znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 143/2014-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. marca 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenej   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o., Grösslingová   4,   Bratislava,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta doc. JUDr. Branislava   Fridricha,   PhD.,   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   13382/2013,   sp.   zn. Rvp 18224/2013 a sp. zn. Rvp 18225/2013, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Partizánske v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 134/2008 a jeho uznesením z 1. februára 2012, ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom Krajského   súdu   v   Trenčíne   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   CoE   222/2012   a   jeho uznesením z 28. marca 2013 a svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Er 4256/2006 a jeho uznesením z 23. mája 2011, ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 43 CoE 4/2013 a jeho uznesením z 24. januára 2013, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 13382/2013, sp. zn. Rvp 18224/2013 a sp. zn. Rvp 18225/2013 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 13382/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 5. apríla 2013 a 17.   júna   2013   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., Pribinova   25, Bratislava (ďalej   len „sťažovateľka“),   zastúpenej   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o., Grösslingová   4,   Bratislava,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta doc. JUDr. Branislava   Fridricha,   PhD.,   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   13382/2013,   sp.   zn. Rvp 18224/2013 a sp. zn. Rvp 18225/2013, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru   postupom   Okresného   súdu   Partizánske   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 4 Er 134/2008 a jeho uznesením z 1. februára 2012, ako aj porušenie svojich základných práv podľa   čl. 20 ods.   1 a čl. 46 ods.   1 ústavy a práv podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru, podľa čl. 1 dodatkového protokolu a podľa čl. 47 charty postupom Krajského súdu   v   Trenčíne   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   CoE   222/2012   a   jeho   uznesením z 28. marca 2013 a svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Zvolen (ďalej spolu aj „okresné súdy“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Er 4256/2006 a jeho uznesením z 23. mája 2011, ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom Krajského súdu v   Banskej   Bystrici   (ďalej   spolu   aj   „krajské   súdy“)   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 43 CoE 4/2013 a jeho uznesením z 24. januára 2013.

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľka poskytla dlžníkom úvery, pričom poskytnuté peňažné prostriedky boli dlžníci povinní vrátiť podľa   podmienok   dohodnutých   v   úverových   zmluvách.   Na   zabezpečenie   úverov   bola priamo v úverovej zmluve založená právomoc Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou   rozhodcovskou,   a.   s.,   Bratislava   [(ďalej   len   „rozhodcovský   súd“);   sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 13382/2013)], alebo dlžník priamo v úverovej zmluve splnomocnili sťažovateľkou menovite uvedenú tretiu osobu (ďalej len „splnomocnenec“), ktorá v prípade, ak dlžník svoje povinnosti z úverovej zmluvy nesplnil, mala oprávnenie podpísať v mene dlžníka notársku zápisnicu o uznaní dlhu dlžníkom, ktorá mala mať povahu exekučného titulu (sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 18224/2013 a sp. zn. Rvp 18225/2013).

Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúv dobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedené sťažovateľka v prípade, kde bolo udelené splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice, na podklade tohto exekučného titulu (notárskej zápisnice) iniciovala začatie exekučného konania, a v prípade, kde bola dojednaná rozhodcovská doložka, na jej podklade začala rozhodcovské konanie pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktorého rozhodcovský rozsudok sa tak stal exekučným titulom, na podklade ktorého sťažovateľka iniciovala začatie exekučného konania.

Podľa   sťažovateľky   potom,   ako   v   začatých   exekučných   konaniach   Okresný   súd Zvolen   a Okresný   súd   Partizánske   poverili   sťažovateľkou   zvoleného   súdneho   exekútora vykonaním   exekučných   konaní,   napadnutými   uzneseniami   týchto   okresných   súdov   boli exekúcie ex offo zastavené, resp. vyhlásené za neprípustné a následne zastavené.

Na základe odvolaní sťažovateľky boli napadnuté uznesenia Okresného súdu Zvolen a   Okresného   súdu   Partizánske   potvrdené   napadnutými   uzneseniami   Krajského   súdu v Banskej Bystrici a Krajského súdu v Trenčíne ako vecne správne.

