znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 145/2010-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť H. B., T., zastúpenej Advokátskou kanceláriou E. P., s. r. o., P., konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. E. P., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   na spravodlivé   súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 124/2007 a jeho rozsudkom z 27. marca 2009 a postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 180/09 a jeho rozsudkom zo 16. septembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť H. B. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. decembra 2009   doručená   sťažnosť   H.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“)   podľa   čl. 127   ods. 1   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“),   ktorou   namieta porušenie svojho   základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod   sp. zn.   20 C 124/2007   a jeho   rozsudkom   z 27.   marca   2009   (ďalej   aj „prvostupňový rozsudok“)   a postupom   Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 180/09 a jeho rozsudkom zo 16. septembra 2009.

Označeným   prvostupňovým   rozsudkom   bol   v celom   rozsahu   zamietnutý   návrh sťažovateľky na zaplatenie sumy 443 751 Sk, resp. 14 729,83 € s prísl. a zároveň bola sťažovateľka zaviazaná nahradiť odporcom v 1. a 2. rade trovy konania v sume 2 361,10 € v lehote   troch   dní   od   právoplatnosti   rozsudku.   Krajský   súd   na   základe   odvolania sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 5 Co 180/09 zo 16. septembra 2009 prvostupňový rozsudok potvrdil   a zaviazal   sťažovateľku   nahradiť   odporcom   trovy   odvolacieho   konania   v sume 1 184,69 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Sťažovateľka uviedla, že „podaním zo dňa 27. 11. 2009 doručila Najvyššiemu súdu SR dovolanie opierajúce sa o dovolacie dôvody uvedené v § 237 písm. f), § 236 ods. 1, § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Aj keď sťažovateľka zastáva názor, že nimi uvádzané   dôvody   dovolania   sú   v danom   prípade   relevantné   a dovolacím   súdom akceptovateľné, je si vedomá toho, že dovolací súd sa s jej právnou argumentáciou nemusí stotožniť   a môže   dovolanie   ako   neprípustné   odmietnuť.   Vzhľadom   na   túto   skutočnosť s ohľadom na dikciu § 53 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov... a v záujme právnej istoty podáva aj túto sťažnosť.“.

Podľa   sťažovateľky   sú   právne   a skutkové   závery,   o ktoré   krajský   súd   v spojení s okresným súdom opreli svoje rozsudky, zjavne neodôvodnené, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, pričom majú za následok porušenie jej označených práv. V súvislosti   s podaným   dovolaním   poukazuje   sťažovateľka   na   to,   že   aj   keď   ho „možno považovať podľa príslušných ustanovení OSP za mimoriadny, ale pritom všeobecne prípustný   opravný   prostriedok   proti   právoplatným   rozhodnutiam   odvolacích   súdov,   sú zároveň   v OSP   (§ 236   až   § 239)   ustanovené   podmienky   prípustnosti   dovolania, tzv. dovolacie dôvody, pričom ich posúdenie je vo výhradnej právomoci dovolacieho súdu. Sťažovateľ si je vedomý, že v danom prípade najvyšší súd nemusí akceptovať ním uvedené dovolacie   dôvody   obsiahnuté   v podanom   dovolaní,   čo   vytvára   hrozbu   odmietnutia   jeho dovolania z procesných (formálnych) dôvodov. Za danej situácie existuje reálna hrozba, že k prípadnému odmietnutiu dovolania dovolacím súdom z procesných (formálnych) dôvodov by mohlo dôjsť až po lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, čo by po následnom podaní sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavnému súdu zakladalo dôvod na   jej   odmietnutie   z dôvodu,   že   bola   podaná   oneskorene   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom   súde.   Sťažovateľka   preto   v záujme   svojej   právnej   istoty   súvisiacej s rešpektovaním lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde podáva aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ešte predtým, ako dovolací súd o jej dovolaní rozhodol.“.

Sťažovateľka zastáva názor, že samotná skutočnosť, že podala dovolanie, o ktorom dovolací   súd   ešte   nerozhodol,   nezakladá   dôvod   na   odmietnutie   jej   sťažnosti   ústavným súdom pre neprípustnosť podľa § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“). V súvislosti s tým poukazuje na to, že nespochybniteľne vyčerpala všetky právne prostriedky   na   účinnú   ochranu   svojich   základných   práv   a slobôd,   pričom   samotné rozhodnutie o nich, a teda aj prípadné odmietnutie jej dovolania z procesných dôvodov už nezávisí od nej, ale je vo výhradnej právomoci dovolacieho súdu.

V ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľka   podrobne   odôvodňuje   porušenie   svojich označených práv namietanými postupmi a rozsudkami všeobecných súdov konštatujúc, že „postupom   odvolacieho   i prvostupňového   súdu   bola   žalobcovi   odňatá   faktická   možnosť v konaní sa účinne brániť a v súlade so zákonom uplatňovať svoje procesné práva“. V tejto súvislosti sa sťažovateľka odvoláva aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ najvyšší súd“) s tým, že citované judikáty podľa nej potvrdzujú v okolnostiach daného   prípadu   existenciu   dovolacích   dôvodov,   o ktoré   opiera   podané   dovolanie   proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co 180/09 zo 16. septembra 2009 v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 20 C 124/2007 z 27. marca 2009.

Pokiaľ   ide   o konkretizáciu   dôvodov   voči   namietaným   postupom   a rozhodnutiam okresného súdu a krajského súdu, sťažovateľka tvrdí, že prvostupňový súd neúplne zistil skutkový stav veci, nevykonal všetky navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Oba   súdy   podľa   sťažovateľky   vychádzali   z nesprávneho   právneho   posúdenia   veci a odôvodnenie   prvostupňového   rozsudku   aj   odvolacieho   rozsudku   je   neúplné, nezrozumiteľné   v rozpore   sa   zákonnými   ustanoveniami   a ich   správnou   aplikáciou. Pochybenie   odvolacieho   súdu   spočíva   podľa   názoru   sťažovateľky   v tom,   že   potvrdil rozsudok okresného súdu a neprijal jej argumentáciu o kurzových rozdieloch plynutím času ani listinné dôkazy, „z ktorých je zrejmé, že žalovaný mal vrátiť pôžičku tak, aby suma v čase poskytnutia pôžičky bola zhodná so sumou v čase vrátenia pôžičky v slovenských korunách. Kurz USD mal predstavovať pre veriteľa istotu, že nebude poškodený, a že mu bude vrátená určitá a určená suma. Odvolací súd takto sťažovateľke neposkytol právnu ochranu, naopak rozhodnutím ju odmietol, čoho výsledkom je rozhodnutie poškodzujúce sťažovateľa, a to z dôvodov, že istina, ktorá bola sťažovateľke priznaná v cudzej mene – USD   –   predstavuje   z titulu   kurzového   rozdielu   podstatne   nižšiu   sumu,   aká   bola sťažovateľkou odporcom poskytnutá.“.

Sťažovateľka na základe uvedených skutočností navrhla, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   upravené   v   čl. 6   ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd H. B... postupom Krajského súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 180/09 a rozsudkom Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5 Co 180/09 zo dňa 16. 09. 2009 a postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom   pod   sp. zn.   20 C 124/2007   a rozsudkom   Okresného   súdu   v   Trenčíne   sp. zn. 20 C 124/2007 boli porušené.

2. Rozsudok   Krajského   súdu   Trenčín   sp. zn.   5 Co 180/09   zo   dňa   16.   09.   2009 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp. zn. 20 C 124/2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. H. B... sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- € (slovom desaťtisíc EUR),   ktoré   je   jej   Okresný   súd   Trenčín   povinný   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Zároveň sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd uložil krajskému súdu povinnosť uhradiť jej trovy konania v sume 292,38 €.

V rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   ústavný   súd   zistil,   že sťažovateľka, tak ako to uvádza   v sťažnosti,   podala 27. novembra 2009 proti   rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co 180/09 zo 16. septembra 2009 v spojení s rozsudkom okresného súdu   sp. zn.   20 C 124/2007   z 27.   marca   2009   dovolanie.   Okresný   súd   uznesením z 8. februára 2010 dovolacie konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku zastavil. Keďže sťažovateľka v priebehu plynutia lehoty na podanie odvolania proti uzneseniu o zastavení dovolacieho   konania   zaplatila   súdny   poplatok   za   dovolanie,   okresný   súd   uznesením z 18. februára 2010 zrušil uznesenie z 8. februára 2010 o zastavení dovolacieho konania. Po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia okresného súdu z 18. februára 2010 má byť spis predložený dovolaciemu súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach   je bližšie upravené predovšetkým   v § 49 až § 56   zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 124/2007 a jeho rozsudkom z 27. marca 2009

Ústavný   súd   rozhoduje   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný   súd.   Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   nezakladá automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základného práva alebo slobody   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   právnych   prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (I. ÚS 103/02).

