znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 145/2011-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J Č., S., zastúpeného advokátom JUDr. J. J., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 141 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 108/2001 a jeho uznesením zo 4. februára 2010 v časti výroku o náhrade trov konania štátu a postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 109/2010 a jeho uznesením zo 16. apríla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Č. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2010 doručená   sťažnosť   J.   Č.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 141 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“),   ako   aj   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   11 C 108/2001   a jeho   uznesením zo 4. februára   2010   v časti   výroku   o náhrade   trov   konania   štátu   (ďalej   aj   „napadnuté uznesenie   okresného   súdu“)   a postupom   Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 109/2010 a jeho uznesením zo 16. apríla 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol odporcom v konaní o určenie povinnosti zdržať sa konania brániaceho vstupu navrhovateľa na jeho pozemky, ktoré bolo vedené okresným súdom pod sp. zn. 11 C 108/2001. Okresný súd v merite veci rozhodol rozsudkom   sp. zn.   11 C 108/2001   z 11. februára   2009,   ktorým   návrhu   navrhovateľa vyhovel, pričom na základe odvolania sťažovateľa bol tento rozsudok potvrdený rozsudkom krajského súdu sp. zn. 17 Co 127/2009 z 27. januára 2010. Podľa uvedených rozhodnutí bol sťažovateľ zaviazaný v časti pozemkov nachádzajúcich sa v k. ú. S., tak ako boli zakreslené na geometrickom pláne znalca Ing. A. K., odstrániť oplotenie stavby, porasty, povrchové úpravy   a upraviť   túto   časť   pozemkov   do   stavu   nespevnenej   poľnej   cesty   umožňujúcej prejazd dvojstopových vozidiel, strpieť prechod a prejazd navrhovateľa a zdržať sa konania, ktorým zneprístupňuje prechod a prejazd navrhovateľa na pozemok parc. č. 1121/1. Keďže v priebehu konania vznikli štátu trovy, okresný súd následne osobitným uznesením č. k. 11 C/108/2001-522 zo 4. februára 2010 rozhodol o povinnosti sťažovateľa nahradiť štátu trovy konania v sume 478,58 € a zároveň týmto uznesením rozhodol, že sa sťažovateľovi vracia   99,50   €   z dôvodu   nesprávne   vyrubeného   súdneho   poplatku   za   odvolanie.   Proti tomuto uzneseniu (v časti náhrady trov konania štátu) podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol   krajský   súd   uznesením   č. k.   11 C/109/2010-538   zo 16.   apríla   2010   tak,   že prvostupňové   uznesenie v napadnutej   časti   týkajúcej   sa   povinnosti   sťažovateľa   nahradiť trovy konania štátu ako vecne a skutkovo správne potvrdil.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že „krajský   súd   neskúmal   moje   argumenty v odvolaní,   ako   uvádza   na   strane   3   uznesenia,   pretože   ich   nesprávne   klasifikoval   ako dôvody netýkajúce sa trov konania“. Podľa jeho názoru „práve naopak dôvody uvedené v odvolaní sa neoddeliteľne týkali povinnosti náhrady trov konania, a ak by mal súd vôbec snahu vec preskúmať podľa § 147 OSP, boli by práve dôvody uvedené v mojom odvolaní nevyhnutnosťou a potrebným argumentom na preskúmanie“.

Sťažovateľ má výhrady proti obom označeným súdom namietajúc, že nezohľadnili tieto jeho argumenty (pričom totožné dôvody ako v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bol zaviazaný nadradiť štátu trovy konania, uplatnil aj pred okresným súdom). Sťažovateľ konkrétne tvrdí, že

«1. Súdy neuplatnili § 147 OSP, podľa ktorého „účastníkovi alebo jeho zástupcovi môže súd uložiť, aby uhradili trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, ak ich spôsobili svojím zavinením alebo ak tieto trovy vznikli náhodou, ktorá sa im prihodila“.

Trovy   konania   týkajúce   sa   znalca   vznikli   zavinením   navrhovateľa,   ktorý   nebol schopný určiť, čoho sa domáha...

2. Súdy nezohľadnili, že rozsudok Okresného súdu vo veci konania 11 C/108/2001 zo dňa 11. 2. 2009 obmedzuje mňa a zvýhodňuje navrhovateľa vo využívaní môjho pozemku, pričom   rozsudok   navrhovateľa   nijako   finančne   nezaťažil...   rozsudok   neuložil navrhovateľovi, aby mi platil odplatu za užívanie môjho pozemku...

