znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 145/07-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2007 predbežne prerokoval sťažnosť R. M., P., zastúpeného advokátkou Mgr. M. K., S., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Prešov,   Krajského   súdu   v Prešove   a Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v   konaní vedenom   Okresným   súdom   Prešov   pod   sp.   zn.   4   Cb   432/00   a   v konaniach   vedených Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. 11 C 448/01 a sp. zn. 5 Cbs 11/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. M. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. novembra 2006 doručená sťažnosť R. M., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. M. K., S., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Prešov   (ďalej len „okresný súd“), Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len najvyšší súd“) v konaní vedenom   okresným súdom   pod sp.   zn. 4 Cb 432/00 a v konaniach vedených krajským súdom pod sp. zn. 11 C 448/01 a sp. zn. 5 Cbs 11/03.

Z obsahu   sťažnosti   sťažovateľa   vyplýva,   že   v   roku   1999   podal   okresnému   súdu žalobu, ktorou sa domáhal úhrady sumy 61 657 Sk od odporcov 1) V., výrobné družstvo, P., 2) A., výrobné družstvo P., P., 3) F., výrobné družstvo, P. (ďalej len „odporcovia v 1. až 3. rade“).

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza, že:„Súd postupoval v tejto právnej veci nasledovne:

-v roku 1999 podal náš klient návrh na začatie konania na zaplatenie sumy vo výške

61.657,- Sk,

-na deň 29. 11. 2000 vytýčil súd v predmetnej právnej veci pojednávanie,

-dňa 08. 10. 2001 rozhodol Najvyšší súd SR o tom, že na prejednanie predmetnej veci je príslušný OS v Prešove,

-až po 1,5 roku!!!, dňa 14. 3. 2003, vyzval OS v Prešove sťažovateľa, aby sa vyjadril, či žalobu berie späť alebo na nej trvá,

-na predchádzajúcu výzvu žalobca reagoval prípisom zo dňa 2. 4. 2003,

-dňa   1.   8.   2003   OS   v Prešove   opätovne   postúpil   predmetnú   vec   Krajskému   súdu v Prešove,

-o tom, že rozhodnúť túto vec je príslušný KS v Prešove rozhodol Najvyšší súd SR dňa

20. 1. 2004,

-29. 4. 2004 a 26. 8. 2004 sa uskutočnilo v danej veci pojednávanie,

-uznesením   zo   dňa   16.   9.   2004   KS   v Prešove   zastavil   konanie   voči   žalovaným v 2. a 3. rade a zaviazal žalobcu nahradiť žalovaným v 2. a 3. rade trovy konania,

-proti predchádzajúcemu uzneseniu podal žalobca dňa 22. 10. 2004 odvolanie,

-KS v Prešove dňa 10. 11. 2004 vyzval žalobcu, aby zaplatil poplatok za odvolanie,

-Najvyšší súd SR 17. 3. 2005 zrušil uznesenie KS v Prešove vo výroku o náhrade trov konania,

-8. 6. 2005 sa uskutočnilo v danej veci pojednávanie,

-14. 6. 2005 KS v Prešove ustanovil uznesením znalca z odboru: účtovníctvo,

-podaním zo dňa 22. 8. 2005 vzal žalobca svoj návrh na začatie konania späť,

-KS   v Prešove   uzneseniami   zo   dňa   26.   10.   2005   zastavil   konanie   a zaviazal   žalobcu predtým žalovanému v 2. a 3. rade zaplatiť trovy konania a nahradiť štátu trovy konania vo výške 15.200,- Sk,

-proti uzneseniu o zastavení konania podal žalobca odvolanie dňa 23. 01. 2006, a to proti trovám konania, stanoveným vo výrokoch 2, 3, a 5,

-napadnuté uznesenie potvrdil NS SR svojím rozhodnutím zo dňa 13. 9. 2006.“

Sťažovateľ zastáva názor, že z uvedeného prehľadu úkonov vyplýva, že „... súdy boli v konaní nečinné, a to s poukazom na to, že v čase od pojednávania dňa 29. 11. 2000 súdy najbližší   úkon   vo   veci,   ktorý   by   smeroval   k skončeniu   veci,   vykonali   až   po   4   rokoch (pojednávanie dňa 26. 8. 2004). Dokonca v čase medzi 8. 10. 2001 a 14. 3. 2003, t. j. 1,5 roka súdy v danej veci nevykonali žiaden úkon. Týmto konaním Okresný súd v Prešove, Krajský   súd   v Prešove   a Najvyšší   súd   SR   porušili   sťažovateľove   základné   právo   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Nečinnosť Najvyššieho súdu SR namietame z dôvodu, že viac ako 10 mesiacov (v období od novembra 2000 do 8. 10. 2001) rozhodoval o tom, ktorý súd je príslušný na prejednanie sťažovateľovej žaloby“.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „1. Základné právo R. M... upravené v čl. 48 ods. 2.) Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Prešove, Krajského súdu v Prešove a Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom na OS v Prešove pod sp. zn. 4 Cb 432/00, vedenom na KS v Prešove pod sp. zn 11 C 448/01, opätovne vedenom na KS v Prešove pod sp. zn. 5 Cbs 11/03 týkajúcom sa právnej veci žalobcu: R. M... proti žalovaným: 1.) V., výrobné družstvo, so sídlom v P., 2.) A., výrobné družstvo, so sídlom v P., 3.) F., výrobné družstvo, P. o zaplatenie sumy vo výške 61.657,- Sk, porušené bolo.

