znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 145/08-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť R. I., B., zastúpeného advokátom Mgr. V. Š., B., ktorou namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   právnu   pomoc   pred   štátnym   orgánom podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na obhajobu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva na informácie podľa čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky a práva na informácie podľa čl. 10 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   vyšetrovateľa   Úradu   justičnej a kriminálnej   polície   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   v N.   pri   vykonávaní konfrontácie   medzi   svedkami   14.   mája   2007   v   trestnom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. ČVS: ORP-43/OEK-NR-2006-Ša, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. I. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. marca 2008 doručená sťažnosť R. I., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. V. Š., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na právnu pomoc pred štátnym orgánom podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na obhajobu podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva na informácie podľa čl. 26 ústavy a práva na informácie podľa   čl.   10   dohovoru   postupom   vyšetrovateľa   Úradu   justičnej   a   kriminálnej   polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v N. (ďalej len „vyšetrovateľ“) pri vykonávaní konfrontácie   medzi   svedkami   14.   mája   2007   v   trestnom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. ČVS: ORP-43/OEK-NR-2006-Ša.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že vyšetrovateľom bol «predvolaný ako svedok na konfrontáciu   s   poškodenou.   Z   kriminalistického   hľadiska   (nie   trestnoprocesného)   bol sťažovateľ v pozícii podozrivého, čo sa následne potvrdilo aj tým, že mu dňa 31. 05. 2007 bolo   vznesené   obvinenie.   Sťažovateľ   sa na konfrontáciu   dňa   14.   05.   2007   o   9,30 hod. dostavil v prítomnosti svojho advokáta a žiadal, aby sa mohol zúčastniť úkonu v prítomnosti svojho   advokáta.   Svoju   účasť   advokát   sťažovateľa   vyšetrovateľovi   avizoval   vopred   aj telefonicky, s čím vyšetrovateľ neprejavil nesúhlas, snažil sa však advokáta odhovoriť od účasti na konfrontácii s odôvodnením, že prítomnosť advokáta nie je potrebná.

Krátko   po   začiatku   konfrontácie   vyšetrovateľ   proti   advokátovi   sťažovateľa bezdôvodne negatívne vystúpil a vytkol mu, že ruší priebeh úkonu. Podnetom pre takéto správanie vyšetrovateľa bola nekonfliktná námietka advokáta voči presnosti nadiktovania slov   poškodenej   do   zápisnice   vyšetrovateľom.   Vyšetrovateľ   pritom   diktoval   slová poškodenej tak, že pozmenil ich význam.

Ďalšia kontroverzia nastala v momente, keď obvinený na položenú otázku „Je to pravda, čo uviedla svedkyňa - poškodená?“ reagoval slovami, že tvrdenie poškodenej sa nezakladá   na   pravde.   Vzhľadom   na   závažnosť   skutočností,   ktorých   sa   týkala   otázka, sťažovateľovi jeho advokát povedal „popíšte ako to bolo“. Vyšetrovateľ však do zápisnice uviedol, že advokát „napovedal svojmu klientovi na položenú otázku“. Tu vyšetrovateľ opäť pozmenil   zápis   oproti   skutočnosti,   keďže   nabádanie   klienta,   aby   vypovedal   obšírnejšie, v žiadnom prípade nie je „napovedaním na položenú otázku“.

Následne   vyšetrovateľ   zareagoval   opäť   agresívnym   výstupom,   keď   advokátovi sťažovateľa oznámil, že má opustiť miestnosť, nakoľko nepredložil žiadne splnomocnenie. Takýto príkaz advokát odmietol splniť ako nezákonný. Následne sa vyšetrovateľ rozhodol konfrontáciu ukončiť pod zámienkou nepredloženia plnomocenstva, ktoré dovtedy ani len nespomenul a začalo mu chýbať až vtedy, keď chcel advokáta vylúčiť z úkonu. Advokát sťažovateľa   preto   žiadal   zapísať   do   zápisnice   jeho   vyjadrenie   k   dôvodom   ukončenia konfrontácie,   čo   vyšetrovateľ   najskôr   odmietal,   nakoniec   ich   však   zapísal.   Keď   však advokát sťažovateľa žiadal zapísať, že vyšetrovateľa považuje za zaujatého, vyšetrovateľ to odmietol urobiť s tým, že zaujatosť má namietať písomne. Keď advokát sťažovateľa trval na písomnom zapísaní a zároveň oznámil vyšetrovateľovi, že jeho správanie si zaznamenáva na diktafón, opäť začal vystupovať agresívne, tvrdil, že „toto je režimové pracovisko“ a vyzval advokáta sťažovateľa na ukončenie záznamu a jeho zmazanie, čo advokát odmietol. Po telefonickom rozhovore s neznámou osobou vyšetrovateľ vytlačil zápisnicu a v úkone už nepokračoval.