3. Súdy nezohľadnili, že náklady na činnosť znalca neboli vynaložené účelne ako to vyžaduje   OSP...   Súd...   prizval   znalca   na   zameranie   spornej   cesty   v ochrannom   pásme železničnej dráhy, i keď si bol vedomý, že cesta na tomto mieste byť nesmie a jej zriadenie by   bolo   protizákonné.   Tým   vznikli   zbytočné,   neúčelné   výdavky.   Cestu   na   tomto   mieste požadoval navrhovateľ, preto má tieto neúčelné a zbytočné výdavky znášať navrhovateľ.».

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:„Konaním Okresného súdu v Prievidzi a Krajského súdu v Trenčíne, Uznesením Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 4. 2. 2010 (č. 11 C/108/2001-522) v časti prvej vety výroku   tohto   uznesenia   a   Uznesením   Krajského   súdu   v   Trenčíne   zo   dňa   16. 4. 2010 (č. 11 C/108/2001-538 (5 Co/109/2010-538)) boli porušené: právo na nezávislý a nestranný súd podľa čl. 46 v spojení s čl. 141 Ústavy SR, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 4. 2. 2010 (č. 11 C/108/2001-522) sa v časti prvej vety výroku tohto Uznesenia zrušuje.

Uznesenie   Krajského   súdu   v   Trenčíne   zo   dňa   16. 4. 2010   (č. 11 C/108/2001-538 (5 Co/109/2010-538)) sa zrušuje.

Ústavný súd vracia vec na ďalšie konanie. Ústavný súd prikazuje, aby trovy konania, ktoré mal podľa rozhodnutí Okresného súdu v Prievidzi platiť sťažovateľ, mal zaplatiť navrhovateľ súdneho konania vedeného na Okresnom súde v Prievidzi pod č. 11 C/108/2001.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov súdnych konaní, v ktorých došlo k porušeniu tu uvedených práv a slobôd.

Sťažovateľovi   sa   priznáva   náhrada   trov   právneho   zastúpenia   a   konania   pred Ústavným súdom.“

Ústavný súd lustráciou v registri došlých podaní zistil, že sťažovateľ podal 10. mája 2010 (pred podaním sťažnosti, o ktorej rozhodovanie je predmetom tohto konania) osobitnú sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorej namieta porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1 a 4, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj svojich práv podľa čl. 6, čl. 8   a   čl. 17   dohovoru   a svojho   práva   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C/108/2001 a jeho uzneseniami z 24. októbra 2008 a 9. marca 2009 a rozsudkom z 11. februára 2009, ako aj postupom krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   17 Co/127/2009   a jeho   rozsudkom z 27. januára 2010 a uznesením z 27. januára 2010.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť môže ísť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu alebo jeho rozhodnutím a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   a   skúmal,   či   neexistujú   dôvody   na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k   čl. 46   ods. 1   ústavy   a   čl. 6   ods. 1   dohovoru   stabilne pripomína,   že   formuláciou   uvedenou   v   čl. 46   ods. 1   ústavy   ústavodarca   v   základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

1. Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   napadnutým   uznesením okresného súdu, ktorým mu bola uložená povinnosť nahradiť štátu trovy konania v sume 478,58 €, a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Na rozhodnutie o tejto časti sťažnosti nie je daná právomoc ústavného súdu. Ako to vyplýva   z   už   citovaného   čl. 127   ods. 1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu   poskytovať ochranu   základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   subsidiárne,   teda   len   vtedy,   keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti uzneseniu okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ aj využil, a preto   právomoc   poskytnúť   ochranu   označeným   právam   sťažovateľa   mal   krajský   súd v odvolacom konaní.

Z uvedeného vyplýva, že námietka porušenia označených práv sťažovateľa v podobe odvolania   smerujúceho   proti   uzneseniu   okresného   súdu   bola   predmetom   rozhodovania krajského súdu. V rámci tejto procedúry krajský súd ako súd odvolací rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmal a svoj právny názor vyjadril v uznesení č. k. 5 Co 109/2010-538 zo 16. apríla 2010.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie prvostupňového rozhodnutia, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s tým, že mu bola uložená povinnosť nahradiť trovy konania vzniknuté štátu v súvislosti so znaleckým dokazovaním, ktoré podľa neho vôbec nemuselo byť nariadené, ak by navrhovateľ presne označil, čoho sa domáha. Navyše,   podľa   názoru   sťažovateľa   sa   krajský   súd   vôbec   nezaoberal   jeho   argumentmi uvedenými   v   odvolaní,   čo   vyvodzuje   z textu   odôvodnenia,   v ktorom   sa   uvádza,   že „odvolací   súd   sa   v rámci   tohto   uznesenia   už   nemohol   zaoberať   samotným   rozsudkom vo veci   samej   a dôvodmi,   ktoré   odvolateľ   namietal   v rámci   tohto   odvolania,   nakoľko predmetom prieskumnej činnosti odvolacieho súdu bola len otázka povinnosti náhrady trov konania štátu“.

