znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 144/03

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2003 o sťažnosti O. L. S., bytom U., K., toho času vo vydávacej väzbe, zastúpenej advokátkou JUDr. E. Ľ., B., ktorou namieta porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 4, čl. 48 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 2, 3 a 6 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. mája 2003 sp. zn. 4 To 34/03 a jej práv podľa čl. 3 a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 2 Protokolu č. 4 k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozhodnutím   ministra spravodlivosti Slovenskej republiky z 8. júla 2003 č. 1825/03-8105, takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O. L. S. proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. mája 2003 sp. zn. 4 To 34/03 a proti rozhodnutiu ministra spravodlivosti Slovenskej republiky z 8. júla 2003 č. 1825/03-8015   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnosť

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. augusta 2003 doručená sťažnosť O. L. S. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorú podala na poštovú prepravu 7. augusta 2003. V sťažnosti namietla porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 4, čl. 48 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 2, 3 a 6 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ najvyšší súd“) z 28. mája 2003 sp. zn. 4 To 34/03 a jej práv podľa čl. 3 a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 2 Protokolu č. 4 k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „Dohovor“)   rozhodnutím   ministra   spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“) z 8. júla 2003 č. 1825/03-8105.

Sťažnosť odôvodnila takto:

«Sťažovateľka je občianka U., ktorú Taliansko požiadalo o jej vydanie na trestné stíhanie pre podozrenie zo spáchania viacerých trestných činov.

Uznesením KS v Košiciach z 18/03/2003, sp. zn. Ntrs 2/03 bolo najskôr rozhodnuté, že sa sťažovateľka berie do vydávacej väzby / po predbežnej väzbe od 08/02/2003, trvajúcej 40 dní / a až po tom uznesením zo 07/04/2003 bolo rozhodnuté tak, že „sa pripúšťa vydanie sťažovateľky podľa § 402 ods. 1 Tr. por. Do Talianskej republiky“, lebo podmienky pre toto splnené boli.

Najvyšší súd SR uznesením z 28/05/2003, sp. zn. 4To 34/03 na neverejnom zasadnutí rozhodol tak, že

-v bode I. sťažnosť proti uzneseniu z 18/03/2003 zamietol, lebo podmienky na vzatie do vydávacej väzby podľa § 339 ods. 1 Tr. por. splnené boli,

-v bode II. vydanie sťažovateľky do Talianska pre skutky.... je prípustné.

Rozhodnutím   „podpredsedu   vlády   a ministra   spravodlivosti“   z 08/07/2003   bolo povolené vydanie sťažovateľky do Talianskej republiky pre „vyššie citované trestné činy“, podľa Talianskeho TZ uvedené v zatýkacom rozkaze.

V prvom rade podávame podľa § 52 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z. z. návrh na odklad vykonateľnosti napadnutých rozhodnutí o vydaní sťažovateľky do Talianska, lebo účinnosť ochrany jej základných práv a slobôd v tomto prípade závisí na posúdení podstaty veci skôr, než dôjde k uskutočneniu jej odchodu zo Slovenskej republiky / ku ktorému má dôjsť dňa 18/08/2003,   lebo   predchádzajúci   deň   18/07/2003   bol   Talianskom   zmarený   /   a zároveň žiadame o prednostné prerokovanie tohto návrhu /§ 26 cit. zákona/.

Pri vecnom prerokovaní napadnutých rozhodnutí, z hľadiska porušenia základných práv a slobôd zaručených sťažovateľke normami ústavného poriadku SR, sa dovolávame

1. priority /prednosti/ záväzkov zo zmlúv o ochrane ľudských práv, v prípade kolízie záväzkov a medzinárodných zmlúv, ktorá vyplýva jednak z obsahu týchto zmlúv, ale aj   z čl.   1   Ústavy   SR,   podľa   ktorého   je   SR   právnym   štátom.   Rešpekt   a ochrana základných   práv   a slobôd   /oznámenie   č.   209/1992   Zb.,   ďalej   „Dohovor“/,   sú definičnými znakmi materiálne chápaného právneho štátu, preto v prípade, že vedľa seba existuje zmluvný záväzok chrániaci základné právo a zmluvný záväzok z inej zmluvy – v danom prípade Európskeho dohovoru o vydávaní /oznámenie č. 549/1992 Zb./   -   ktorý   smeruje   k ohrozeniu   toho   istého   práva,   musí   záväzok   z Dohovoru prevážiť,   resp.   mať   prednosť   /porov.   aj   nález   ÚS   ČR   z 15/04/2003   sp.   zn. I. ÚS 752/02/.

2. Keď všeobecné súdy uvedenú zásadu nerešpektovali,   napadnutými rozhodnutiami zasiahli   do   základných   práv   sťažovateľky,   chránených   jednotlivými   článkami Dohovoru a Ústavy SR tým, že,

a/   Najvyšší   súd   SR   v rozpore   s čl.   152   ods.   4   Ústavy,   nemohol   konať   a rozhodnúť o sťažnosti na neverejnom zasadnutí /ako mu to umožnil § 402 ods. 5 Tr. por./, lebo pri takomto konaní nemohol sťažovateľke zabezpečiť právo na obhajobu garantované čl. 50 ods.   3   Ústavy,   ktorého   sa   vehementne   vždy   domáhala,   rovnako   ako   toho,   aby   jej   boli pretlmočené všetky relevantné procesné akty do materinského jazyka, za účelom prípravy dôkladnej obhajoby a pod.. Napriek existujúcej judikatúre ÚS SR /nálezy z 13/07/2000, sp. zn. III. ÚS 6/00, či z 21/03/2003, sp. zn. II. ÚS 186/02 a pod./, s ktorou bol konajúci senát priamo   oboznámený,   či   judikatúry   ESĽP   /LUEDICKE   v Nemecko   z roku   1978   alebo KAMASINSKI   v.   Rakúsko   z roku   1989   a pod./,   uvedené   základné   právo,   s ktorým korešponduje aj právo v čl. 6 ods. 1,3 Dohovoru na spravodlivý proces, či účinnú obhajobu a pod., Najvyšší súd SR porušil.

b/ Krajský a Najvyšší súd extrémnym výkladom Tr. poriadku – napr. tým, že sťažovateľku najskôr zobrali do vydávacej väzby /18.03.2003/ a až následne rozhodli, že vydanie do cudziny je prípustné /07.04.2003/, čo je v rozpore s § 399 ods. 2, alebo uznali skutky bez dostatočnej   identifikácie   či   individualizácie,   bez   overenia   dôvodného   podozrenia   z ich spáchania,   a úteku   pred   zodpovednosťou   sťažovateľkou,   či   dotváranie   rozhodnutia odvolacím súdom v neprospech sťažovateľky, bez možnosti podania opravného prostriedku alebo neuvedenie dôvodov rozhodnutia, či preklady vlastným právnikom a pod. – porušili záruky, ktoré sťažovateľke dáva čl. 6 ods. 1,3 a čl. 7 Dohovoru, resp. čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2,4, čl. 48 ods. 2, čl. 49, čl. 50 ods. 2,3,6 Ústavy SR.

