znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 145/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. M. H., B., správcu konkurznej podstaty úpadcu – P., spol. s r. o., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. M., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   č. k.   12 Cbi/61/2013-221 zo 17. decembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. M. H. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára 2013 doručená sťažnosť JUDr. Ing. M. H. (ďalej len „sťažovateľ“), správcu konkurznej podstaty úpadcu – P., spol. s r. o. (ďalej len „úpadca“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 12 Cbi/61/2003-221 zo 17. decembra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   pôvodný   správca   konkurznej   podstaty   úpadcu   podal 3. októbra 2003 krajskému súdu proti žalovanej – V., a. s., B. (ďalej len „žalovaná“) – žalobu   o zaplatenie   sumy   141 101 206   Sk   (4 683 701,98   €)   s príslušenstvom.   Uvedené konanie o zaplatenie pohľadávky zaradenej do súpisu konkurznej podstaty úpadcu je vedené krajským súdom pod sp. zn. 12 Cbi/61/2003.

Podaním zo 14. marca 2012 v súlade s § 141a ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) žalovaná navrhla, aby konajúci súd uložil sťažovateľovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania vo výške 5 % zo sumy uplatňovanej v označenom konaní, tvrdiac,   že podľa   jej názoru   sú   splnené všetky   zákonné podmienky na uloženie takejto povinnosti.

V nadväznosti na návrh žalovanej krajský súd uznesením č. k. 12 Cbi/61/2003-198 z 2. júla 2012 rozhodol tak, že ho zamietol. Toto uznesenie však na odvolanie žalovanej Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   uznesením   č. k. 3 Obo 69/2012-216   z 27.   septembra   2012   zrušil   a vec   vrátil   krajskému   súdu   na   ďalšie konanie s tým, že „v novom konaní prvostupňový súd nebude splnenie podmienky danej v § 141a   O. s. p.   posudzovať   u správcu   konkurznej   podstaty   ako   u navrhovateľa predmetného konania a zároveň bude splnenie podmienky posudzovať v súlade so zákonom o súdnych poplatkoch v znení účinnom od 01. 01. 2006“.

Po   vrátení   veci   na   ďalšie   konanie   krajský   súd   napadnutým   uznesením   uložil sťažovateľovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v sume 234 185,09 €, pričom v zmysle odôvodnenia napadnutého uznesenia považoval krajský   súd za preukázané, že zákonné podmienky na uloženie povinnosti žalovanej zložiť preddavok na trovy konania podľa   § 141a   OSP   sú   splnené.   Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   krajský   súd   napadnuté uznesenie   nedostatočne   odôvodnil,   pretože   z neho   nie   je   zrejmé,   na   základe   akých skutočností k takýmto záverom.

Sťažovateľ najmä tvrdí, „že v napadnutom uznesení o uložení povinnosti zloženia preddavku   na   trovy   konania   absentujú   skutočnosti,   na   základe   ktorých   Krajský   súd v Bratislave dospel k záveru, že u žalobcu nie sú v konaní pod spis. zn. 13 Cbi 61/2003 (správne má byť 12 Cbi/61/2003, pozn.) splnené predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 OSP v celom rozsahu“. V spojitosti s tým sťažovateľ namieta, že krajský súd „v rozpore so záväzným pokynom súdu vyššieho stupňa a zákonnou úpravou obsiahnutou v ust. § 138 OSP neskúmal majetkové pomery úpadcu v čase rozhodovania o návrhu   žalovaného   na   uloženie   povinnosti   zložiť   preddavok   na   trovy   konania. V odôvodnení napadnutého uznesenia len jednoducho a vágne konštatoval, že žalobca nie je oslobodený od povinnosti zaplatiť súdny poplatok, pričom splnenie tejto podmienky súd nielenže nezdôvodnil, ale napokon ani fakticky vôbec neskúmal aktuálne majetkové pomery úpadcu, majúce podstatný vplyv na uloženú povinnosť zložiť preddavok na trovy konania. Rozhodnutie   Krajského   súdu   v Bratislave   je   tak   založené   iba   na   jeho   dohadoch,   resp. predpokladoch   o majetkových   pomeroch   úpadcu   bez   akéhokoľvek   reálneho   skutkového zistenia o týchto skutočnostiach.“.

Podľa   sťažovateľa   krajský   súd   neprihliadol   na skutočnosť,   že majetkové   pomery úpadcu sa od zaplatenia súdneho poplatku (ktorý bol zaplatený 16. augusta 2004 v sume 600   000   Sk) „mohli   zmeniť   takým   spôsobom,   že   by   mohli   odôvodňovať   oslobodenie od súdnych   poplatkov   v celom   rozsahu   a tieto   aktuálne   pomery   úpadcu   v rozpore so zákonom a záväzným pokynom súdu vyššie stupňa ani neskúmal“.

Sťažovateľ taktiež vyslovuje názor, že „uloženie povinnosti na zloženie preddavku na trovy konania v konaní súvisiacom s konkurzným konaním vedeným Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 4 K 262/1999 je v rozpore s účelom ust. § 141a OSP, v rozpore s ustanoveniami   § 25 ods. 2   a   § 33   ods. 1 písm. b)   zákona č. 328/12991   Zb.   o konkurze a vyrovnaní,   v znení   neskorších   predpisov,   ako   ja   so   samotným   účelom   konkurzného konania“. Ako kolidujúce so zákonom sa sťažovateľovi javí, aby súdy ukladali povinnosť zložiť   preddavok   na   trovy   konania   správcovi   konkurznej   podstaty,   ktorý   v konečnom dôsledku   v prípade   jeho   neúspechu   vo   veci   v zásade   nemôže   náhradu   trov   konania uhrádzať.

