znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 144/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   J.   Ž.,   V.,   zastúpeného   advokátom   Mgr.   C.   S.,   Č., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   13 Cob/201/2011   a jeho   rozsudkom   z 27.   októbra   2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. Ž. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. januára 2012 doručená sťažnosť Ing. J. Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“),   ako aj   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cob/201/2011 a jeho rozsudkom z 27. októbra 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol,   že   žalobou   doručenou   Okresnému   súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) sa 1. júna 2009 domáhal zaplatenia sumy 2 594,90 € s príslušenstvom „na tom skutkovom základe, že na základe objednávky žalovaného som žalovanému dňa 9. 7. 2007 dodal počítač MacBook Pro 15, pričom žalovaný pri prevzatí tovaru zaplatil len 10 % dohodnutej kúpnej zmluvy s tým, že zvyšnú časť kúpnej zmluvy v sume 2 594,90 € spolu s príslušenstvom uhradí do 31. 12. 2007.

Okresný   súd   v   Martine   rozsudkom   č. 17 Cb/160/2009   môjmu   návrhu   vyhovel a zaviazal   žalovaného   na   zaplatenie   sumy   2.594,90   €   spolu   s prísl.   a súčasne   zaviazal žalovaného na náhradu trov konania.

Na   základe   odvolania   podaného   žalovaným   Krajský   súd   v Žiline   rozsudkom č. 13 Cob/201/2011 zo dňa 27. 10. 2011 odvolaním napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zmenil tak, že môj návrh na zaplatenie sumy 2.594,90 € spolu s prísl. zamietol.“.

Sťažovateľ ďalej argumentoval tým, že „Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7 (§ 213 ods. 1 OSP). Ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám (§ 213 ods. 3 OSP). Mám za to, že pokiaľ sa chcel odvolací súd odchýliť od skutkového zistenia   súdu   prvého   stupňa,   ku   ktorému   dospel   na   základe   pred   ním   bezprostredne vykonaného   dokazovania   výpoveďou   účastníkov   konania   alebo   svedkov,   mal   v   súlade so zákonom zopakovať sám taký dôkaz spôsobom, ktorý určujú ustanovenia § 126 a § 131 ods. 1 OSP,   a zadovážiť   si   tak   rovnocenný   (plnohodnotný,   t. j.   s rovnakou   výpovednou hodnotou)   podklad   pre   jeho   prípadné   odlišné   hodnotenie.   Je   zásadne   neprípustné,   aby odvolací súd prehodnotil výsledky dokazovania a z nich vyplývajúce skutkové zistenia bez toho, aby tieto dôkazy sám zopakoval. V prejednávanej veci odvolací súd na pojednávaní dňa 27. 10. 2011 vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu a žalovaného a oboznámil sa s obsahom výpovedí svedkov a listinných dôkazov, žiadne iné dôkazy neboli na odvolacom pojednávaní vykonané. Za tohto stavu ale odvolací súd nemal dostatočný a rovnocenný (s rovnakou   výpovednou   hodnotou)   skutkový   podklad   pre   zmenu   rozsudku   súdu   prvého stupňa, ktorý na rozdiel od neho vykonal dokazovanie aj výpoveďami svedkov. Konanie odvolacieho   súdu   v   prejednávanej   veci   je   v   rozpore   s   procesnými   zásadami   priamosti a ústnosti, nakoľko odvolací súd rozdielne hodnotil dôkazy vykonané bezprostredne pred súdom   prvého   stupňa   (napr.   svedkov)   bez   toho,   aby   si   ich   zopakovaním   zadovážil rovnocenný   podklad   pre   závery   o   vierohodnosti   vylúchaných   osôb,   resp.   aby   vo   veci vykonal ďalšie dôkazy, ktoré súd prvého stupňa nevykonal.“.

