znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 144/05-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. mája 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. G., bytom V., a Ing. V. K., bytom V., zastúpených advokátom Mgr. P. L., B., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods.   1,   čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd postupom Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava   III,   pracoviska   Pezinok,   v   konaní   vedenom   pod sp. zn.   ČVS: OUV-2/98, rozhodnutím   Okresnej   prokuratúry   Pezinok   sp. zn. Pn 2139/97   z 23. septembra   2004   a postupom Krajskej prokuratúry v Bratislave a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. G. a Ing. V. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. januára 2005   doručená   sťažnosť   Ing.   M.   G.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   a   Ing.   V.   K.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namietajú porušenie ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dodatkový   protokol“)   postupom   Úradu   justičnej a kriminálnej   polície   Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava III (do 1. januára 2004 Okresný úrad vyšetrovania Policajného   zboru   v Pezinku;   ďalej   len   „okresné   riaditeľstvo“   alebo   „okresný   úrad vyšetrovania“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   ČVS: OUV-2/98,   rozhodnutím Okresnej prokuratúry   Pezinok   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“)   sp.   zn.   Pn   2139/97 z 23. septembra 2004   a   postupom   Krajskej   prokuratúry   v Bratislave   (ďalej   len   „krajská prokuratúra“)   a   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna prokuratúra“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako oznamovateľ 23. októbra 1997 podal na Okresnej prokuratúre Bratislava III trestné oznámenie, ktorým namietal, že po   jeho   odchode   zo   spoločnosti   FIDES,   s. r. o.,   došlo   podnikateľskou   činnosťou niektorých spoločníkov k rozsiahlej trestnej činnosti.

Dňa 4. novembra 1997 bola vec odstúpená okresnej prokuratúre, ktorá ju za účelom prerokovania   odstúpila   okresnému   úradu   vyšetrovania.   Okresný   úrad   vyšetrovania uznesením   sp. zn. ČVS: OUV-2/98 zo   7. júla 1998 vec odložil.   Proti   tomuto uzneseniu podal 17. júla 1998 sťažovateľ sťažnosť.

Sťažovateľ   svojou   žiadosťou   z   1. augusta 2003   požiadal   generálnu   prokuratúru o preskúmanie postupu okresného úradu vyšetrovania a okresnej prokuratúry. Generálna prokuratúra   5. septembra 2003   sťažovateľovi   oznámila,   že   jeho   podanie   bolo   zaslané na ďalší postup krajskej prokuratúre.

Dňa   28. októbra 2003   zaslal   sťažovateľ   krajskej   prokuratúre   oznámenie   nových skutočností – doplnenie podnetu z 23. októbra 1997.

Krajská   prokuratúra   20. júna 2004   sťažovateľovi   oznámila,   že   jeho   podanie z 28. októbra   2003   bolo   doručené   okresnej   prokuratúre   na   ďalšie   konanie,   pretože   išlo o doplnenie   pôvodného   trestného   oznámenia   z   23. októbra 1997   a   na   základe sťažovateľovho   podania   z   31. mája 2004   si   krajská   prokuratúra   vyžiadala   z okresnej prokuratúry obsah vyšetrovacieho spisu za účelom jeho preskúmania.

Dňa   30. júna 2004   podal   sťažovateľ   sťažnosť   na   nesprávny   postup   generálnej prokuratúre.   Krajská   prokuratúra   16. augusta 2004   a   generálna   prokuratúra 31. augusta 2004 oznámili sťažovateľovi výsledok ich šetrenia.

Okresná   prokuratúra   sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   úradu vyšetrovania zo 17. júla 1998 zamietla uznesením č. k. 1 Pn 2139/97-19 z 23. septembra 2004.

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uvádzajú, že „Konaním resp. skôr nekonaním štátnych orgánov uvedených v tejto sťažnosti bolo porušené právo na súdnu a inú právnu ochranu   oboch   sťažovateľov.   Potvrdením   uznesenia   vyšetrovateľa   o odložení   veci Okresnou prokuratúrou v Pezinku bolo obom sťažovateľom de facto toto právo odňaté na inú právnu ochranu, a to nezákonnými spôsobmi všetkých zainteresovaných štátnych orgánov.“ (...)

„Šesťročným   nekonaním   Okresného   úradu   vyšetrovania   Policajného   zboru v Pezinku,   nekonaním   okresnej   prokuratúry,   nekonaním   krajskej   prokuratúry,   ako i nedôsledným konaním generálnej prokuratúry (čo možno označiť ako nesprávny úradný postup zo strany týchto orgánov SR), bolo porušené základné právo oboch sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.“(...)

