znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 144/2010-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. G., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného advokátom JUDr. E. V., T., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46   ods. 1   a   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   5 Tdo 50/2008   a jeho   uznesením z 5. februára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. G. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. decembra 2009 doručená sťažnosť M. G. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 50/2008 a jeho uznesením z 5. februára 2009 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Zvolen   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp. zn.   3 T 68/2006   z 19.   januára   2007   (ďalej   len „rozsudok okresného súdu z 19. januára 2007“) uznaný za vinného z trestného činu lúpeže spolupáchateľstvom podľa § 234 ods. 1 a ods. 2 písm. b), ako aj z trestného činu marenia výkonu   úradného   rozhodnutia   podľa   § 171   ods. 2   písm. b)   Trestného   zákona   účinného do 1. januára   2006.   Sťažovateľovi   bol   týmto   rozsudkom   zároveň   uložený   úhrnný   trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov nepodmienečne so zaradením do II. naprávnovýchovnej skupiny a zároveň mu bolo uložené ochranné protitoxikologické liečenie ústavnou formou. Poškodenú   okresný   súd   odkázal   s   nárokom   na   náhradu   škody   na   konanie v občianskoprávnych veciach.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   z   19.   januára   2007   podal   sťažovateľ   odvolanie. Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   odvolanie   sťažovateľa,   ako aj ďalších   dvoch   obžalovaných   uznesením   sp. zn.   3 To 102/2007   z 30.   januára   2008 zamietol (ďalej len „uznesenie krajského súdu z 30. januára 2008).

Proti   uzneseniu   krajského   súdu   z   30.   januára   2008   podal   sťažovateľ   dovolanie, pretože bol presvedčený, že v trestnom konaní vedenom proti nemu došlo k nesprávnej právnej   kvalifikácii   konania „v skutku   posudzovaného   ako   lúpež   v spolupáchateľstve na jeho priliehavé a nekontroverzné, čisté poradenie pod zodpovedajúcu kvalifikáciu tohto skutku ako trestného činu podielníctva podľa § 251 ods. 1 písm. a) Trestného zákona“, čím boli naplnené zákonné dôvody podania dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c), g), i) a j) Trestného   poriadku.   Najvyšší   súd   uznesením   z 5.   februára   2009   dovolanie   sťažovateľa odmietol potom, ako dospel k záveru, že sťažovateľ v podanom dovolaní napáda skutkové zistenia okresného súdu a krajského súdu, preskúmanie ktorých nezakladá zákonný dôvod dovolania.

Podľa sťažovateľa skutok, pre ktorý bol stíhaný a odsúdený, bol nesprávne právne posúdený, „prvostupňové i druhostupňové rozhodnutia súdov ani na zistenom skutkovom základe nekorešpondujú... použitej právnej kvalifikácii konania odsúdeného“. Sťažovateľ argumentuje doslova tými istými tvrdeniami (čo aj sám pripúšťa v podanej sťažnosti), ktoré uviedol aj v dovolaní adresovanom najvyššiemu súdu.

Postupom súdov zúčastnených na rozhodovaní vo veci sťažovateľa nedošlo podľa jeho názoru k naplneniu jeho práva na spravodlivý súdny proces, ktorý by mal byť založený predovšetkým na objektívnom a úplnom dokazovaní, spravodlivom, objektívnom a úplnom hodnotení všetkých dôkazov a zavŕšený spravodlivým rozhodnutím. Sťažovateľ v rámci svojej   argumentácie   vo   vzťahu   k   porušeniu   jeho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1 ústavy uviedol, že „neboli splnené zákonné dôvody na odmietnutie dovolania a preto sa ním Najvyšší súd mal v navrhovanom rozsahu zaoberať a rozhodnúť o ňom. Napriek tomu bolo   odmietnuté,   čím   sa   dovolanie   nedostalo   do   rozhodovacieho   procesu   a prístup k dovolaciemu súdu bol zamedzený a tým bolo zmarené aj právo odsúdeného na spravodlivý proces...“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví,   že „Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   5 Tdo 50/2008 z 05. 02. 2009 bolo základné právo M. G. na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky porušené.

Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   sa   ukladá,   aby   vec   v potrebnom   rozsahu prejednal a rozhodol.

Najvyššiemu súdu SR sa ukladá, aby uhradil trovy právneho zastúpenia M. G. v sume 245,70 €...“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základných práv podľa čl. 46   ods. 1   a   čl. 48   ods. 2   ústavy   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn.   5 Tdo 50/2008 z 5. februára 2009.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 292/08 I. ÚS 127/09).

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti   poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza: „Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. poriadku) zistil, že dovolania   sú   prípustné   (§ 368   ods. 1   Tr. poriadku),   boli   podané   oprávnenými   osobami, prostredníctvom obhajcu (§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. poriadku a § 373 ods. 1 Tr. poriadku), v zákonnej lehote a na mieste,   kde možno tieto mimoriadne opravné prostriedky podať (§ 370 ods. 1 Tr. poriadku). Súčasne však zistil, že podané dovolania je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa §371 Tr. poriadku (§ 382 písm. c/ Tr. poriadku).

Ustanovenie § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. poriadku upravuje, že dovolanie možno podať, ak   je   rozhodnutie   založené   na   nesprávnom   právnom   posúdení   zisteného   skutku   alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Výkladom   vyššie   uvedeného   zákonného   ustanovenia   možno   dospieť   k   jedinému záveru,   a to   že   dôvodom   dovolania   nemôžu   byť   nesprávne   skutkové   zistenia.   Preto   pri posudzovaní   oprávnenosti   tvrdenia   o   existencii   dovolacieho   dôvodu   uvedeného   v   § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. poriadku je dovolací súd vždy viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa.

Dovolanie,   ako   mimoriadny   opravný   prostriedok,   je   určené   k   náprave   v   zákone výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych chýb, ale nie k revízii skutkových zistení urobených súdmi prvého alebo druhého stupňa. Tieto nemôže dovolací súd dopĺňať ani naprávať.

Obsah konkrétne uplatnených dovolacích námietok musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu takého dovolacieho dôvodu podľa § 371 Tr. poriadku.

Pokiaľ   tomu   tak   nie   je   a   podané   dovolanie   len   formálne   odkazuje   na   príslušné ustanovenie   upravujúce   dôvody   dovolania   (obvinený   D.   § 371   ods. písm. c/,   písm. g/, písm. i/ a obvinený G. § 371 ods. 1 písm. c/, písm. g/, písm. i/, písm. j/ Tr. poriadku), hoci v skutočnosti   obsahuje   argumenty   stojace   mimo   uplatneného   dovolacieho   dôvodu,   ide o dovolanie, ktoré je potrebné odmietnuť podľa § 382 písm. c/ Tr. poriadku.

Z   obsahu   podaných   dovolaní   obvinenými   G.   a D.   je   celkom   zrejmé,   že   v posudzovanej veci je napadnutá výlučne správnosť skutkových zistení súdov oboch stupňov. Existenciu uplatnených dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku obvinení videli výlučne v skutkových zisteniach prvostupňového súdu, ktoré považovali za nesprávne, a to aj v dôsledku chybného hodnotenia vykonaných dôkazov.

V posudzovanej veci, s poukazom na výklad obsahu dovolacieho dôvodu podľa §371 ods.l   písm. i/   Tr. poriadku,   sú   pre   dovolací   súd   rozhodujúce   skutkové   zistenia,   podľa ktorých obvinení spáchali skutok tak, ako je tento vymedzený v tzv. skutkovej vete rozsudku Okresného   súdu   Zvolen   z   19.   januára   2007,   sp. zn.   3 T/68/2006,   keďže   Krajský   súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací na základe odvolania obvinených nemenil skutkové zistenia a zamietol odvolania obvinených.