Sťažovateľ sa nestotožňuje so závermi, ku ktorým dospel krajský súd, podľa ktorého medzi sťažovateľom „a žalovaným nedošlo k uzavretiu zmluvy o dielo, nakoľko žalovaným tvrdené práce som si ja neobjednal a ani neboli uskutočnené v môj prospech. Odvolací súd opakoval   dokazovanie   sám,   a   to   mojím   a   žalovaného   výsluchom   a   na   základe   takto zopakovaného   dokazovania   dospel   k   odlišným   skutkovým   zisteniam,   pričom   z   výsluchu môjho a ani žalovaného nevyplynuli iné skutočnosti ako boli uvádzané pred súdom prvého stupňa. Na základe takto zopakovaného dokazovania dospel však odvolací súd k názoru, že z dôvodu neformálnosti žalovaný preukázal uzavretie zmluvy o dielo podľa ust. § 536 a nasl. Obchodného zákonníka, pričom predmet a cena diela podľa názoru odvolacieho súdu vyplynul z faktúry, ktorú vystavil žalovaný v spojení so subdodávateľskými faktúrami. Podľa názoru odvolacieho súdu to, že rozsah, resp. predmet diela údajne medzi nami dohodnutý bol   zrealizovaný   a   dielo   malo   byť   mne   poskytnuté,   malo   vyplynúť   zo   samotnej fotodokumentácie na č. 1. 57 až 59 spisu. Uvedené tvrdenia odvolacieho súdu považujem za arbitrárne a v rozpore so základnými zásadami uzatvárania zmluvných vzťahov. Podľa názoru odvolacieho súdu v napadnutom rozhodnutí vyplýva, že na platné uzavretie zmluvy o dielo postačuje jednostranne vystavená faktúra zhotoviteľa v spojení s faktúrou, ktorú ďalšia   firma   vystaví   zhotoviteľovi.   Týmto   sú   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   splnené základné obligatórne náležitosti zmluvy o dielo a to dohoda o predmete diela a dohoda o cene diela. Skutočnosť, že dielo bolo vykonané a poskytnuté objednávateľovi, majú podľa názoru odvolacieho súdu preukazovať fotky, na ktorých sú zachytené nejaké predmety bez ich bližšej špecifikácie. Zmluva o dielo v zmysle ust. § 536 a nasl. Obchodného zákonníka je dvojstranný   úkon,   zložený   z   dvoch   jednostranných   právnych   úkonov   a   to   návrhu na uzavretie zmluvy a jeho akceptáciou. Na platné uzavretie zmluvy o dielo sa vyžaduje dohoda o určení zmluvných strán, o predmete diela a dohoda o cene, pokiaľ zmluvné strany prejavia   vôľu   uzavrieť   zmluvu   o   dielo   aj   bez   určenia   ceny.   Z   uvedeného   jednoznačne vyplýva, že k uzavretiu zmluvy o dielo nemôže dôjsť len na základe jednostranného úkonu zhotoviteľa tak, ako to prezentuje odvolací súd vo svojom rozhodnutí.

Mám za to, že v danom prípade, sú právne závery a skutkové zistenia odvolacieho súdu v extrémnom nesúlade s vykonanými dôkazmi a skutkovými zisteniami súdu prvého stupňa a ani z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia rozhodnutia nevyplývajú, a preto treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:„I. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 27. októbra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cob/201/2011 porušené bolo.

II. Rozsudok   Krajského   súdu   v   Žiline   zo   dňa   27.   októbra   2011   sp. zn. 13 Cob/201/2011 zrušuje a prikazuje mu vo veci znovu konať a rozhodnúť.

III. Krajský   súd   v   Žiline   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   všetky   trovy   konania do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet jeho právneho zástupcu Mgr. C. S...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nestranným   a nezávislým   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   rozhodnutie   krajského   súdu   je   založené   len na jednostranných skutkových tvrdeniach bez bližšieho vysvetlenia zistení a odôvodnenia skutkových   okolností,   z ktorých   vyvodil,   že   si   objednal   u žalovaného   dielo,   ktoré   bolo vykonané   pre   neho,   a že   došlo   k dohode   o predmete   a cene   diela   tak,   ako   to   uvádza žalovaný. Sťažovateľ je toho názoru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nezodpovedá § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), pretože z neho nevyplýva, akými   úvahami   sa   krajský   súd   riadil,   k akým   záverom   dospel   a z čoho   vychádzal. Sťažovateľ preto považuje sťažnosťou napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný a z toho dôvodu ním malo dôjsť k porušeniu v sťažnosti označených práv.

