znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 144/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. B., S., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd uznesením   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   sp. zn.   23 S/113/2008   zo 16.   júna   2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. augusta 2009   doručená   faxom   a 3.   septembra   2009   poštou   sťažnosť   Ing.   M.   B.   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd [(ďalej len „listina“); sťažovateľ síce v petite sťažnosti namieta porušenie čl. 36 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, avšak z obsahu sťažnosti je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že namieta porušenie čl. 36 ods.1 a 2 listiny, pozn.] uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 S/113/2008 zo 16. júna 2009 (ďalej aj „napadnuté alebo namietané uznesenie“).

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že «Navrhovateľ   bol   profesionálnym   vojakom ozbrojených síl Slovenskej republiky. Personálny úrad... listom zo dňa 03. 03. 2008 oznámil navrhovateľovi   skončenie   služobného   pomeru   podľa   § 196   ods. 2   písm. a)   zákona č. 346/2005   Z. z.   o   štátnej   službe   profesionálnych   vojakov   ozbrojených   síl   Slovenskej republiky a o doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 346/2005 Z. z.“) s tým, že sa služobný pomer, ktorý vznikol podľa predchádzajúceho právneho   predpisu   zmenil   od   účinnosti   zákona   č. 346/2005   Z. z.   (t. j.   od 01. 09. 2005) na dočasnú štátnu službu, do uplynutia doby výsluhy v hodnosti do 30. 04. 2008 a služobný pomer profesionálneho vojaka sa navrhovateľovi skončí dňa 30. 04. 2008.

Navrhovateľ   listom   zo   dňa   30. 04. 2008   oznámil   Personálnemu   úradu...,   že oznámenie o s končení služobného pomeru zo dňa 03. 03. 2008 nepovažuje za rozhodnutie v zmysle § 82 ods. 3 zákona č. 346/2005 Z. z. s poukazom na § 72 ods. 1 písm. d) a § 70 ods. 1 písm. i) až 1) zákona č. 346/2005 Z. z. a žiadal, aby Personálny úrad... postupoval v súlade so zákonom č. 346/2005 Z. z. a vydal personálny rozkaz o skončení služobného pomeru profesionálneho vojaka.

Riaditeľ Personálneho úradu... oznámil navrhovateľovi listom zo dňa 15. 05. 2008, že   oznámenie   o   skončení   služobného   pomeru   je   v   súlade   s   ustanovením   § 196   ods. 2 písm. a) zákona č. 346/2005 Z. z., služobný pomer zo zákona skončí uplynutím lehoty a preto   nie   je   potrebné   vydávať   rozhodnutie   o   prepustení   podľa   § 80   ods. 2   zákona č. 346/2005 Z. z. z dôvodov uvedených v § 70 ods. 1 zákona č. 346/2005 Z. z. Súčasne toto svoje   tvrdenie   podložil   oficiálnym   právnym   stanoviskom   Úradu   právnych   služieb Ministerstva obrany SR.».

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ 23. júna 2008 doručil krajskému súdu žalobu, ktorou   sa   domáhal   uloženia   povinnosti   odporcovi   (Personálnemu   úradu...,   zastúpeného Ministerstvom obrany Slovenskej republiky, Úradom právnych služieb), aby v lehote 30 dní konal a rozhodol vo veci skončenia jeho služobného pomeru profesionálneho vojaka podľa zákona   č. 346/2005   Z. z.   o   štátnej   službe   profesionálnych   vojakov   ozbrojených   síl Slovenskej   republiky   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 346/2005 Z. z.“).

Krajský   súd   napadnutým   uznesením   žalobu   sťažovateľa   podľa   § 250t   ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) zamietol s odôvodnením, že „návrh nie je prípustný,   pretože   navrhovateľ   nevyčerpal   prostriedky,   ktorých   použitie   umožňujú ustanovenia   osobitných   zákonov   –   zákon   č. 152/1998   Z. z.   o sťažnostiach,   zákon č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre a zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní“. Podľa názoru krajského   súdu   ide   o prostriedky,   vyčerpanie   ktorých   umožňuje   osobitný   predpis,   ich vyčerpanie   je   v dispozícii   sťažovateľa,   pričom   ich   mohol   využiť   bez súčinnosti   s iným orgánom verejnej moci.