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   podaných   ústavnému   súdu   v   obšírnej   argumentácii namieta,   že postupom   a napadnutými uzneseniami Okresného   súdu   Zvolen   a Okresného súdu Partizánske a Krajského súdu v Banskej Bystrici a Krajského súdu v Trenčíne boli porušené ňou označené základné práva podľa ústavy, práva podľa dohovoru, dodatkového protokolu a charty, pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadne   začatých   a   prebiehajúcich   exekučných   konaní,   na   vykonanie   ktorých   príslušné okresné súdy už raz udelili súdnemu exekútorovi poverenia, došlo k prekročeniu právomoci týchto okresných súdov ako súdov exekučných, v kompetencii ktorých podľa sťažovateľky nie je vecné preskúmavanie exekučného titulu. Okresné súdy podľa sťažovateľky rozhodli nad   rámec   svojej   právomoci,   keď   bez   návrhu   rozhodli   o   zastavení   exekúcií,   čím   mali sťažovateľke odňať možnosť   konať pred súdom,   pretože sa   nemala možnosť k veciam vyjadriť   aj   napriek   tomu,   že   príslušné   rozhodnutia   v   konečnom   dôsledku   zásadným spôsobom   ovplyvnili   jej   právne   postavenie,   pretože   podľa   sťažovateľky   má   síce v   tom-ktorom   prípade   k   dispozícii   exekučný   titul,   a   to   rozhodcovský   rozsudok   alebo notársku zápisnicu, avšak tento je nevykonateľný. Uvedené pochybenie okresných súdov podľa sťažovateľky nenapravili ani krajské súdy.

Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach podaných ústavnému súdu namieta, že tak okresné súdy, ako ani krajské súdy nenariadili v daných veciach pojednávanie aj napriek tomu,že im to ukladá § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších   zákonov v   znení účinnom   od 9.   augusta   2012,   ako aj to,   že obidva   súdy   veci nesprávne   právne   posúdili   z   hľadiska   vnútroštátnej   právnej   úpravy   v   interakcii s   výkladovými   pravidlami   uvedenými   v   smernici   Rady   93/13/EHS   z   5.   apríla   1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica Rady“), pretože podľa   sťažovateľky   sa   žiadnym spôsobom   nevysporiadali s tým, prečo   buď dojednanie rozhodcovskej doložky v úverovej zmluve, alebo udelenie splnomocnenia dlžníkom tretej osobe   v   úverovej   zmluve   na   spísanie   notárskej   zápisnice   o   uznaní   dlhu   považovali za neprijateľnú podmienku, a v tomto smere podľa sťažovateľky súdy nerešpektovali ani jej návrh   na   prerušenie   konaní   na   účely   predloženia   prejudiciálnej   otázky   Súdnemu   dvoru Európskej   únie   (ďalej   len   „Súdny   dvor“)   na   podanie   výkladu   pojmu   „nekalá   zmluvná podmienka“ v kontexte danej veci.

Sťažovateľka poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby   uvedená   podmienka   bola   zrušená,   avšak   zásada   kontradiktórnosti   vo   všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne   vyjadrili   spôsobom,   ktorý   na   tento   účel   ustanovujú   vnútroštátne procesnoprávne predpisy.

Sťažovateľka   na   základe   argumentácie   uvedenej   v   sťažnostiach   navrhuje,   aby ústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa čl. 1 dodatkového protokolu a podľa čl. 47 charty a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresných súdov v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami, ako aj porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru,   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   a   podľa   čl.   47   charty   postupom krajských   súdov   v   napadnutých   konaniach   a   ich   napadnutými   uzneseniami,   napadnuté uznesenia okresného súdu a napadnuté uznesenia krajského súdu zruší, veci vráti na ďalšie konanie   a   zároveň   jej   prizná   primerané   finančné   zadosťučinenie,   ako   aj   úhradu   trov konania.