Podstatou sťažovateľom v sťažnosti namietaných skutočností vo vzťahu k rozsudku krajského   súdu   sp. zn.   13 Cob/201/2011   z 27.   októbra   2011   je   jeho   tvrdenie,   že   ak   sa krajský súd chcel odchýliť od skutkového zistenia súdu prvého stupňa, ku ktorému dospel na   základe   pred   ním   bezprostredne   vykonaného   dokazovania   výpoveďou   účastníkov konania alebo svedkov, mal zopakovať takýto dôkaz spôsobom, ktorý určujú § 126 a § 131 ods. 1   OSP,   a zabezpečiť   si   tak   rovnocenný   (plnohodnotný)   podklad   na   jeho   prípadné odlišné hodnotenie.

Podľa   sťažovateľa   je   preto   konanie   odvolacieho   súdu   v rozpore   s procesnými zásadami priamosti a ústnosti, pretože odvolací súd rozdielne hodnotil dôkazy vykonané bezprostredne   pred   súdom   prvého   stupňa   bez   toho,   aby   si   ich   zopakovaním   zadovážil rovnocenný   podklad   na   závery   o vierohodnosti   vyslúchaných   osôb,   resp.   aby   vo   veci vykonal ďalšie dôkazy, ktoré súd prvého stupňa nevykonal.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vo   viacerých   svojich   nálezoch   vyslovil,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať ich   rozhodnutia,   pokiaľ   tieto   súdy   vo   svojej   činnosti   postupujú   v   súlade   so základným právom   na   súdnu   ochranu   zakotveným   v   siedmom   oddiele   druhej   hlavy   ústavy   (čl. 46 až čl. 50 ústavy).

Krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   na   základe   odvolania   žalovaného   zmenil rozsudok okresného súdu č. k. 17 Cb 160/2009-113 z 15. júna 2010 v spojení s opravným uznesením č. k. 17 Cb 160/2009-138 zo 14. marca 2011 vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť sťažovateľovi sumu 2 594,90 € so 14,25 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 2 594,90 € od 1. januára 2008 do zaplatenia a vo výroku o trovách prvostupňového konania tak, že žalobu o zaplatenie 2 594,90 € so 14,25 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 2 594,90 € od 1. januára 2008 do zaplatenia zamietol.

Krajský súd najskôr k procesnému postupu uviedol, že „... v súvislosti s podaným odvolaním žalovaného bolo vo veci nariadené ústne odvolacie pojednávanie podľa ust. § 214 ods. 1 písm. a) O. s. p., pretože bolo potrebné zopakovať dokazovanie za aplikácie ust. § 213 ods. 3 O. s. p., keďže odvolací súd bol toho názoru, že súd prvého stupňa dospel na   základe   vykonaných   dôkazov   k   nesprávnym   skutkovým   zisteniam.   Krajský   súd na nariadenom   odvolacom   pojednávaní   dňa   27. 10. 2011   dokazovanie   zopakoval v potrebnom   rozsahu   tak,   ako   vyplýva   zo   zápisnice   o súdnom   pojednávaní   zo   dňa 27. 10. 2011,   keď   okrem   výsluchu   žalobcu   a   žalovaného   pred   odvolacím   súdom   bolo zopakované   dokazovanie   v   rozsahu   listinných   dôkazov   tvoriacich   súčasť   spisového materiálu,   faktúrou   žalobcu   č. 2007121503,   urgenciami   o   úhrade   predmetnej   faktúry zaslanými   žalovanému,   faktúrou   vystavenou   žalovaným   č. rs   2007017,   hmotnoprávnym úkonom   započítania   pohľadávok   a   záväzkov   zo   dňa   31. 12. 2007,   subdodávateľskými faktúrami vystavenými žalovanému č. FV-5117/2007-VS 10145117, č. 070737, e-mailovou komunikáciou, fotodokumentáciou, obsahom zápisníc o súdnom pojednávaní pred okresným súdom, súčasťou ktorých sú výpovede svedkov A. V., A. Š., P. O., Ing. M. P., preddavkovou faktúrou vystavenou žalobcom žalovanému, ďalšími listinami tvoriacimi súčasť spisového materiálu,   pričom   k   rozsahu   zopakovaných   dôkazov   nemali   účastníci   súdneho   konania žiadne pripomienky, návrhy, doplnenia.

