znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 144/2013-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou   B.,   s. r. o.,   B.,   konajúcej   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   Mgr.   P.   B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   a podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obo/41/2012 z 24. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s.,   o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. februára 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   aj „dohovor“)   a podľa   čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Obo/41/2012 z 24. októbra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo   sťažnosti,   z jej príloh   a napadnutého uznesenia   najvyššieho   súdu   vyplýva, že 16. apríla   1993   bolo   zmluvou   o   združení   podľa   § 829   a   nasl.   Občianskeho   zákonníka založené   Združenie   D.,   účelom   ktorého   malo   byť   dofinancovanie   výstavby vodohospodárskeho   diela   a   financovanie   jeho   prevádzky.   Medzi   zakladajúcich   členov združenia patril aj S., štátny podnik (právny predchodca sťažovateľky), a Povodie D., štátny podnik,   ktorý   bol   právnym   predchodcom   S.,   štátneho   podniku   (ďalej   len   „žalobca“). Na dosiahnutie účelu združenia sa každý z jeho členov zaviazal na určité plnenie, pričom v prípade právneho predchodcu sťažovateľky išlo o poskytovanie finančných prostriedkov z výnosov z prevádzky vybudovaných energetických objektov v jeho správe a následne vlastníctve.   Z   týchto   prostriedkov   mali   byť   žalobcovi   ako   vodohospodárskemu prevádzkovateľovi uhrádzané náklady jeho činnosti v združení. Podkladom na preukázanie opodstatnenosti nároku bola „výsledovka hospodárenia“, na základe ktorej boli štvrťročne vystavované jednotlivé faktúry, ktorými bolo uplatňované uhradenie príslušných nákladov. Z   uvedeného   záväzkového   vzťahu   zostali   sporné   úhrady   niektorých   faktúr   (ďalej   len „sporné faktúry“).

Žalobca 12. októbra 2000 uzavrel s obchodnou spoločnosťou B., a. s., organizačnou zložkou   B.   (ďalej   len   „komisionár“),   komisionársku   zmluvu   č. 1/2000/R   (ďalej   len „komisionárska zmluva“), ktorou sa komisionár zaviazal vo vlastnom mene pre žalobcu a na jeho účet zariadiť vymoženie ťažko vymáhateľných pohľadávok voči sťažovateľke. Predmetné pohľadávky boli špecifikované v prílohe č. 1 komisionárskej zmluvy, pričom medzi nimi boli aj pohľadávky z už uvedených sporných faktúr. Podľa článku III bodu 4 komisionárskej   zmluvy   sa   zmluvné   strany   dohodli,   že   komisionár   je   oprávnený za komitenta   pri   zariaďovaní   záležitosti   prijať   finančné   alebo   iné   plnenie   do svojej dispozície, prípadne na vlastný účet. V nadväznosti na komisionársku zmluvu podpísali žalobca a komisionár v ten istý deň aj zmluvu o pristúpení k záväzku, na základe ktorej sa komisionár zaviazal v zmysle § 533 ods. 1 Občianskeho zákonníka splniť za sťažovateľku jeho dlh   identifikovaný rovnakým zoznamom neuhradených   sporných   faktúr,   aký tvoril označenú prílohu komisionárskej zmluvy.

Sťažovateľka bola o uzavretí predmetnej komisionárskej zmluvy informovaná listom z   19.   októbra   2000,   pričom   následne   došlo   k   vzájomným   rokovaniam   medzi   ňou a komisionárom.   Zo   zápisnice   z   ich   vzájomného rokovania   zo   16.   februára   2001   malo vyplynúť usporiadanie pohľadávok žalobcu voči sťažovateľke a spôsob ich vysporiadania, podľa   ktorého malo v prípade   sporných   faktúr dôjsť   k   vyrovnaniu   pohľadávok   formou jednostranných   zápočtov   medzi   sťažovateľkou   a   obchodnou   spoločnosťou   O.,   a. s., na základe postúpenia pohľadávok od komisionára.

Žalobou z 24. októbra 2001 sa žalobca domáhal voči sťažovateľke a komisionárovi zaplatenia sumy 142 583 757,60 Sk spolu s úrokom z omeškania, pričom na jej zaplatenie navrhoval zaviazať žalovaných spoločne a nerozdielne. Predmetná pohľadávka vychádzala práve   z   už   uvedených   sporných   faktúr,   ktoré   podľa   tvrdenia   žalobcu   neboli   uhradené. Podstatou sporu pritom bola otázka, či záväzok sťažovateľky voči žalobcovi zanikol formou jednostranných   zápočtov,   ktoré   realizovala   prostredníctvom   komisionára   plniaceho   si súčasne svoje povinnosti voči žalobcovi z komisionárskej zmluvy.

