znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 145/04-7

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   5. mája 2004 predbežne prerokoval sťažnosť J. Č., bytom M., ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupmi Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 21/98 a Krajského súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 93/02, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Č. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla 2004 doručená   sťažnosť   J.   Č.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupmi Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 21/98 a Krajského súdu Žilina (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 93/02.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že porušovanie svojho základného práva vidí v postupe okresného súdu, lebo „Dňa 27. 04. 2001 bol vyhlásený rozsudok na hlavnom pojednávaní OS v Martine, kde som bol uznaný vinným (...). V Ústave SR, druhom odd., čl. 144/1 sa uvádza, že sudcovia musia byť nezávislí a viazaní len zákonom. Mňa sudca odsúdil aj keď chýbali priame dôkazy.

Ďalej   poukazujem   na   prieťahy   v konaní,   nakoľko   súd   trval   neprimerane   dlho..., rozsudok OS v Martine bol vyhlásený 27.   4.   2001,   rozsudok KS v Žiline   bol   vyhlásený 7. 5. 2002.   Tým   bol   porušený   Dohovor   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd, čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ďalej bola porušená Ústava SR, Druhá hlava, siedmy odd. čl. 48/2 a Tr. por. §-f 2/4“.

Sťažovateľ   na   základe   uvedeného   žiada „o   vyrozumenie   zákonom   stanovenej lehote“.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Bližšie podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 ods. 1 a 2 a § 49 až 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Nesplnenie   niektorej   zo   všeobecných   alebo   osobitných   podmienok   konania o sťažnostiach   ustanovených   v citovaných   ustanoveniach   zákona   o ústavnom   súde   je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a skúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa   o porušení   jeho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupmi okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   T   21/98   a   krajského   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 93/02.

Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty   neumožňuje   zákon   o ústavnom   súde   zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť,   pretože to kogentné   ustanovenie   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   neumožňuje (napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 110/03).

Ústavný súd z obsahu podania doručeného ústavnému súdu, ako aj z obsahu spisu okresného   súdu   zistil,   že   sťažovateľom   napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu   bolo vyhlásené 27. apríla 2001. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   7. mája   2002.   Rozhodnutie   okresného   súdu   v spojení s rozhodnutím krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 7. mája 2002.

Ústavný súd konštatuje, že od 7. mája 2002 do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu, t. j. 8. apríla 2004, uplynula lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane   vyslovil   právny   názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (napr.   I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 108/02).

Pretože ústavný súd lehotu na podanie sťažnosti ustanovenú v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde vo vzťahu k namietanému postupu okresného súdu v označenom konaní nepovažoval za zachovanú, odmietol sťažnosť sťažovateľa ako podanú oneskorene.

Vzhľadom   na   uvedené   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. mája 2004