Súčasťou   sťažností   je   aj   návrh   na   odklad   vykonateľnosti   napadnutých   uznesení krajských súdov podaný podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažností   je   tvrdenie   sťažovateľky   o   porušení   ňou   označených   práv zaručených   ústavou,   dohovorom,   dodatkovým   protokolom   a   chartou   postupom a označenými uzneseniami okresných súdov, ako aj postupom a označenými uzneseniami krajských súdov.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno   v   konaní   o   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   použiť   na   prípadné   spojenie   vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností,   ktoré   sú   predmetom   tohto   prerokovania pred ústavným súdom, a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a napadnutými uzneseniami okresných súdov

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľka sťažnosťami napáda postup okresných súdov v napadnutých konaniach a napadnuté uznesenia okresných súdov vydané v týchto konaniach, ktorými Okresný súd Zvolen zastavil exekúciu vedenú súdnym exekútorom pod sp. zn. EX 550/2006 (uznesenie Okresného   súdu   Zvolen   sp.   zn.   11   Er   4256/2006   z 23.   mája   2011)   a Okresný   súd Partizánske   uložil   sťažovateľke   povinnosť   nahradiť   súdnej   exekútorke   trovy   exekúcie v sume   116,68   €   (uznesenie   Okresného   súdu   Partizánske   sp.   zn.   4   Er   134/2008 z 1. februára 2012).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti namietanému postupu a napadnutým uzneseniam okresných súdov odvolania, o ktorých boli oprávnené a   aj povinné rozhodnúť krajské súdy.   Právomoc   krajských   súdov   rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.3   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a napadnutými uzneseniami krajských súdov

Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   práv   sťažovateľky   v   príčinnej   súvislosti s napadnutými rozhodnutiami krajských súdov, námietky sťažovateľky možno sumarizovať do štyroch základných východiskových rovín. Sťažovateľka v prvom rade namieta, že (3.1) krajské   súdy   nenapravili   pochybenia   okresných   súdov,   ktoré   ako   súdy   exekučné podľa sťažovateľky nad rámec svojich kompetencií vecne preskúmavali exekučné tituly potom,   čo   už   raz   tieto   exekučné   tituly   preskúmali   pri   vydávaní   poverení   exekútorovi na   vykonanie   exekúcie.   Okrem   tohto   sťažovateľka   namieta,   že   (3.2)   krajské   súdy nenapravili   ani   pochybenia   okresných   súdov,   ktoré   pri   vecnom   prieskume   exekučných titulov (rozhodcovského rozsudku a notárskej zápisnice) aplikoval smernicu Rady, ktorá podľa sťažovateľky nie je prameňom práva, okrem tohto sťažovateľka namieta, že (3.3) hoci krajské súdy a tiež pred ním okresné súdy mali, neprerušili exekučné konanie na účely podania výkladu označenej smernice Rady a nepredložili Súdnemu dvoru na posúdenie prejudiciálnu otázku. Napokon sťažovateľka tiež namieta (3.4), že tak krajské súdy, ako ani pred ním okresné súdy nenariadili v daných veciach pojednávanie tak, ako im to ukladalo ustanovenie § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, čím jej mali odňať právo konať pred súdom.

II.3.1 K namietanému porušeniu označených práv postupom Krajského súdu v Banskej   Bystrici   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   43   CoE   4/2013 a jeho   uznesením z 24. januára 2013

Sťažovateľka   v   prvom   rade   namieta   skutočnosť,   že   krajský   súd   na   základe   ňou podaného riadneho opravného prostriedku potvrdil prvostupňové rozhodnutie o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o jej zastavení. Z prílohy sťažnosti vedenej ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 13382/2013, ktorú tvorilo aj sťažnosťou napadnuté uznesenie Krajského súdu   v Banskej   Bystrici   sp.   zn.   43   CoE   4/2013   z   24.   januára   2013,   však   vyplýva, že   odvolací   súd   uznesenie   Okresného   súdu   Zvolen   č.   k.   11   Er   4256/2006-32 z 23. mája 2011 v napadnutej časti, t. j. vo výroku o zastavení exekúcie, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Sťažnosť sťažovateľky je preto v naznačenom rozsahu zjavne neopodstatnená, a to pre obsahový rozpor odôvodnenia sťažnosti podanej ústavnému súdu so skutočným znením napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Inak povedané, sťažnosť sťažovateľky nekorešponduje s napádaným rozhodnutím   druhostupňového súdu, čo   bolo dôvodom   odmietnutia   sťažnosti   sťažovateľky   v   tejto   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

