znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 145/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť O. Š., S. Š., Ing. S. Š. a Z. Š., všetci bytom R., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 21 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C/201/2006 a jeho rozsudkom z 29. marca 2011, ako aj jeho uznesením zo 6. júna 2011 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co/266/2011 a jeho rozsudkom a uznesením z 9. novembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O. Š., S. Š., Ing. S. Š. a Z. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. februára 2012 doručená sťažnosť O. Š. a S. Š. (ďalej len „sťažovatelia v 1. a 2. rade“) a Ing. S. Š. a Z. Š. (ďalej len „sťažovatelia v 3. a vo 4. rade“; ďalej spolu len „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia   ich   práv,   ktoré   v sťažnosti   ani v jej   petite   konkrétne neoznačili, avšak z odôvodnenia sťažnosti vyplýva, že namietajú porušenie svojich základných práv podľa   čl. 20 ods. 1,   čl. 21   ods. 1 a čl. 48   ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C/201/2006 a jeho rozsudkom z 29. marca 2011 (ďalej aj „rozsudok   okresného   súdu   z 29.   marca   2011“   alebo   „namietaný   rozsudok   okresného súdu“),   ako   aj   jeho   uznesením   zo 6.   júna   2011   (ďalej   aj   „uznesenie   okresného   súdu zo 6. júna 2011“ alebo „namietané uznesenie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   6 Co/266/2011   a jeho rozsudkom z 9. novembra 2011 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu z 9. novembra 2011“ alebo „namietaný rozsudok   krajského   súdu“),   ako   aj   jeho   uznesením   z toho   istého   dňa (ďalej   aj „uznesenie   krajského   súdu   z 9. novembra   2011“   alebo   „namietané   uznesenie krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   a   z jej   príloh   vyplýva,   že   predmetom   konania   vedeného   okresným súdom   pod   sp. zn.   25 C/201/2006   bolo   rozhodovanie   o návrhu   sťažovateľov „na odstránenie čiernej stavby a stanovenie povinnosti strpieť vstup na pozemok“.

Rozsudkom okresného súdu z 29. marca 2011 bol zamietnutý návrh sťažovateľov, ktorým sa domáhali, aby bola odporcom uložená povinnosť do troch dní od právoplatnosti rozsudku   odstrániť   drevenú   hospodársku   stavbu   postavenú   na   parc. č. 745/2   –   záhrady o výmere   318 m2,   zapísanú   na   LV   č. 639   pre   kat.   úz.   R.   (ďalej   len   „parc.   č. 745/2“) a parc. č. 741/1 – zastavané plochy a nádvoria o výmere 195 m2, zapísanú na LV č. 180 pre kat. úz. R. (ďalej len „parc. č. 741/1“) z dôvodu neoprávneného zriadenia predmetnej stavby na   cudzom   pozemku.   Súčasne   okresný   súd   uložil   odporcom   povinnosť   umožniť sťažovateľom   v 1. a 2. rade   vstup   na   pozemok   (parc.   č. 745/2)   na   účel   opravy   plota postaveného   medzi   parc.   č. 745/2   a parc.   č. 741/1   v   rozsahu   právoplatného   rozhodnutia príslušného stavebného úradu. Návrh sťažovateľov v 3. a vo 4. rade v tejto časti okresný súd zamietol.   O   trovách   konania   okresný   súd   rozhodol   tak,   sťažovatelia   v 1.   a 2.   rade a odporcovia   nemajú   právo   na   náhradu   trov   konania,   a zároveň   sťažovateľom v 3. a vo 4. rade uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť odporcom náhradu trov konania v sume 1 426,40 €, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Proti   namietanému   rozsudku   okresného   súdu   podali   sťažovatelia   v   zákonom ustanovenej lehote odvolanie, a to v časti výroku, ktorým okresný súd zamietol ich návrh (na uloženie povinnosti odporcom odstrániť drevenú hospodársku stavbu), ako aj v časti výroku,   ktorým   okresný   súd   zamietol   návrh   sťažovateľov   v 3.   a   vo 4.   rade   vo   vzťahu k uplatnenému nároku umožniť im vstup na pozemok na účely opravy plota, a napokon aj v časti výroku o trovách konania.

Sťažovatelia žiadali, aby krajský súd zmenil odvolaním napadnuté rozhodnutie tak, že uloží odporcom odstrániť drevenú hospodársku stavbu a umožniť vstup na parc. č. 745/2 aj sťažovateľom   v 3.   a   vo 4.   rade   na   účel   opravy   oplotenia.   Súčasne   sa   domáhali,   aby krajský   súd   uložil   odporcom   povinnosť   nahradiť   sťažovateľom   trovy   prvostupňového konania v sume 3 370,94 € a trovy druhostupňového konania v sume 145,69 €.