Na   základe   zopakovaného   dokazovania   v   rozsahu   potrebnom   pre   posúdenie odvolacích   dôvodov   žalovaného   a   tvrdení   žalobcu   krajský   súd   dospel   k   odlišnému skutkovému zhodnoteniu a právnemu posúdeniu než okresný súd v napadnutom rozsudku. V súvislosti   s   tvrdeniami   žalobcu,   žalovaného,   ktoré   boli   protichodné   a   výsledkov zopakovaného   dokazovania   bolo   podstatné   v   odvolacom   konaní   zodpovedať,   či   medzi žalobcom   a   žalovaným   navzájom   boli   kreované   zmluvné   vzťahy,   z   ktorých   oproti   stáli zmluvné   práva   a   povinnosti,   to   znamená,   či   recipročne   žalobca   a   žalovaný   dohodli poskytnutie si vzájomných plnení. Pri tomto posudzovaní bolo nevyhnutné vziať do úvahy, že tak žalobca, ako aj žalovaný sú podnikateľské subjekty, ktoré vstupujú aj do obchodno- záväzkových právnych vzťahov (§ 2 ods. 2 písm. a/, b/ Obchodného zákonníka). Obchodný zákonník   ako   hmotné   právo,   ktorý   upravuje   okrem   iného   aj   záväzkové   vzťahy,   je vybudovaný na princípe neformálnosti v súvislosti s kreovaním zmluvných vzťahov. S týmto princípom je zákonite spojený dôsledok vyplývajúci z ust. § 43 Občianskeho zákonníka, aplikovateľný aj pre obchodné záväzkové vzťahy, vzhľadom k subsidiárnej použiteľnosti Občianskeho   zákonníka   ako   hmotného   práva,   vyjadrenej   v   ust.   § 1   ods. 2   Obchodného zákonníka.“.

S poukazom na § 43 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sú účastníci povinní dbať, aby sa pri úprave zmluvných vzťahov odstránilo všetko, čo by mohlo viesť ku vzniku rozporov, krajský súd uviedol:

«Pokiaľ v rámci princípu neformálnosti, na ktorom je založený Obchodný zákonník ako hmotné právo, v záväzkových vzťahoch a následku takéhoto správania sa účastníkov zmluvných vzťahov, v danom prípade žalobcu a žalovaného, sa dôsledne nedbalo na úpravu zmluvných vzťahov   takým   spôsobom,   aby sa   odstránilo   to,   čo by mohlo   viesť k vzniku rozporov, tak pri vyvolaní súdneho sporu nie je možné len jedným smerom aplikovať princíp neformálnosti,   a   to   pri   konštatovaní   existencie   zmluvného   vzťahu,   ktorý   mal   uzavrieť žalobca   so   žalovaným   a   nepoužiť   rovnaký   princíp   neformálneho   kreovania   zmluvného vzťahu,   ktorý   uskutočnil   žalovaný   so   žalobcom.   Na   základe   týchto   vzájomností   medzi princípom neformálnosti kreovania záväzkových vzťahov a dôsledkov vyplývajúcich z ust. § 43   Občianskeho   zákonníka   nemohlo   obstáť   konštatovanie   vykonané   okresným   súdom v napadnutom rozsudku v tom smere, že len žalobca preukázal uzavretie kúpnej zmluvy so žalovaným podľa ust. § 409 a nasl. ust. Obchodného zákonníka, ale už žalovaný nemal preukázať uzavretie zmluvy o dielo so žalobcom v zmysle ust. § 536 a nasl. ust. Obchodného zákonníka. Tak pre žalobcom tvrdenú kúpnu zmluvu, ako aj pre žalovaným preukazovanú zmluvu   o   dielo   tu   existoval   spoločný   sumár   dôkazov,   a   to   nielen   tvrdenia   žalobcu, žalovaného, ale aj listinné dôkazy, a to faktúra žalobcu č. 2007121503, faktúra žalovaného č. rs 2007017, svedecké výpovede, fotodokumentácia tvoriaca súčasť spisového materiálu. Z výpovede tak žalobcu, ako aj žalovaného pred krajským súdom a z rozsahu zopakovaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že za rovnakých pomerov malo dôjsť k uzavretiu tak kúpnej   zmluvy,   ako   aj   zmluvy   o   dielo.   Vzhľadom   k   týmto   spoločným   východiskovým okolnostiam potom nebolo na mieste tvrdiť, že len na základe výpovede žalobcu, faktúry žalobcu   č. 2007121503   bola   preukázaná   Kúpna   zmluva,   predmetom   ktorej   bol   predaj počítača   MacBook   Pro   15   za   cenu   86   860,-   Sk   a   súčasne   pri   existencii   výpovedí žalovaného, ním predloženej faktúry č. rs 2007017, fotodokumentácii na č. l. 57, 58, 59 spisu uzavrieť, že k preukázaniu zmluvy o dielo uzavretej žalovaným so žalobcom nemalo dôjsť, podľa konštatovania okresného súdu.