Následne bolo uznesením vyšetrovateľa OR PZ v N. zo dňa 31. 05. 2007, CVS: ORP- 43/OEK-NR-2006-Ša, ktoré bolo sťažovateľovi doručené dňa 18. 06. 2007, sťažovateľovi vznesené obvinenie.

Dňa 16. 07. 2007 sa sťažovateľ obrátil ústavnou sťažnosťou v tejto veci na Ústavný súd   SR.   Jeho   sťažnosť   bola   uznesením   zo   dňa   21.   08.   2007,   č. k. III. ÚS 214/07-9 odmietnutá   ako   neprípustná   z   dôvodu,   že   sťažovateľ   nevyčerpal   prípustné   opravné prostriedky a to žiadosť podľa ust. § 210 Trestného poriadku a podnet a opakovaný podnet podľa zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre.

Sťažovateľ sa dňa 19. 07. 2007 podnetom podľa ust. § 31 zákona č. 153/20014 Z. z. o prokuratúre 19. 07. 2007 obrátil na Okresnú prokuratúru v N. a žiadal o preskúmanie postupu vyšetrovateľa.

Prokurátor Okresnej prokuratúry v N. sťažovateľovi listom zo dňa 27. 08. 2007, č. k. 2   Pv   123/2006-30   oznámil,   že   jeho   podnet   je   neopodstatnený.   V   odôvodnení   sa   však zaoberal   výlučne   námietkou   sťažovateľa   proti   neumožneniu   prítomnosti   advokáta sťažovateľa počas jeho výsluchu. Neumožnením vyhotovovania zvykového (správne má byť „zvukového“, pozn.) záznamu priebehu úkonu sa prokurátor vôbec nezaoberal.

Uznesením   prokurátora   Okresnej   prokuratúry   v N.   zo   dňa   27.   08.   2007, č. k. 2 Pv 123/2006-29 bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa proti vzneseniu obvinenia. Dňa   03.   01.   2008   sťažovateľ   podal   opakovaný   podnet   podľa   ust.   §   34   zákona č. 153/2001 Z. z. na Krajskú prokuratúru v N.

Dňa 04. 01. 2008 sťažovateľ ako obvinený požiadal podľa ust. § 210 Trestného poriadku   prokurátora   Okresnej   prokuratúry   v N.   o   preskúmanie   postupu   vyšetrovateľa. Napriek uplynutiu 2 - mesačnej zákonnej lehoty jeho žiadosť nebola doposiaľ vybavená. Listom zo dňa 27. 02. 2008, doručeným dňa 05. 03. 2008, č. k. 1 KPt 10/08-6, námestník krajského prokurátora Krajskej prokuratúry v N. oznámil sťažovateľovi, že jeho podnet   je   neopodstatnený.   Opäť   sa   však   zaoberal   výlučne   prítomnosťou   advokáta sťažovateľa   pri   jeho   výsluchu   a   dokonca   počiatočné   umožnenie   prítomnosti   advokáta zo strany vyšetrovateľa označil ako nezákonné. Ústavné aspekty práva na obhajobu a práva právnu   pomoc   v   konaní   pred   štátnym   orgánom   ignoroval.   Vôbec   sa   tiež   nezaoberal námietkou týkajúcou sa neumožnenia vyhotovovať zvukový záznam priebehu výsluchu.».

