ospravedlnila neúčasť sťažovateľa na pojednávaní a dovolila si porušovateľa požiadať o odročenie pojednávania na iný termín z dôvodu, že sťažovateľ ako účastník konania trvá na svojej   účasti   na   pojednávaní   a   má   záujem   sa   vyjadriť   k prejednávanej   veci   osobne.   Z uvedeného dôvodu, prihliadnuc na hospodárnosť konania a nenavyšovanie jeho trov, svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnila aj právna zástupkyňa sťažovateľa.

Napriek   vyššie   uvedenej   ospravedlnenej   neúčasti   na   pojednávaní   a   žiadosti o odročenie   pojednávania   na   iný   termín,   porušovateľ   otvoril   odvolacie   pojednávania a v merite   veci   rozhodol   rozsudkom,   doručeným   sťažovateľovi   cestou   jeho   právnej zástupkyne dňa 14. 02. 2008.

Svoj   procesný   postup,   ktorým   sťažovateľovi   odňal   možnosť   konať   pred   súdom, porušovateľ odôvodnil tým, že „prítomnosť štatutárneho zástupcu žalovaného v odvolacom konaní   nebola   dôvodná   a   neprítomnosťou   štatutárneho   zástupcu   žalovaného   nebola žalovanému odňatá možnosť konať pred súdom“.

Vo veci samej porušovateľ na základe podaného odvolania, v ktorom odvolateľ - sťažovateľ namietal predovšetkým popri nesprávnom právnom posúdení veci aj zmätočnosť a   nepreskúmateľnosť   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa,   rozhodol   tak,   že   napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil. V časti odôvodnenia týkajúcej sa úvah, ktorými sa odvolací súd - porušovateľ spravoval, čo považoval za preukázané, ako sa vysporiadal s relevantnými námietkami nezákonnosti a neústavnosti napadnutého rozhodnutia, rovnako možno rozsudok porušovateľa považovať za nepreskúmateľný, nedostatočne odôvodnený. Toto   rozhodnutie   porušovateľa   je   v   rozpore   s   požiadavkou   preskúmateľnosti a presvedčivosti súdnych rozhodnutí. Odôvodnenie rozsudku totiž musí obsahovať výklad opodstatnenosti,   pravdivosti,   zákonnosti   a   spravodlivosti   výroku   súdu   a   súd   sa   v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť dostatočne vysvetlený nielen s poukázaním na všetky skutočnosti z vykonaného dokazovania, ale tiež s poukázaním na právne závery, ktoré prijal. Účelom   odôvodnenia   rozsudku   predovšetkým   je   poukázať   na   správnosť   rozsudku a odôvodnenie   súčasne   musí   byť   aj   prostriedkom   kontroly   správnosti   postupu   súdu   pri vydávaní   rozhodnutia   v   konaní   o   jeho   preskúmaní   (odvolacím,   dovolacím,   prípadne Ústavným   súdom),   teda   musí   byť   preskúmateľné.   Tento   rozsudok   však   požiadavkám kladeným na rozhodnutie súdu nevyhovuje.

Porušovateľ   teda   odoprel   právo   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie a nerešpektoval jeho Ústavou SR garantované právo konať pred súdom, a to jednak svojím postupom, ktorým pojednával a rozhodol meritórne v jeho ospravedlnenej neprítomnosti a jednak   vydaným   rozhodnutím,   ktoré   nenapĺňa   zásadu   jeho   hodnovernosti a preskúmateľnosti,   nevzbudzuje   právnu   istotu   v   jeho   spravodlivosť,   ústavnosť a zákonnosť.»

Opierajúc sa o uvedené sťažovateľ tvrdí, že „Popísaným spôsobom porušovateľ - Najvyšší súd SR poprel ústavné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“, pričom „Uvedené porušenia základných práv a slobôd sťažovateľa spočívajú predovšetkým v tom, že:

1.) porušovateľ porušil právo sťažovateľa konať pred súdom, zamedzil mu vyjadriť sa   ústne   osobne   na   odvolacom   pojednávaní   a   ústne   prezentovať   v   odvolaní   uvedené skutočnosti.   Napriek   tomu,   že   sťažovateľ   sa   z   neúčasti   na   pojednávaní   riadne   a   včas, z vážnych   dôvodov   objektívnu   mu   účasť   na   pojednávaní   znemožňujúcich,   súd   bez   jeho prítomnosti   rozhodol,   nerešpektujúc   predovšetkým   jeho   právo   sa   k   veci   vyjadriť a nerešpektujúc zásadu ústnosti, zaužívanú v občianskom súdnom konaní.

2.) porušovateľ poprel právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, keď svoje rozhodnutie dostatočne presvedčivo neodôvodnil, neuviedol, akými úvahami sa pri svojom rozhodovaní spravoval a o aké zákonné ustanovenia sa oprel“.

