znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 146/07-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2007 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. G. O., T., zastúpenej advokátom JUDr. M. K., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9 Co 63/2006 z 11. júla 2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. G. O. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. novembra 2006 doručená sťažnosť Mgr. G. O., T. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M. K., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 63/2006 z 11. júla 2006.

Vo svojej sťažnosti sťažovateľka uviedla, že Okresný súd Trnava (ďalej len „okresný súd“) v právnej veci PharmDr. M. R., R. (ďalej len „navrhovateľka“), proti Ing. Ľ. R., R. (ďalej len „odporca v 1. rade“), sťažovateľke - odporkyni v 2. rade, Ing. M. S., Ž. (ďalej len „odporca v 3. rade“), a I. S., Ž. (ďalej len „odporkyňa vo 4. rade“), o určenie neplatnosti zmluvy   o združení   a o určenie   vlastníckeho   práva,   rozsudkom   sp.   zn.   12 C 370/01 z 28. októbra   2003   určil,   že   zmluva   o združení   uzavretá   27. januára   1999,   eventuálne 28. januára 1999 medzi odporcami v 1., 2., 3. rade je neplatná. Zároveň okresný súd určil, že dostavaný polyfunkčný dom postavený na pozemku parc. č. 709/2 zapísaný na LV č. 5000   pre   katastrálne   územie   T.,   obec   T.,   patrí   do   bezpodielového   spoluvlastníctva navrhovateľky a odporcu v 1. rade v celosti.

Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd rozsudkom sp. zn. 9 Co 63/2006 z 11. júla 2006 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky „súdy oboch stupňov nesprávne zhodnotili skutkový stav a z uvedeného dôvodu následne aj nesprávne aplikovali právne normy a že rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci a zároveň trpia takou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej“.

Sťažovateľka sa nestotožňuje s uvedenými rozhodnutiami obidvoch súdov a tvrdí, že v tejto   veci   došlo   k porušeniu   jej   základného   práva   na   spravodlivé   prerokovanie   jej záležitosti pred nestranným súdom zaručeného v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Svoje   tvrdenia   sťažovateľka   zakladá   na   nasledovných   právnych   a vecných skutočnostiach.

Vo   februári   1994   sťažovateľka   vyhrala   konkurz   na   odkúpenie   pozemku   v T.   Na základe víťazstva vo verejnej súťaži 19. decembra 1995 uzatvorila ako budúci kupujúci s Mestom   T.   ako   budúcim   predávajúcim   zmluvu   o uzavretí   budúcej   kúpnej   zmluvy, predmetom ktorej mala byť budúca kúpa pozemku nachádzajúceho sa na... ulici v T., parc. č. 709/2 o výmere 145 m2, zastavaná plocha, zapísaného na LV č. 5000, kat. územie T. (ďalej len „pozemok“), a súčasne jej bolo udelené právo na výstavbu polyfunkčnej budovy na   predmetnom   pozemku.   Za   tým   účelom   sťažovateľka   objednala   zhotovenie   projektu polyfunkčnej budovy a 18. septembra 1997 ako stavebníčka získala právoplatné stavebné povolenie na výstavbu. Kúpnu cenu za pozemok sťažovateľka uhradila v plnom rozsahu v roku 2001.

Dňa 27. januára 1999, eventuálne 28. januára 1999 sťažovateľka spolu s odporcami v 1. a 3. rade uzavreli zmluvu o združení, ktorej účelom bolo vybudovanie polyfunkčného objektu na... ulici v T. na podnikateľské účely.

Sťažovateľka namieta, že navrhovateľka nebola účastníčkou zmluvy o združení ani podnikateľkou. Jej žalobu o určenie neplatnosti zmluvy o združení a o určenie vlastníckeho práva k polyfunkčnému objektu (do bezpodielového spoluvlastníctva s odporcom v 1. rade, keďže podľa tvrdenia navrhovateľky na výstavbu boli použité finančné prostriedky z ich bezpodielového   spoluvlastníctva)   sťažovateľka   považuje   za   účelovú,   vykonštruovanú a nedôvodnú. V konaní navrhovateľky, ktorá žalobou formálne žaluje svojho manžela, vidí sťažovateľka   zjavné   konanie   v zhode   a predstieranie   fiktívneho   sporu.   Podanie   takejto žaloby podľa sťažovateľky je v rozpore s § 39 Občianskeho zákonníka.