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m.   II. ÚS 1/95,   II. ÚS 21/96).   Ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov ani preskúmavať, či v konaní bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy), a tým k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľov. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Súčasťou   obsahu   základného   práva   na súdnu   ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa   je   súd   povinný   dať   podrobnú   odpoveď.   Splnenie   povinnosti   odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Z citovaných článkov ústavy a dohovoru však nemožno vyvodzovať, že dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať zvlášť každým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za zásadný pre svoju argumentáciu (m. m. I. ÚS 56/01).

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia predovšetkým uviedol:„Krajský   súd   ako   súd   odvolací   vec   preskúmal   podľa   § 221   ods. 1   O. s. p.   bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O. s. p., a to v napadnutej časti, týkajúcej sa povinnosti odporcu zaplatiť trovy konania štátu, pričom i v náväznosti na § 219 ods. 2 O. s. p. odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje.

V prejednávanej veci je nepochybné, že rozsudkom Okresného súdu v Prievidzi, ktorý bol potvrdený Krajským súdom v Trenčíne bol odporca zaviazaný na odstránenie oplotenia stavieb,   porastov a povrchových úprav z pozemku,   z časti cesty,   ktorá   bola   vyznačená na geometrickom   pláne   znalca   Ing.   A.   K.   a   zároveň   mu   bolo   uložené   strpieť   prechod a prejazd   navrhovateľa   a   zdržať   sa   konania,   ktorým   zneprístupňuje   prechod   a prejazd navrhovateľa na pozemok.

Z tohto potom vyplýva, že navrhovateľ mal vo veci úspech a odporca úspech vo veci nemal. Pri otázke náhrady trov konania štátu je potrebné použiť ust. § 148 ods. 1 O. s. p., kedy štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil, pokiaľ u nich nie sú predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov. Je teda nepochybné, že štátu v tomto konaní vznikli trovy spolu vo výške 478,58 eur a vzhľadom   na   neúspech   odporcu   v   prejednávanej   veci   bolo   potrebné   práve   odporcu zaviazať k náhrade trov konania štátu v tejto výške. Čo sa týka jednotlivého vyčíslenia trov štátu,   ktoré   počas   celého   konania   vznikli,   odvolací   súd   sa   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením súdu prvého stupňa, ktoré je vecne a skutkovo správne a zároveň naňho v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. odkazuje.“

V odôvodnení uznesenia okresného súdu, na ktoré poukazuje krajský súd a s ktorým sa stotožňuje, sa okrem iného uvádza:

„Rozsudkom   Okresného   súdu   Prievidza   zo   dňa   11. 2. 2009,   ktorý   bol   potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 27. 1. 2010 bol odporca zaviazaný v časti pozemkov v katastrálnom území S. parcela č. 1121/39 orná pôda o výmere 98 m2, 1121/40 orná pôda o výmere 439 m2 a 1121/42 orná pôda o výmere 1633 m2 v šírke troch metrov na hranici s pozemkom parcela č. 1032/57 tak, ako je zakreslená na geometrickom pláne znalca   Ing.   A.   K.   č. 9/2007-zn   zo   dňa   14. 1. 2008   odstrániť   oplotenie,   stavby,   porasty, povrchové úpravy a akékoľvek iné prekážky znemožňujúce prechod a prejazd navrhovateľa a   upraviť   túto   časť   pozemkov   do   stavu   nespevnej   poľnej   cesty   umožňujúcej   prejazd dvojstopových   vozidiel   a   poľnohospodárskych   strojov   z   cesty   na parcele   č. 713/1 na pozemok parcela č. 1121/1; strpieť prechod a prejazd navrhovateľa a zdržať sa konania, ktorým zneprístupňuje prechod a prejazd navrhovateľa na pozemok parcela č. 1121/1. V   priebehu   konania   vznikli   štátu   trovy,   a   to   (i)   204,50   Sk   (čl. 81)   ako   náhrada za použitie   motorového   vozidla   súdu   na   cestu   na   ohliadku   v S.,   ktorá   sa   konala   dňa 13. 3. 2002 (30 km po 4,60 Sk náhrady podľa opatrenia č. 249/2000 Z. z. a benzín 66,50 Sk pri cene benzínu 28,80 Sk a spotrebe leto 0,077 1 na km a zima 0,084 l na km (ii) 143,- Sk (čl. 367)   ako   náhrada   za   použitie   motorového   vozidla   súdu   na   ohliadku   v S.,   ktorá   sa konala dňa 25. 10. 2007 (16 km po 6,20 Sk náhrady podľa opatrenia č. 260/2004 Z. z., benzín 44,- Sk, pri cene benzínu 36,40 Sk a spotrebe leto 0,0756 1 na km a zima 0,0828 1 na km) (iii) 134,- Sk (čl. 384) ako náhrada za použitie motorového vozidla súdu na ohliadku v S.,   ktorá   sa   konala   dňa   13. 11. 2007   (15   km   po   6,20   Sk   náhrady   podľa   opatrenia č. 260/2004 Z. z., benzín 41,- Sk, pri cene benzínu 36,20 Sk a spotrebe leto 0,0756 1 na km a zima   0,0828   1   na km),   (iv)   trovy   na   základe   uznesenia   zo   dňa   24. 10. 2008,   č. k. 11 C/108/2001-437,   podľa   ktorého má   byť   znalcovi   Ing.   A.   K.   vyplatených 14.141,-   Sk preddavkovo   z   rozpočtových   prostriedkov   súdu.   Celkom   trovy   konania   štátu   v konaní predstavujú   14.622.50   Sk,   pričom   odporca   dňa   2. 11. 2004   zaplatil   Okresnému   súdu Prievidza 204,50 Sk (čl. 226) ako náhradu trov štátu z čl. 81. Preto celkom nezaplatené trovy konania štátu predstavujú 14.418,- Sk.

Podľa § 148 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku štát má podľa výsledkov konania proti   účastníkom   právo   na   náhradu   trov   konania,   ktoré   platil,   pokiaľ   u   nich   nie   sú predpoklady   pre   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   Odporca   bol   v   konaní   neúspešný, keďže súd vyhovel návrhu navrhovateľa. Preto je odporca povinný nahradiť štátu trovy konania výške 14.418,- Sk, čo predstavuje 478,58 eur.“

Zmyslom a účelom rozhodovania o náhrade trov konania v konaní pred všeobecným súdom je poskytnúť úspešnému účastníkovi alebo účastníkovi, ktorému to priamo priznáva zákon, náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel alebo bude musieť nepochybne zaplatiť. Výnimky z tohto pravidla musí ustanoviť zákon (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy). Aj tieto výnimky sa môžu uplatňovať len za splnenia všetkých zákonom ustanovených podmienok.

V § 148 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) je zakotvené právo štátu   proti   účastníkom   na   náhradu   trov   konania,   ktoré   platil,   pričom   pre   záver,   ktorý z účastníkov je povinný nahradiť štátu jeho trovy konania, je rozhodujúci výsledok konania. V sporovom konaní sa rozumie výsledkom konania úspech účastníka konania, čo znamená, že   účastník,   ktorému   bolo   uložené   podľa   § 142,   § 143   a § 144   zaplatiť   trovy   konania druhému účastníkovi – protistrane (sťažovateľovi bola v rozsudku okresného súdu sp. zn. 11 C 108/2001   z 11.   februára   2009   uložená   povinnosť   nahradiť   navrhovateľovi   trovy konania v sume 7 000 Sk), je povinný nahradiť aj trovy konania štátu. To však neplatí proti účastníkovi,   u ktorého   sú   predpoklady   na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   pričom všeobecný súd je povinný aj bez žiadosti účastníka skúmať, či nie sú splnené predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov, a to celkom alebo len sčasti, pričom u sťažovateľa o takúto situáciu nešlo.

Sťažovateľ   v sťažnosti   poukázal na to,   že všeobecný   súd   mohol   aplikovať § 147 ods. 1 OSP (tzv. separátnu náhradu trov konania), podľa ktorého účastníkovi alebo jeho zástupcovi môže súd uložiť, aby uhradili trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, ak ich spôsobili svojím zavinením alebo ak tieto trovy vznikli náhodou, keďže navrhovateľ „nebol schopný určiť, čoho sa domáha“, a preto musel byť ustanovený znalec.