Krajský   súd   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sa   vo   svojom   rozsudku   č. k. 38 Cb 83/01-286 zo 7. decembra 2004 stotožnil s právnym názorom sťažovateľky a žalobu v rozsahu týkajúcom sa žalovanej sumy voči nej zamietol (v ďalšom výroku však uznal jej povinnosť zaplatiť solidárne úroky z omeškania z uvedenej sumy za určité obdobie). Ako krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, medzi žalobcom a sťažovateľkou nebol dohodnutý   spôsob   splnenia   záväzku   a   sťažovateľka „si   svoj   dlh   splnil[a] formou jednostranných zápočtov... i napriek tomu, že navrhovateľ v priebehu dokazovania trval na tom,   že pohľadávka“ sťažovateľky „zanikne až pripísaním finančných prostriedkov“ na jeho účet.

Všetci účastníci konania podali proti rozsudku krajského súdu odvolanie. Vo vzťahu k jeho výroku, ktorým bola zamietnutá žaloba o zaplatenie sumy 142 583 757,60 Sk proti sťažovateľke,   podal   odvolanie   žalobca.   Najvyšší   súd   ako   súd   odvolací   však   svojím rozsudkom   sp. zn.   2 Obo 259/2007   z   19. marca 2008   rozsudok   krajského   súdu č. k. 38 Cb 83/01-286   zo   7. decembra 2004   (v   znení   doplňujúceho   rozsudku č. k. 38 Cb 83/01-299 z 18. januára 2005) v časti, ktorou zaviazal žalovaného v 2. rade zaplatiť   žalobcovi   sumu   142 583 757,60   Sk   spolu   s   úrokom   z   omeškania   v   sume 92 455 069,30 Sk, a v časti, ktorou zaviazal žalovaného v 2. rade zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania sumu 600 000 Sk, potvrdil. Stotožnil sa pritom s odôvodnením krajského súdu v tejto otázke.

Na   podnet   žalobcu   podal   generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „generálny   prokurátor“)   mimoriadne   dovolanie   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu.   Toto mimoriadne   dovolanie   smerovalo   proti   tej   jeho   časti,   ktorou   odvolací   súd   potvrdil zamietavý rozsudok súdu prvého stupňa vo vzťahu k sťažovateľke, a súčasne i proti výroku, ktorým bola komisionárovi ako druhému žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu   142 583 757,60   Sk   a 92 455 069,30   Sk   úrokov   z   omeškania,   pretože   podľa generálneho prokurátora táto povinnosť mala byť uložená spoločne a nerozdielne obom žalovaným. Napadnuté rozhodnutie žiadal generálny prokurátor zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Doplňujúcim podaním z 24. apríla 2009 žiadal napadnuté rozhodnutie zmeniť tak, že navrhol, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu   zmenil   tým   spôsobom,   že   zaviaže   oboch   žalovaných   zaplatiť   žalobcovi   spoločne a nerozdielne uvedenú istinu i úroky z omeškania.

Podľa generálneho prokurátora nevznikajú z konania komisionára vo vzťahu k tretím osobám žiadne práva ani povinnosti, a teda prijatie plnenia komisionárom od sťažovateľky nemá   pre   žalobcu   žiadne   následky,   rovnako   ako   úkony   vykonané   medzi   žalovanými. Napadnutý   rozsudok   tak podľa   názoru   generálneho prokurátora   spočíva   na nesprávnom právnom   posúdení   veci   spôsobenom   nesprávnou   aplikáciou   § 324   ods. 1   Obchodného zákonníka.