Sťažovateľka   ako   odporkyňa   v 2.   rade   v priebehu   konania   namietala   aktívnu legitimáciu   navrhovateľky   na   podanie   žaloby.   Podľa   jej   tvrdenia   navrhovateľka,   ktorá nebola   účastníčkou   zmluvy   o združení,   nepreukázala   ani   naliehavý   právny   záujem   na žiadanom   určení,   pretože   sporná   stavba   v čase   vzniku   nemohla   slúžiť   pre   výkon   jej povolania   a nemohla   tvoriť   bezpodielové   spoluvlastníctvo   manželov.   Podľa   názoru sťažovateľky žiadny právny predpis nedáva manželke živnostníka právo byť rovnocenným účastníkom podnikania manžela - živnostníka.

Preto   so   závermi,   ku   ktorým   dospel   odvolací   krajský   súd   v rozsudku   sp.   zn. 9 Co 63/2006   z   11.   júla   2006,   sťažovateľka   nesúhlasí   a jeho   právny   názor   pokladá   za nesprávny. Z uvedeného dôvodu sa sťažovateľka 26. januára 2007 obrátila na Generálnu prokuratúru   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“)   s podnetom   na preskúmanie   zákonnosti   postupu   a návrhom   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   proti označenému   rozsudku   krajského   súdu,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   a vykonateľnosť 26. septembra 2006.

V súvislosti s uvedeným sťažovateľka žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jej práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co 63/2006 z 11. júla 2006, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu sp. zn. 12 C 370/01 z 28. októbra 2003 o určenie neplatnosti zmluvy a o určenie vlastníckeho práva, tieto rozhodnutia zrušil, priznal jej finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia v zatiaľ nevyčíslenej sume.

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané nikým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nestranným   a nezávislým   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Z obsahu   sťažnosti   a z jej   petitu   vyplýva,   že   sťažovateľka   namieta   porušenie základných práv na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co 63/2006 z 11. júla 2006.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo   na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (IV. ÚS 233/04), inak povedané, právo na spravodlivý proces.   Avšak   obsah   tohto   práva   nedáva   účastníkovi   záruku,   že   súdny   spor   sa   skončí právoplatným rozhodnutím v jeho prospech.

Podľa   čl.   142   ústavy   súdy   rozhodujú   v občianskoprávnych   a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného   ústavného   vymedzenia   postavenia   kompetencií   všeobecných   súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie v občianskoprávnych veciach   patrí   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Ústavnému   súdu   preto   neprináleží rozhodovať o právach uplatňovaných prostredníctvom žalôb v občianskoprávnych sporoch, resp. v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy posudzovať správnosť skutkových a právnych   záverov   všeobecných   súdov   ohľadne   sporných   práv   a povinností   účastníkov súkromnoprávnych vzťahov.

Ústavný   súd   je   však   oprávnený   posúdiť,   či   spôsob   aplikácie   práva   všeobecným súdom   v konkrétnom   prípade   je   zlučiteľný   s ústavou,   t.   j.   aj   s   jej   ustanoveniami zaručujúcimi   základné   práva   a slobody,   porušenie   ktorých   sťažovateľka   v konaní   podľa čl. 127 ústavy namieta.

Pokiaľ   ide   o posudzovanie   skutkových   a právnych   záverov   všeobecného   súdu obsiahnutých   v jeho   rozhodnutí,   ústavný   súd   opakovane   vyslovil,   že   tieto   môžu   byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 159/06).

Sťažovateľka   tvrdí,   že   nesprávnym   zhodnotením   skutkového   stavu,   aplikáciou právnych   noriem   a právnymi názormi krajského súdu   ako odvolacieho súdu   uvedenými v jeho   rozsudku   sp.   zn.   9   Co   63/2006   z   11.   júla   2006   došlo   k porušeniu   jej   práva   na spravodlivé prejednanie jej záležitosti pred nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy.

Krajský   súd   výrok   svojho   rozsudku   sp.   zn.   9   Co   63/2006   z   11.   júla   2006, potvrdzujúci prvostupňový rozsudok okresného súdu sp. zn. 12 C 370/01 z 28. októbra 2003, ktorým určil, že zmluva o združení uzavretá 27. januára 1999, eventuálne 28. januára 1999   medzi   odporcami   v   1.,   2.,   3.   rade   je   neplatná   a   že   dostavaný   polyfunkčný   dom postavený na pozemku parc. č. 709/2 zapísaný na LV č. 5000 pre katastrálne územie T., obec   T.,   patrí   do   bezpodielového   spoluvlastníctva   navrhovateľky   a odporcu   v 1.   rade v celosti, založil na týchto dôvodoch:

„Navrhovateľka svojím návrhom sa domáhala určenia jednak neplatnosti zmluvy o združení, ako aj určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. V oboch prípadoch teda ide o určovaciu žalobu podľa ustanovenia § 80 písm. c) O. s. p.