Podľa   sťažovateľa «Upozornenie   na   nesprávnosť   diktátu   zápisnice   určite   nie   je rušením   výsluchu.   Rovnako   upozornenie   advokáta   adresované   sťažovateľovi,   aby   na položenú otázku smerujúcu k priebehu skutkového deja neodpovedal stručne, ale „popísal ako to bolo“, nijakým spôsobom nenaruší priebeh výsluchu a určite nie je „napovedaním na položenú otázku“. Vyžadovanie písomného plnomocenstva v situácii, keď sa sťažovateľ zúčastnil úkonu v prítomnosti svojho advokáta, nielenže nemá oporu v zákone, ale je zjavne šikanózne.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy SR má každý právo na právnu pomoc v konaní pred štátnym orgánom za podmienok ustanovených zákonom. Týmto zákonom je zák. č. 586/2003 Z.   z.   o   advokácii,   ustanovenia   trestného   poriadku   o   povinnej   obhajobe,   ako   aj   ďalšie procesnoprávne predpisy alebo v nich obsiahnuté jednotlivé právne normy. Každý, kto je predvolaný na výsluch,   naviac pokiaľ   je   podozrievaným   z   trestného činu,   má v zmysle citovaných ústavných a zákonných ustanovení právo vypovedať v prítomnosti advokáta, ktorého si však samozrejme musí zabezpečiť sám a na svoje náklady. Úlohou advokáta, ktorý   sprevádza   podozrivého   na   výsluch   je   samozrejme   dohliadať   na   zákonný   priebeh výsluchu a v prípade porušenia práv klienta vyzvať vyšetrovateľa na zákonný postup. Účelom práva na právnu pomoc v konaní pred štátnym orgánom je garancia práv občana v situácii, keď štátny orgán práva občana obmedzuje, alebo by ich obmedziť, či porušiť   mohol.   Úlohou   advokáta   je   dohliadať   na   zachovanie   práv   svojho   klienta,   čo osobitne platí v trestnom konaní. Niet pritom žiadneho dôvodu, aby táto garancia bola čisto formalisticky obmedzovaná na procesné postavenie obvineného, keď aj osoba v procesnom postavení svedka môže byť v skutočnosti osobou podozrivou (z kriminalistického hľadiska!) a to niekedy dokonca účelovo, keď vyšetrovateľ nevznesie obvinenie, aby osobe podozrivej zo spáchania trestného činu znemožnil výkon práva na obhajobu. V tejto súvislosti si naozaj nemôžem   odpustiť   konštatovanie,   že   prípad   H.   M.   a   najmä   jej   na   video   zaznamenaný výsluch, na ktorý bola predvedená na základe klamstva o potreba vykonania identifikácie, len   dokazuje,   že   je   plne   odôvodnené,   aby   aj   svedkovi   bolo   priznané   ústavné   právo   na právnu pomoc v konaní pred štátnym orgánom. Rovnako aj ďalší medializovaný prípad, kedy bol svedok opäť na OR PZ v N. vystavený fyzickému násiliu, iba potvrdzuje, že je plne opodstatnené,   aby   každá   osoba   mala   právo   absolvovať   akýkoľvek   úradný   úkon v prítomnosti svojho advokáta.

Vyšetrovateľ tým, že najprv advokáta sťažovateľa vykázal z miestnosti, v ktorej sa vykonávala   konfrontácia,   a   keď   advokát   odmietol   nezákonný   príkaz   splniť,   rozhodol o ukončení konfrontácie, porušil ústavné právo sťažovateľa na právnu pomoc v konaní pred štátnym orgánom garantované čl. 47 ods. 2 Ústavy SR a právo sťažovateľa na obhajobu garantované čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vyhotovovanie   zvukového   záznamu   o   priebehu   úkonu   je   výkonom   práva   na informácie garantovaného čl. 26 Ústavy SR, ktoré môže byť obmedzené iba zákonom a len v prípade nevyhnutnosti a v záujme ochrany taxatívne určených záujmov. Trestný poriadok, ani iný právny predpis ani explicitne, ani implicitne nezakazuje vypočúvanému ani jeho advokátovi   zhotoviť   zvukový   záznam   jeho   vlastného   výsluchu.   Ústavný   súd   SR   pritom opakovane   judikoval,   že   zaznamenanie   priebehu   úradného   aktu,   a   to   dokonca   aj neverejného,   je   výkonom   ústavného   práva   na   informácie.   Tvrdenie   vyšetrovateľa o „režimovom pracovisku“ tiež nemá oporu v žiadnom právnom predpise. Advokát pritom priebeh úkonu zaznamenával v záujme ochrany práv sťažovateľa s cieľom získať autentický záznam priebehu úkonu, keďže vyšetrovateľ zápisnicu diktoval zapisovateľke nepresne. Vyšetrovateľ   tým,   že   znemožnil   advokátovi   sťažovateľa,   ktorý   konal   v   mene sťažovateľa, v jeho záujme a na základe jeho poverenia, vyhotoviť zvukový záznam priebehu konfrontácie,   porušil   ústavné právo sťažovateľa   na informácie   podľa   čl.   26   Ústavy SR a právo   na   informácie   podľa   čl.   10   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd.»