Krajský súd rozsudkom z 9. novembra 2011 rozhodol tak, že odvolaním napadnutý prvostupňový rozsudok vo vzťahu k výroku, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľov, ktorým   sa   domáhali   voči   odporcom   odstránenia   hospodárskej   stavby   z dôvodu   jej neoprávneného   zriadenia   na   cudzom   pozemku,   potvrdil.   Ďalej   napadnutý   rozsudok okresného   súdu   vo výroku,   ktorým   bola   odporcom   uložená   povinnosť   umožniť sťažovateľom   v 1. a 2. rade   vstup   na   pozemok   na   účel   opravy   plota,   ktorým   bol   návrh sťažovateľov v 3. a vo 4. rade v predmetnej časti zamietnutý, zmenil tak, že odporcovia sú povinní umožniť všetkým sťažovateľom na nevyhnutnú dobu a v nevyhnutnej miere vstup na pozemok   na   účely   opravy   plota.   A napokon   namietaný   rozsudok   okresného   súdu vo výroku,   ktorým   vyslovil,   že   sťažovatelia   v 1. a 2. rade   a   odporcovia   nemajú   právo na náhradu trov konania, a vo výroku, ktorým vyslovil, že sťažovatelia v 3. a vo 4. rade sú povinní nahradiť odporcom trovy konania v sume 1 426,40 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku,   zmenil   tak,   že   žiadny   z účastníkov   konania   nemá   právo   na náhradu   trov prvostupňového konania a ani trov odvolacieho konania.

Okresný súd okrem toho uznesením č. k. 25 C/201/2006-539 zo 6. júna 2011 uložil sťažovateľom   povinnosť   zaplatiť   súdny   poplatok   za podané   odvolanie   proti   výroku rozsudku okresného súdu z 29. marca 2011, ktorým bol zamietnutý ich návrh na uloženie povinnosti odporcom odstrániť drevenú hospodársku stavbu, a zároveň uložil sťažovateľom v 3. a vo 4.   rade   povinnosť   zaplatiť   súdny   poplatok   za   odvolanie   podané   proti   výroku rozsudku okresného súdu z 29. marca 2011, ktorým bol zamietnutý ich návrh na umožnenie vstupu na pozemok na účel opravy plota.

Sťažovatelia   v 3.   a vo 4.   rade   podali taktiež   odvolanie proti   uzneseniu   okresného súdu   č. k.   25 C/201/2006-539   zo   6.   júna   2011,   ktorým   im   bol   vyrubený   (spoločne a nerozdielne) súdny poplatok za odvolanie proti výroku, ktorým im bolo uložené zaplatiť súdny   poplatok   v   časti   výroku   namietaného   rozsudku   okresného   súdu   týkajúceho   sa zamietnutia ich návrhu na vstup na pozemok na účel opravy plota, pretože podľa ich názoru okresný súd im súdny poplatok za toto odvolanie nemal vyrubiť. Krajský súd rozhodol o odvolaní   sťažovateľov   v 3.   a vo 4.   rade   tak,   že   uznesenie   okresného   súdu   č. k. 25 C/201/2006-539 zo 6. júna 2011 v nimi napadnutej časti potvrdil.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že podľa ich názoru „Okresný súd Žilina /taktiež potvrdením rozhodnutia v časti výroku Krajský súd/ už od začiatku... postupoval nesprávne a porušoval naše práva. Bolo porušené naše základné právo, kde nám súd nevyriešil vstup na   náš   pozemok   aj   napriek   všetkým   dôkazom   a   porušili   naše   základné   právo   vstupu na vlastný pozemok. Taktiež bolo porušené naše právo na spravodlivý proces a niektoré samotné   pojednávania   boli   zbytočné   a   neriešili   podstatu   veci.   Svedčí   o   tom   napr. aj posledný zápis z pojednávania, ktorý bol zaslaný mailom 17. 5. 2011 /prepis 11. 4. 2011/ a rozsudok bol vydaný 29. 3. 2011 /prijatý 13. 5. 2011/ a nemohli sme ani napadnúť daný zápis (napriek tomu, že právny zástupca si ho žiadal), kde boli naše výpovede manipulované /aj   počas   pojednávaní   neboli   všetky   naše   výpovede   prepísané/,   tak   ako   sme   naozaj vypovedali.   Niekoľko   krát   sme   sa   sťažovali   na   postup   Okresného   súdu   predsedovi Okresného súdu (aj na osobnom stretnutí dva krát), ktorý nám ústne prisľúbil nápravu a tá neprišla. Taktiež sme sa sťažovali aj Krajskému súdu, ktorý nám potvrdil prieťahy... Taktiež nám okresný súd rozhodol a vyslovil nesprávny právny názor na vlastníctvo oplotenia pre navrhovateľov v rade /3/ /4/ a porušil naše vlastníctvo. Vlastnícke právo bolo porušené aj v prípade nedoriešenia prístupu na náš pozemok.“.