c/   Súdy vôbec nebrali   zreteľ na námietku   /arbitrárne   ju   odmietli/   sťažovateľky,   že jej vydaním   do   Talianska   hrozí   v dožadujúcom   štáte   jednak   flagrantné   odmietnutie spravodlivosti,   vedúce   len   k potrestaniu   sťažovateľky   bez   účinného   vyšetrenia,   ako   aj k hrozbe neľudského zaobchádzania vo väzbe /preplnené väznice so zlými hygienickými podmienkami   ap./   vo   vzťahu   k osobe   sťažovateľky   a jej   zlému   zdravotnému   stavu,   čím porušili čl. 3 Dohovoru a čl. 7 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach. Doterajšie   konanie   talianskych   úradov   a všeobecná   preplnenosť   ich   väzníc,   vyvoláva u sťažovateľky pocity strachu, úzkosti z neľudskosti v zaobchádzaní.

d/ Súdy taktiež ignorovali právo sťažovateľky na voľbu miesta pobytu. /čl. 2 Protokolu č. 4 Dohovoru/, keď žiadala o návrat do svojej vlasti, voči ktorej je tiež účinný medzinárodný zatykač. Toto právo jej zaručuje možnosť návratu. Opak nie je nevyhnutný v demokratickej spoločnosti, či pre sledovanie legitímnych cieľov, ktoré si Talianska strana môže zabezpečiť buď cez Európsky dohovor o vydávaní alebo cez dvojstrannú zmluvu o právnej pomoci, ktorú má uzavretú s Ukrajinou.

3. Minister   spravodlivosti   /alebo   podpredseda   vlády?   –   ktorý   nemá   kompetenciu povoliť vydanie/ uvedené skutočnosti nezhodnotil, keď povolil vydanie sťažovateľky na trestné stíhanie do Talianskej republiky, hoci § 403 ods. 2 mu mal v tom zabrániť. Jeho rozhodnutie je bez odôvodnenia, preto ho treba považovať za nepreskúmateľné a v rozpore s výkonom spravodlivosti tohto štátneho orgánu /čl. 6 ods. 1 Dohovoru/.

Na   základe   uvedených   skutočností   sa   domnievame,   že   konajúce   orgány   porušili viaceré základné práva sťažovateľky, preto žiadame vydať nález

1. Najvyšší súd SR uznesením z 28/05/2003, sp. zn. 4To 34/03 základné práva podľa čl. 46 ods. 1, 47 ods. 2,4, 48 ods. 2, 49 a čl. 50 ods. 2,3 a 6 Ústavy SR sťažovateľke porušil.

2. Minister   spravodlivosti   rozhodnutím   z 08/07/2003.   č.   1825/03-8105   porušil sťažovateľke základné práva podľa čl. 3, čl. 6 a čl. 2 Protokolu č. 4 Dohovoru.

3. Uvedené rozhodnutia sa pre rozpor so základnými právami zrušujú a vec sa vracia príslušným orgánom na ďalšie konanie.

4. Sťažovateľke sa priznáva titulom materiálneho a i morálneho zadosťučinenia suma 10 mil. Sk /za obmedzenie slobody a iné útrapy/.

5. Najvyšší súd SR a minister spravodlivosti SR sú povinní uhradiť sťažovateľke trovy konania   v sume   1   mil.   Sk   /10%   z prisúdenej   sumy/,   a to   k rukám   jej   právnej zástupkyni.

Uznesením navrhujeme odložiť vykonateľnosť a/ uznesenia Najvyššieho súdu SR z 28/05/2003 sp. zn. 4 To 34/03 b/ rozhodnutia ministra spravodlivosti SR z 08/07/2003 číslo 1825/03-8105.»

Ústavný   súd   na   základe   žiadosti   sťažovateľky,   obsahu   jej   sťažnosti   a overeného dátumu jej vydania do cudziny podľa § 26 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) považoval jej vec za naliehavú a konal o nej mimo poradia.

II.

Stav veci podľa spisov Krajského súdu v Košiciach sp. zn. Ntrz 2/03

Podľa obsahu spisov Krajského súdu v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“), ktorý ústavnému súdu predložilo Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky 12. augusta 2003   uznesenie   najvyššieho   súdu,   ktorým   bola   sťažnosť   sťažovateľky   proti   uzneseniu krajského súdu zo 7. apríla 2003, sp. zn. Ntrz 2/03 a proti uzneseniu z 18. marca 2003 sp. zn. Ntrz 2/03 zamietnutá, bolo vynesené 28. mája 2003 na neverejnom zasadnutí senátu najvyššieho súdu.

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustná sťažnosť. Preto v súlade s § 140 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku sa toto uznesenie stalo právoplatné a vykonateľné 28. mája 2003.   Toto   uznesenie   bolo   sťažovateľke   a   jej   advokátovi   doručované   30.   júna   2003 a doručené podľa doručeniek 2. júla 2003. Podľa pečiatky krajského súdu na uznesení zo 7. apríla 2003 sp. zn. Ntrz 2/03 rozhodnutie o prípustnosti vydania nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť 28. mája 2003. To platí aj pre uznesenie o vzatí sťažovateľky do vydávacej väzby. Krajský súd o prípustnosti vydania konal a rozhodoval na verejnom zasadnutí senátu za prítomnosti tlmočníka.

Z obsahu spisu vyplýva aj to, že pred každým úkonom všeobecných súdov bol vo veci sťažovateľky ustanovený tlmočník, ktorý bol vždy prítomný pri takých úkonoch, ktoré sa vykonávali na verejnom zasadnutí alebo v prítomnosti sťažovateľky a jej obhajcu.

Z uznesenia najvyššieho súdu z 28. mája 2003 sp. zn. 4 To 34/03 vyplýva, že senát najvyššieho   súdu   po   zamietnutí   sťažnosti   ako   nedôvodnej   uviedol   v   dôvodoch   svojho uznesenia:

K uzneseniu o vzatí do vydávacej väzby

«Najvyšší súd zistil, že sťažnosť vyžiadanej osoby O. L. S., podaná proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach sp. zn. Ntrz 2/03 z 18. marca 2003, nebola dôvodná.

Neopodstatnená   je   jej   námietka,   že   krajský   súd   „celé   uznesenie   o   jej   vzatí   do vydávacej väzby bolo odôvodnené v podstate iba tým, že sa konštatuje splnenie zákonom predpísaných podmienok a jej vzatie do vydávacej väzby podľa § 399 ods. 1 Tr. por.". Práve toto ustanovenie totiž upravuje podmienky vzatia vyžiadanej osoby do vydávacej väzby. Na jeho   podklade   predseda   senátu   krajského   súdu   na   návrh   prokurátora   vykonávajúceho predbežné vyšetrovanie vezme vyžiadanú osobu do vydávacej väzby, ak je to potrebné na zamedzenie jej úteku.

