znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 144/07-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   senátu   14. júna 2007 predbežne prerokoval sťažnosť A. L., B., a A. L., M., zastúpených advokátom JUDr. R. R., B.,   vo   veci   namietaného   orušenia   ich   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 127/2006, za účasti Krajského súdu v Žiline a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. L. a A. L. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. januára 2007   doručená   sťažnosť   A.   L.   a A.   L.   (ďalej   len   „sťažovateľky“),   ktorou   namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 127/2006.

Sťažovateľky v sťažnosti uviedli, že na krajskom súde „... prebieha konanie vo veci odvolania   navrhovateľa   JUDr.   V.   Č.   proti   rozsudku Okresného súdu v Martine   zo dňa 17. 1. 2006 č. k. 11 C/34/2003 o zaplatenie 25.125,- Sk s príslušenstvom. K predmetnému odvolaniu sme sa vyjadrili na základe výzvy súdu dňa 2. 5. 2006“.

Ďalej uviedli, že do dňa podania tejto sťažnosti nemajú „... vedomosť o vytýčenom termíne pojednávania, resp. inom ďalšom úkone súdu“.

Poukázali aj na to, že „V priebehu konania (...) žiadali Krajský súd o konanie vo veci a odstránenie prieťahov avšak súd napriek tomu do dnešného dňa nekoná“.

Keďže   napadnuté   konanie   nebolo   dosiaľ   právoplatne   skončené,   domáhajú   sa, aby ústavný súd rozhodol, že postupom krajského súdu v uvedenom konaní boli porušené ich   označené   práva,   a   aby   prikázal   krajskému   súdu   konať   v ich   veci   bez   zbytočných prieťahov.   Ďalej   sa   sťažovateľky   domáhali,   aby   im   priznal   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Sk pre každú z nich a úhradu trov konania.

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v odvolacom konaní sp. zn. 6 Co 127/2006.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

V danom prípade ústavný súd zo sťažnosti sťažovateliek a z vyžiadaného spisového materiálu Okresného súdu   Martin (ďalej len „okresný   súd“)   sp. zn. 11 C 34/2003 zistil, že sťažovateľky boli účastníčkami konania (v procesnom postavení odporkýň) o zaplatenie pôvodne   sumy   35 075 Sk s prísl.   (v   časti,   v ktorej   bol návrh   následne   zamietnutý, bolo konanie právoplatne skončené a pokračovalo sa len v časti o zaplatenie 25 125 Sk s prísl.), ktoré bolo začaté 29. novembra 2002 na základe návrhu na vydanie platobného rozkazu na zaplatenie   označenej   sumy.   Okresný   súd   naposledy   rozhodol   v predmetnej   veci 17. januára 2006 v spojení s opravným uznesením z 15. februára 2006 tak, že sťažovateľky sú   povinné   spoločne   a   nerozdielne   zaplatiť   navrhovateľovi   sumu   11 150 Sk   s prísl., a vo zvyšnej   časti   žalobu   zamietol.   Navrhovateľ   podal   2. marca 2006   proti   rozsudku okresného   súdu   odvolanie.   Spis   bol   15. marca 2006   predložený   krajskému   súdu na rozhodnutie o odvolaní. Ďalší priebeh odvolacieho konania bol nasledujúci:

- 29. marca 2006   krajský   súd   vyzval   sťažovateľky   na   vyjadrenie   k priloženému odvolaniu navrhovateľa,

- 5. mája 2006 sa sťažovateľky vyjadrili k označenému odvolaniu,

- 12. januára 2007   krajský   súd   nariadil   termín   odvolacieho   pojednávania na 31. január 2007,

- 30. januára 2007   sa   sťažovateľky   ospravedlnili   z neúčasti   na   pojednávaní a oznámili, že ich právny zástupca im vypovedal splnomocnenie, a zároveň súhlasili s tým, aby krajský súd pojednával a rozhodol vo veci v ich neprítomnosti,

- 31. januára 2007 krajský súd na pojednávaní za prítomnosti navrhovateľa potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu (rozsudok bol písomne vyhotovený 19. apríla 2007),

- 23. apríla 2007   bol spis   spolu   s rozhodnutím   krajského súdu   vrátený   okresnému súdu.

Z uvedeného   vyplýva,   že   krajský   súd   rozhodol   o odvolaní   rozsudkom č. k. 6 Co 127/2006-145 z 31. januára 2007, t. j. po 10 a pol mesiaci od predloženia spisu (15. marec 2006).   Spis   bol   vrátený   okresnému   súdu   23. apríla 2007,   t. j.   po   viac ako 13 mesiacoch.

Ústavný súd na základe týchto zistení konštatoval, že samotnú dĺžku odvolacieho konania nemožno považovať za neprimerane dlhú, a to jednak vzhľadom na vyžadujúcu si starostlivú   prípravu   pojednávania,   ako   aj   potrebu   vysporiadať   sa   so   všetkými skutočnosťami   relevantnými   pre   vydanie   rozhodnutia   v odvolacom   konaní. K postupu krajského súdu v označenom konaní ústavný súd poukazujúc na svoju judikatúru uvádza, že nie   každý   zistený   prieťah   v súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok   porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto napriek   obdobiu,   keď   vo   veci   neboli   urobené   žiadne   relevantné   procesné   úkony (t. j. od 5. mája 2006 do 12. januára 2007), nesignalizuje namietaný postup krajského súdu možnosť kvalifikovať ho po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ako porušenie označených práv sťažovateliek.

Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach vyslovil, že „ojedinelá nečinnosť   súdu   hoci   aj   v trvaní   niekoľkých   mesiacov   ešte   nemusí   zakladať   porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (m. m. II. ÚS 63/05). Ak ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   sa   postup   všeobecného súdu nevyznačoval   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať ako „zbytočné   prieťahy“   v zmysle   čl. 48   ods. 2   ústavy,   sťažnosť   odmietne   ako   zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 27/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 38/04 a iné).

Napokon ústavný súd poznamenáva, že z vyžiadaného súvisiaceho spisu okresného súdu zistil, že o odvolaní sťažovateliek proti prvostupňovému rozsudku rozhodol krajský súd   31. januára 2007   a   písomné   vyhotovenie   rozhodnutia   vypracoval   19. apríla 2007, t. j. po viac než 2 a pol mesiaci (až po doručení sťažnosti ústavnému súdu). Ústavný súd však   v súvislosti   s tým   poukazuje   na   svoju   stabilnú   judikatúru,   podľa   ktorej   pojem „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v   čl. 48   ods. 2   ústavy   je   pojmom   autonómnym,   ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty ustanovené v zákone na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu (napr. II. ÚS 210/06). Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   zaručeného   v čl. 48   ods. 2   ústavy,   ústavný   súd   na   takéto   lehoty   síce prihliada, ale ich   nedodržanie   automaticky   nevyvoláva   porušenie   uvedeného   základného práva,   pretože   aj   v   týchto   prípadoch   sú   rozhodujúce   všetky   okolnosti   danej   veci (m. m. napr. I. ÚS 63/00). Ústavný súd dospel k názoru, že ani táto skutočnosť nesignalizuje príčinnú súvislosť s možným porušením označených práv sťažovateliek.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2007