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ zdôrazňuje, že «Konanie vyšetrovateľa bolo jednorazové a v súčasnosti už netrvá. Za danej situácie je jediným prostriedkom nápravy autoritatívne konštatovanie porušenia ústavného práva.

Žiadosť o preskúmanie postupu vyšetrovateľa podľa ust. § 210 Trestného poriadku môže podať iba obvinený, poškodený a zúčastnená osoba. Sťažovateľ v čase výsluchu, počas ktorého došlo k porušeniu jeho ústavných práv, bol iba v procesnej pozícii svedka, nemal teda možnosť požiadať prokurátora o preskúmanie postupu vyšetrovateľa.

Sťažovateľ síce mohol podať a aj podal podnet a opakovaný podnet podľa zákona č. 153/2001 Z.   z.,   tieto   však   neodstránili   a   ani   nemohli   odstrániť   porušenie   jeho   práv. Výsluch, počas ktorého došlo k porušeniu jeho práv sa už udial a sťažovateľ ho nemohol zachytiť na zvukový záznam. V súčasnosti je už sťažovateľ dokonca v pozícii obvineného, k porušeniu jeho práv však došlo tým, že mu ako svedkovi nebolo umožnené zúčastniť sa výsluchu v prítomnosti advokáta. Keďže je obvineným, je vylúčené, aby bol znovu vypočutý za prítomnosti svojho advokáta ako svedok.

Podnety   podané   sťažovateľom   orgánom   prokuratúry   pritom   nielenže   nevideli (správne má byť „neviedli“, pozn.) k odstráneniu porušenia jeho práv, ale tieto ani neboli riadne vybavené, keďže jeho námietka týkajúca sa porušenia práva na informácie bola doslova ignorovaná.

Právny   poriadok   Slovenskej   republiky   teda   nedáva   sťažovateľovi   žiaden procesnoprávny prostriedok, prostredníctvom ktorého by mohol iniciovať konanie, ktorého výsledkom   by   bolo   vyslovenie   porušenia   jeho   ústavných   práv.   Ani   žaloba   podľa   zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci takýmto prostriedkom nie je, keďže neumožňuje domáhať sa vyslovenia porušenia ústavných práv, ale   iba   umožňuje   domáhať   sa   nemajetkovej   ujmy   v peniazoch.   Sťažovateľ   však   za dostatočnú   satisfakciu   považuje   Ústavným   súdom   SR   vyslovené   porušenia   jeho   práva a finančné zadosťučinenie nežiada.

Rozhodnutie Ústavného súdu SR v tejto veci ma pritom význam aj pre iné obdobné prípady, keďže odmietanie prítomnosti advokáta pri výsluchu svedka je veľmi rozšírené, čo potvrdil aj obsah oznámenia námestníka Krajskej prokuratúry v N. zo dňa 27. 02. 2008, v ktorom   dokonca   vytkol   vyšetrovateľovi,   že   postupoval   nezákonne,   keď   advokátovi sťažovateľa najprv umožnil zúčastniť sa výsluchu.».

Opierajúc sa o citovanú argumentáciu sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti vydal tento nález:

„1. Základné právo R. I. na právnu pomoc v konaní pred štátnym orgánom podľa čl. 47   ods.   2   Ústavy   SR,   právo   na   obhajobu   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na informácie podľa čl. 26 Ústavy SR a právo na informácie podľa čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom vyšetrovateľa   Úradu   justičnej   a   kriminálnej   polície   Okresného   riaditeľstva   Policajného zboru v N. pri vykonávaní konfrontácie medzi svedkami dňa 14. 05. 2007 v trestnom konaní vedenom pod ČVS: ORP-43/OEK-NR-2006-Ša porušené bolo.