Obe tieto zákonné podmienky boli v prípade vyžiadanej osoby O. L. S. splnené. Krajský prokurátor v Košiciach 18. marca 2003 (teda ešte pred uplynutím lehoty 40 dní, ktorou je podľa § 398 ods. 3 Tr. por. obmedzené trvanie predbežnej väzby) podal takýto návrh, pričom ho podal po tom, ako mu bola 17. marca 2003 doručená žiadosť orgánov Talianskej republiky o jej vydanie, čím bolo podľa § 398 ods. 4 Tr. por. podanie návrhu na jej vzatie do vydávacej väzby podmienené. V jej prípade by však predmetná 40 - dňová lehota trvania predbežnej väzby podľa   § 398 ods.   3 Tr.   por.,   plynúca od momentu jej zadržania, uplynula až 20. marca 2003. O. L. S. sa mýli, ak sa domnieva, že dodržanie lehoty 40 dní, ktorou je trvanie predbežnej väzby podľa § 398 ods. 3 Tr. por. obmedzené, je podmienené i tým, aby v tejto lehote bola žiadosť o vydanie doručená aj vyžiadanej osobe. Žiadne takéto obmedzenie zo zákona nevyplýva. Podmienkou podania návrhu na vzatie vyžiadanej osoby do vydávacej väzby podľa § 398 ods. 4 Tr. por. je len to, aby počas trvania   predbežnej   väzby   (teda   v   lehote   40   dní   od   zadržania)   bola   žiadosť   o   vydanie doručená orgánu dožiadaného štátu. Na prijatie žiadosti cudzích orgánov o vydanie osoby zo   Slovenskej   republiky   do   cudziny   je   podľa   § 391   ods.1   Tr.   por.   príslušná   generálna prokuratúra, avšak účinky doručenia má aj doručenie žiadosti ministerstvu spravodlivosti, ktoré   je   povinné   žiadosť   ihneď   odstúpiť   generálnej   prokuratúre.   V   tomto   prípade   bola žiadosť o vydanie vyžiadanej osoby O. L. S. orgánom Talianskej republiky Generálnej pro-kuratúre SR doručená prostredníctvom Veľvyslanectva Talianskej republiky v Bratislave a Ministerstva zahraničných vecí SR už 14. marca 2003. Dňa 17. marca 2003 bola potom doručená   krajskému   prokurátorovi   v   Košiciach,   príslušnému   na   vykonanie predbežného vyšetrovania a na podanie návrhu na vzatie vyžiadanej osoby O. L. S. do vydávacej väzby (§ 395 ods. 1, § 398 ods. 4 Tr. por.), ten podal vecne i miestne príslušnému Krajskému súdu v Košiciach návrh na jej vzatie do vydávacej väzby 18. marca 2003 a predsedníčka senátu tohto krajského súdu vzala O. L. S. do vydávacej väzby tiež ešte 18. marca 2003. Lehota 40-dní, ktorou je trvanie predbežnej väzby podľa § 398 ods. 3 Tr. por. obmedzené, bola teda zjavné'   zachovaná, pretože v   tejto lehote   bola doručená   žiadosť   o   vydanie   menovanej príslušným orgánom Slovenskej republiky, v tejto lehote prokurátor podal návrh na vzatie vyžiadanej   osoby   O.   L.   S.   do   vydávacej   väzby   a   i   krajský   súd   rozhodol   o   jej   vzatí do vydávacej väzby v uvedenej lehote.

O tom, že vzatie vyžiadanej osoby O. L. S. do vydávacej väzby bolo potrebné na zamedzenie jej úteku, nemožno mať tiež nijaké pochybnosti. Trestný a občiansky súd v Perugii na ňu a ďalších 88 osôb, príslušníkov zločineckého zoskupenia pôsobiaceho na medzinárodnej úrovni, s ktorými spolupracovala, vydal medzinárodný zatýkací rozkaz pre závažné trestné činy, ktoré sú trestné aj podľa právneho poriadku Slovenskej republiky. Už od septembra resp. začiatku októbra 2002 sa po jej osobe vedie medzinárodné pátranie, O. L. S. je cudzinkou, občiankou U., v K. má cestovnú kanceláriu E.,, ktorá pôsobí v celom rade   štátov,   ktoré   v   spojitosti   so   svojom   podnikateľskou   činnosťou   navštevuje,   meniac neustále miesto svojho pobytu a i sama sa pri výsluchu pred sudkyňou Krajského súdu v Košiciach vyjadrila, že tesne pred zadržaním navštívila Rakúsko, SRN a USA a napokon aj   zadržaná   bola   dňa   8.   februára   2003   pri   jednej   z   jej   mnohých   ciest   do   zahraničia (na územie Slovenskej republiky).

Neobstojí ani jej námietka, že sudkyňa ju pred rozhodnutím do vydávacej väzby nevypočula.   Sudkyni   v   spojitosti   s   rozhodovaním   o   vydávacej   väzbe   zadržanej   osoby Trestný poriadok takúto povinnosť neukladá. Sudkyňa ju napokon už vypočula, a to ešte dňa 11. februára 2003, pred rozhodnutím o jej vzatí do predbežnej väzby; kde sa O. L. S. mala možnosť k veci vyjadriť. Pokiaľ O. L. S. neuskutočnenie výsluchu sudkyňou pred rozhodnutím o vydávacej väzbe odôvodnila tým, že nemala možnosť vysloviť svoje ná-mietky voči žiadosti orgánov Talianskej republiky na jej vydanie, hoci žiadosť považuje za neopodstatnenú, nesúhlasí s ňou a jej trestné stíhanie orgánmi Talianskej republiky považuje za nedôvodné a že v tomto smere v dôsledku jej nevypočutia pred rozhodnutím súdu o jej vzatí do vydávacej väzby nebol skutkový stav veci objasnený v rozsahu nevyhnutnom pre jeho   rozhodnutie   (§ 2   ods.   5   Tr.   por.),   k   tomu   najvyšší   súd   považuje   za   potrebné poznamenať, že v konaní o vydanie do cudziny (a o vydávacej väzbe vyžiadanej osoby) súdu neprislúcha skúmať dôvodnosť trestného stíhania vyžiadanej osoby v štáte, ktorý žiada o jej vydanie.