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obo 56/2007 porušil právo obchodnej spoločnosti P. s. r. o., so sídlom B., zast. Ing. P. Š., konateľom na základe čl. 46 ods. 1 a 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ústavný súd SR rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2 Obo 56/2007 zo dňa 28. 11. 2007 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3.   Obchodnej   spoločnosti   P.   s.   r.   o.,   so   sídlom   B.,   zast.   Ing.   P.   Š.,   konateľom priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   25.711.828,80,-   Sk   spolu   so 17,6%ným ročným úrokom z tejto sumy od 03. 12. 2000 ku dňu podania tejto sťažnosti, ktorú mu je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Obchodnej   spoločnosti   P.   s.   r.   o.,   so   sídlom   B.,   zast.   Ing.   P.   Š.,   konateľom priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume   153.367,-   Sk   (slovom Stopäťdesiattritísíctristošesťdesiatsedem   Slovenských   korún),   a   to   za   2   úkony   právnej pomoci (príprava a prevzatie veci, spísanie sťažnosti; 1 úkon právnej pomoci: 64.250,- Sk + 190,- paušál hotových výdavkov + 19 % DPH), ktorú je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť jeho advokátovi JUDr. R. F., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ tiež žiada, aby mu bolo priznané „primerané finančné zadosťučinenie v sume 25.711.828,80,- Sk spolu so 17,6%ným ročným úrokom z tejto sumy od 03. 12. 2000 ku   dňu   podania   tejto   sťažnosti,   ktorá   suma   v   celosti   predstavuje   ujmu   sťažovateľa, spôsobenú konaním porušovateľa nielen pre prípad začatia núteného výkonu rozhodnutia zo strany   žalobcu   v konaní   pred   porušovateľom,   ale   je aj   vyčíslením   ujmy,   ktorá bola sťažovateľovi spôsobená a v dôsledku čoho nemal možnosť zúčastňovať sa vyhlásených súťaží   a   získavať   zákazky   spôsobom   a   v   rozsahu,   ako   pred   podaním   návrhu   zo   strany žalobcu o zaplatenie žalovanej istiny“.

Súčasťou sťažnosti je aj návrh na vydanie dočasného opatrenia podľa § 52 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   ktorým   by   ústavný   súd   odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   proti   napadnutému   rozsudku   bolo   podané   dovolanie, o ktorom ku dňu podania tejto sťažnosti nebolo ešte rozhodnuté.

Sťažovateľ žiada o anonymizáciu svojich osobných údajov.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   základných práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu z dvoch základných dôvodov:

1. Z dôvodu, že najvyšší súd „porušil právo sťažovateľa konať pred súdom, zamedzil mu vyjadriť sa ústne osobne na odvolacom pojednávaní a ústne prezentovať v odvolaní uvedené   skutočnosti.   Napriek   tomu,   že   sťažovateľ   sa   z neúčasti   na   pojednávaní   riadne a včas, z vážnych dôvodov objektívnu mu účasť na pojednávaní znemožňujúcich, súd bez jeho   prítomnosti   rozhodol,   nerešpektujúc   predovšetkým   jeho   právo   sa   k   veci   vyjadriť a nerešpektujúc zásadu ústnosti, zaužívanú v občianskom súdnom konaní“.

2.   Z dôvodu   nepreskúmateľnosti   a nepresvedčivosti   napadnutého   rozsudku,   keďže najvyšší súd „poprel právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, keď svoje rozhodnutie dostatočne presvedčivo neodôvodnil, neuviedol, akými úvahami sa pri svojom rozhodovaní spravoval a o aké zákonné ustanovenia sa oprel“.

1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa odňatím možnosti konať pred súdom

Z už   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany základných   práv   a slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a ústavný   súd,   pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   princíp   subsidiarity   právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická   osoba,   ktorá   namieta   porušenie   svojho   základného   práva,   musí   rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý kompetenčne predchádza   pred   uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   (podobne   II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) dovolanie je prípustné   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ak...   f)   účastníkovi   konania   sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Z citovaného   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   vyplýva,   že   námietka odňatia   možnosti   konania   pred   súdom   je   uplatniteľná   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho   súdu,   t.   j.   ak   účastník   konania   pred   všeobecným   súdom   túto   námietku v dovolaní uplatní, musí o nej dovolací súd rozhodnúť.

Z uvedeného   vyplýva,   že   vo   vzťahu   k námietke   sťažovateľa,   podľa   ktorej   mu najvyšší   súd   ako   odvolací   súd   odňal   možnosť   konať   pred   súdom,   mal   sťažovateľ k dispozícii   mimoriadny opravný prostriedok,   o ktorom   je oprávnený a zároveň povinný rozhodnúť najvyšší súd ako dovolací súd, pričom z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ túto možnosť aj využil.