2. Úrad justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v N. je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia k rukám advokáta do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ,   kvalifikovane   zastúpený   advokátom,   namieta   porušenie   svojich v sťažnosti označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru postupom vyšetrovateľa pri vykonávaní konfrontácie medzi svedkami, ktorá sa uskutočnila 14. mája 2007 v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-43/OEK-NR-2006-Ša.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z § 49 zákona o ústavnom súde vyplýva, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy môže   podať   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba,   ktorá   tvrdí,   že   právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Namietaný postup vyšetrovateľa treba na účely konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, podrobne upraveného v § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde, považovať v zmysle § 49 zákona o ústavnom súde za iný zásah.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť. Tento záver vyplýva z konštantnej judikatúry ústavného súdu (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

K namietanému   inému   zásahu   (postupu)   vyšetrovateľa   do   označených   práv sťažovateľa   došlo   podľa   sťažnosti   počas   konfrontácie   medzi   svedkami   vykonanej   pred vyšetrovateľom 14. mája 2007. Je nepochybné, že v tento deň sa sťažovateľ o tomto „inom zásahu“ vyšetrovateľa do ním označených práv dozvedel, a preto mu týmto dňom začala plynúť aj lehota na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť bola podaná zjavne po uplynutí zákonnej lehoty na jej podanie, keďže lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde začala plynúť 14. mája 2007 a sťažnosť bola podaná na poštovú prepravu podľa otlačku poštovej pečiatky až   13.   marca   2008.   Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

Vzhľadom   na   okolnosti   prípadu,   osobitne   skutočnosť,   že   z vecného   hľadiska obdobnú   sťažnosť   sťažovateľa   ústavný   súd   už   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   214/07-9 z 21. augusta 2007 odmietol ako neprípustnú (aj keď za inej procesnej situácie), ústavný súd považoval za potrebné nad rámec tohto rozhodnutia uviesť nasledovné:

Ústavný   súd   sa   predovšetkým   nestotožňuje   s názorom   sťažovateľa,   že   podanie podnetu a následne podanie opakovaného podnetu podľa § 31 a nasl. zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) v jeho veci   „nemohli   odstrániť   porušenie   jeho   práv.“.   Ústavný   súd   tento   právny   názor   opiera najmä   o oprávnenia   a   povinnosti,   ktoré   príslušnému   orgánu   prokuratúry   v súvislosti s prešetrovaním podnetov a opakovaných podnetov vyplývajú z § 35 zákona o prokuratúre. Je   inou   otázkou,   či   v prípade   sťažovateľa   prokurátor   Okresnej   prokuratúry   N.   pri vybavovaní   jeho   podnetu   z 19.   júla   2007   a   námestník   krajského   prokurátora   Krajskej prokuratúry   v N.   pri   vybavovaní   opakovaného   podnetu   sťažovateľa   z 3.   januára   2008 postupovali   dôsledne   a tieto   oprávnenia   aj   skutočne   využili   a či   ich   postupom   nedošlo (nemohlo dôjsť) k zásahu do ústavou garantovaných práv sťažovateľa (napr. základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy).

Vzhľadom na subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd vyplývajúce (aj a nielen) z čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať právoplatné rozhodnutia, opatrenia alebo iné zásahy orgánov verejnej moci, ak nápravu vo veci môže vykonať iný orgán verejnej moci na základe opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Podľa   stabilizovanej judikatúry   ústavného súdu   je princíp   subsidiarity   právomoci ústavného súdu   ústavným príkazom   pre   každú   osobu.   Preto   každá   fyzická   osoba alebo právnická   osoba,   ktorá   namieta   porušenie   svojho   základného   práva,   musí   rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý kompetenčne predchádza   pred   uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   (podobne   II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom sťažovateľa, ktorý je v tomto prípade zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. Preto v danej   veci   ústavný   súd   mohol   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľa preskúmavať (ne)splnenie podmienok podľa § 25 zákona o ústavnom súde na jej prijatie na ďalšie konanie, resp. odmietnutie len z hľadiska namietaného porušenia ním označených práv,   ku   ktorým   malo   dôjsť   postupom   vyšetrovateľa,   a nie   už   postupom   príslušných orgánov prokuratúry, ktoré v danom prípade podľa názoru ústavného súdu mali možnosť dosiahnuť vo veci nápravu.

S argumentáciou sťažovateľa, podľa ktorej by rozhodnutie ústavného súdu v tejto veci malo „význam aj pre iné obdobné prípady, keďže odmietanie prítomnosti advokáta pri výsluchu svedka je veľmi rozšírené“, sa ústavný súd stotožňuje, ale zároveň zdôrazňuje, že svoj   právny   názor   k tejto   otázke   by   mohol   formulovať len   v rozhodnutí   vo   veci   samej v prípade,   ak   by   sťažnosť   sťažovateľa   spĺňala   zákonom   ustanovené   podmienky   na   jej prijatie na ďalšie konanie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 24. apríla 2008