„Z doteraz uvedených skutočností je nespochybniteľné, že dochádza k flagrantnému porušovaniu   základných   ústavných   práv   oboch   sťažovateľov,   ale   predovšetkým sťažovateľky Ing. V. K., a to jej základného práva na ochranu jej majetku“. (...)

Skutkový   stav   ku   dňu   podania   ústavnej   sťažnosti   je   taký,   že   spoločnosť FIDES, s. r. o., v ktorej bola navrhovateľka spoločníkom, bola na základe dobrovoľného výmazu dňa 4. 5. 2004 vymazaná z obchodného registra. (...)

Protiprávnym prevodom celého obchodného imania zo spoločnosti FIDES, s r. o. na FIDES   Zdravotnícke   zásobovanie,   a. s.,   ako   aj   predchádzajúcimi   i   následným protiprávnym konaním siedmich spoločníkov a konateľov spoločnosti FIDES, s. r. o. došlo k zániku tejto obchodnej spoločnosti, a tým aj k zániku obchodného podielu sťažovateľky, čo zároveň znamenalo stratu majetkových práv navrhovateľky s ním spojených. Nekonaním a protiprávnym konaním orgánov činných v trestnom konaní – tak, ako je uvedené v ostatných častiach tejto ústavnej sťažnosti, došlo k:

-porušeniu práva sťažovateľky na zákonnú ochranu majetku podľa čl. 20 Ústavy SR

-porušeniu základných práv v článkoch 46 a 48 Ústavy SR

-tomu, že sťažovateľka bola v rozpore s právom chráneným v článku 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru zbavená práva na pokojné užívanie majetku a následne zbavená svojho majetku“.

Sťažovatelia   žiadajú   ústavný   súd,   aby   po   preskúmaní   veci   rozhodol   nasledujúcim nálezom:

„1. Právo Ing. M. G. a Ing. V. K. na súdnu a inú právnu ochranu uznané čl. 46 ods. (1)   Ústavy   Slovenskej   republiky   v   konaní   vo   veci   Oznámenia o podozrení   spáchania trestnej činnosti a podnetu na začatie trestného stíhania ČVS: OUV-2/98 porušené bolo.

2. Právo Ing. M. G. a Ing. V. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov priznané   čl.   48   ods.   (2)   Ústavy   Slovenskej   republiky   v   konaní   vo veci   Oznámenia   o podozrení spáchania trestnej činnosti a podnetu na začatie trestného stíhania ČVS: OUV- 2/98 porušené bolo.

3. Právo Ing. V. K. na zákonnú ochranu jej majetku priznanú čl. 20 ods. (1) Ústavy Slovenskej   republiky,   ako   aj   práva   na   pokojné   užívanie   majetku   v   zmysle   čl. (1) Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru na ochranu ľudských práv a slobôd (Európskeho dohovoru) vo veci Oznámenia o podozrení spáchania trestnej činnosti a podnetu na začatie trestného stíhania ČVS: OUV-2/98 porušené bolo.

4. Ústavný súd SR ruší uznesenie Okresnej prokuratúry v Pezinku Pn 2139/97-19 zo dňa 23. 9. 2004 a vec vracia na ďalšie konanie.

5. Prikazuje generálnej prokuratúre, aby vo veci Oznámenia o podozrení spáchania trestnej   činnosti   a   podnetu   na   začatie   trestného   stíhania   ČVS:   OUV-2/98   zabezpečila ďalšie konanie bez porušovania základných práv a slobôd.

6. Ing. M. G. priznáva primerané finančné zadosťučinenie ako nemajetkovú ujmu v sume 500 000,- Sk (slovom päťstotisíc slovenských korún), ktoré je Generálna prokuratúra SR povinná vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

7. Ing. V. K. priznáva primerané finančné zadosťučinenie ako nemajetkovú ujmu v sume   2 500 000,- Sk   (slovom   dva   milióny   päťstotisíc   slovenských   korún),   ktoré   je Generálna prokuratúra SR povinná vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

8. Sťažovateľom priznáva úhradu trov konania.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd upravených v ústave, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Na túto ústavnú úpravu subsidiarity právomoci ústavného súdu (ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd) nadväzuje § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“), podľa ktorého „sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné   prostriedky   alebo   iné   právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho základných práv účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov“.

Ústavný   súd   podľa   §   25 ods.   1 zákona o ústavnom   súde   sťažnosť sťažovateľov prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   bez   ich   prítomnosti   a preskúmal   ju   zo   všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo veciach,   na prerokovanie ktorých   nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označili sťažovatelia, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, I. ÚS 56/03, IV. ÚS 66/02).