Podľa § 201 Občianskeho súdneho poriadku účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatoval, že sťažovateľka mala v systéme všeobecného   súdnictva   k   dispozícii   účinný   opravný   prostriedok   na   dosiahnutie   nápravy namietaného   porušenia   svojho   základného   práva,   ktoré   bolo   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 124/2007 a jeho rozsudkom z 27. marca 2009 podľa jej názoru porušené. Týmto účinným prostriedkom bolo odvolanie, ktoré sťažovateľka podľa údajov uvedených v jej sťažnosti proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote podala. Využitie tejto zákonnej možnosti účinnej ochrany základného práva sťažovateľky vylučuje prijatie sťažnosti ústavným súdom v časti smerujúcej proti označenému rozsudku okresného súdu, keďže ústavný súd môže uplatniť svoju právomoc iba vtedy, ak sťažovateľ nemal inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   v   časti namietajúcej porušenie označených práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 124/2007 a jeho rozsudkom z 27. marca 2009 v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 180/09 a jeho rozsudkom zo 16. septembra 2009

Z   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá bez ďalšieho aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom   a účelom   uvedeného   princípu   subsidiarity   je   to,   že   ochrana   ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v súlade   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl. 7   ods. 5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   rozhodnutia   ktorých   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Podstatou   námietok   sťažovateľky   je   právne   posúdenie   postupu   a následného rozhodnutia krajského súdu (v spojení s postupom a rozhodnutím okresného súdu).

V danom prípade sťažovateľka akceptovala subsidiárne postavenie ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy pri ochrane základných práv a slobôd tým, že podala vo svojej veci, aj keď, ako to uvádza, iba „v záujme svojej právnej istoty súvisiacej s rešpektovaním lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde“, dovolanie (27. novembra 2009), teda ešte predtým, ako podala sťažnosť ústavnému súdu. V okolnostiach daného prípadu sťažovateľka   podaním   dovolania   a následným   podaním   sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1 ústavy   vedome vytvorila stav,   keď   by o   jej veci   mali súbežne rozhodovať dva   orgány súdneho typu (najvyšší   súd ako dovolací súd a ústavný súd),   čo   nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo   dôjsť   k vydaniu   dvoch   rozdielnych   rozhodnutí   v tej   istej   veci.   Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľkou využitý, za predčasné.

Ústavný   súd   sa   v ostatnom   období   aj   pod   vplyvom   judikatúry Európskeho   súdu pre ľudské práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   odklonil   od   svojej   predchádzajúcej   judikatúry a v súčasnosti   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   zastáva   názor   (napr.   I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09),   podľa   ktorého   v prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku (dovolania)   a súbežne   podanej   sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   je   takáto   sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný   súd   už   v tejto   súvislosti   taktiež   judikoval (napr.   m. m.   I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09,   I. ÚS 239/09,   IV. ÚS 49/2010),   že   lehota   na   prípadné   podanie   sťažnosti po rozhodnutí   o dovolaní bude   považovaná   v   zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127   ods. 1   ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu dovolacieho   súdu,   odmietnuť   pre   jej   oneskorenosť   (porovnaj   tiež   rozsudok   ESĽP z 12. novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou sťažovateľky pred rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to viesť jednak k predĺženiu konania o sťažnosti a navádzalo by to potenciálnych sťažovateľov   k obdobnému   postupu,   aký   zvolila   v okolnostiach   daného   prípadu sťažovateľka, t. j. k paralelnému podávaniu sťažností ústavnému súdu zároveň s podaním dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Z týchto   dôvodov   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne   nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľky   v   uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   preto   sa   nimi   ústavný   súd   už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2010