S týmito skutkovými závermi sa krajský súd nestotožnil, pretože ak sa z hľadiska neformálnosti   poskytla   ochrana   práv   žalobcovi   v   tom,   že   na   základe   jeho   tvrdenia, vystavenej faktúry č. 2007121503 na dodávku počítača žalovanému v celkovej cene v tom čase 86 860,- Sk, bola uzavretá medzi žalobcom a žalovaným kúpna zmluva podľa ust. § 409 a nasl. ust. Obchodného zákonníka, tak z rovnakého dôvodu, princípu neformálnosti pri kreovaní zmluvných vzťahov medzi žalobcom a žalovaným bolo nevyhnutné poskytnúť ochranu aj právam žalovaného, ktorý podľa predloženej faktúry č. rs 2007017, doloženej fotodokumentácie   do   spisového   materiálu   na   č. l.   57   –   59,   preukázal   uzavretie   zmluvy o dielo so žalobcom podľa ust. § 536 a nasl.   ust.   Obchodného zákonníka. Ako predmet kúpnej zmluvy vyplýval z faktúry žalobcu č. 2007121503 a jeho cena, tak predmet zmluvy o dielo   a   jeho   cena   vyplývala   z   faktúry   žalovaného   č. rs   2007017   (č. l.   48   spisu)   na 78 161,50 Sk, v spojení so subdodávateľskými faktúrami pre žalovaného č. FV-5117/2007 (č. l. 51 spisu), č. 070737 (č. l. 52 spisu). To, že rozsah, resp. predmet diela dohodnutý žalovaným   so   žalobcom   bol   zrealizovaný   a   dielo   žalobcovi   poskytnuté,   vyplynulo zo samotnej   fotodokumentácie   na   č. l.   57   až   59   spisu.   Predmetom   diela   podľa   faktúry žalovaného   č. rs   2007017   bola   propagačná,   reklamná   činnosť   slúžiaca   na   vytvorenie prezentačného miesta pre žalobcu, a to v súvislosti s prezentáciou výrobkov „A.“, pričom išlo o projekt žalobcu.»

Krajský súd po zopakovaní dokazovania dospel k záveru, že v okolnostiach danej veci bolo preukázané jednak uzavretie kúpnej zmluvy medzi sťažovateľom a žalovaným, ktorej predmetom bol počítač MacBook Pro 15 za kúpnu cenu 86 860 Sk, ale tiež zmluvy o dielo, predmetom ktorej bolo vykonanie propagačnej, reklamnej (prezentačnej) činnosti žalovaným   pre   sťažovateľa   v rozsahu   vyplývajúcom   z faktúry   č. rs   2007017.   Následne krajský súd vyhodnotil tieto záväzkové vzťahy ako podmienené, a to aj „v rovine ich ceny“.