Predmetom   sťažnosti   sťažovateľov   je   tvrdené   porušenie   základných   práv   podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. K porušeniu sťažovateľmi označených práv malo dôjsť tým, že okresný úrad vyšetrovania a orgány   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (okresná   prokuratúra,   krajská   prokuratúra a generálna   prokuratúra)   vo   veci   oznámenia   o   podozrení   zo   spáchania   trestného   činu nekonali v súlade so zákonom.

Zo   sťažnosti   a jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   vo   veci   sťažovateľom podaného oznámenia   o podozrení   zo   spáchania   trestnej   činnosti   z   23. októbra 1997 Okresnej prokuratúre   Bratislava   III   rozhodol   okresný   úrad   vyšetrovania   uznesením sp. zn. ČVS: OUV-2/98 zo 7. júla 1998 tak, že „vec oznámenia Ing. M. G. (...)“ odložil. Proti   tomuto   rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   17. júla 1998   sťažnosť,   ktorú   okresná prokuratúra uznesením sp. zn. Pn 2139/97 z 23. septembra 2004 zamietla.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. (...)

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. (...)

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. (...)

1. Tú   časť   sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľka   namietala   porušenie   základných   práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu   v konaniach   vedených   pred   orgánmi   činnými   v trestnom   konaní   (okresné riaditeľstvo   a   okresná   prokuratúra)   na   základe   oznámenia   podozrenia   zo   spáchania trestného činu sťažovateľom, ústavný súd odmietol z dôvodu podania zjavne neoprávnenou osobu.

V konaní pred ústavným súdom sa môže každý domáhať ochrany svojich vlastných práv. Tento princíp platí aj v konaní o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb.

Svoje rozhodnutie ústavný súd oprel o skutočnosť, že v namietaných konaniach pred orgánmi   činnými   v   trestnom   konaní   sťažovateľka   nie   je   procesnou   stranou (ani oznamovateľkou)   a   v konkrétnom   prípade   sa   domáha   ochrany   základných   práv v konaniach   vedených   pred   orgánmi   činnými   v trestnom   konaní na   základe   oznámenia podozrenia zo spáchania trestného činu sťažovateľom.

Ústavný   súd   tiež   poznamenáva,   že   pokiaľ   sťažovateľka   tvrdí,   že   je   poškodená, nič jej nebráni, aby svoj   nárok uplatnila v občianskoprávnom   konaní pred   všeobecným súdom, čo je okolnosť, ktorá vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia označených základných práv. Z tohto dôvodu by mohol ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť i pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2. Tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl.   46   ods.   1   ústavy   postupmi   okresného   úradu   vyšetrovania   v konaní   vedenom   pod sp. zn. ČVS: OUV-2/98 a okresnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. Pn 2139/97, ústavný   súd   odmietol   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa vo veci porušenia práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ústavný súd uvádza,   že základnou   a nevyhnutnou podmienkou práva na súdnu a inú právnu ochranu je existencia práva, ktorého porušenie sa namieta (v právnom poriadku Slovenskej republiky), ktorého ochrany sa fyzická osoba alebo právnická osoba domáha na súde alebo na inom orgáne verejnej moci.

Z ustanovení Trestného poriadku však nemožno vyvodiť subjektívne právo osoby, ktorá podala trestné oznámenie, na začatie trestného konania. Aj keď podľa § 2 ods. 3 Trestného poriadku je prokurátor povinný stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa dozvedel, posúdenie   otázky,   či   sú   splnené   zákonné   podmienky   na   začatie   trestného   stíhania v konkrétnej   veci   (na   základe   skutočností   uvedených   v trestnom   oznámení   alebo skutočností   zistených   preverením   trestného   oznámenia),   je   plne   v právomoci   orgánov činných v trestnom konaní (policajných orgánov, vyšetrovateľov, prokurátorov).   Osobe, ktorá podala trestné oznámenie, nevzniká právo na začatie trestného stíhania. Absencia existencie práva na začatie trestného konania vylučuje možnosť porušenia sťažovateľom označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Takéto právo nemožno odvodiť ani   z niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   podľa   druhej   hlavy   ústavy   (mutatis mutandis   II.   ÚS   42/00,   II.   ÚS   238/02,   II.   ÚS   43/03,   III.   ÚS   45/03,   III.   ÚS   198/03). Rovnako súčasťou týchto základných práv nie je ani povinnosť orgánu štátu kvalifikovať konanie, v ktorom sťažovateľ vidí porušenie svojich práv, ako trestný čin. Ak dôkazy, ktoré boli   vykonané,   nedávajú   podklad   pre   začatie   alebo   pokračovanie   v   trestnom   stíhaní, nemôže vyšetrovateľ začať konať alebo pokračovať v konaní. Sťažovateľ ako oznamovateľ trestného   činu   mal   zákonné   právo   domáhať   sa   len   toho,   aby   sa   jeho   oznámením či sťažnosťou kompetentný orgán zaoberal. Nemá však nárok na to, aby výsledok konania kompetentného štátneho orgánu zodpovedal jeho predstave (II. ÚS 88/99).