Najvyšší   súd   v uznesení   č. k.   1 MObdo V/6/2009-555   z   22.   júla   2010   (ďalej aj „uznesenie   o mimoriadnom   dovolaní“)   konštatoval,   že   boli   splnené   podmienky na podanie mimoriadneho dovolania podľa § 243e Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   vec   preskúmal   v   zmysle   § 243a   ods. 3   OSP   bez   nariadenia   dovolacieho pojednávania a dospel k záveru, že dovolanie bolo opodstatnené. Najvyšší súd uviedol, že z komisionárskej zmluvy podľa § 577 Obchodného zákonníka vyplývajú práva a povinnosti len pre jej účastníkov. Zároveň podľa názoru najvyššieho súdu platí, že keďže nepriamy zástupca koná vo vlastnom mene, nevznikajú z jeho konania zastúpenému žiadne práva a povinnosti. Tretie osoby totiž ani nemusia vedieť, že koná ako komisionár. Najvyšší súd ďalej poukázal na to, že uvedené špecifiká nepriameho zastúpenia preto prakticky vylučujú, aby bolo predmetom zariadenia obchodnej záležitosti na základe komisionárskej zmluvy aj vymoženie   pohľadávky   komitenta.   Keďže   komisionár   koná vo   vlastnom   mene, môže vymáhať   len   pohľadávky,   ktoré   mu   patria.   Na   to,   aby   mohol   vymáhať   pohľadávku komitenta, musí mu ju tento zákonom predpísaným spôsobom postúpiť, a teda v takom prípade by vo vzťahu k dlžníkovi vystupoval ako vlastník pohľadávky alebo by musel byť na jej vymáhanie splnomocnený v mene komitenta, čo by ale znamenalo, že by už nešlo o konanie na základe komisionárskej zmluvy. Pokiaľ ale pohľadávka patrí komitentovi, k jej splneniu   v zmysle   § 324   ods. 1 Obchodného   zákonníka podľa   názoru   najvyššieho súdu nemohlo dôjsť plnením veriteľovi. Najvyšší súd ako súd dovolací tak dospel k záveru, že rozhodnutie   najvyššieho   súdu   ako   súdu   odvolacieho   vychádza   z   nesprávneho   výkladu príslušných ustanovení Obchodného zákonníka upravujúcich komisionársku zmluvu, najmä § 577 a § 581 v spojení s § 324 Obchodného zákonníka a v jeho dôsledku k nesprávnemu skutkovému a   právnemu záveru   o   účinkoch   plnenia žalovanej v   1. rade   (sťažovateľky) komisionárovi na dlh žalobcu. Rozhodnutie najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho preto najvyšší súd ako súd dovolací zrušil.

Proti   uvedenému   uzneseniu   najvyššieho   súdu   o mimoriadnom   dovolaní   podala sťažovateľka   sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy,   ktorú   ústavný   súd   uznesením č. k. IV. ÚS 45/2012-38 z 27. januára 2012 odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Následne   najvyšší   súd   ako   súd   odvolací   napadnutým   uznesením   prevzal   závery uznesenia   najvyššieho   súdu   o mimoriadnom   dovolaní   a   zrušil   rozsudok   krajského   súdu č. k. 38 Cb 83/01-286   zo 7. decembra 2004   v znení   doplňujúceho   rozsudku č. k. 38 Cb 83/01-299   z   18. januára 2005   v časti   zamietajúceho   výroku   o zaplatenie sumy 4 732 913,68   €   s príslušenstvom   proti   sťažovateľke,   v časti   výroku   o povinnosti zaplatiť sumu 4 732 913,68 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 3 068 954,07 €, ako aj v časti   výroku   o povinnosti   sťažovateľky   a žalovaného   v druhom   rade   (komisionára) zaplatiť   žalobcovi   spoločne   a nerozdielne   úroky   z omeškania   vo   výške   39 420 166   Sk s príslušenstvom   žalovanému   v 2. rade   (komisionárovi)   a vec   vrátil   krajskému   súdu na ďalšie konanie.

Proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu podala sťažovateľka opäť ústavnému súdu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorej navrhuje, aby ju prijal na ďalšie konanie a rozhodol, že najvyšší súd napadnutým uznesením porušil jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a aby napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na   ďalšie   konanie.   Zároveň   navrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodol   o dočasnom   opatrení, ktorým „odloží vykonateľnosť a pozastaví účinky právoplatného (napadnutého uznesenia najvyššieho   súdu,   pozn.)  ... a uloží   prvostupňovému   súdu,   aby   dočasne   nekonal   o časti prvostupňového rozsudku zrušenej napadnutým uznesením“.

Zo sťažnosti tiež vyplýva, že sťažovateľka podala 14. januára 2013 dovolanie proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu. Ústavný súd vlastným šetrením 5. marca 2012 zistil,   že   najvyšší   súd   o dovolaní   sťažovateľky   (konanie   vedené   pod   sp. zn. 1 Obdo V/5/2013) dosiaľ nerozhodol.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   prerokuje   každý   návrh   predbežne   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, pričom skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 tohto zákona nebránia prijatiu návrhu na ďalšie konanie. Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene pritom ústavný súd môže podľa tohto ustanovenia odmietnuť. Zároveň môže odmietnuť i návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05).

Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy   veci   nemôže   byť   iba   úlohou   ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých orgánov verejnej moci, a to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v   tejto   súvislosti   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v   prípade   zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09). Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka   odôvodnila   porušenie   základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 1   a   čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tromi námietkami. Podľa sťažovateľky najvyšší   súd   rozhodol   v napadnutom   uznesení   vo   veci,   v ktorej   sa   už   prv   právoplatne rozhodlo (a to v predchádzajúcom rozsudku najvyššieho súdu v časti výroku, ktorý nebol zrušený uznesením najvyššieho súdu o mimoriadnom dovolaní), zároveň sa tým odklonil od právne   záväzného   názoru   dovolacieho   súdu   a pri   svojom   rozhodovaní   arbitrárnym spôsobom   aplikoval   príslušné   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku,   čo   malo za následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci.   Z týchto   dôvodov   a v dôsledku   tvrdenia o porušení uvedených základných práv malo dôjsť aj k porušeniu základného práva vlastniť majetok   podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   a práva   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa   čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala... v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo...   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom,   ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady   medzinárodného práva...

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu podala 14. januára 2013 dovolanie, ale v snahe o naplnenie podmienky dodržania lehoty na podanie   sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   podala   zároveň   aj   túto   sťažnosť. Sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   neodmietol   jej   sťažnosť   z dôvodu   nedostatku právomoci,   keďže   v danej   veci „existujú   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa   spočívajúce na tej skutočnosti, že z doterajšieho štádia dovolacieho konania nie je zrejmé, či dovolací súd   posúdi   dovolanie   ako   prípustné“. Sťažovateľka   síce   neuviedla   v sťažnosti   všetky dôvody,   ktorými   svoje   dovolanie   podporila,   a dovolanie   ani   k sťažnosti   nepriložila, poukázala   však   na   to,   že   jedným   z dôvodov   dovolania   bolo   aj   to,   že   najvyšší   súd   sa v napadnutom   uznesení   odchýlil   od   právneho   názoru   dovolacieho   súdu,   pričom   túto námietku zahrnula aj do sťažnosti.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   v   okolnostiach   daného   prípadu   sťažovateľka   podaním dovolania   (založeného   na   v   zásade   obdobnej   argumentácii,   akú   uplatňuje   v   sťažnosti podanej   ústavnému   súdu)   a   súčasným   podaním   sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne akceptovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci (IV. ÚS 177/05, III. ÚS 192/2011).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd pripomína, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok považuje za   účinný   právny   prostriedok   nápravy   porušenia   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1 a čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   (m.   m.   II. ÚS 31/00, II. ÚS 102/04, III. ÚS 192/2011).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj taký výklad § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého podmienka vyčerpania všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov, nie je splnená samotným podaním opravného prostriedku oprávnenou osobou, ale až rozhodnutím o tomto prostriedku príslušným orgánom.

Ústavný   súd   už   vyslovil   názor   (podobne   napr.   I. ÚS 169/09,   I. ÚS 289/09, IV. ÚS 49/2010,   IV. ÚS 142/2010,   IV. ÚS 145/2010,   IV. ÚS 195/2010),   že   v   prípade podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   a   súbežne   podanej   sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku,   ktorý   bol   sťažovateľkou   využitý,   za   predčasné   (porovnaj   napr. IV. ÚS 242/2010, IV. ÚS 236/2012).

Na uvedenom závere nemenia nič pochybnosti sťažovateľky o prípustnosti dovolania najmä   vo   vzťahu   k   § 238   ods. 2   OSP,   v ktorom   sú   uvedené   dôvody   dovolania   voči „rozhodnutiam“. Podľa sťažovateľky je sporné, či najvyšší súd pri posudzovaní prípustnosti dovolania   nedospeje   k záveru,   že   dôvody   uvedené   v   § 238   ods. 2   OSP   sa   síce   podľa vyjadrenia   zákona   vzťahujú   na   akékoľvek   rozhodnutia   (teda   aj   rozhodnutia   vo   forme uznesenia), ale v zmysle systematického výkladu s prihliadnutím na to, že v § 238 OSP sú uvedené   dovolacie   dôvody   voči   rozsudkom,   posúdi   dovolanie   voči   uzneseniu   ako neprípustné. Sťažovateľka však s takou možnosťou nesúhlasí a tvrdí, že „by bolo nelogické, aby súdy neboli viazané názorom dovolacieho súdu v prípade, ak rozhodujú uznesením a nie rozsudkom. Názory odbornej verejnosti v tejto otázke sa však rôznia a preto nie je zaručené, že dovolanie bude dovolacím súdom akceptované.“.

Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti dovolania, a teda aj na výklad § 238 OSP je zásadne príslušný najvyšší súd ako súd dovolací (napr. IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 499/2011). O prípustnosti dovolania môže rozhodnúť najvyšší súd ako   súd   dovolací   a toto   jeho   rozhodnutie   nemôže   byť   nahradené   posúdením   samotnou sťažovateľkou a v zásade ani ústavným súdom.

Bez   ohľadu   na   to,   či   dovolanie   sťažovateľky   bude   posúdené   ako   neprípustné v dôsledku   názoru,   že   z   § 238   ods. 2   OSP   vyplýva   síce   prípustnosť   dovolania   aj   proti rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   v   ktorom   sa   odvolací   súd   odchýlil   od   právneho   názoru dovolacieho   súdu   vysloveného   v danej   veci,   avšak   len   proti   rozhodnutiu   vydanému v procesnej forme rozsudku (k tomu pozri aj II. ÚS 387/2010), musí ústavný súd zohľadniť skutočnosť, že o tej istej veci v súčasnosti rozhodujú dva orgány súdneho typu. Ústavný súd by posudzovaním prípustnosti dovolania, o ktorom ešte najvyšší súd nerozhodol, zasahoval do jeho právomoci a porušil by uvedenú zásadu subsidiarity.

Ústavný   súd   teda   môže   prijať   sťažnosť   na   ďalšie   konanie   a   meritórne   o   nej rozhodnúť   až   vtedy,   ak   príslušné   orgány   verejnej   moci   už nemajú   možnosť   namietané porušenie   základných   práv   alebo slobôd   napraviť.   Iba   za   predpokladu,   že sťažovateľka využila všetky jej dostupné právne prostriedky súdnej a inej ochrany svojho základného práva alebo základnej slobody a nebola s ich uplatnením úspešná, môže predložiť sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy pre namietané porušenie svojho základného práva   alebo slobody.   K tomu   treba dodať,   že   sťažovateľka   nemá   podľa   ústavy,   zákona o ústavnom súde a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany využije, ale je povinná postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá sťažovateľkou ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd v rozsahu jeho právomocí.

Ústavný   súd   už   v   tejto   súvislosti   taktiež   judikoval   (napr.   m.   m.   I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09,   III. ÚS 167/2010,   IV. ÚS 49/2010,   IV. ÚS 142/2010,   IV. ÚS 195/2010), že lehota   na   prípadné   podanie   sťažnosti   po   rozhodnutí   o   dovolaní   bude   v   takýchto prípadoch   považovaná   v   zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú, a preto v prípade, ak nedôjde v dovolacom konaní k zrušeniu, resp. k zmene napadnutého rozhodnutia (teda aj v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu), je daná   právomoc   ústavného   súdu   tak   na   preskúmanie   dovolacieho   rozhodnutia,   ako   aj odvolacieho   rozhodnutia   a   zákonná   dvojmesačná   lehota   na   podanie   sťažnosti   plynie od doručenia   dovolacieho   rozhodnutia   najvyššieho   súdu (porovnaj   k   tomu   aj   rozsudok Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   z   8.   novembra   2007   vo   veci   Soffer   proti   Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, jeho   body   51,   53,   54,   a   tiež   rozhodnutia   ústavného   súdu   sp. zn.   II. ÚS 324/2010, III. ÚS 192/2010, IV. ÚS 245/2010 a sp. zn. III. ÚS 192/2011). A contrario potom platí, že v   prípade   vecného   posúdenia   a   rozhodnutia   najvyšším   súdom   o   dovolaní   bude   mať sťažovateľka k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému súdu týkajúcej sa dovolacieho rozhodnutia za obvyklých podmienok.

Z   týchto   dôvodov   bolo   potrebné   sťažnosť   v   tejto   časti   týkajúcej   sa   porušenia označených základných práv sťažovateľky vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu odmietnuť ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vzhľadom na jej   predčasnosť,   keďže   o námietkach   sťažovateľky,   ktorými   poukazuje   na   porušenie označených základných práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu, bude rozhodovať najvyšší súd v rámci konania o dovolaní.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa aj ďalšími procesnými návrhmi sťažovateľky uplatnenými v petite jej sťažnosti a taktiež už neprichádzalo do úvahy zaoberať sa jej návrhom na odklad vykonateľnosti a pozastavenie účinkov napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2013