Právomoc najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu rozhodnúť o námietke sťažovateľa založenej   na   argumentácii,   že   mu   bola   odvolacím   súdom   odňatá   možnosť   konať   pred súdom,   uplatnenej   aj   v sťažnosti   adresovanej   ústavnému   súdu,   vzhľadom   na   princíp subsidiarity   vylučuje,   aby   o nej   rozhodoval   ústavný   súd,   a preto   vo   vzťahu   k tomuto sťažnostnému   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   pri   predbežnom   prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   poukazuje,   že   ak   by   akceptoval   sťažnostnú námietku sťažovateľa vznikol by ústavne neakceptovateľný stav, keď by o rovnakej veci rozhodovali paralelne dva orgány súdneho typu.

2. K namietanému porušeniu označených práv z dôvodu nepreskúmateľnosti a nepresvedčivosti napadnutého rozsudku

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti   komu   smeruje,   akého   rozhodnutia   sa   navrhovateľ   domáha,   odôvodnenie   návrhu a navrhované dôkazy.

Podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa sťažovateľa porušili.

Zo vzájomnej väzby medzi citovanými ustanoveniami zákona o ústavnom súde [§ 20 ods. 1 a § 50 ods. 1 písm. a)] vyplýva, že sťažovateľ musí označiť základné práva a slobody, vyslovenia   porušenia   ktorých   sa   domáha, nielen   označením   príslušných   článkov   ústavy alebo kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, ale musí ich konkretizovať aj skutkovo (m. m. IV. ÚS 124/08), t. j. uviesť z akých dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu, a navrhnúť v tejto súvislosti dôkazy.

Ako   vyplýva   z   citovaného   znenia   sťažnosti,   sťažovateľ   sa   v nej   obmedzil   na všeobecné   konštatovanie,   že „rozhodnutie   porušovateľa   je   v   rozpore   s   požiadavkou preskúmateľnosti   a presvedčivosti   súdnych   rozhodnutí“, resp.   že najvyšší   súd „poprel právo   sťažovateľa   na   spravodlivý   súdny   proces,   keď   svoje   rozhodnutie   dostatočne presvedčivo neodôvodnil, neuviedol, akými úvahami sa pri svojom rozhodovaní spravoval a o aké zákonné ustanovenia sa oprel“.

Argumentácia sťažovateľa sa teda zúžila iba na všeobecné konštatovanie, že jeho označené   práva   boli   porušené,   keďže   napadnutý   rozsudok   je   nepreskúmateľný a nepresvedčivý, bez zdôvodnenia, resp. poukázania na to, o čo opiera citované tvrdenie. Sťažovateľ v sťažnosti neuvádza žiadne konkrétne výhrady voči namietanému rozsudku, ktoré by bolo možné zo strany ústavného súdu posúdiť a prípadne im oponovať, a na tomto základe zhodnotiť, či sú (ne)opodstatnené.

Opierajúc sa   o uvedené   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   konštatoval, že sťažnosť sťažovateľa zastúpeného kvalifikovaným právnym zástupcom nie je vo vzťahu k sťažnostnému dôvodu založenému na tvrdení, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný a nepresvedčivý,   žiadnym   spôsobom   odôvodnená,   a nie je podložená žiadnymi dôkazmi navrhnutými sťažovateľom,   a preto   vo   vzťahu   k tomuto   sťažnostnému   dôvodu   sťažnosť odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   nesplnenia   zákonom predpísaných náležitostí.

V súvislosti s uvedeným záverom ústavný súd považoval za potrebné pripomenúť, že taký   rozsah   nedostatkov   zákonom   predpísaných   náležitostí,   aký   vyplýva   zo   sťažnosti sťažovateľa, nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej   jednoznačne   vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje   nedostatok   zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04).

Nad rámec uvedeného ústavný súd tiež uvádza, že odôvodnenie sťažnosti založené na   všeobecnom   tvrdení,   že   napadnutý   rozsudok   je   nepreskúmateľný   a nepresvedčivý, zakladá v súlade so stabilizovanou judikatúrou ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (m. m. I. ÚS 66/98, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05 atď.) aj dôvod   na   odmietnutie   sťažnosti   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti,   pretože   sťažnosť v predloženom znení neumožňuje, aby ústavný súd posúdil priamu príčinnú súvislosť medzi týmto tvrdením sťažovateľa a označenými právami, ku ktorých porušeniu malo v dôsledku tohto   tvrdenia   dôjsť,   a na   tomto   základe   dospel   k záveru,   že   sťažnosť   je   opodstatnená a prijal ju na ďalšie konanie. Navyše ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku priloženého k sťažnosti nenašiel také argumenty, ktoré by potvrdzovali všeobecné tvrdenia sťažovateľa a umožňovali dospieť k záveru, že napadnutým rozsudkom boli označené práva sťažovateľa porušené.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi   sťažovateľa   (návrh   na   vydanie   dočasného   opatrenia,   žiadosť   o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2008