2.   R.   M...   Ústavný   súd   priznáva   finančné   zadosťučinenie   100.000,-   Sk   (slovom stotisíc   korún   slovenských),   ktoré   sú   Okresný   súd   v Prešove,   Krajský   súd   v Prešove a Najvyšší   súd   SR   povinní   spoločne   a nerozdielne   vyplatiť   R.   M...   do   15   dní   od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Ústavný súd SR R. M... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 5.790,-   Sk,   ktoré   sú   Okresný   súd   v Prešove,   Krajský   súd   v Prešove   a Najvyšší   súd   SR povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť na účet advokátky Mgr. M. K., so sídlom S..., a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v konaní   pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS   288/05).   Za   zjavne   neopodstatnenú   je   možné   považovať   takú   sťažnosť,   pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu, krajského súdu a   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   4   Cb   432/00 a v konaniach krajského súdu vedených pod sp. zn. 11 C 448/01 a sp. zn. 5 Cbs 11/03.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98, III. ÚS 224/05).

V rámci ustálenej judikatúry ústavného súdu v tejto oblasti sa ochrana základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právu   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   poskytuje   len   vtedy,   ak   bola   na   ústavnom   súde uplatnená v čase, keď porušenie ešte trvalo - napr. III. ÚS 20/00.

Ústavný   súd   z predloženého   spisu   krajského   súdu   vedeného   pod   sp.   zn. 5 Cbs 11/2003 zistil, že sťažovateľ doručil 17. novembra 1999 okresnému súdu návrh na začatie   konania,   v   ktorom   sa   od   odporcov   v 1.   až 3.   rade   domáhal   úhrady   61 657   Sk s príslušenstvom (konanie bolo vedené pod sp. zn. 11 C 568/99). Okresný súd postúpil danú vec 22. augusta 2000 krajskému súdu ako súdu vecne a miestne príslušnému podľa § 9 ods. 3   písm.   c)   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“).   Krajský   súd   po pojednávaní uskutočnenom 29. novembra 2000 a upresnení petitu sťažovateľom predložil 10. júna 2001 vec najvyššiemu súdu na rozhodnutie o vecnej príslušnosti.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Ndob 424/2001 zo 17. júla 2001 rozhodol, že na prerokovanie veci je príslušný okresný súd. Po vrátení spisu okresnému súdu 23. novembra 2001   bola   vec   ďalej   vedená   pod   sp.   zn.   11   C   448/01.   Sťažovateľ   následne   podaním z 2. apríla 2003 upresnil petit žaloby. Okresný súd po doplnení dokazovania vyslovil svoju vecnú nepríslušnosť vzhľadom na predmet žaloby a vec 1. augusta 2003 postúpil krajskému súdu, kde bola vedená pod sp. zn. 5 Cbs 11/03.

Krajský   súd   po   vyslovení   nesúhlasu   s postúpením   danej   veci   predložil   vec 8. decembra   2003   na   rozhodnutie   najvyššiemu   súdu.   Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn. 7 Ndob/1/2004 z 20. januára 2004 rozhodol, že na konanie je príslušný krajský súd. Krajský súd po vykonaní dokazovania uznesením č. k. 5 Cbs 11/03-164 zo 16. septembra 2005 konanie proti odporcom v 2. a 3. rade a v časti nároku nad istinu 51 669 Sk s príslušenstvom aj proti odporcovi v 1. rade zastavil a zaviazal sťažovateľa uhradiť odporcom v 2. a 3. rade a štátu   trovy   konania. Sťažovateľ   podal   23.   januára 2006   odvolanie   proti   predmetnému uzneseniu. Najvyšší súd ako odvolací súd uznesením sp. zn. 6 Obo 38/2006 z 13. septembra 2006   potvrdil   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu,   pričom   predmetné   konanie   bolo právoplatne skončené 7. októbra 2006.

Z uvedeného vyplýva, že zistenia ústavného súdu sa v niektorých častiach nezhodujú s tvrdeniami uvedenými v sťažnosti.

V zmysle   ustálenej   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   jedným   z dôvodov odmietnutia sťažnosti je zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť, ak ústavný súd nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta (napr. I. ÚS 93/97, I. ÚS 24/98, III. ÚS 248/05, III. ÚS 170/06). Sťažovateľ podal ústavnú sťažnosť na prieťahy v konaní podľa dátumu poštovej pečiatky 12. novembra 2006, teda až po právoplatnom skončení namietaného konania, keď ústavný súd už nemôže žiadnym spôsobom prispieť k naplneniu účelu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, t. j. k odstráneniu stavu právnej neistoty. Z uvedeného dôvodu ústavný súd posúdil sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú.

Po   odmietnutí   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   aj   ďalšími návrhmi sťažovateľa (napr. návrhom na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, úhrady trov konania).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2007