Orgánom, ktorému zákon ukladá vypočuť vyžiadanú osobu, oboznámiť ju s obsahom žiadosti o jej vydanie, doručiť jej kópiu žiadosti i odsudzujúceho rozsudku, zatýkacieho rozkazu   či   iného   príkazu,   ktorý   je   podkladom   žiadosti,   je podľa   §   395   ods. 3   Tr.   por. prokurátor, ktorý je príslušný na vykonanie predbežného vyšetrovania, v tomto prípade krajský prokurátor v Košiciach. Trestný poriadok však v uvedenom ustanovení nelimituje vypočutie vyžiadanej osoby, jej oboznámenie s obsahom žiadosti o vydanie a doručenie kópie žiadosti o vydanie; spolu s odsudzujúcim rozsudkom alebo zatýkacím rozkazom, či iným   príkazom,   ktorý   je   podkladom   žiadosti,   nejakou   lehotou,   i   keď   je   pravda,   že prokurátor   tak   má   urobiť   neodkladne   (musí   tak   urobiť   v   priebehu   predbežného vyšetrovania, teda najneskôr do podania návrhu príslušnému krajskému súdu na rozhodnutie o prípustnosti vydania vyžiadanej osoby do cudziny, pretože takýto návrh môže príslušnému krajskému   súdu   podľa   §   402   ods.   1,   2   Tr.   por.   podať   až   po   skončení   predbežného vyšetrovania). Krajský prokurátor v Košiciach takto postupoval aj v tomto prípade, pretože O. L. S. bola prokurátorom vypočutá už 9. februára 2003, teda ešte pred podaním návrhu na vzatie O. L. S. do predbežnej väzby. Prokurátorka, ktorá tento výsluch O. L. S. vykonala za prítomnosti jej obhajcu, ju oboznámila s obsahom medzinárodného zatýkacieho rozkazu i s obsahom žiadosti o vyhlásenie medzinárodného pátrania po jej osobe a doručila jej i medzinárodný zatýkací rozkaz, ktorý na jej osobu vydal Trestný a občiansky súd v Perugii, tak, ako to ukladá Trestný poriadok v ustanovení § 395 ods. 3. Toto ustanovenie (ani iné ustanovenia Trestného poriadku) prokurátorovi však neukladá povinnosť doručiť vyžiadanej osobe kópiu žiadosti o jej vydanie do cudziny, kópiu odsudzujúceho rozsudku, zatýkacieho rozkazu či iného príkazu, ktorý je podkladom žiadosti, v jej materinskom jazyku (a až vôbec nepodmieňuje možnosť podania návrhu na vzatie vyžiadanej osoby do vydávacej väzby alebo podanie návrhu príslušnému krajskému súdu na rozhodnutie o prípustnosti jej vydania do cudziny doručením týchto písomností v materinskom jazyku vyžiadanej osoby). Obsah týchto   dokladov   jej   bol   navyše   v   priebehu   tohto   výsluchu   pretlmočený   prítomnými tlmočníkmi z ruského jazyka a z ukrajinského jazyka (č. l. 49-50). O. L. S. napokon v rámci ďalšieho   výsluchu   konaného   11.   februára   2003   -   taktiež   za   prítomnosti   jej   obhajcu   a tlmočníčky z ukrajinského jazyka - ani pred sudkyňou Krajského súdu v Košiciach nerobila spornou skutočnosť, že medzinárodný zatýkací rozkaz jej prokurátorka doručila (a z obsahu zápisnice   je   zrejmé,   že   jeho   obsah,   ako   i   obsah   žiadosti   o vyhlásenie   medzinárodného pátrania, jej bol pretlmočený jednak do ruského jazyka, jednak do ukrajinského jazyka, ktorý je jej materinským jazykom).

Tvrdenie O. L. S., že medzinárodný zatýkací rozkaz jej   nebol doručený, resp. že jeho obsah jej nebol pretlmočený do jej materinského jazyka (a v dôsledku čoho nevie, zo spáchania akých trestných činov ju obviňujú orgány Talianskej republiky), je teda podľa zistení najvyššieho súdu neopodstatnené.

Je pravdou, že každý   (aj vyžiadaná osoba vo vydávacom   konaní) je podľa   § 2 ods.14 Trestného poriadku oprávnený používať pred orgánmi činnými v trestnom konaní svoj materinský jazyk, no zo spomínaných zápisníc o výsluchoch vyžiadanej osoby O. L. S. prokurátorkou či sudkyňou Krajského súdu v Košiciach   v dňoch 9. a 11. februára 2003 nevyplýva, že by jej niekto vo využití tohto práva akokoľvek bránil. Z obsahu zápisníc o týchto úkonoch je zrejmé, že vypovedala vo svojom materinskom jazyku a prítomnosť tlmočníkov   z   ukrajinského   i   ruského   jazyka   (a   na   výsluchu   konanom   prokurátorkou i z talianskeho   jazyka)   na   týchto   úkonoch   i   obsah   zápisníc   o   úkonoch   svedčí,   že   jej výpovede, priebeh i obsah úkonu i písomností, ktoré pri úkone boli prečítané (a O. L. S. i doručené), boli preložené a že z talianskeho do ukrajinského resp. ruského jazyka jej bol preložený   aj   obsah   prečítaných   (resp.   doručených)   písomností,   čo   plne   zodpovedá ustanoveniu § 28 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého - ak treba pretlmočiť obsah výpovede alebo písomnosti - priberie sa tlmočník.

O. L. S. sa mýli, ak sa domnieva, že ustanovenie § 2 ods. 14 Tr. por. zakladá tomu, kto neovláda jazyk, v ktorom sa trestné konanie vedie, i právo na doručovanie rozhodnutí či iných   písomností   v   jeho   materinskom   jazyku.   Toto   ustanovenie   zakladá   iba   právo   na používanie   svojho   materinského   jazyka   voči   orgánom   činným   v trestnom   konaní (s dôsledkami, ktoré predpokladá ustanovenie § 28 ods. 1 Tr. por.), avšak ani ustanovenie § 2   ods.   14   Trestného   poriadku,   ani   ustanovenia   §   28   či   §   395   ods.   3   Tr. por.   (alebo ustanovenia   Európskeho   dohovoru   o   vydávaní)   orgánom   činným   v   trestnom   konaní neukladajú povinnosť doručovať tomu, kto v trestnom konaní využil svoje právo podľa § 2 ods.14   Tr.   por.   na   používanie   svojho   materského   jazyka,   doručovať   rozhodnutia   a iné písomnosti v jeho materinskom jazyku (pozri aj rozhodnutie publikované v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod č. 42/1976). Námietky vyžiadanej osoby O. L. S., že krajský prokurátor jej do rozhodnutia o vydávacej väzbe (do 18.3.2003), ani do uplynutia lehoty 40 dní, ktorou je podľa § 398 ods. 3 Tr. por. obmedzené trvanie predbežnej väzby, nedoručil kópiu   žiadosti   o   vydanie   a   kópiu   medzinárodného   zatýkacieho   rozkazu,   ktorý   bol   jej podkladom, v jej rodnom - ukrajinskom, resp. aspoň v ruskom jazyku (v dôsledku čoho krajský súd nemal o vydávacej väzbe rozhodnúť a mal ju prepustiť z predbežnej väzby na slobodu)   a   že   pokiaľ   jej   prokurátor   19. marca   2003   (teda   už   po   tom,   ako   krajský   súd rozhodol o jej vzatí do vydávacej väzby) doručil preklad týchto písomností z anglického do slovenského jazyka, čo odmietla, lebo neovláda ani jeden z jazykov, na takéto doručenie nie je možné prihliadať, boli neopodstatnené.