Skutkovému stavu, tak ako bol zistený a popísaný v rozsudku okresného súdu, však zodpovedá právny záver vyjadrený v právnom posúdení skutku obvinených G. a D. ako trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. I, ods. 2 písm. b/ Tr. zákona účinného do 1. januára 2006. So   zreteľom   na   uvedené   dospel   najvyšší   súd   k   záveru,   že   dovolacie   námietky obvinených stoja mimo zákonného rámca prípustného dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. c/, písm. i/, písm. g/ a písm. j/ Tr. poriadku, a preto nimi uvádzané dovolacie dôvody nie sú dané.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského   súdu   sp. zn.   3 To/102/2007   z 30.   januára   2008   vo   vzťahu   k sťažovateľovi (ako aj vo   vzťahu   k ďalšiemu   obvinenému)   odmietol.   V žiadnom   prípade   tento   postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda postup najvyššieho súdu v danom prípade   neindikuje   možnosť   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   sťažovateľa „bezdôvodným   odmietnutím“   jeho   mimoriadneho   opravného   prostriedku,   ako   to   tvrdí vo svojej   sťažnosti.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s právnym   názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho   súdu   svojím   vlastným.   V konečnom   dôsledku   však   ústavný   súd   nie   je opravným   súdom   právnych   názorov   najvyššieho   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu do výkonu   tejto   právomoci   najvyššieho   súdu   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, mohol by v zmysle citovanej judikatúry   nahradiť   namietaný   právny   názor   najvyššieho   súdu   svojím   vlastným   iba v prípade,   ak   by   bol   tento   názor   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu predmetný   právny   výklad   najvyšším   súdom   takéto   nedostatky   nevykazuje,   a preto   bolo potrebné   sťažnosť   v   časti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   podľa čl. 46   ods. 1   ústavy   odmietnuť   ako   zjavne   neopodstatnenú   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde.

Ďalšou námietkou, ktorú sťažovateľ uviedol (avšak len v podobe citácie označeného článku   ústavy   a jeho   premietnutia   do   petitu   sťažnosti),   bolo   tvrdenie   o porušení   jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 ústavy, a to napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Spôsob, ako malo dôjsť k porušeniu označeného   základného   práva,   však   sťažovateľ   právne   zastúpený   advokátom   nijako nekonkretizoval.

Ústavný súd v nadväznosti na to konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa možno v tejto časti   odmietnuť   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   jednak   z dôvodu   zákonom nesplnených náležitostí, ako aj pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, pričom je potrebné ich konkretizovať nielen právne označením   článkov   ústavy   alebo   inej   medzinárodnej   zmluvy,   ale   aj   skutkovými okolnosťami.

Sťažovateľ,   zastúpený   advokátom,   nijako   neodôvodnil   namietané   porušenie základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy.   Keďže   predmetná   sťažnosť   v tejto   časti neobsahuje   kvalifikované   odôvodnenie,   nespĺňa   ani   podstatnú   zákonom   predpísanú náležitosť   ustanovenú   v § 20   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde,   čo   zakladá   dôvod   na   jej odmietnutie   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   pre   nesplnenie   zákonom predpísaných náležitostí.

Napokon,   ak   by   aj   ústavný   súd   nezvolil   formalistický   prístup   vo   vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, i tak by musel sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť. Prieťahy v konaní o rozhodovaní o podanom dovolaní sú vylúčené, pretože od podania dovolania (jún 2008) do rozhodnutia najvyššieho súdu (február 2009) uplynulo 9 mesiacov. Pokiaľ sťažovateľ považuje   za   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy to, že k doručeniu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu došlo až po ďalších 9 mesiacoch od jeho vydania, ústavný súd poukazuje na to, že po vydaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu 5. februára 2009 bol predmetný spis

20. februára 2009 vrátený okresnému súdu spolu s písomným vyhotovením napadnutého uznesenia najvyššieho súdu. Z fotokópie obálky okresného súdu, v ktorej bolo obhajcovi doručené   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu,   vyplýva,   že   toto   mu   bolo doručené 6. októbra   2009,   teda   po ďalších   deviatich mesiacoch   od   jeho   vydania.   Z uvedeného vyplýva,   že doručenie   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   realizoval   okresný   súd, a nie najvyšší súd, ktorý bol sťažovateľom označený ako porušovateľ jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o ďalších v petite uplatnených požiadavkách je podmienené vyslovením porušenia práv alebo slobôd sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2010