znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 146/04-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   5. mája 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. Z., bytom L. M., vo veci porušenia jeho základného práva podľa čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 10 Listiny základných práv a slobôd rozhodnutím Vojenského obranného spravodajstva v Bratislave sp. zn. VS 130-1-3/2004 z 9. februára 2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Ing.   J.   Z. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. apríla 2004 doručená sťažnosť Ing. J. Z. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného   práva   podľa   čl.   19   ods.   1   a   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“), práva podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 10 Listiny základných práva a slobôd (ďalej len „listina“) rozhodnutím   Vojenského   obranného   spravodajstva   v   Bratislave   (ďalej   len   „vojenské spravodajstvo“) sp. zn. VS 130-1-3/2004 z 9. februára 2004.

Sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodňuje okrem iného nasledovne:

«Mám   za   to,   že   rozhodnutím   Vojenského   spravodajstva,   Vojenského   obranného spravodajstva, Odboru Bezpečnostných previerok č. p.: VS 1301-1-3/2004 (pozn. správne Č. p.: VS 130-1-3/2004) zo dňa 9. 2. 2004, s ktorým som bol oboznámený dňa 20. 2. 2004, došlo   k   vážnemu   zásahu   do   mojich   základných   ľudských   práv   a slobôd   garantovaných čl. 10 Listiny základných práv a slobôd (Ústavný zákon číslo 23/1991 Zb.), čl. 19 ods. 1), 2) Ústavy SR, § 11 Zák. 40/1964 v znení neskorších predpisov, ďalej len Občiansky zákonník a čl. 8 ods. 1), 2), Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd daného v Ríme 4. 11. 1950   v znení   protokolov   č.   3,   5,   8   a   11,   tým,   že   moja   bezpečnostná   previerka na základe rozhodnutia Vojenského spravodajstva, Vojenského obranného spravodajstva, Odboru Bezpečnostných previerok č. p.: VS 1301-1-3/2004 zo dňa 9. 2. 2004 bola ukončená podľa § 26 ods. 3) Zák. 241/2001 Z. z. „bez vyjadrenia.“ (...)

Ukončením   bezpečnostnej   previerky   „bez   vyjadrenia“   došlo   k neoprávnenému zásahu do mojich ústavou garantovaných práv, ktorý mi objektívne privodil vážnu ujmu, pretože týmto neoprávneným zásahom utrpela moja česť, dôstojnosť, ako aj dobrá povesť v danom spoločenskom okruhu, tzn. na pracovisku, v obci, v odborných kruhoch, v ďalšom spoločenskom živote, ale aj v rodine. (...)

Uvedené   rozhodnutie   Vojenského   spravodajstva,   Vojenského   obranného spravodajstva, Odboru Bezpečnostných previerok č. p.: VS 1301-1-3/2004 zo dňa 9. 2. 2004 žiadam zrušiť z toho dôvodu, že bol porušený zákon nakoľko nebol zistený riadne skutkový stav veci, žalobcovi pplk. Ing. J. Z. nebolo umožnené sa k veci riadne vyjadriť, predložiť dôkazy, ktoré by objasnili skutkový stav veci. Príslušný správny orgán v danom prípade Vojenské spravodajstvo, Vojenské obranné spravodajstvo, Odbor Bezpečnostných previerok Bratislava   porušil   ustanovenie   §   3   ods.   4),   §   4   ods.   2),   §   14   ods.   1),   §   32   ods.   1), § 33 ods. 1), 2), § 46, § 47 ods. 1), 3), 4) zák. 71/1967 Zb., keď neobjasnil skutočný stav veci, keď neumožnil účastníkovi konania pplk. Ing.   J. Z.   navrhovať dôkazy na podporu svojich   tvrdení   v bezpečnostnom   dotazníku,   §   33   zák.   71/1967   Zb.,   vyjadriť   sa k veci, a na základe porušenia tohto ustanovenia zák. 71/1967 Zb., ako aj všeobecných ustanovení správneho poriadku nezistil riadne skutkový stav veci a následne nezákonne rozhodol. (...)

Nakoľko   nemám   inú   možnosť,   aby   som   sa   domohol   svojich   práv,   aby   toto rozhodnutie   bolo   riadne   preskúmané   v riadnom   odvolacom   konaní,   a mám   za   to, že rozhodnutím Vojenského spravodajstva, Vojenského obranného spravodajstva, Odboru Bezpečnostných   previerok   Bratislava,   bolo   porušených   viacero   ustanovení   zákonov a právnych predpisov citovaných v tejto sťažnosti, podal som týmto aj žalobu, ktorú som odoslal na Vyšší vojenský súd v Trenčíne dňa 18. 3. 2004 z pošty L. Mikuláš 4, pod podacím číslom R 63582925, nakoľko mi bolo zasiahnuté rozhodnutím Vojenského spravodajstva, Vojenského obranného spravodajstva, Odboru Bezpečnostných previerok č. p.: VS 1301-1- 3/2004, do mojich Ústavou SR garantovaných práv, na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti. (...)»

Sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu, aby zrušil nezákonné rozhodnutie vojenského spravodajstva sp. zn. VS 130-1-3/2004 z 9. februára 2004.

Domáha sa aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 800 000 Sk.

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a   preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

V posudzovanej   veci   sťažovateľ   napadol   rozhodnutie   vojenského   spravodajstva o ukončení   bezpečnostnej   previerky   II.   stupňa   bez   vyjadrenia,   proti   ktorému   podal 10. februára 2004 sťažnosť riaditeľovi vojenského spravodajstva podľa § 26 ods. 3 zákona č.   241/2001   Z.   z.   o ochrane   utajovaných   skutočností   a o zmene   a doplnení   niektorých zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   č.   241/2001   Z.   z.“),   ktorý o sťažnosti konal a listom pod sp. zn. VS 130-3-15/2004 z 12. februára 2004 rozhodol tak, že sťažnosť zamietol.

Proti   tomuto   rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   18. marca 2004   žalobu   Vyššiemu vojenskému súdu Trenčín.

Z uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľ   v konaní   pred   ústavným   súdom   napadol sťažnosťou   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   také   rozhodnutie   vojenského   spravodajstva, ktoré bol povinný aj oprávnený napadnúť podľa   § 26 ods.   4 zákona č.   241/2001 Z.   z. v konaní pred príslušným vyšším vojenským súdom. Z tohto dôvodu nie je daná právomoc na prerokovanie sťažnosti v konaní pred ústavným súdom. Ústavne vyjadrenému princípu subsidiarity (čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy) by odporovalo, ak by ústavný súd konal o sťažnosti, aj keď vo veci sťažovateľa koná a rozhoduje iný súd. Uznaním právomoci v takom prípade by ústavný súd nahradzoval alebo opakoval konanie o žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia   vojenského   obranného   spravodajstva   pred   príslušným   vyšším   vojenským súdom, čo je neprípustné a súčasne by to bolo aj zasahovaním do právomoci všeobecných súdov [v tomto prípade Vyššieho vojenského súdu Trenčín (čl. 142 ods. 1 ústavy)].

Preto ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde.   V dôsledku   odmietnutiu   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd už nezaoberal ďalšími nárokmi na ochranu ústavnosti a nebral do úvahy ani skutočnosť, že sťažovateľ nebol povinne zastúpený v konaní pred ústavným súdom advokátom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. mája 2004