Sťažovateľ ďalej cituje príslušné ustanovenia zákona č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach v znení zákona č. 164/2008 Z. z. platného v relevantnom čase (ďalej len „zákon č. 152/1998 Z. z.“) a zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 71/1967 Zb.“) odvolávajúc sa na stanovisko Úradu právnych služieb   Ministerstva   obrany   Slovenskej   republiky,   podľa   ktorého   sa   služobný   pomer profesionálnych   vojakov   v obdobných   prípadoch,   ako   to   bolo   u sťažovateľa, „skončí priamo zo zákona, nie je potrebné vydávať rozhodnutie o prepustení (personálny rozkaz) vedúceho   služobného   úradu   podľa   § 82   ods. 2   z dôvodov   uvedených   v   § 70   zákona (č. 346/2005 Z. z., pozn.)“.

Sťažovateľ taktiež uviedol, že v obdobnej právnej veci podal podľa v súlade s § 31 zákona   č. 153/2001   Z. z.   o prokuratúre   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon č. 153/2001 Z. z.“) 14. marca 2008 podnet, avšak do podania jeho sťažnosti ústavnému súdu nebolo o tomto podnete rozhodnuté ani nebol vyrozumený o stave konania.

K nutnosti vyčerpania prostriedkov, použitie ktorých umožňuje osobitný predpis, ako podmienke prípustnosti žaloby proti nečinnosti orgánu verejnej správy (§ 250t poslednej vety OSP) sa vyjadril sťažovateľ v tom zmysle, že „v zásade možno vyžadovať využitie takých osobitných prostriedkov nápravy, pri ktorých možno rozumne očakávať v prípade ich využitia   zo   strany   fyzickej   osoby   dotknutej   nečinnosťou   správneho   orgánu,   naplnenie uvedeného   účelu   aj   bez   ingerencie   zo   strany   súdnej   moci.   Podľa   stanoviska   Úradu právnych služieb Ministerstva obrany SR, predloženom riaditeľom Personálneho úradu, ktorý je v zmysle čl. 2 písm. f) Prílohy č. 1 k rozkazu ministra obrany SR č. 38/1999 pre orgány rezortu obrany záväzný, nemožno reálne predpokladať, že služobný orgán na ktorý by sťažovateľ podľa zákona o sťažnostiach podal sťažnosť, by tejto bez ingerencie súdnych orgánov   vyhovel.   Sťažovateľovi   nebola   doposiaľ   poskytnutá   ochrana   jeho   práv   pre nečinnosť služobných orgánov ani vojenskou súčasťou Generálnej prokuratúry SR, a to napriek tomu, že v tejto veci ide o nerešpektovanie právoplatného rozsudku Najvyššieho súdu SR. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 250t ods. 1 uvádza, že návrh nie je prípustný,   ak   navrhovateľ   nevyčerpal   prostriedky,   ktorých   použitie   umožňuje   osobitný predpis. Formulácia právnej vety neukladá sťažovateľovi využiť všetky prostriedky ktorých použitie umožňuje osobitný predpis. Je povinnosťou sťažovateľa využiť niektorú z možností, ktoré pripúšťa osobitný predpis a to za reálneho predpokladu jej úspešnosti. Sťažovateľ uvádza relevantné dôvody pre ktoré nemožno reálne predpokladať naplnenie účelu podanej sťažnosti na nečinnosť služobných orgánov.“.

Namietaným uznesením bolo podľa sťažovateľa zasiahnuté do jeho základného práva na súdnu ochranu, a preto navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie tohto základného práva, namietané uznesenie zruší a vec vráti krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Zároveň   sťažovateľ   požaduje priznanie   úhrady   trov konania v sume 289,74 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 144 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietanie porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46   ods. 1   ústavy   a   čl. 36   ods. 1   a 2   listiny   uznesením   krajského   súdu   sp. zn. 23 S/113/2008 zo 16. júna 2009.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr.   III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07).

Krajský   súd   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia,   ktorým   žalobu   sťažovateľa v konaní   proti   nečinnosti   orgánu   verejnej   správy   (Personálnemu   úradu...,   zastúpeného Ministerstvom obrany Slovenskej republiky, Úradom právnych služieb) zamietol, najskôr citoval § 250t ods. 1 OSP, podľa ktorého fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym   predpisom   tým,   že je v   konaní nečinný, môže   sa   domáhať,   aby   súd   vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

V nadväznosti na uvedené krajský súd zdôraznil, že žalobca je povinný pri podaní žaloby podľa citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, teda už v samotnej žalobe preukázať,   že   ešte pred   jej podaním   vyčerpal   prostriedky   ustanovené osobitným právnym   predpisom.   V spojitosti   s tým   krajský   súd   uviedol,   že   sťažovateľ   v žalobe poukázal na to, že „požiadal o nápravu, teda využil prostriedky podľa zákona a vyzval odporcu,   aby   vo   veci   vydal   rozhodnutie.   Odporca   po   prejednaní   veci   s   nadriadeným správnym   orgánom   Ministerstvom   obrany   SR   oznámil,   že   rozhodnutie   o   prepustení zo služobného pomeru profesionálneho vojaka nepovažuje za potrebné vydať. Navrhovateľ ani   takýmito   prostriedkami   nedosiahol   vydanie   rozhodnutia,   ktorého   sa   v   konaní o skončenie služobného pomeru profesionálneho vojaka dovoláva.“.