Na   základe   uvedeného   považoval   krajský   súd   podľa   výsledkov   zopakovaného dokazovania za preukázané, «že žalobca so žalovaným uzavrel kúpnu zmluvu na predaj počítača MacBook Pro 15, ktorý mu bol dodaný, a súčasne žalovaný uzavrel so žalobcom zmluvu   o dielo,   predmetom   ktorej   bolo   plnenie,   v   rozsahu   vyplývajúcom   z   faktúry žalovaného   č. rs 2007017   spočívajúcom   v   prezentačnej,   reklamnej   činnosti   vykonávanej v prospech   žalobcu,   v   súvislosti   s   realizáciou   projektu   výrobkov   „A.“.   Krajský   súd konštatuje,   že   vzájomná   podmienenosť   kúpnej   zmluvy   a   zmluvy   o   dielo   bola   daná okolnosťami, za ktorých došlo k neformálnemu spôsobu kreovania predmetných zmluvných vzťahov,   keď   ich   dôvodom,   spoločným   základom   bola   prezentačná   akcia   v   budove   M. súvisiaca   s projektom   výrobkov   „A.“,   ktorú   zabezpečoval   žalobca.   Vzájomnosť predmetných zmluvných vzťahov a ich podmienenosť potvrdil v konečnom dôsledku aj sám žalobca na pojednávaní pred okresným súdom, a to dňa 18. marca 2010 (č. l. 64 rub spisu), keď uviedol, že podmienkou účasti na uvedenom projekte bolo to, že každý, kto sa chce na projekte zúčastniť, musí produkt „A.“ užívať. Kúpna zmluva, zmluva o dielo, boli tak vzájomne   na   seba   závislé,   podmienené   a   mali   spoločný   základ,   ktorým   bola   realizácia projektu produktov „A.“, spojená s účasťou na tomto projekte. V podstate, pokiaľ by nebol projekt zameraný na prezentáciu produktov „A.“, ktorý zabezpečoval žalobca, tak by ani k uzavretiu kúpnej zmluvy a zmluvy o dielo medzi žalobcom a žalovaným nedošlo. Vzájomná podmienenosť   zmluvných   vzťahov   medzi   žalobcom   a   žalovaným,   a   to   že   žalobca   dodá žalovanému počítač, v rozsahu ktorej hodnoty kúpnej ceny žalovaný vykoná pre žalobcu dielo v prezentačnej, reklamnej činnosti na zrealizovanie projektu, nepochybne vyplynula zo zopakovaného   dokazovania   pred   krajským   súdom,   ako   aj   z   výpovedí   nielen   žalobcu, žalovaného, ale aj zo svedeckých výpovedí pani Š., pána O., hodnovernosť ktorých dôkazov v štádiu konania a rozhodovania krajského súdu nebola spochybnená, žiadnym dôkazom vyvrátená. K úplnosti sa poukazuje, že spoločným menovateľom zmluvných vzťahov žalobcu a žalovaného bolo zabezpečenie prezentačného miesta pre žalobcu, ktorý mal realizovať projekt súvisiaci s výrobkami „A.“.

Vzájomná závislosť a podmienenosť zmluvných vzťahov bola preukázaná aj výškou ceny plnenia, keď po úhrade 10 % z kúpnej ceny počítača výsledná suma predstavovala v tom čase 78 174,- Sk, t. z. 2 594,90 Eur, a plnenie žalovaným pre žalobcu podľa faktúry č. rs   2007017   bolo   vyjadrené   sumou   78 161,50   Sk,   t. z.   2 594,49   Eur.   Vzájomnosť a podmienenosť plnení bola tak vyjadrená aj ich vzájomnou výškou hodnoty, z ktorého dôvodu sa krajský súd stotožnil s argumentáciou žalovaného, že na dané zmluvné vzťahy bolo nevyhnutné aplikovať ust. § 275 ods. 2 Obchodného zákonníka. Účelom a zmyslom uvedenej   podmienenosti   vzájomných   zmluvných   vzťahov   bolo,   že   žalovaný   v   hodnote počítača od žalobcu vykoná prezentačnú, reklamnú činnosť, výsledkom ktorej bude hmotne zachytený   výsledok   takejto   činnosti,   čo   bolo   preukázané   doloženou   fotodokumentáciou a týmto poskytnutým protiplnením žalovaného budú vysporiadané záväzkové vzťahy medzi žalobcom   a   žalovaným.   Túto   vzájomnú   podmienenosť   a   účel,   ktorým   bolo   dosiahnuť vyrovnanie vzájomných záväzkov žalobcu a žalovaného, potvrdila svedkyňa Š., keď uviedla, že   žalovaný   mal   pre   žalobcu   robiť   reklamu   a   za   toto   žalovaný   dostane   počítač. Hoci svedkyňa Š. osobne pri tomto dojednaní nebola a išlo o nepriamu svedkyňu, v konečnom dôsledku   potvrdila   vykonanie   reklamy   žalovaným   a   jej   súvislosť   s projektom zabezpečovaným žalobcom týkajúcim sa výrobkov „A.“. Svedok O. tiež potvrdil, že žalovaný robil reklamy, propagačný materiál, a tým bude počítač poskytnutý žalobcom žalovanému zaplatený. Krajský súd konštatuje, že na základe rozsahu zopakovaného dokazovania boli preukázané   nielen   vzájomné   zmluvné   vzťahy   medzi   žalobcom   a   žalovaným,   ale   aj   ich podmienenosť   a   závislosť,   ako   aj   účel,   ktorým   bolo   riešiť   záväzky   formou   poskytnutia vzájomných plnení. Toto sú primárne a podstatné zhodnotenia vykonané krajským súdom. Takto preukázaný účel vzájomného vysporiadania si záväzkov v poskytnutí protiplnení bol rozhodným,   pre   ktorú   skutočnosť   v   druhom   rade   bolo   vyhodnotenie   hmotno-právneho úkonu   započítania   zo   dňa   31. 12. 2007   a   v   rámci   sporového   konania   realizovaného procesného úkonu započítania.»