Sťažovatelia sú toho názoru, že ich „vec mala byť doriešená skôr, nakoľko dané oplotenie bolo v stave podávania návrhu v pôvodnom stave a časové prieťahy a nesprávne posúdenia zo strany Okresného súdu sa zbytočne naťahovali čas a dané opletenie je pred totálnou deštrukciou. Okresný súd začal po niekoľko rokoch riešiť či je plot opraviteľný... a pritom nám každým rokom vznikala väčšia škoda a ohrozovala aj zdravie celej rodiny, nakoľko oplotenie je hneď vedľa nášho rodinného domu a vzniká tam veľká jama a posun zeminy, čo ohrozuje aj základy nášho rodinného domu (čím bolo porušené naše právo na pokojný stav bývania). Taktiež na pojednávaní súd bezdôvodne... zrušil návrh na zmenu petitu. Okresný súd po cca viac ako 6 rokoch správne posúdil vlastníctvo oplotenia a taktiež potvrdil správnosť hranice pozemku, ktorá bola zameraná súdnym geodetom... Hranicu pozemku narušili odporcovia podkopaním základov nášho oplotenia a v čase zamerania hranice bol ešte jeden stĺpik v neporušenom tvare pri hospodárskej budove. Pri zameriavaní súdny geodet potvrdil, že hranica pozemku pri zachovanom stĺpiku prechádza cca 42 cm od našej hospodárskej budovy, čo znamená, že je zachovaný odstup našej hospodárskej budovy od hranice pozemku. Taktiež konštatoval vo svojom posudku 29. 10. 2009 výrokom, že   odporcovia   porušili   majetkovú   hranicu   a znemožnili   prístup   k   zadnej   stene   našej hospodárskej budovy, ktorá je zapísaná na katastrálnej mape. Taktiež Okresný súd pripustil /pojednávanie   26. 5. 2010/   a   tak   predlžoval   súdny   spor   spochybnenie   súdneho   znalca geodetom odporcov, ktorý nakoniec nebol ani geodet a samotný sudca ho spochybnil, aby si do budúcnosti premyslel výpoveď, aby nemal problémy. Krajský súd porušil naše práva, keď vôbec nevyhodnotil a nebral do úvahy zameranie a výrok súdneho znalca a porušení našich práv. Sused nemal žiadne povolenie nielen na prvú stavbu ale ani na druhú stavbu, ktoré   postavil   bez   nášho   súhlasu   a súhlasu   obce   (síce   sa   súd   opieral   o   vyjadrenia   už momentálne bývalého starostu, ale nemal žiadne dôkazy, ktoré zaujímavo zmizli o všetkom a mali byť v R. – je to potvrdené úradníčkou archívu v Č. Mgr. A. M.), ktorú zastupoval jej bývalý starosta, ktorý menil výpovede počas pojednávaní (zaslaná sťažnosť na okresný súd 8. 10. 2010). Hospodárska budova odporcov nikdy nebola ani zakreslená na katastrálnej mape   –   čiže   ani   neexistuje   (je   to   aj   v dôkazoch   vidieť   z potvrdenia   správou   katastra). Znamená to a viac krát sme posielali fotodokumentáciu, že odporcovia postavili stavbu neoprávnene a nedovolene na našom pozemku. Okresný súd najskôr riešil stavbu, potom to začal meniť na prístrešok (nakoniec obec potvrdila, že je to stavba) a nakoniec že stĺpy (len jeden asi 2 cm, nebol to len jeden ale viac, kde sudca sám kopol do jedného z nich aby bol na hranici, ale to v podstate je len výmysel o prístrešku, ktorý neexistuje a bolo to obité celé doskami – tú taktiež Krajský súd vôbec nebral do úvahy dôkazy a porušil naše práva) nezasahovali do pozemku. Jedná sa o stavbu a samotný súdny geodet sa nemohol dostať na náš pozemok, lebo to bolo celé zabité doskami (potvrdil to aj samotný súdny znalec vyjadrením, že aby mohol zamerať, koľko presahuje stavby do nášho pozemku, musí najskôr daný priestor vypratať a uvoľniť náš pozemok) a odporca tam stále v čase súdu niečo vnútri menil (tak ako Okresný súd časovo menil stavbu na prístrešok a začal sa zaujímať o stĺpy že vraj   prístrešku)   –   čo   je   porušenie   našich   práv   na   spravodlivý   proces   a   v   rozsudku Krajského súdu to vôbec nebolo brané do úvahy. Odbúranie hospodárskej budovy z nášho pozemku sme riešili na začiatku aj s obcou, ale obec nás odporučila na súd /rozhodnutím zo dňa 16. 11. 2006/ a nedošlo ani na súde k vyriešeniu daného problému a zásahu do našich práv – čím bolo porušené naše vlastnícke právo.

Krajský súd správne zobral do úvahy, že prvá stavba bola s odstupom od hranice 70 cm, ale neprávne vyhodnotil, že s vedomím obce a za súhlasu navrhovateľov postavili hospodársku budovu (dôkazy okresný súd žiadne nemal), ale nie smerom k pozemku ale do pozemku   navrhovateľov   a   taktiež   neprávne   vyhodnotil,   že   len   strecha   presahovala do pozemku, ale celá stavba bola na pozemku navrhovateľov /doložili sme a v spise sa nachádzajú naše vyjadrenia, dôkazy a fotodokumentácia, čo vôbec nebolo brané do úvahy a hlavne zameranie súdneho znalca/. Taktiež je spomenuté, že len strechu opreli o garáž navrhovateľov,   aby   nepodmáčala   pozemok,   čo   nie   je   pravda,   pretože   na   takmer   celej streche existoval a existuje odkvapový systém... a nepodmáčali by sme pozemok nikomu, nakoľko existuje odstup od našej budovy 42 cm. Na našom pozemku existoval odstup, ktorý bol odporcami celý vo vrstve cca 20 cm zabetónovaný bez nášho súhlasu a bez stavebného povolenia.   Taktiež   krajský   súd   nezobral   vôbec   do   úvahy   zameranie   súdnym   geodetom a dôkazy a fotodokumentáciu.“.

Podľa názoru sťažovateľov okresný súd taktiež dospel k nesprávnemu posúdeniu veci, keď „rozdelil nás navrhovateľov na dve časti a tým spôsobil podávať dve odvolania v tej   istej   veci   nerozdielnym   navrhovateľom   a   zaviazal   zaplatiť   súdny   poplatok   nás navrhovateľov v rade 1/ 2/ 3/ 4/ 99,50 Eur a taktiež zaviazal nás tých istých navrhovateľov ale len v rade 3/ 4/ zaplatiť súdny poplatok za II. vetu výroku, ktorá bola súdom nesprávne právne vyložená“.