V   tejto   spojitosti   považuje   najvyšší   súd   za   potrebné   poznamenať,   že   je   vecou obhajcu,   aby   osobe,   ktorú   obhajuje   a   ktorá   neovláda   jazyk,   v   ktorom   sa   vedie   trestné konanie,   v   rámci   účinnej   právnej   pomoci,   ktorú   je   povinný   poskytovať   (§   41   ods.   1 Tr. por.), v prípade potreby zabezpečil zastupovanej osobe i preklad doručených rozhodnutí a iných písomností do jej materinského jazyka (či iného jazyka, ktorý zastupovaná osoba ovláda). Náklady spojené s prekladom predsa patria medzi tzv. nevyhnutné náklady, hotové výdavky (§ 19 ods. 2 zákona č. 132/1990 Zb. o advokácii, v znení neskorších predpisov, § 18   písm.   a/   vyhlášky   č.   163/2002   Z.   z.   o   odmenách   a   náhradách   advokátov za poskytovanie právnych služieb), na náhradu ktorých by ustanovený obhajca mal nárok voči štátu (§ 151 ods. 2 Tr. por.).

Treba   však   dodať,   že   napriek   tomu,   že   nebolo   povinnosťou   orgánov   činných v trestnom   konaní   zabezpečiť   písomný   preklad   písomností,   ktoré   bolo   treba   vyžiadanej osobe O. L. S. podľa § 395 ods. 3 Tr. por. doručiť, do jej materinského jazyka, písomný preklad týchto písomnosti do jej materinského (ukrajinského) jazyka bol orgánmi činnými v trestnom konaní napokon zabezpečený a písomnosti jej v priebehu vydávacieho konania boli doručené i v preklade do jej materinského jazyka.

Je skutočne pravda, že prokurátorka Krajskej prokuratúry v Košiciach   sa v rámci výsluchu O. L. S., konaného 18. marca 2003 za prítomnosti tlmočníkov z ukrajinského a anglického   jazyka,   avšak   bez   prítomnosti   obhajcu   vyžiadanej   osoby,   pokúsila   O.   L.   S. doručiť   písomný   preklad žiadosti   o   vydanie   i   jej   prílohy   z   anglického   do   slovenského jazyka, avšak tá sa odmietla na tomto úkone zúčastniť (s odôvodnením, že nie je prítomný jej   obhajca),   odmietla   prevziať   predmetné   písomností   v   preklade   z   anglického   do slovenského   jazyka   a   dožadovala   sa   prekladu   týchto   písomností   do   ukrajinského (materinského), resp. do ruského jazyka, odôvodňujúc to tým, že ústny preklad písomností do ukrajinského jazyka jej nepostačuje (č. l. 154-155).

Na svojom stanovisku vyžiadaná osoba O. L. S. zotrvala aj pri ďalšom výsluchu, konanom prokurátorkou Krajskej prokuratúry v Košiciach   19. marca 2003 - za prítomnosti tlmočníčky z ukrajinského jazyka a už i za prítomnosti obhajcu vyžiadanej osoby. O. L. S. opäť odmietla prevziať písomnosti, ktoré jej mali byť podľa § 395 ods. 3 Tr. por. doručené, s odôvodnením, nie sú preložené do ukrajinského resp. ruského jazyka, avšak súhlasila, aby ich prevzal jej obhajca (v anglickom jazyku, s prekladom do slovenského jazyka). Opätovne vyjadrila   v   zmysle   § 396   ods.1   Tr.   por.   i   svoj   nesúhlas   so   zjednodušeným   vydávacím konaním a domáhala sa vydania do Ukrajinskej republiky, svojho domovského štátu (č. 1. 156-158).

Dňa 20. marca 2003, po podaní návrhu krajského prokurátora v Košiciach   podľa § 402 ods. 1 Tr. por. na rozhodnutie o prípustnosti vydania vyžiadanej osoby O. L. S. do Talianskej   republiky,   ju   za   prítomnosti   tlmočníčky   z ukrajinského   jazyka   opätovne vypočula i predsedníčka senátu Krajského súdu v Košiciach   a doručila vyžiadanej osobe písomný   preklad   žiadosti   o   jej   vydanie   (verbálnej   nóty)   i medzinárodného   zatýkacieho rozkazu do ukrajinského (jej materinského) jazyka. O. L. S. i tu vyjadrila nesúhlas s tým, aby bola vydaná do Talianskej republiky na trestné stíhanie a požiadala, aby krajský súd o návrhu   krajského   prokurátora   na rozhodnutie   o   prípustnosti   jej   vydania   do   Talianskej republiky rozhodol v zmysle § 402 ods.3 Tr. por. na verejnom zasadnutí (č. l. 315-317), čo prostredníctvom svojho obhajcu zopakovala aj vo vyjadrení k návrhu prokurátora (č. l. 320).

Krajský prokurátor v Košiciach totiž 19. marca 2003 podľa § 402 ods. 1 Trestného poriadku po skončení predbežného vyšetrovania Krajskému súdu v Košiciach podal návrh, aby krajský súd rozhodol, že vydanie vyžiadanej osoby O. L. S. na trestné stíhanie do Talianskej republiky je prípustné, k čomu pripojil žiadosť o jej vydanie, spolu s prílohami a prekladom   do   slovenského   jazyka, a ďalší   spisový   materiál   z predbežného   vyšetrovania (č. l. 151).»

K uzneseniu o prípustnosti vydania vyžiadanej osoby

«Pred   svojím   rozhodnutím   Krajský   súd   v   Košiciach   v   súlade   s   §   402   ods.   3 Trestného poriadku umožnil vyžiadanej osobe O. L. S. i jej obhajcovi vyjadriť sa k návrhu, resp. k žiadosti o vydanie (č. l. 314-317) a v súlade s ich žiadosťou návrh prokurátora na rozhodnutie   o   prípustnosti   vydania   vyžiadanej   osoby   O.   L.   S.,   do   Talianskej   republiky prerokoval na svojom verejnom zasadnutí 7. apríla 2003, na ktorom vyžiadanú osobu O. L. S. znovu podrobne vypočul (č. l. 333), Tá možnosť vydania do Talianskej republiky na trestné stíhanie znovu kategoricky odmietla, domáhajúc sa, aby bola vydaná do Ukrajinskej republiky,   svojho   domovského   štátu,   pretože   „len   súd   na   Ukrajine   môže   dokázať   jej nevinu", popierajúc, že by sa v Taliansku dopustila nejakej trestnej činnosti. I v tejto svojej výpovedi   poukazovala   na   to,   že   jej   „extradičné   materiály"   neboli   včas   doručené   v   jej rodnom - ukrajinskom - jazyku", boli jej sudkyňou doručené „až 25.3.2003" a že „nebola splnená podmienka 40 dní...".