Občiansky súdny poriadok upravuje výslovne, čoho sa môže navrhovateľ domáhať, čiže aké sú právne prípustné druhy návrhov na začatie konania z hľadiska petitu sporov. Podľa ustanovenia § 80 písm. c) O. s. p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Takouto určovacou žalobou sa teda navrhovateľ domáha vydania autoritatívneho výroku súdu, že určitý právny vzťah alebo právo tu je - ide o pozitívne určenie - alebo tu nie je - ide o negatívne určenie. Takéhoto určenia sa navrhovateľ môže domáhať len vtedy, ak má na tom naliehavý právny záujem. Naliehavý právny záujem na určení je daný vtedy, ak je tu aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi navrhovateľom a odporcom, ktorý je ohrozením   navrhovateľovho   právneho   postavenia,   a ktorý   možno   týmto   právnym prostriedkom odstrániť.

V preskúmavanej veci navrhovateľka preukázala, že má naliehavý právny záujem na určení,   ktoré   uplatnila   v návrhu   na   začatie   konania.   Naliehavý   právny   záujem navrhovateľky spočíva v tom, že bez takéhoto určenia by sa stalo jej právne postavenie neistým. Navrhovateľka spolu s odporcom v 1. rade zabezpečili finančné prostriedky na výstavbu   polyfunkčného   domu,   ku   ktorému   v tomto   konaní   žiadala   navrhovateľka   určiť vlastníctvo.   Tieto   okolnosti   preukázala   na   súde   prvého   stupňa   predložením   listinných dôkazov.   Odporca   v   2.,   3.   a   4.   rade   v priebehu   konania   na   súde   prvého   stupňa nepreukázali, že sa nejakým spôsobom, či už finančným alebo iným podieľali na vybudovaní tohto polyfunkčného domu.

Naopak, odporkyňa v 2. rade na základe stavebného povolenia, ktoré bolo vydané na jej   meno,   požiadala   o vydanie   kolaudačného   rozhodnutia   výlučne   na   svoje   meno. Kolaudačné rozhodnutie bolo vydané dňa 18. 3. 2003. Na základe tohto kolaudačného rozhodnutia   ako   jediná   výlučná   vlastníčka   bola   na   liste   vlastníctva   č.   8394   zapísaná odporkyňa v 2. rade.

Na   podnet   navrhovateľky   bolo   predmetné   kolaudačné   rozhodnutie   zrušené Ministerstvom výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky.

Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, ktorý zhodnotil zmluvu o združení zo dňa 27. 1. 1999 ako zmluvu neplatnú. Taktiež v časti určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti súd prvého stupňa vykonal rozsiahle dokazovanie a na základe tohto dokazovania správne vo veci rozhodol.

Odvolací súd sa zaoberal námietkami odporkyne v 2. rade, ktoré uviedla vo svojom odvolaní. Dôvody, uvádzané odporkyňou v doplnení odvolania zo dňa 21. 1. 2004 a zo dňa 4. 4. 2006 odvolací súd nebral do úvahy, keďže podľa ustanovenia § 205 ods. 3 O. s. p. dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Odporkyňa v 2. rade doplnila dôvody svojho odvolania po lehote na podanie odvolania.

S poukazom   na   zistené   okolnosti   odvolací   súd   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého stupňa ako vecne správny potvrdil podľa ustanovenia § 219 O. s. p.“

Medzičasom generálna prokuratúra podnet sťažovateľky na podanie mimoriadneho dovolania proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 12 C 370/01 z 28. októbra 2003 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co 63/2006 z 11. júla 2006 listom z 2. marca 2007 pod sp. zn. VI/2 Pz 48/07 odložila bez prijatia ďalších opatrení.

Mesto T. listom z 25. mája 2007 oznámilo ústavnému súdu, že uznesením mestského zastupiteľstva č. 974/2006 z 28. novembra 2006 bol zrušený prevod pozemku vo vlastníctve mesta par. č. 709/2 a finančné prostriedky zložené sťažovateľkou ako preddavok kúpnej ceny jej boli vrátené.