Uloženie povinnosti zložiť preddavok na trovy konania v konaní, v ktorom sa ako správca domáha zaplatenie pohľadávky patriacej do konkurznej podstaty úpadcu, považuje sťažovateľ   za   hrubé   a nezákonné   znemožnenie „povinnosti   správcu   vykonávať   svoju funkciu s odbornou starostlivosťou, speňažovať majetok patriaci do konkurznej podstaty, a tým aj uspokojovať nároky veriteľov úpadcu v zmysle zákona o konkurze a vyrovnaní“.

V súvislosti s rozhodovacou činnosťou ústavného súdu sťažovateľ poukazuje na vec vedenú pod sp. zn. I. ÚS 112/2012, v rámci ktorej sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že jej Okresný súd Poprad svojím uznesením uložil povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v sume 792 850 €. Ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 112/2012 zo 7. marca 2012 prijal sťažnosť   na   ďalšie   konanie   a zároveň   odložil   vykonateľnosť   napadnutého   uznesenia Okresného súdu Poprad.   Neskôr nálezom č. k. I. ÚS 112/2012-30 rozhodol, že základné právo   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   zaručené   v čl. 46   ods. 1   ústavy   a jej   právo na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   boli   porušené   postupom a uznesením Okresného súdu Poprad č. k. 13 C 270/08-938 z 9. januára 2012, t. j. vydaním uznesenia o povinnosti zložiť preddavok na trovy súdneho konania.

Sťažovateľ   odvolávajúc   sa   na   uvedenú   argumentáciu   navrhuje,   aby   ústavný   súd o jeho   sťažnosti   rozhodol   nálezom,   ktorým   vysloví   porušenie   ním   označených   práv napadnutým uznesením, toto uznesenie zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že jej podstatou je námietka sťažovateľa, podľa ktorej uznesením   krajského   súdu   č. k.   12 Cbi/61/2003-221   zo   17.   decembra   2012   došlo k neprípustnému   zásahu   do   jej   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to konkrétne vytváraním neprimeraných prekážok v jeho prístupe k súdu.

Podľa názoru ústavného súdu je v posudzovanom prípade už na prvý pohľad zrejmé, že napadnutým uznesením krajského súdu k neprípustnému zásahu do označených práv sťažovateľa dôjsť nemohlo. Samotné vydanie napadnutého uznesenia, ale ani nadobudnutie právoplatnosti tohto uznesenia nemá totiž bez ďalšieho za následok stratu prístupu k súdu pre   sťažovateľa.   K takýmto   dôsledkom   by   totiž   mohlo   dôjsť   až   prípadným   vydaním uznesenia o zastavení konania v zmysle § 141a ods. 1 poslednej vety OSP, podľa ktorého ak navrhovateľ preddavok na trovy konania v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil, súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie   preddavku   na   trovy   konania   zastaví   (obdobne   pozri   napr.   II. ÚS 129/2012, II. ÚS 135/2012, IV. ÚS 624/2012, II. ÚS 142/2013).

Na   rozdiel   od   uznesenia   o   povinnosti   zložiť   preddavok   v   zmysle   § 141a   ods. 1 poslednej vety OSP proti uzneseniu o zastavení konania je prípustné odvolanie a vo vzťahu voči prípadnému nepriaznivému potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu prichádza do úvahy aj podanie dovolania, a to s prihliadnutím na dôvod uvedený § 237 písm. f) OSP. V   rámci   odvolacieho   konania,   ako   aj   v rámci   dovolacieho   konania   proti   prípadnému potvrdzujúcemu   uzneseniu   odvolacieho   súdu   o   zastavení   konania   bude   mať   sťažovateľ možnosť   uplatňovať   všetky   tie   zásadné   námietky,   ktoré   sú   obsahom   sťažnosti   podanej ústavnému súdu. Všeobecné súdy preto v takomto prípade budú mať možnosť skúmať, či prípadné   zastavenie   konania   pre   nezaplatenie   preddavku   na   trovy   konania   je   v   danom prípade zlučiteľné s tými právami, porušenie ktorých sťažovateľ touto sťažnosťou namieta. Za týchto okolností ústavný súd považuje podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy za predčasné, keďže sťažovateľ bude mať v ďalšom priebehu konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 12 Cbi/61/2003 k dispozícii účinné právne prostriedky na ochranu svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   pri   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako neprípustnú.

Nad   rámec   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   ústavný   súd   považoval   za   potrebné vyjadriť sa aj k poukázaniu sťažovateľa na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 112/2012 zo 6. júna 2012. V súvislosti s uvedeným ústavný súd nemôže spochybňovať, že v obdobnej právnej   veci   nálezom   sp. zn.   I. ÚS 112/2012   zo   6.   júna   2012   vyslovil   porušenie   práv sťažovateľky podľa ústavy a dohovoru, ku ktorým malo dôjsť uznesením Okresného súdu Poprad č. k. 13 C 270/08-938 z 9. januára 2012, ktorým bola účastníkovi konania uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy konania, avšak zároveň zdôrazňuje, že s prihliadnutím na ďalšiu rozhodovaciu činnosť ústavného súdu išlo o ojedinelý (menšinový) názor jedného zo senátov ústavného súdu,   ktorého ojedinelosť preukazuje aj neskoršie uznesenie toho istého senátu (I. ÚS), ktorý v obdobnej veci uznesením sp. zn. I. ÚS 440/2012 z 3. októbra 2012   (teda   po   vydaní   uznesenia   sp. zn.   I. ÚS 112/2012)   sťažnosť   už   meritórne neposudzoval, ale ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch   sťažovateľa nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2013