Krajský súd v Košiciach   následne uznesením sp. zn. Ntrz 2/03 zo 7. apríla 2003 podľa § 402 ods. 1 Tr. por. rozhodol, že vydanie vyžiadanej osoby O. L. S. do Talianskej republiky sa pripúšťa, avšak bez toho, že by vo výroku tohto uznesenia uviedol (popísal), pre aké jej skutky (trestné činy).pripustil jej vydanie, resp. akých jej skutkov (trestných činov)   sa   rozhodnutie   krajského   súdu   o   prípustnosti   jej   vydania   na   trestné   stíhanie   do Talianskej republiky týka (č. l. 334, 341).

Krajský súd toto svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že podľa jeho zistení boli splnené všetky podmienky na vydanie vyžiadanej osoby O. L. S. do Talianskej republiky tak podľa Európskeho   dohovoru   o   vydávaní   (publikovaného   pod   č.549/1992   Zb.),   ako   i   podľa Trestného   poriadku.   Trestné   činy,   pre   ktoré   orgány   Talianskej   republiky   požadujú   jej vydanie,   sú   podľa   článku 2   ods.1   dohovoru   tzv.   extradičnými   trestnými činmi,   nemajú charakter výlučne vojenských, politických, ani fiskálnych trestných činov, a trestné stíhanie vyžiadanej osoby O. L. S. za tieto trestné činy nie je premlčané ani podľa Trestného zákona Talianskej   republiky,   ani   podľa   Trestného   zákona   Slovenskej   republiky.   Na   vyslovenie prípustnosti   jej   vydania   je splnená   i   podmienka   obojstrannej   trestnosti,   pretože   skutky, ktorých   sa   mala   O. L.   S.   v Talianskej   republike   dopustiť,   sú   trestnými   činmi   aj   podľa Trestného zákona Slovenskej republiky, menovite možno jej skutky posúdiť ako trestný čin založenia,   zosnovania   a podporovania   zločineckej   a   teroristickej   skupiny   podľa   §   185 Tr. zák., vydierania podľa § 235 ods. 1, 3 Tr: zák., obchodovania s ľuďmi podľa § 246 ods. 1, 6 Tr. zák., falšovania a pozmeňovania verejnej listiny podľa § 176 ods. 1, 2 Tr. zák. O.   L.   S.   pritom   nie   je   ani   štátnou   občiankou   Slovenskej   republiky,   ani   osobou,   ktorá požiadala orgány Slovenskej republiky o priznanie postavenia utečenca. Krajský súd teda nezistil ani žiadnu okolnosť; pre ktorú by jej vydanie bolo neprípustné z dôvodov podľa § 394   Trestného   poriadku.   Pokiaľ   ide   o   jej   námietku,   že   jej   žiadosť   o   vydanie,   spolu so zatýkacím rozkazom a ďalšími písomnými materiálmi, neboli doručené v preklade do jej materinského   (ukrajinského)   jazyka,   krajský   súd   poukázal   na   to,   že   vyžiadaná   osoba vo vydávacom konaní nemá procesné postavenie obvineného, a preto jej neprináležia práva, ktoré zákon priznáva obvinenému. Napokon „ústne pretlmočenie dodaných materiálov, ako aj dodatočné pretlmočenie základných materiálov do materinského jazyka zadržanej osobe vylučujú... (jej) tvrdenia, že v danom prípade bol zásadným spôsobom porušený zákon". Krajský   súd neakceptoval ani námietku vyžiadanej osoby O. L. S.,   že v jej prípade   je vydanie neprípustné i preto, že podľa tvrdení orgánov Talianskej republiky mala trestnú činnosť   spáchať   sčasti   aj   na   území   Slovenskej   republiky.   Krajský   súd   ju   odmietol s odôvodnením, že i „keď sa jednalo o slovenské autobusy", túto skutočnosť „nemožno zohľadniť, keďže Slovenská republika voči zadržanej trestné stíhanie nezačala" (č. l. 341-345).

