znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 144/09-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. apríla 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   V.,   t. č. vo   výkone   trestu,   zastúpeného   advokátom JUDr. J.   H.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   vyjadriť   sa   ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   postupom   a   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn. 3 To 84/2008 z 9. septembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. V.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2009 doručená   sťažnosť   M.   V.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. J. H.,   B.,   ktorou   namieta porušenie základného práva vyjadriť sa   ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 84/2008 z 9. septembra 2008. Napadnutým uznesením krajský súd zamietol odvolanie sťažovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 T 70/2007 zo 16. apríla 2008,   ktorým   bol   sťažovateľ odsúdený   za spáchanie   prečinu   marenia výkonu   úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona a zločinu nedovolanej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) Trestného zákona. Sťažovateľ namieta, že v odvolacom konaní bolo porušené jeho právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, pretože mu nebolo umožnené vyjadriť sa k fotodokumentácii, a bolo porušené právo na spravodlivé súdne konanie, pretože odvolací súd na verejnom zasadnutí prečítal čestné vyhlásenie v tom čase už odsúdeného R. G. z 18. augusta 2008, ale nevypočul ho ako svedka.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 To 84/2008 z 9. septembra 2008, prikázal mu, aby konal bez prieťahov, umožnil sťažovateľovi vyjadriť sa k fotodokumentácii a aby vypočul svedka R. G. Zároveň žiada, aby ho ústavný súd prepustil z výkonu trestu odňatia slobody na slobodu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (m. m. I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má právo vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.

Jedným   zo   zákonom   predpísaných   náležitostí   návrhu   na   začatie   konania   pred ústavným   súdom   je   odôvodnenie   návrhu,   ktoré   musí   obsahovať   relevantné   námietky zo strany sťažovateľa spočívajúce v uvedení takých skutočností, ktoré svedčia o porušení jeho   základných   práv   alebo   slobôd   rozhodnutím,   opatrením,   alebo   iným   zásahom konkrétneho   orgánu   verejnej   moci.   V prípade   sťažovateľa   ním   uvádzané   skutočnosti z napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   nevyplývajú,   resp.   z odôvodnenia   uznesenia vyplýva opak toho, čo tvrdí sťažovateľ.

Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu sp. zn. 3 To 84/2008 z 9. septembra 2008 vyplýva, že krajský súd preskúmal námietku sťažovateľa, že sa na hlavnom pojednávaní nemohol   vyjadriť   k fotodokumentácii,   a zistil,   že   k dôkazu,   ktorý   okresný   súd   vykonal prečítaním   zápisnice   o ohliadke   miesta   činu   s fotodokumentáciou,   sťažovateľ   nemal   na hlavnom pojednávaní žiadne pripomienky. Z tohto rozhodnutia ďalej vyplýva, že krajský súd v odvolacom konaní neprihliadal na obsah čestného vyhlásenia R. G. z 18. augusta 2008 a nevyhovel návrhu obhajoby, aby doplnil dokazovanie jeho opakovaným výsluchom.

Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uvádza, že nie je mimoriadnou opravnou inštanciou vo vzťahu k rozhodnutiam všeobecných súdov, a preto mu nepatrí zaoberať sa skutkovými a právnymi otázkami, ktoré boli predmetom konania pred všeobecným súdom, ani vyjadrovať sa k rozsahu vykonaného dokazovania a k spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov.   Z obsahu   sťažnosti,   ktorú   v zastúpení   sťažovateľa   koncipoval   jeho   právny zástupca,   nevyplývajú   žiadne   relevantné   skutočnosti,   ktoré   by   mohli   byť   predmetom preskúmania   ústavným   súdom   v konaní   o sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   z hľadiska sťažovateľom označených práv.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   v odvolacom konaní. Právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 dohovoru sa v celom rozsahu realizuje predovšetkým v konaní prvostupňových súdov v trestných veciach. Z judikatúry Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   vyplýva,   že   sa   vzťahuje   aj   na odvolacie konanie a aj na kasačné konanie, avšak spôsob a rozsah, v ktorom sa uplatňujú práva   v ňom   uvedené,   závisí   od   povahy   a druhu   takýchto   konaní,   prípadne   aj   od špecifických   okolností   každého   konkrétneho   prípadu   [rozhodnutie   ESĽP   vo   veciach Delcourt   zo   17.   januára   1979,   §   26,   Pakelli   z 25. apríla   1983,   §   29,   Pretto   a ďalší z 8. decembra 1983, § 23, Axen z 8. decembra 1983, § 27]. Obsahom práva na spravodlivé súdne   konanie   nie   je   právo   obvineného, aby   súdy   akceptovali   všetky   jeho   návrhy   na vykonanie dokazovania, ale aby mal možnosť tieto návrhy predniesť. Ustanovenie čl. 6 ods. 3   písm.   d)   dohovoru   nevyžaduje   predvolanie   a výsluch   každého   svedka,   ktorého navrhla obhajoba, jeho základným cieľom je rovnosť zbraní; s touto výhradou ponecháva príslušným   vnútroštátnym   orgánom   starostlivosť   o to,   aby   posúdili,   či   treba   vykonať navrhnutý dôkaz (napr. rozsudok Engel a iní v. Holansko z 8. júna 1976, § 91). Dôkazy musia byť spravidla vykonané pred obvineným na verejnom pojednávaní za účelom ich kontradiktórneho prerokovania, ale použitie výpovedí z prípravného vyšetrovania sa samo osebe neprieči čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) dohovoru pod podmienkou, že boli rešpektované práva obhajoby (napr. rozsudok Saidi v. Francúzsko z 20. septembra 1993, § 43). Pojem svedok použitý v zmysle čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru sa vzťahuje aj na spoluobvineného (Luca v. Taliansko z 27. februára 2001, § 41).