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol   dostačujúce   skutočnosti,   pre   ktoré   odvolaniu   žalovaného   vyhovel   a rozsudok okresného súdu č. k. 17 Cb 160/2009-113 z 15. júna 2010 zmenil tak, že žalobu sťažovateľa o zaplatenie sumy 2 594,90 € s príslušenstvom zamietol. V odôvodnení citoval príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka, ako aj Občianskeho zákonníka a Občianskeho súdneho poriadku, ktorými sa pri svojom rozhodovaní spravoval a ktoré na vec aplikoval.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a postupu predchádzajúceho jeho vydaniu   konštatuje,   že   mu   neprislúcha   spochybňovať   procesný   postup   krajského   súdu a rovnako   mu   neprináleží   meniť   jeho   z   ústavnoprávneho   hľadiska   akceptovateľné a dostatočne   odôvodnené   závery,   ktoré   sú   výrazom   jeho   nezávislého   rozhodovania. V zásade   by   ústavný   súd   bol   takto   v   pozícii   ďalšej   prieskumnej   inštancie   v systéme všeobecného súdnictva, čo by bolo v rozpore s ústavným vymedzením jeho kompetencií.

Ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   z   odôvodnenia   rozhodnutia   krajského   súdu   sú zrejmé   dôvody,   na   základe   ktorých   ako   odvolací   súd   dospel   k záveru,   že   podmienky na potvrdenie   prvostupňového   rozsudku   ani   na   jeho   zrušenie   nie   sú   splnené,   a preto postupujúc podľa § 220 OSP rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil a žalobu sťažovateľa zamietol. Ústavný súd nepovažuje dôvody, na základe ktorých krajský súd zmenil rozsudok okresného súdu, za svojvoľné alebo arbitrárne.

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje, nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti rozhodnutia krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor   krajského   súdu   svojím   vlastným.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto právomoci krajského súdu by bola opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   O   svojvôli   pri   výklade   a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad   krajského   súdu   takéto nedostatky   nevykazuje,   a   preto   bolo   potrebné   sťažnosť   vo   vzťahu   k námietke nedostatočného   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   v rozpore   s   § 157   ods. 2   OSP odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podstatná   časť   sťažnosti   smeruje   proti   tomu,   že   konanie   odvolacieho   súdu   bolo v rozpore   s procesnými   zásadami   priamosti   a ústnosti,   pretože   odvolací   súd   rozdielne hodnotil dôkazy vykonané bezprostredne pred súdom prvého stupňa bez toho, aby si ich zopakovaním zadovážil rovnocenný podklad na závery o vierohodnosti vyslúchaných osôb, resp. aby vo veci vykonal ďalšie dôkazy, ktoré súd prvého stupňa nevykonal.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľ   mal   v   tejto   časti   možnosť   uplatniť   námietky   v   odvolacom   konaní. Zo zápisnice o súdnom pojednávaní pred odvolacím súdom z 27. októbra 2011 (č. l. 152 – č. l. 154), ktorú si ústavný súd zadovážil, však vyplýva, že jeho právny zástupca na tomto pojednávaní   výslovne   uviedol,   že „K rozsahu   vykonaného   dokazovania   a k jeho zopakovaniu   na   dnešnom   odvolacom   pojednávaní   my   nemáme   žiadne   pripomienky.“. Keďže,   pokiaľ   ide   o túto   časť   sťažnosti,   sťažovateľ   uplatnil   svoje   výhrady   a námietky až v sťažnosti podanej ústavnému súdu, teda nevyužil možnosť urobiť tak v konaní pred všeobecným súdom, bolo potrebné jeho sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako neprípustnú.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa aj ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2012