V súvislosti s návrhom sťažovateľky na prerušenie konania podľa   § 109 ods. 1 písm. c) OSP a predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvora EÚ, ku ktorému Krajský súd v Banskej Bystrici v napadnutom uznesení uviedol, že „v predmetnom konaní nenastal žiaden z dôvodov uvedených v § 109 ods. 1 písm. c) OSP pre prerušenie konania podľa osobitného   zákona,   preto   odvolací   súd   návrh   oprávneného   na   prerušenie   konania zamietol.“, ústavný   súd   po   preskúmaní   tejto   sťažnosti   dospel   k   záveru,   že   z   dôvodu, že sťažovateľkou použitá argumentácia v tejto časti sťažnosti je v podstate identická s jej právnou   argumentáciou,   ktorú   už   použila   v   stovkách   predošlých   sťažností,   ktorými   sa ústavný   súd   v   uplynulom   období   už   zaoberal,   vo   svojej   argumentácii   k   odmietnutiu sťažnosti   v   tejto   časti   ako   zjavne   neopodstatnenej   odkazuje,   čo   sa   týka   odôvodnenia, na   svoje   predchádzajúce   rozhodnutia   (napr.   uznesenia   sp.   zn.   I.   ÚS   382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 50/2013 z 31. januára 2013).

Vzhľadom   na   totožnosť   tak   v   osobe   sťažovateľky,   ako   aj   totožnosť   v   použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné na ustálenie záverov všeobecných súdov, ústavný súd zastáva názor, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe   dôvody   odmietnutia   sťažností   v   obdobných   prípadoch   a   ustálený   právny   názor ústavného   súdu   na   danú   právnu   problematiku   v   závislosti   od   predmetu   napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia v tomto uznesení opakovane, a preto považuje za postačujúce odkázať na svoje predchádzajúce rozhodnutia.

II.3.2 K namietanému porušeniu označených práv postupom Krajského súdu v Trenčíne   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   CoE   222/2012   a   jeho   uznesením z 28. marca 2013

Sťažovateľka   aj   vo   vzťahu   k napadnutému   uzneseniu   Krajského   súdu   v Trenčíne rovnako namieta, že odvolací súd na základe ňou podaného riadneho opravného prostriedku potvrdil prvostupňové rozhodnutie o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o jej zastavení. Z príloh   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn.   Rvp   18224/2013   a sp.   zn. Rvp 18225/2013,   ktoré   tvorili   aj   sťažnosťami   napadnuté   uznesenie   Krajského   súdu v Trenčíne sp. zn. 19 CoE 222/2012 z 28. marca 2013, však vyplýva, že odvolací súd ako vecne   správne potvrdil   uznesenie Okresného   súdu   Partizánske č.   k.   4 Er   134/2008-60 z 1. februára 2012 o uložení povinnosti sťažovateľke nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v sume 116,68 €, t. j. krajský súd svojím napadnutým uznesením nepotvrdil ako vecne správne rozhodnutie prvostupňového súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení,   ako   to   tvrdí   v sťažnostiach   sťažovateľka.   Sťažnosti   sťažovateľky   sú   preto v   naznačenom   rozsahu   zjavne   neopodstatnené,   a   to   pre   obsahový   rozpor   odôvodnenia sťažností   podaných   ústavnému   súdu   so   skutočným   znením   napadnutého   rozhodnutia krajského súdu. Inak povedané, medzi sťažovateľkou namietaným porušením práv podľa ústavy,   dohovoru   a charty   (v nadväznosti   na   „údajné“   potvrdenie   rozhodnutia prvostupňového   súdu   o vyhlásení   exekučného   konania   za   neprípustné   a jeho   zastavení zo strany odvolacieho súdu) a napadnutým uznesením Krajského súdu v Trenčíne, ktorý potvrdil   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   o povinnosti   sťažovateľky   nahradiť   trovy exekúcie,   nie   je   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   naznačovala   možnosť   vyslovenia   ich porušenia po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie, čo bolo dôvodom odmietnutia týchto častí sťažností sťažovateľky podľa § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde pre ich zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. marca 2014