V   ďalšej   časti   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   krajský   súd   konkretizuje prostriedky,   ktorých   použitie   na   nápravu   nečinnosti   orgánu   verejnej   správy   umožňuje osobitný   predpis,   uvádzajúc,   že   ide   o „§ 20   a   nasledujúce   zákona   č. 153/2001   Z. z. o prokuratúre, § 3 a nasledujúce zákona č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach a s poukazom na § 81   zákona   aj   § 50   zákona   č. 71/1967   Zb.   o   správnom   konaní.   Jedná   sa   o   právne prostriedky, ktorých vyčerpanie je v dispozícii navrhovateľa, pričom ich navrhovateľ môže použiť   bez   súčinnosti   (bez   odkázanosti)   s   iným   orgánom   verejnej   moci.   Právnymi prostriedkami   nie   sú   len   opravné   prostriedky,   ale   aj   podania,   na   ktoré   je   účastník administratívneho konania oprávnený a ktorých použitie má za následok vznik povinností na strane správneho orgánu urobiť potrebné úkony na odstránenie nečinnosti.

Takto   vymedzená   prípustnosť   návrhu   na   nečinnosť   správneho   orgánu   vyjadruje princíp   subsidiarity   správneho   súdnictva,   aby   jeho   právomoc   nesuplovala   iné   účinné prostriedky nápravy (právnej ochrany).

Tvrdenie navrhovateľa v návrhu, že využil prostriedky podľa zákona tým, že vyzval odporcu, aby vo veci vydal rozhodnutie súd považuje za právne irelevantné. Navrhovateľ nepreukázal,   že využil prostriedky,   ktorých použitie umožňuje osobitný predpis,   teda že podal sťažnosť podľa zákona č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach, ani nepreukázal, že by voči odporcovi postupoval podľa zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre alebo podľa zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní.

Zo žiadosti Generálnej prokuratúry SR zo dňa 22. 07. 2008 o zaslanie písomností súd zistil,   že   na   základe   podnetu   navrhovateľa   prokuratúra   preskúmava   zákonnosť   postupu veliteľa Leteckej základne... a náčelníka GŠ OS SR v súvislosti s ich nečinnosťou. Napriek tomu,   že   bolo   povinnosťou   navrhovateľa   preukázať,   že   vyčerpal   prostriedky,   ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, súd žiadosťou zo dňa 04. 12. 2008 požiadal Generálnu prokuratúru SR, aby súdu oznámila, ako bol vybavený podnet navrhovateľa a či sa tento podnet   týkal   aj   preskúmania   zákonnosti   postupu   (nečinnosti)   Personálneho   úradu... Na základe uvedenej žiadosti, Generálna prokuratúra SR tunajšiemu súdu listom zo dňa 15. 12. 2008   oznámila,   že   podnet   na   preskúmanie   zákonnosti   postupu   veliteľa   Leteckej základne...   a   náčelníka   GŠ   OS   SR   sa   netýkal   aj   preskúmania   zákonnosti   postupu Personálneho úradu... vo veci skončenia služobného pomeru navrhovateľa.“.

Krajský súd po preskúmaní právnej veci sťažovateľa rozhodol podľa § 250t ods. 4 OSP   tak,   že   jeho   žalobu   zamietol   z   dôvodu,   že   nie   je   prípustná,   pretože   navrhovateľ nepreukázal, že vyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje § 3 a nasledujúce zákona č. 152/1998 Z. z., § 20 a nasledujúce zákona č. 153/2001 Z. z. a § 50 zákona č. 71/1967 Zb., dodávajúc, že ide „o právne prostriedky, ktorých vyčerpanie umožňujú osobitné predpisy, ich   vyčerpanie   je   v dispozícii   navrhovateľa,   pričom   ich   navrhovateľ   mohol   použiť   bez súčinnosti s iným orgánom verejnej moci“.