Bolo nepochybne v právomoci krajského súdu, aby v odvolacom konaní preskúmal rozsudok   súdu   prvého   stupňa   a konanie,   ktoré   mu   predchádzalo,   aj   z hľadiska   rozsahu vykonaného   dokazovania,   či   poskytuje   dostatočný   základ   pre   rozhodnutie   a či   nie   je potrebné   vykonať   ďalšie   dôkazy   alebo   opakovať   dokazovanie.   Krajský   súd   k námietke sťažovateľa, že nebol opakovane vypočutý R. G., uviedol:

„Obžalovaný   G.   bol   krátko   pred   napísaním   čestného   prehlásenia   účastný   na verejnom zasadnutí pred odvolacím súdom, kedy spáchanie skutku doznal, oľutoval a bola mu priznaná poľahčujúca okolnosť, že napomáhal orgánom činným v trestnom konaní pri objasňovaní veci tým, že usvedčoval spoluobžalovaného V. Nič mu nebránilo, aby súdu uviedol to, čo uvádza v čestnom prehlásení. Naopak, logicky odôvodňoval i to, že mikina, ktorú mal oblečenú obžalovaný V., nebola jeho, pretože on mal na sebe svoju bundu a svoju mikinu   nepotreboval ďalšiu mikinu. Pôvodne totiž obžalovaný V. tvrdil, že mikina bola v aute, ktoré mal požičané a až neskôr začal tvrdiť, že mala patriť obžalovanému G., ktorý to rezolútne poprel.

Za tejto situácie odvolací súd nepovažoval opätovný výsluch t. č. už právoplatne odsúdeného R. G. za potrebný.“

Krajský   súd sa   podľa   názoru   ústavného   súdu   návrhom   sťažovateľa   na doplnenie dokazovania zaoberal a v odôvodnení rozhodnutia podrobne opísal, ako hodnotil predošlé výpovede   R.   G.   a   prečo   návrhu   sťažovateľa   na   jeho   opakované   vypočutie   nevyhovel. Ústavný súd nie je skutkový súd, a preto nemôže hodnotiť tento záver krajského súdu. K námietke sťažovateľa, že súd prvého stupňa nevykonal ďalšie dôkazy v súvislosti so šiltovkou, krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

„K   námietke   obžalovaného,   že   mu   nebolo   vyhovené   súdom   prvého   stupňa   jeho návrhu na vykonanie ďalších dôkazov a to ohľadom šiltovky, resp. pribratia ďalších znalcov z KEÚ PZ, z odboru daktyloskopie, je treba uviesť, že okresný súd v rozhodnutí neuviedol prečo nevyhovel návrhu na vykonanie ďalších dôkazov, ale podľa názoru krajského súdu vzhľadom na časový odstup od spáchania skutku (skoro 10 mesiacov) by výsledky takéhoto skúmania už mohli byť skreslené, ak nie znehodnotené a naviac zo spisu nevyplýva čo sa stalo s nájdenými vecami v motorovom vozidle, ktoré riadil obžalovaný. Ak mal obžalovaný úprimnú snahu objasniť trestnú činnosť kladenú mu za vinu nič mu nebránilo požiadať o vykonanie týchto dôkazov ešte v štádiu pripravného konania.“

Ústavný súd na predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že z odôvodnenia sťažnosti nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by mohli byť v príčinnej súvislosti so sťažovateľom tvrdeným porušením práv a ktorými by sa mal zaoberať ústavný súd.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie náležitostí predpísaných zákonom, ako aj zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. apríla 2009