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s obsahom   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 9 Co 63/2006 z 11. júla 2006 (s prihliadnutím na obsah rozsudku súdu prvého stupňa sp. zn. 12 C 370/01 z 28. októbra 2003, ktorý bol v odvolacom konaní preskúmavaný) dospel k názoru,   že   zo   záverov   odvolacieho   súdu   týkajúcich   sa   posudzovanej   právnej   otázky (určenie neplatnosti právneho úkonu a určenie vlastníctva) nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušným ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Citované   dôvody   uvedené   v rozhodnutí   krajského   súdu   možno   považovať z ústavného hľadiska za dostatočné a relevantné. Vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu ich možno rozumne zahrnúť pod zákonné znaky právnych noriem aplikovaných v danej veci.   Výklad   uvedených   právnych   noriem   zodpovedá   zároveň   princípom   rozumného usporiadania   práv   a povinností   dotknutých   subjektov   v prípadoch   vyporiadania   vzťahov z neplatného právneho úkonu (zmluvy o združení). Obsah predložených listinných dôkazov v predmetnom   súdnom   konaní   zároveň   pripúšťa   interpretáciu   faktov   a posúdenie relevantných právnych otázok tak, ako sú v danom prípade prezentované krajským súdom.

Je nesporné, že navrhovateľka sa žalobou podanou proti odporcom ako účastníkom zmluvy o združení z 27. januára 1999, eventuálne z 28. januára 1999 (okrem iných aj proti sťažovateľke ako odporkyni v 2. rade) v predmetnom súdnom konaní domáhala v prvom rade určenia neplatnosti tejto zmluvy o združení pre rozpor s ustanovením § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď odporca v 1. rade podpísal zmluvu o združení, ktorej cieľom bola výstavba polyfunkčného objektu v T., bez jej vedomia a súhlasu, čo ani nebolo medzi účastníkmi sporné.

Ustanovenie   §   145   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   upravuje   právny   vzťah bezpodielových spoluvlastníkov k tretím osobám, pokiaľ ide o spoločné veci. Podľa tohto ustanovenia   bežné veci   týkajúce sa   spoločnej   veci   môže   vybavovať každý   z manželov. V ostatných   veciach   je   potrebný   súhlas   oboch,   inak   je   právny   úkon   v zmysle   §   40a Občianskeho zákonníka neplatný, avšak len za predpokladu, že druhý z manželov sa tejto neplatnosti dovolá (tzv. relatívna neplatnosť). Uzatvorenie zmluvy o združení len s jedným z manželov (odporcom v 1. rade), ktorou malo dôjsť k nakladaniu so spoločnými vecami navrhovateľky a odporcu v 1. rade, nie je podľa názoru prvostupňového súdu, s ktorým sa krajský súd stotožnil, bežnou vecou, ktorú by mohol vybavovať každý z manželov. Ak teda okresný súd na základe vykonaného dokazovania ustálil, že navrhovateľka sa relatívnej neplatnosti zmluvy o združení dovolala a taktiež preukázala v konaní naliehavý právny záujem na ňou požadovanom určení, že polyfunkčný objekt patrí do bezpodielového spoluvlastníctva s odporcom v 1. rade, odvolací súd považoval tento jeho právny záver za správny a v plnom rozsahu sa s ním stotožnil.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   odvolacieho   súdu   v danej   veci   je zdôvodnený dostatočným spôsobom, krajský súd voči zásadným námietkam sťažovateľky (uvedeným v jej odvolaní) zaujal stanovisko, a preto ho aj ústavný súd považuje za ústavne relevantný. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nejde o porušenie základného práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto   rozhodnutie súdu   v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 131/05, IV. ÚS 219/05).

Vzhľadom na uvedené neexistuje podľa názoru ústavného súdu taká súvislosť medzi obsahom napadnutého   rozsudku   krajského súdu   a právom   na spravodlivý   proces   podľa označených článkov ústavy a dohovoru, ktorá by umožnila vysloviť záver o ich porušení.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy označeným rozsudkom krajského súdu ústavný súd zdôraznil, že z povahy veci vyplýva, že k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemôže dôjsť rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci, ale len jeho postupom (nečinnosťou, resp. neefektívnou činnosťou). Z uvedeného dôvodu ústavný súd konštatoval, že ani v tejto časti sťažnosti sťažovateľky neexistujú relevantné argumenty pre vyslovenie záveru o porušení tohto práva.

Na základe toho ústavný súd sťažnosť sťažovateľky pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na to sa ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľky už nezaoberal.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2007