Podľa   § 3   písm. a)   zákona   č. 152/1998   Z. z.   sťažnosť   je podanie   fyzickej   osoby, ktorým sa domáha ochrany svojich práv alebo právom chránených záujmov, pretože došlo k ich porušeniu alebo k ohrozeniu činnosťou alebo nečinnosťou orgánu verejnej správy.

Podľa § 50 zákona č. 71/1967 Zb. ak to dovoľuje povaha veci a ak nápravu nemožno dosiahnuť inak, správny orgán, ktorý by bol inak oprávnený rozhodnúť o odvolaní, sám vo veci rozhodne, pokiaľ správny orgán príslušný na rozhodnutie nezačal konanie, hoci je na to povinný, alebo pokiaľ nerozhodol v lehote ustanovenej v § 49 ods. 2.

Podľa   § 20   a nasl.   zákona   č. 153/2001   Z. z.   prokurátor   je   oprávnený   podať aj na podnet   fyzickej   osoby   orgánu   verejnej   správy   upozornenie   na   účel   odstránenia porušovania zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, ku ktorému došlo v postupe orgánu verejnej správy pri vydávaní opatrenia alebo rozhodnutia alebo jeho nečinnosťou (§ 28 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z.).

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že podstata základného práva priznaného čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny spočíva v oprávnení každého reálne   sa   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde   a   že   tomuto   oprávneniu   zodpovedá povinnosť   súdu   nezávisle   a   nestranne   vo   veci   konať   tak,   aby   bola   označenému   právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenia o súdnej ochrane vykonávajú, a teda   že   základné   právo   na   súdnu   ochranu   nespočíva   len   v   práve   domáhať sa   súdnej ochrany, ale túto aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať (napr. III. ÚS 124/08).

Úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd. Z uvedeného dôvodu ústavný súd   nemôže zasahovať do   skutkových   a právnych   záverov týchto   všeobecných súdov, ak ich z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné (obdobne I. ÚS 17/00, I. ÚS 93/08).

Ústavný   súd   vychádzajúc   zo   svojej   judikatúry   (napr.   IV. ÚS 98/2011)   vyslovuje nesúhlas s odôvodnením namietaného uznesenia krajského súdu vo vzťahu k podmienke vyčerpania   právneho   prostriedku   v   zmysle   § 3   zákona   č. 152/1998   Z. z. Podľa   názoru ústavného   súdu   totiž   sťažnosť   podľa   zákona č. 152/1998   Z. z. nie   je   efektívnym prostriedkom nápravy nečinnosti orgánu verejnej správy, a to s poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej nestačí, aby sťažovateľ mal k dispozícii prostriedky nápravy, ale tieto musia byť efektívne (napr. I. ÚS 60/2011).

Pokiaľ   však   krajský   súd   odôvodnil   neprípustnosť   žaloby   pre   nevyčerpanie prostriedkov   podľa   zákona   č. 153/2001   Z. z.   a zákona   č. 71/1967   Zb.,   ústavný   súd   sa stotožňuje   s jeho   názorom,   že   vyčerpanie   prostriedkov,   ktoré   poskytovali   sťažovateľovi v okolnostiach danej veci uvedené právne predpisy, bolo v jeho dispozícii, a tiež, že ich mohol využiť bez súčinnosti s inými orgánmi verejnej moci (podobne napr. III. ÚS 78/2010). Ako   však   konštatoval   krajský   súd,   sťažovateľ   vyčerpanie   týchto   prostriedkov   vo   svojej žalobe nepreukázal, a pokiaľ tvrdil, že tak urobil tým, že vyzval odporcu, aby vo veci vydal rozhodnutie, ústavný súd rovnako ako krajský súd považuje toto tvrdenia za irelevantné. Sťažovateľ teda nesplnil jednu zo základných podmienok úspešného uplatnenia žaloby proti nečinnosti orgánu verejnej správy, ktorou je predpoklad, že žalobca, predtým, ako podal žalobu podľa § 250t OSP, vyčerpal, a to bezvýsledne, prostriedky, možnosť použitia ktorých mu ustanovuje osobitný predpis.

S poukazom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   skutkové   a   právne   závery krajského súdu v predmetnej veci nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s obsahom základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 a 2 listiny. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého   rozhodnutia,   ktoré   sú dostatočne odôvodnené a ústavne akceptovateľné.

Ústavný   súd   v   nadväznosti   na   uvedené   a   s   poukazom   na   to,   že   obsahom   práva na spravodlivé súdne konanie nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07), sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2011