Sťažovatelia poukazujú na to, že okresný súd si v odôvodnení rozsudku „rozporuje, ak na strane 8 tvrdí, že pri ohliadke bolo jednoznačne zistené, že jeden zo stĺpov zasahuje do pozemku navrhovateľov, avšak na strane 9 dole hodnotí, že táto drevená hospodárska stavba   má   stáť   výhradne   na   pozemku   odporcov,   a   teda,   že   nie   je   vedená   na   pozemku navrhovateľov“.

Na   základe   uvedeného sťažovatelia žiadajú, aby ústavný   súd po   prijatí sťažnosti na ďalšie   konanie   zmenil   alebo   zrušil   namietaný   rozsudok   krajského   súdu   a vrátil   vec na nové prerokovanie. Zároveň žiadajú, aby im ústavný súd priznal „primerané finančné zadosťučinenie vo výške náhrady škody 6 739,37 €, ktoré je Krajský súd Žilina povinný... vyplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia“.

Súčasťou sťažnosti bola aj žiadosť sťažovateľov o ustanovenie právneho zástupcu na ich zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, a to „z osobných dôvodov“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu   alebo   jeho   rozhodnutím   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom   orgánu   štátu,   resp.   jeho rozhodnutím   a základným právom alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   alebo   keď   preskúmanie   označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Sťažovatelia namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 21 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 21 ods. 1 ústavy obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   postupom   okresného   súdu v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   25 C/201/2006 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co/266/2011

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127   ods. 1   ústavy   (II. ÚS 184/06),   a   preto   už   k   namietanému   porušovaniu   práva nečinnosťou tohto orgánu nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   podstatou,   účelom   a cieľom   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte mohlo trvať   (napr.   I. ÚS 22/01,   I. ÚS 77/02,   I. ÚS 116/02).   Ak   v čase   doručenia   sťažnosti ústavnému   súdu   už   nemohlo dochádzať   k namietanému   porušovaniu   označeného   práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05).

Ústavný   súd   upriamuje   pozornosť   na   svoju   konštantnú   judikatúru,   podľa   ktorej poskytuje ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len vtedy, ak bola sťažnosť pred ústavným súdom uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva ešte mohlo dochádzať alebo porušenie v tom čase ešte mohlo trvať (m. m. I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že rozsudok okresného súdu z 29. marca 2011 bol v časti potvrdený a v časti zmenený rozsudkom krajského súdu z 9. novembra 2011, ktorý nadobudol právoplatnosť 19. decembra 2011.

Vzhľadom   na   uvedené   v čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   (17.   februára 2012)   okresný   súd   ani   krajský   súd   objektívne   nemohli   porušovať   základné   právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

2. K namietanému porušeniu práva sťažovateľov podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 25 C/201/2006-515 z 29. marca 2011 a jeho uznesením č. k. 25 C/201/2006-539 zo 6. júna 2011, ako aj postupom predchádzajúcim ich vydaniu

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05).

Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, a to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy   prichádzajúcich   orgánov   verejnej   moci   (napr.   I. ÚS 214/09).   Podľa   princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle,   že   musí   ísť   o   rozhodnutia,   ktorými   sa   konanie   právoplatne   skončilo (IV. ÚS 254/2011).

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o sťažovateľmi   uplatnených   námietkach porušenia ich práv namietaným postupom a namietanými rozhodnutiami okresného súdu. Ochrany svojich práv sa sťažovatelia mohli domáhať a aj sa domáhali podaním odvolania proti   namietanému   rozsudku   okresného   súdu,   ako   aj   proti   namietanému   uzneseniu okresného súdu.

Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť sťažovateľov v časti, ktorá smeruje proti rozsudku   okresného   súdu   z 29.   marca   2011,   ako   aj   proti   uzneseniu   okresného   súdu zo 6. júna 2011 a postupu, ktorý predchádzal ich vydaniu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde (obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07).

3. K namietanému porušeniu práva sťažovateľov podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom   krajského   súdu   sp. zn.   6 Co/266/2011   z 9.   novembra   2011   a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu

Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd aplikujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru skúma, či konanie ako celok bolo spravodlivé, a nie je v zásade oprávnený a povinný preskúmavať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Do obsahu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov   takéhoto   výkladu   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách a do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru síce zaväzuje všeobecný súd, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, to však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď.   Otázku,   či   súd   splnil   svoju   povinnosť   odôvodniť   rozhodnutie,   ktorá   vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno podľa záverov Európskeho súdu pre ľudské práva posúdiť len   so   zreteľom   na   okolnosti   daného   prípadu   (rozhodnutie   vo   veci   Ruiz   Torija   proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

Krajský   súd   v odôvodnení   svojho   rozsudku   vo   vzťahu   k výroku,   ktorým   bol zamietnutý   návrh   sťažovateľov   na uloženie   povinnosti   odporcom   odstrániť   drevenú hospodársku stavbu, okrem iného uviedol:

„Vo vzťahu k prvému výroku napadnutého rozhodnutia okresného súdu odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že okresný súd v prejednávanej veci zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich   skutočností,   na   podklade   vykonaného   dokazovania   dospel   ku   správnym skutkovým zisteniam a prejednávanú vec v tejto časti aj správne právne posúdil. Nakoľko i odôvodnenie   písomného   vyhotovenia   napadnutého   rozsudku   zodpovedá   kritériám uvedeným v...   § 157   ods. 2   O. s. p.,   odvolací   súd   podľa   § 219   ods. 2   O. s. p.   konštatuje správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkazuje.

Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že sporná drevená hospodárska budova,   ktorej   odstránenia   sa   navrhovatelia   v   tomto   konaní   domáhali,   je   postavená na pozemku KNC parc. č. 745/2 zapísanom na LV č. 639 pre kat. úz. R. vo vlastníctve odporcov   v   rade   1/   a 2/.   Len   časť   strechy   predmetnej   drevenej   hospodárskej   stavby zasahuje v hĺbke cca 42 cm po celej dĺžke popri garáži navrhovateľov (postavenej tiež bez stavebného povolenia) do pozemku KNC parc. č. 741/1 patriacemu navrhovateľom v rade 2/,   3/   a   4/.   Táto   časť   strechy   (vrátane   jej   opretia   o   garáž   navrhovateľov)   bola   však postavená dodatočne do terajšej podoby do súhlasom navrhovateľov v rade 1/ a 2/ a s vedomím Obce R. práve z dôvodu, aby nedochádzalo k podmokaniu susediacich pozemkov účastníkov konania, no najmä základov garáže navrhovateľov a tiež hospodárskej budovy odporcov.   Z uvedených   dôvodov   možno   konštatovať,   že   v   tejto   časti   bol   návrh navrhovateľov   nedôvodný,   a   preto   okresný   súd   postupoval   správne,   keď   návrh navrhovateľov v tejto časti zamietol.“

Keďže krajský súd v časti výroku rozsudku okresného súdu z 29. marca 2011, ktorým bol   zamietnutý   návrh   sťažovateľov   na   odstránenie   stavby,   skonštatoval   správnosť   jeho dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkázal, ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na nasledujúcu relevantnú časť odôvodnenia prvostupňového rozsudku, v ktorej sa uvádza: „Na mieste samom súd nechal zakresliť znalca bielou farbou na dlažbu účastníkov konania   hranicu   pozemku,   ktorá   hranica   prechádza   popod   prístrešok   drevenej hospodárskej   stavby.   Z   uvedeného   na   mieste   samom   súd   zistil,   že   predmetná   drevená hospodárska stavba je postavená v tejto časti na drevených koloch, ktoré sú voľne položené na betónovom podklade (zaťažené strechou stavby).

Pri ohliadke bolo jednoznačne zistené, že predmetné koly, ktoré sú postavené bez uchytenia pevným základom so zemou, že tieto stoja len na pozemku odporcov v rade 1/, 2/, t. j. na parcele CKN 745/2.

(Pri   ohliadke   jeden   s   týchto   drevených   stĺpov   asi   2   cm   zasahoval   do   pozemku navrhovateľov 2,   3   a 4/,   pričom buchnutím do   stĺpa sa stĺp   posunul   späť   na   pozemok odporcov, na základe čoho už nezasahoval do pozemku navrhovateľov)...

Ďalej   mal   súd   jednoznačne   z   vykonaného   dokazovania   preukázané,   že   drevená hospodárska   stavba   odporcov   v   rade   1/   a   2/   je   postavená   len   na   pozemku   odporcov v rade 1/   a 2/   (na   drevených   koloch),   na   parcele   CKN   745/2,   pričom   len   časť   strechy drevenej hospodárskej stavby zasahuje po celej dĺžke pri garáži navrhovateľov do parcely navrhovateľov v rade 2/, 3/ a 4/ CKN 741/1 v hĺbke cca 42 cm (avšak nie je zriadená na pozemku navrhovateľov 2/, 3/, a 4/, parcele KNC 741/1).

Z vykonaného dokazovania mal súd naviac preukázané, že táto časť stavby, ktorá bola postavená dodatočne, bola do tejto podoby dostavaná so súhlasom navrhovateľov v rade 1/ a 2/, s vedomím Obce R.

Časť strechy bola opretá so súhlasom navrhovateľov 1/ a 2/ o garáž navrhovateľov (ktorá garáž je tiež zrejme postavená bez súhlasu stavebného úradu), aby nedochádzalo k podmokaniu   pozemkov   účastníkov   konania   a   hlavne   základov   samotnej   garáže navrhovateľov.“

K   výroku   rozsudku   okresného   súdu   z 29.   marca   2011,   ktorým   bola   odporcom uložená povinnosť umožniť sťažovateľom v 1. a 2. rade vstup na parc. č. 745/2, krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku uviedol:

„Pokiaľ   sa   týka   druhého   výroku   napadnutého   rozhodnutia,   odvolací   súd   sa nestotožnil   správnym   názorom   vysloveným   okresným   súdom   o   nedostatku   aktívnej legitimácie navrhovateľov v rade 3/ a 4/ v tejto časti. I keď je nepochybné, že sporné oplotenie postavili navrhovatelia v rade 1/ a 2/ a navrhovatelia v rade 3/ a 4/ sa necítia byť jeho vlastníkmi, z... § 121 ods. 1 OZ vyplýva, že stavby, ktoré sú príslušenstvom inej stavby alebo   pozemku,   sledujú   zásadne   právny   režim   hlavnej   veci,   tzn.   že   nap.,   zmena   v   jej vlastníctve   alebo   užívaní   sa   týka   aj   ich.   Navrhovatelia   v   rade   3/   a   4/   sú   podielovými spoluvlastníkmi   KNC   parc.   č. 741/1   –   zastavané   plochy   a   nádvoria   o   výmere   195   m2, zapísanej na LV č. 180 pre kat. úz. R. s výškou spoluvlastníckeho podielu každého z nich XA a podielovými spoluvlastníkmi domu č. súp. 311 postaveného na uvedenej nehnuteľnosti zapísaného na LV č. 2133 pre kat. úz. R. s výškou spoluvlastníckeho podielu každého z nich XA. Súčasne s prevodom predmetných nehnuteľností na navrhovateľov v rade 3/ a 4/ ako obdarovaných darovacou zmluvou, ktorú uzavreli dňa 9. 6. 2007 s navrhovateľmi v rade 1/ a 2/ ako darcami prešlo na navrhovateľov v rade 3/ a 4/ aj vlastnícke právo k spornému oploteniu. (Predmetná zmluva bola odvkladovaná Správou katastra K. dňa 11. 6. 2007 pod č. V 520/07.) Príslušenstvom veci sú také veci, ktoré v právnom zmysle majú charakter samostatných vecí a z rozhodnutia ich vlastníka, ktorý je súčasne vlastníkom hlavnej veci, sú tieto určené na to, aby sa trvale užívali s hlavnou vecou (§ 121 ods. 1 OZ). Právne úkony týkajúce sa hlavnej veci, sa zásadne vzťahujú aj na jej príslušenstvo. Pri zmluvnom prevode nehnuteľnosti – hlavnej veci sa jej príslušenstvo uvádza len v prípade možného vzniku pochybností o príslušenstve hlavnej veci, ktorá je predmetom prevodu. Oplotenie pozemku je   teda   príslušenstvom   pozemku   KNC   parc.   č. 741/1   –   zastavané   plochy   a   nádvoria o výmere 195 m2 zapísanej na LV Č. 180 pre kat. úz. R., ktorého sú všetci navrhovatelia spoluvlastníkmi, z čoho im vyplýva aj ich aktívna legitimácia v predmetnej časti návrhu. Z vykonaného   dokazovania   jednoznačne   vyplýva,   že   pôvodné   oplotenie   vystavané navrhovateľmi v rade 1/ a 2/ (na základe Územného rozhodnutia o umiestnení rodinného domku č. Výst.-Výst./3.30-154-1967 zo dňa 4. mája 1967 vydaného ONV – odborom výstavy v... – č. l. 452 spisu) je značne poškodené a vyžaduje si opravu. V zmysle... § 127 ods. 3 OZ odporcovia v rade 1/ a 2/ ako spoluvlastníci susediaceho pozemku KNC parc. č. 745/2 – záhrady o výmere 318 m2 vedeného na LV č. 639 pre kat. úz. R. sú potom povinní umožniť navrhovateľom v rade 1/ až 4/ na nevyhnutnú dobu a v nevyhnutnej miere vstup na ich nehnuteľnosť za účelom opravy oplotenia stojaceho na hranici pozemkov účastníkov presne špecifikovaných v druhej vete výroku tohto rozsudku. Vstup na pozemok suseda je totiž vážnym zásahom do jeho vlastníckeho práva, preto mu ho... § 127 ods. 3 OZ umožňuje iba vtedy,   keď   to   nevyhnutne   vyžaduje   údržba   a obhospodarovanie   susediacich   pozemkov a stavieb. O tom, že opravu plota je potrebné ohlásiť ako drobnú stavbu na príslušnom stavebnom úrade v zmysle § 57 ods. 1 stavebného zákona niet pochýb a majiteľ plota ako stavebník   predmetnú   opravu   plota   nemôže   bez   tohto   zákonom   stanoveného   postupu realizovať.   Ak   sa   takýto   výkon   vlastníckeho   práva   opiera   o   oznámenie,   ktoré   má   byť vlastníkovi   plota   vydané   príslušným   orgánom,   t. j.   stavebným   úradom   (§ 57   ods. 2 stavebného   zákona),   bude   namieste   považovať   tento   výkon   vlastníckeho   práva za opodstatnený.   Vo   výroku súdneho rozhodnutia   preto   nie je nutné   viazať   rozhodnutie o povolení   vstupu   na   susediaci   pozemok   na   rozhodnutie   stavebného   úradu   vydané v administratívnom konaní.“

Vo   vzťahu   k zmeňujúcemu   výroku   rozsudku   okresného   súdu   č. k. 25 C/201/2006-515   z 29.   marca   2011,   ktorým   okresný   súd   vyslovil   že   sťažovatelia v 1. a 2. rade   a odporcovia   v 1.   a 2.   rade   v nemajú   právo   na   náhradu   trov   konania a zároveň vyslovil,   že sťažovatelia v 3.   a vo 4.   rade sú povinní nahradiť odporcom v 3. a vo 4. rade trovy konania v sume 1 426,40 €, krajský súd uviedol, že „Zmena napadnutého rozhodnutia sa následne v súlade s... § 212 ods. 2 písm. b/ O. s. p. prejavila i v zmene napadnutého rozsudku okresného súdu v obidvoch výrokoch o trovách konania.