Vyžiadaná osoba O. L. S. podala proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach sp. zn. Ntrz 2/03 zo 7. apríla 2003 sťažnosť (č. l. 334), ktorú odôvodnila prostredníctvom svojho obhajcu (č. l. 348). Opätovne namietala, že vo vzťahu k nej došlo k porušeniu ustanovenia § 2 ods. 14 Trestného poriadku, pretože dňom 19. marca 2003, kedy krajský prokurátor podal Krajskému súdu v Košiciach návrh na rozhodnutie o prípustnosti jej vydania, sa skončilo predbežné vyšetrovanie, „avšak bez toho, že by si krajský prokurátor v Košiciach splnil zákonnú podmienku doručiť jej extradičný materiál v ukrajinskom jazyku v zmysle § 395 ods. 3 Tr. por., v spojení s § 2 ods. 14 Trestného poriadku". V uvedený deň sa síce pokúsil jej doručiť tieto písomnosti, ktoré však odmietla, „pretože bola k dispozícii iba ich anglická a slovenská verzia" a,;následné doručenie časti extradičných materiálov v ukrajinskom jazyku krajským súdom na tomto konštatovaní nemôže nič zmeniť". O. L. S. v odôvodnení svojej sťažnosti ďalej namietala, že jej vydanie do Talianskej republiky je neprípustné aj podľa článku 31 ods. 1 písm. h/ Zmluvy medzi Československou socialistickou republikou a Talianskou republikou o právnej pomoci v občianskych a trestných veciach (publikovanej pod   č.   508/1990   Zb.),   ktorá   má   podľa   §   372   Trestného   poriadku   prednosť   pred   jeho ustanoveniami (napriek tomu, že znenie článku 28 ods. 1 Európskeho dohovoru o vydávaní použitie dvojstranných zmlúv medzi štátmi, ktoré sú jeho signatármi, vylučuje, keďže odsek 2   článku   28   tohto   dohovoru   na   druhej   strane   pripúšťa   i   použitie   dvojstranných   alebo mnohostranných dohôd medzi štátmi na jeho doplnenie). Ustanovenie článku 31 ods. 1 písm. h/ (alinea 2) Zmluvy medzi Československou socialistickou republikou a Talianskou republikou o právnej pomoci v občianskych a trestných veciach, publikovanej v Zbierke zákonov   pod   č.   508/1990,   je   pritom   pre   ňu   priaznivejšie,   pretože   nad   rámec   dôvodov uvedených v § 394 Trestného poriadku nepripúšťa   vydanie ani vtedy, ak sa Slovenská republika domnieva, že vydanie je v rozpore s jej ústavnými zásadami. I v jej prípade je totiž   vydanie   v   rozpore   s   ústavnými   zásadami   Slovenskej   republiky,   a   to   preto,   „že obvinenia   talianskej   strany   v   piatich   bodoch   sú   iba   všeobecné,   bez   konkrétneho   opisu skutkov... a až v závere sa uvádzajú útržkovité prepisy odposluchov telefónnych hovorov, v ktorých bežná a legálna činnosť cestovnej kancelárie sa v pripojenom komentári autora hodnotí   ako   trestná   činnosť...".   Krajský   súd   „akceptuje   extradičný   materiál,   ktorý   je nedostatočný",   preto   existuje   „rozpor   s   ústavnými   princípmi   Slovenskej   republiky". Slovenská republika - ako právny štát - aj cudzincovi, ktorý slobodne vstúpil na jej územie, zaručuje uplatnenie princípov právneho štátu, medzi ktoré v prvom rade patrí zvrchovanosť ústavy a zákona, záruka základných práv a slobôd, i právna istota, ktorá je spochybnená, keď   Slovenská   republika   „vychádza   v   ústrety   Talianskej   republike,   keď   akceptuje   jej nedostatočný „extradičný materiál". O. L. S. vo svojej sťažnosti ďalej poukazovala na to, že jej vydaniu do Talianskej republiky bráni aj tá okolnosť, že jej „údajná trestná činnosť" mala byť sčasti spáchaná na území Slovenskej republiky, čo je dôvodom, pre ktorý je podľa § 394 písm. f/ Trestného poriadku jej vydanie neprípustné. Podľa jej názoru „nie je splnená ani požiadavka obojstrannej trestnosti", pretože opis skutkov „v extradičných materiáloch" je -   napriek   požiadavkám   vyplývajúcim   z   ustanovení   §   391   ods.   2   písm.   b/   Trestného poriadku a čl. 12 ods. 2 písm. b/ Európskeho dohovoru o vydávaní - príliš všeobecný a neumožňuje ustáliť, pre aké skutky (pokiaľ ide o miesto, čas a spôsob ich spáchania) orgány Talianskej republiky vlastne žiadajú jej vydanie.

Z   uvedených   dôvodov   O.   L.   S.   najvyššiemu   súdu   navrhla,   aby   rozhodol,   že   jej vydanie do Talianskej republiky je neprípustné a aby ju prepustil z vydávacej väzby na slobody.(č. l. 348-351).

O. L. S. si sťažnosť podanú proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. Ntrz 2/03 zo 7. apríla 2003 odôvodnila i sama, namietajúc,   že krajský súd nevyhovel jej návrhu, aby na verejnom zasadnutí 7. apríla 2003 boli ako svedkovia vypočutí A. N. S. a S. A.   S.,   hoci   obaja   boli   prítomní   na   verejnom   zasadnutí   krajského   súdu,   že   krajský   súd nevyhovel   jej   žiadosti   na zmenu   ustanoveného   obhajcu,   že   nepochopila   rozhodnutie krajského súdu, „ani to, čo hovoril obhajca", „nič jej nebolo preložené", že je nevinná a svoju nevinu dokazuje vo svojich listoch, ktoré už zaslala krajskému súdu, a „svoju nevinu môže dokázať iba na Ukrajine", preto žiada o odovzdanie na Ukrajinu, pretože tam sa nachádzajú všetci svedkovia a dôkazy. Napokon poukázala na svoj zlý zdravotný stav, v súvislosti s ktorým „potrebuje neustály dohľad v onkologickom ústave v K.".

Podľa zistení najvyššieho súdu nebola dôvodná ani táto sťažnosť vyžiadanej osoby O. L. S.

Najvyšší súd opätovne zdôrazňuje, že v konaní o návrhu, či vydanie do cudziny je prípustné, súd nie je oprávnený skúmať dôvodnosť trestného stíhania vyžiadanej osoby v dožadujúcom štáte (ani v tomto smere vykonávať dokazovanie). Súd v konaní o takomto návrhu je oprávnený skúmať len to, či sú na vydanie splnené podmienky podľa Európskeho dohovoru   o   vydávaní   (publikovaného   pod   č.   549/1992   Zb.)   a   či   neexistuje   niektorá z okolností,   pre   ktorú   je   vydanie   podľa   §   394   Trestného   poriadku   neprípustné. V nadväznosti na to je obmedzený i rozsah revíznej povinnosti najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje o sťažnosti proti uzneseniu, ktorým krajský súd rozhodol o tom, či vydanie je, alebo nie je prípustné. Na podklade takejto sťažnosti môže najvyšší súd podľa § 402 ods. 4 Trestného poriadku skúmať tiež len to, či neexistuje niektorý z dôvodov neprípustnosti vydania podľa § 394.

Nie je možné akceptovať ani návrh O. L. S., aby dokazovanie o dôvodnosti   jej obvinení zo strany orgánov Talianskej republiky vykonali orgány jej domovského štátu a aby za týmto účelom bola vydaná orgánom Ukrajinskej republiky. Ukrajinská republika (ktorá je jej domovským štátom) nepožiadala o jej vydanie na trestné stíhanie (Talianska republika však áno), pričom podľa Európskeho dohovoru o vydávaní je možné vyžiadanú osobu vydať na trestné stíhanie - ak sú na to splnené i ďalšie podmienky uvedené v tomto dohovore i podľa právneho poriadku dožiadaného štátu - len tomu štátu, ktorý o jej vydanie požiada.

Rovnako   neopodstatnená   bola   námietka   vyžiadanej   osoby   O.   L.   S.,   že   žiadosť orgánov Talianskej republiky o jej vydanie (i jej prílohy) svojím obsahom nezodpovedala požiadavkám vyplývajúcim z Európskeho dohovoru o vydávaní, najmä že popis skutkov, pre ktoré má byť vydaná, je len všeobecný a nekonkrétny, preto nie je zrejmé, za čo ju talianske orgány vlastne trestne stíhajú a na stíhanie akých trestných činov má byť vydaná orgánom Talianskej republiky. Zatýkací rozkaz Trestného a občianskeho súdu v Perugii č.748/01 R.G.N.R. - 573/01 R.G.G.I.P. z 26. septembra 2002 obsahuje z hľadiska miesta, času i spôsobu spáchania dostatočne presný popis skutkov, pre ktoré ju orgány Talianskej republiky   žiadajú   vydať na   trestné   stíhanie.   Z   ich   popisu   dostatočne   jasne vyplýva,   že Talianska republika žiada o vydanie O. L. S. na trestné stíhanie pre skutky spočívajúce v tom, že v presne nezistenom čase, najneskôr však od roku 2001, do 20. marca 2002 sa