Zavinením   sa   z hľadiska   § 147   OSP   rozumie   porušenie   procesných   povinností vyplývajúcich zo zákona alebo v súlade so zákonom uložených súdom, ku ktorému došlo aspoň z nedbanlivosti (napr. účastník sa nedostavil na pojednávanie, pri ktorom mal byť vypočutý ako účastník konania, hoci bol riadne a včas predvolaný a vedel, že tým bude zameraný účel pojednávania). Za náhodu treba považovať skutočnosti, ktoré môžu spočívať v subjektívnych okolnostiach na strane účastníka alebo jeho zástupcu (napr. choroba, úraz a pod)   alebo   v objektívnych   okolnostiach   (počasie,   meškanie   hromadného   dopravného prostriedku a pod.). Pre tieto skutočnosti je charakteristické to, že spôsobujú, že konanie neprebieha   tak   plynulo   a rýchlo,   ako   predpokladal   zákonodarca.   Rozhodovanie   o tejto náhrade   trov   konania   má   mať   preto   preventívny   charakter   a má   byť   prostriedkom na upevnenie procesnej disciplíny subjektov občianskeho súdneho konania. Obe skutočnosti sú potom dôvodom na separáciu trov, ale len vtedy, ak mali za následok vznik trov konania, ktoré boli vynaložené zbytočne.

Podľa názoru ústavného súdu o takúto procesnú situáciu v prerokúvanej veci nešlo. Nariadenie   znaleckého   dokazovania   bolo   navyše   nutné   z hľadiska   presnej   špecifikácie vecného bremena.

Rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi patrí v zásade do výlučnej kompetencie   týchto   súdov,   pri   ktorom   sa   prejavujú   atribúty   ich   nezávislého   súdneho rozhodovania.   Ústavný   súd   preto   iba   celkom   výnimočne   podrobnejšie   preskúmava rozhodnutia   všeobecných   súdov   o   trovách   konania.   Problematika   súvisiaca   s konaním a rozhodovaním o náhrade trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade, ak by vo veci konajúci všeobecný súd extrémne vybočil z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť v zásade len na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle.

Vychádzajúc z citovanej časti odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu ústavný   súd   zastáva   názor,   že   toto   je   primerane   odôvodnené   a z ústavného   hľadiska akceptovateľné   a udržateľné.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukazuje   aj   na   to,   že sťažovateľ   svojou   argumentáciou   v podstate   spochybňuje   samotný   meritórny   rozsudok okresného   súdu   sp. zn. 11 C 106/2001   z 11.   februára   2009, ktorým   mu   bola   uložená povinnosť odstrániť oplotenie, stavby, porasty a iné prekážky, tak ako bolo bližšie uvedené vo   výroku   tohto   rozsudku.   V danom   prípade   považuje ústavný   súd   za relevantnú aj tú skutočnosť,   že   sťažovateľ   napadol   sťažnosťou   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   aj   rozsudok vo veci   samej,   ktorá   však   bola   uznesením   ústavného   súdu   sp. zn.   IV. ÚS 131/2011 zo 14. apríla 2010 odmietnutá.

Namietané uznesenie krajského súdu je v danom prípade podľa názoru ústavného súdu odôvodnené ústavne konformným spôsobom (zrozumiteľne a dostatočne). Krajský súd vo svojom uznesení náležitým spôsobom odôvodnil (sčasti poukazom na odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožnil), na základe čoho potvrdil uznesenie okresného súdu, ktorým   bol   sťažovateľ   zaviazaný   uhradiť   trovy   konania   štátu.   Ústavný   súd   považuje za ústavne   akceptovateľné,   aby   vzhľadom   na   celkové   okolnosti   daného   prípadu,   keď sťažovateľ v procesnom postavení odporcu nemal vo veci úspech, nahradil trovy konania, ktoré vznikli štátu. Skutkové a právne závery uvedené v odôvodnení namietaného uznesenia krajského súdu nie sú podľa názoru ústavného súdu v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy náhrady trov konania, a preto ich nemožno považovať za odporujúce základným právam podľa ústavy a dohovoru, vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovateľ domáha.

Ústavný súd nezistil takú príčinnú súvislosť medzi uznesením krajského súdu č. k. 11 C/109/2010-538   zo   16.   apríla   2010   a   namietaným   porušením   základného   práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by mu umožňovala dospieť po prípadnom prijatí sťažnosti   na   ďalšie   konanie   k   záveru,   že   namietaným   uznesením   došlo   k porušeniu v sťažnosti označených práv. Vzhľadom na to pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných návrhoch sťažovateľa stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2011