Navrhovatelia boli v prvej časti svojho návrhu neúspešní v konaní, no v druhej časti svojho návrhu mali vo veci úspech. To znamená, že každá z procesných strán mala rovnaký pomer úspechu i neúspechu v konaní. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že   spravodlivému   usporiadaniu   veci   zodpovedá   aplikácia...   § 142   ods. 2   O. s. p. s použitím...   § 224   ods. 2   O. s. p.   a   vysloveniu,   že   žiadny   z   účastníkov   nemá   právo   na náhradu trov konania.“.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď v odôvodnení svojich rozhodnutí ústavne konformným spôsobom aplikoval príslušné právne predpisy (predovšetkým Občiansky zákonník a Občiansky súdny poriadok). V danom prípade namietaný rozsudok krajského súdu podľa názoru ústavného súdu spĺňa kritériá kladené na rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré vyplývajú z ústavných záruk práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, súčasťou ktorých je aj   predpoklad,   že   účastníkovi   súdneho   konania   sa   táto   ochrana   dostane   v   zákonom predpokladanej kvalite (m. m. II. ÚS 63/06).

Napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   je   náležite   a   primeraným   spôsobom odôvodnený, a nemožno ho preto považovať za ústavne neakceptovateľný. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k   záveru   o neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   týchto   názorov   a   nezakladá   právomoc ústavného   súdu   nahradiť   právne   názory   krajského   súdu   svojimi   vlastnými.   Úlohou ústavného súdu nie je do detailov preskúmať vec z hľadiska aplikovaných právnych noriem ani   opätovne   podrobiť   revízii   napadnutý   rozsudok   so   zámerom   „vylepšiť“   jeho odôvodnenie,   prípadne   zostaviť   zoznam   možných   pochybení   krajského   súdu,   ak   tieto nemajú   takú   relevanciu,   ktorá   by   mohla   spochybniť   konformitu   záverov   napadnutého rozsudku s ústavou (IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 27/2010). Ústavný súd preto dospel k záveru, že krajský súd (v spojení s okresným súdom) rozsudok odôvodnil tak, že z tohto odôvodnenia nevyplývajú   závery,   ktoré   by   signalizovali,   že   by   ním   mohlo   dôjsť   k   porušeniu   práva sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Za porušenie práva pritom nemožno považovať to, ak všeobecný súd nerozhodne vo veci   v súlade   s požiadavkami   sťažovateľov.   Obsahom   práva   na   spravodlivé   konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru totiž nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania, preto nemožno považovať nevyhovenie návrhu v konaní pred všeobecným súdom za porušenie tohto práva (m. m. I. ÚS 3/97). Ústavný súd navyše dodáva, že sťažovatelia v 3. a vo 4. rade boli navyše v odvolacom konaní čiastočne úspešní, keďže krajský súd zmenil v ich prospech napadnutý prvostupňový rozsudok v tom zmysle, že odporcovia v 1. a 2. rade sú povinní umožniť na nevyhnutnú dobu a v nevyhnutnej miere vstup parc. č. 745/2 všetkým sťažovateľom, teda nielen sťažovateľom v 1. a 2. rade ako rozhodol okresný súd.

K námietke sťažovateľov, že krajský súd „nebral do úvahy zameranie a výrok znalca o porušení našich práv“, ústavný súd uvádza, že posúdenie zistených skutkových okolností a ich podriadenie pod určitú právnu normu je úlohou súdu (iura novit curia), a nie znalca. Súd hodnotí znalecký posudok ako každý iný dôkaz. Faktické (nie právne) obmedzenie spočíva v tom, že súd nie je spôsobilý hodnotiť odborné závery znalca z hľadiska ich vecnej správnosti. Podstata hodnotenia znaleckého posudku spočíva v tom, že súd vezme do úvahy komplexnosť   posudku,   úplnosť   odpovedí,   vzťah   posudku   k   iným   vo veci   vykonaným dôkazom a napokon vychádza aj zo zásad správneho formálno-logického uvažovania.

K tvrdeniu sťažovateľov, že svedkovia „celý čas zavádzali súd a krivo vypovedali“, ústavný súd poukazuje na to, že ak sa sťažovatelia domnievajú, že mohlo dôjsť zo strany niektorých svedkov k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 345 ods. 1 Trestného zákona (podľa ktorého, kto ako svedok v konaní pred súdom   alebo   v   trestnom   konaní   alebo   na   účely   trestného   konania   v   cudzine   pred prokurátorom   alebo   policajtom,   alebo   pred   sudcom   medzinárodného   orgánu   uznaného Slovenskou   republikou   uvedie   nepravdu   o   okolnosti,   ktorá   má   podstatný   význam na rozhodnutie, alebo kto takú okolnosť zamlčí, potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až päť   rokov),   mali   o tejto   skutočnosti   informovať   orgány   činné   v trestnom   konaní (Policajný zbor   Slovenskej   republiky, prípadne   najbližšiu   okresnú   prokuratúru) a podať trestné oznámenie.