Tieto   závery   viedli   ústavný   súd   k rozhodnutiu   o odmietnutí   tejto   časti   sťažnosti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

3. Tú   časť   sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľ   namietal   porušenie   základného   práva na prekovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   ústavy   postupmi okresného úradu vyšetrovania v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: OUV-2/98 a okresnej prokuratúry   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Pn 2139/97,   ústavný   súd   rovnako   odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z názoru, že účelom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr.   I. ÚS   34/99,   III.   ÚS   20/00).   Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02, II. ÚS   55/02).   Ak   v čase,   keď   došla   sťažnosť   ústavnému   súdu,   už   nedochádza k porušovaniu   označeného   práva,   ústavný   súd   sťažnosť   odmietne   ako   zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Tieto   zásady   vyjadrené   v stabilizovanej   judikatúre   ústavného   súdu   sa   uplatnia aj v prípade   sťažnosti,   ktorá   sa   posudzuje   v tomto   konaní. Zo   sťažnosti   sťažovateľa a jej príloh   vyplýva,   že   jeho   oznámenie   o podozrení   zo   spáchania   trestného   činu z 23. októbra 1997   bolo   rozhodnutím   okresného   úradu   vyšetrovania   zo   7. júla 1998 v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: OUV-2/98 odložené, proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ   sťažnosť,   ktorú   okresná   prokuratúra   uznesením   sp.   zn.   Pn   2139/97 z 23. septembra 2004   zamietla.   Sťažnosť   sťažovateľa   došla   ústavnému   súdu 19. januára 2005 a podľa jeho tvrdenia mu uznesenie okresnej prokuratúry bolo doručené 18. novembra 2004.   Stav právnej   neistoty   sťažovateľa   bol   teda   odstránený   už   dávno predtým, ako bola sťažnosť doručená ústavnému súdu.

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti   a preto,   že   sťažovateľ   sa   v predmetnej   veci domáhal ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v čase, keď o jeho sťažnosti   už   bolo   rozhodnuté   (teda   v označenom   konaní   namietané   porušenie   práva už netrvalo), bolo   potrebné jeho   sťažnosť   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde z týchto dôvodov odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

4. Tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupmi   krajskej   prokuratúry   a   generálnej   prokuratúry,   ústavný   súd   odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ak ústavný súd primerane aplikujúc ustanovenia § 31a zákona o ústavnom súde a § 33   ods.   3   Trestného   poriadku   poučí   sťažovateľa   o jeho   procesných   právach a povinnostiach v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy s cieľom poskytnúť mu plnú možnosť   na   uplatnenie   ústavnej   ochrany   jeho   základných   práv   a   slobôd   a   poučí ho aj o tom, ako treba opravu alebo doplnenie sťažnosti urobiť, je procesnou povinnosťou sťažovateľa výzvu ústavného súdu a pokyny na opravu alebo doplnenie sťažnosti v nej obsiahnuté   rešpektovať.   V prípade   nerešpektovania   uvedenej   povinnosti   sťažovateľom ústavný súd sťažnosť pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietne pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ napriek tomu, že v konaní pred ústavným súdom   bol   kvalifikovane   zastúpený   advokátom,   a   napriek   výzvam   ústavného   súdu (z 1. februára 2005 a 30. marca 2005) nedoplnil sťažnosť vo vzťahu ku krajskej prokuratúre a generálnej   prokuratúre   tak,   aby   obsahovala   zákonom   predpísané   náležitosti,   ktorých absencia bráni ústavnému súdu v jej predbežnom prerokovaní.

Sťažovateľ v tejto časti sťažnosti neuviedol úplný, jasný a zrozumiteľný návrh na rozhodnutie vo veci samej (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), ktorým je ústavný súd v rámci konania o sťažnosti viazaný. V návrhu na rozhodnutie (v petite) nie je uvedené, v ktorom   konaní,   ktoré   základné   práva   sťažovateľa   krajská   prokuratúra   a   generálna prokuratúra   porušili   a   v   ktorom   konaní   sa   generálnej   prokuratúre   prikazuje   konať (m. m. II. ÚS 265/04).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľov a rozhodovať o nich.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. mája 2005