S poukazom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti, ktorou   sťažovatelia   namietali   porušenie   svojho   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru, ku ktorému malo dôjsť rozsudkom   krajského súdu sp. zn. 6 Co/266/2011 z 9. novembra 2011   a   postupom,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu,   dospel   k   záveru,   že   je   zjavne neopodstatnená, a preto sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

4. K namietanému porušeniu práva sťažovateľov podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením   krajského   súdu   sp. zn.   6 Co/266/2011   z 9.   novembra   2011   a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu

Krajský súd v namietanom uznesení, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 25 C/201/2006-539 zo 6. júna 2011 vo výroku, ktorým uložil sťažovateľom v 3. a vo 4. rade spoločne   a nerozdielne   zaplatiť   súdny   poplatok   za   podané   odvolanie,   uviedol,   že „Poplatková povinnosť vzniká o. i. podaním odvolania, ak je poplatníkom odvolateľ (§ 5 ods. 1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v platnom znení (ďalej aj zákon č. 71/1992 Zb., alebo zákon o súdnych poplatkoch). Z obsahu odvolania navrhovateľov proti rozsudku okresného súdu nepochybne vyplýva, že všetci navrhovatelia v rade 1/ až 4/ podali odvolanie v časti, ktorou súd ich návrh zamietol (odstránenie hospodárskej budovy). Odvolanie však obsahuje aj odvolanie navrhovateľov v rade 3/ a 4/ proti zamietavej časti rozsudku, v ktorej sa všetci navrhovatelia v rade 1/ až 4/   domáhali   vstupu   na   pozemok   odporcov,   no   okresný   súd   v   tejto   časti   vyhovel   len navrhovateľom v rade 1/ a 2/ a návrh navrhovateľov 3/ a 4/ ako nedôvodný zamietol. Je nepochybne, že navrhovatelia v rade 1/ a 2/ nie sú osoby oprávnené podať odvolanie v tejto veci, keďže ich návrhu bolo v celom rozsahu vyhovené. Navrhovatelia v rade 3/ a 4/, ktorým bol návrh zamietnutý, však v tejto časti podali odvolanie, a preto im vznikla v tejto časti   samostatná   poplatková   povinnosť.   Predmetom   rozsudku   bolo   totiž   rozhodnutie   o dvoch samostatných nárokoch – odstránenie hospodárskej budovy, ako aj umožnenie vstupu na pozemok odporcov za účelom opravy plotenia navrhovateľmi. Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej (§ 6 ods. 2 veta prvá a druhá zákona o súdnych poplatkoch). Podľa položky 1 písm. b/ Sadzobníka súdnych poplatkov z návrhu na začatie konania, ak nie je ustanovená osobitná sadzba a ak nemožno predmet konania oceniť peniazmi, sa platí súdny poplatok v sume 99,50 EUR. Z poznámky 3 k položke 1 Sadzobníka   súdnych   poplatkov   vyplýva,   že   poplatky   podľa   rovnakej   sadzby   sa   platia v odvolacom   konaní   vo   veci   samej.   Hoci   sa   u   navrhovateľov   v   rade   1/   až   4/   jedná o nerozlučné   spoločenstvo   účastníkov,   s   ohľadom   na   rozhodnutie   súdu   o   druhej   časti nároku -umožnenie vstupu navrhovateľov na pozemok odporcov, sú na podanie odvolania oprávnení   len   tí   navrhovatelia,   voči   ktorým   vyznelo   rozhodnutie   prvostupňového   súdu v neprospech.   Keďže   sa   jedná   o   odlišný   nárok   od   prvého   nároku   uplatneného   žalobou (odstránenie   hospodárskej   stavby)   a   každý   z   týchto   nárokov   môže   byť   predmetom samostatného konania, potom aj podľa obsahu odvolania proti napadnutému rozsudku sa odvíja aj rozsah poplatkovej povinnosti každého z účastníkov.

Z   uvedených   dôvodov   odvolací   súd   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu vo výroku II., ktorým bola uložená poplatková povinnosť navrhovateľom v rade 3/ a 4/, podľa § 219 ods.1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.“.

S uvedeným   sa   ústavný   súd   stotožňuje   a odkazuje   na   odôvodnenie   a judikatúru uvedenú v bode 3 čl. II tohto rozhodnutia a vzhľadom na to sťažnosť aj v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

5. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 21 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 Co/266/2011 z 9. novembra 2011 a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu

Sťažovatelia súčasne namietali aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu) a čl. 21 ods. 1 ústavy (Obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené   doň   vstúpiť   bez   súhlasu   toho,   kto   v   ňom   býva)   namietaným   postupom a namietaným rozsudkom krajského súdu.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor (napr. II. ÚS 78/05, I. ÚS 310/08),   že   všeobecný   súd   spravidla   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria základné práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 a čl. 21 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Preto o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 21 ods. 1 ústavy by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Keďže   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   namietaným   porušením   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a namietaným rozsudkom, resp. postupom,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu,   neexistuje   príčinná   súvislosť,   nemohlo v nadväznosti na to dôjsť ani k porušeniu základných práv sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 21 ods. 1 ústavy.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľov aj v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími v sťažnosti uplatňovanými nárokmi.

Obdobne   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   žiadosťou   sťažovateľov o ustanovenie   právneho   zástupcu   na   ich   zastupovanie   v   konaní   pred   ústavným   súdom a odkazovať ich na Centrum právnej pomoci (ďalej len „centrum“), ktoré bolo zriadené na sprístupnenie   právnej   pomoci   osobám   v   hmotnej   núdzi   zákonom   č. 327/2005   Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003   Z. z.   o   advokácii   a o zmene   a   doplnení   zákona   č. 455/1991   Zb. o živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov   v   znení zákona č. 8/2005 Z. z. (pričom s účinnosťou od 1. januára 2012 sa systém sprístupňovania právnej pomoci osobám v hmotnej núdzi prostredníctvom centra vzťahuje aj na väčšinu konaní pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2012