- prostredníctvom   centier pôsobiacich v oblastiach U., L., C., E. R.   v T., ale na medzinárodnej   úrovni   pôsobiacich   i   v   zahraničí,   na   území   viacerých   ďalších   štátov, podieľala na spolupráci so zoskupením mafiánskeho typu, ktoré uskutočnilo sériu trestných činov   spočívajúcich   v   zastrašovaní,   zotročovaní,   nútení   k prostitúcii,   v   pašeráctve, ilegálnom prisťahovalectve, falšovaní dokladov a inom napomáhaní pri nelegálnom vstupe na územie štátu, s použitím medzinárodnej prepravy a falošných dokladov, a to za účelom nútenej prostitúcie a získavania príjmov z nej prostredníctvom nočných klubov, recepcií a iných aktivít, pričom na účely nelegálnej prostitúcie sa zoskupenie zameriavalo na osoby, hlavne ženy, z východoeurópskych štátov, získavalo a utláčalo aj neplnoleté osoby, a to pod rôznymi klamlivými zámienkami, napríklad boli najímané ako pestúnky do rodín, avšak neskôr boli sexuálne zneužívané a nútené k vykonávaniu prostitúcie inými osobami alebo v iných organizáciách či službách, ktoré riadila talianska mafia, pričom O. L. S. v súčinnosti s ďalšími osobami z U., ktoré pracovali v turistických agentúrach O. a A. v K. a Ľ., sa ako organizátorka podieľala na výbere a nábore takýchto osôb pod zámienkou zájazdu a na ich preprave   do   štátov Šengenskej   dohody,   poskytujúc im   na tento účel   falošné doklady   a turistické   víza,   čo   Trestný   zákon   Talianskej   republiky   posudzuje   ako   spolčovanie   v zločineckej skupine typu mafia, ako trestný čin mafistického zoskupenia podľa článku 416 ods.1,2,3 a 6, a že sa

-   spoločne   s   ďalšími   osobami,   majiteľmi   nočných   klubov   K.   a L.,   podieľala   na plánovaní,   nábore,   pašovaní   a   ilegálnom   dovoze   žien   -   prevažne   z východoeurópskych štátov - do Talianska, medzi ktorými boli i K. V., T. M., M. A., S. M., K. N, G. E., V., P. S., C. R., A. G., V. O., K. A., Ch. O., K. L., L. T., M. T., M. E., S. B. a mnoho ďalších, ktorým boli poskytované falošné doklady za účelom získania falošných turistických víz a dokladov potrebných na vstup na územie Talianska a pod hrozbou násilia, resp. smrti, adresovanou im a členom ich rodín, boli proti svojej vôli nútené vykonávať prostitúciu v nočných kluboch a bytoch v U., L. a C., kde boli až do marca 2002 za peniaze ponúkané záujemcom a boli zbavené možnosti voľného pohybu a držané ako otrokyne, pričom O. L. S. ako vedúca organizácie (na Ukrajine má cestovnú kanceláriu s obchodným názvom E., K.) organizovala ilegálne   zájazdy,   poskytla   množstvo   falošných   osobných   dokladov   (pasy,   povolenia, turistické víza) vybraným ženám, ktoré boli na tento účel posielané do Talianska a do iných štátov   Šengenskej   dohody,   pre   ktoré   pripravovala,   vybavovala   a   zabezpečovala   falošné povolenia   na   získanie   vstupných   víz   a   iné   doklady   a   prostriedky   (lekárske   potvrdenia, potvrdenia   o   štúdiu   na   univerzite,   hotelové   pobyty   a   i.),   čo   Trestný   zákon   Talianskej republiky posudzuje ako spolupáchateľstvo trestných činov vydierania, sexuálneho násilia, otroctva a falšovania podľa čl. 81, v doplnení s čl. 110, 629, ods. 3,4,5, 8 a č1.4 ods. 1,2,5 zákona č. 7 zo dňa 20. februára 1958, ods. 75, čl. 81, časť 110, č1.12 ods. 1,3 zákona č.268/1998, čl. 81, časť 100 a 600; č1. 81, časť 100 a 482 v spojení s č.l. 476.

Pokiaľ ide o námietku O. L. S., že jej „extradičný materiál" (žiadosť o vydanie, medzinárodný zatýkací rozkaz a ostatné písomnosti podľa článku 12 ods. 2 Európskeho dohovoru o vydávaní) nebol doručený v jej materinskom (ukrajinskom) jazyku, tá bola tiež neopodstatnená - z dôvodov, ktoré sú uvedené už vo vzťahu k bodu I výrokovej časti tohto uznesenia.   O.   L.   S.   v   tomto   vydávacom   konaní   skutočne   nemá   procesné   postavenie „obvineného" v zmysle § 32 Trestného poriadku, pretože orgány činné v trestnom konaní v Slovenskej   republike   proti   nej   nezačali   trestné   stíhanie,   nevzniesli   jej   obvinenie   pre trestný čin podľa § 163 Tr. por. (má procesné postavenie tzv. „vyžiadanej osoby"), ale to nie je dôvodom, pre ktorý jej neprislúcha doručovanie rozhodnutí a písomnosti týchto orgánov v zmysle § 395 ods. 3 Trestného poriadku v preklade do materinského jazyka. V tom sa krajský súď mýli. Podľa § 2 ods. 14 Trestného poriadku je každý (nielen obvinený), teda i vyžiadaná osoba vo vydávacom konaní (ale napríklad i svedok) oprávnený používať svoj materinský jazyk vo vzťahu k orgánom činným v trestnom konaní. Dôvod, pre ktorý nie je potrebné vyžiadanej   osobe   -   napriek   tomuto   jej   právu   -   doručovať   rozhodnutia   a   iné písomnosti týchto orgánov v preklade do jej materinského jazyka, je iný a už bol dostatočne vysvetlený v tej časti odôvodnenia tohto uznesenia, ktoré sa týka výroku v bode I. Ani z ustanovení § 2 ods. 14, § 28, § 395 ods. 3, či iných ustanovení Trestného poriadku, ale ani z Európskeho dohovoru o vydávaní orgánom činným v trestnom konaní takáto povinnosť nevyplýva.   Vyžiadaná   osoba   O.   L.   S.   teda   celkom   nedôvodne   jej   „nesplnením"   (resp. oneskoreným splnením) odôvodňuje údajnú nezákonnosť jej vzatia do vydávacej väzby a rozhodnutia   krajského súdu   o prípustnosti   jej vydania   na trestné   stíhanie do   Talianskej republiky. Navyše, žiadosť o vydanie, spolu s medzinárodným zatýkacím rozkazom, jej napokon bol doručený i v preklade do jej materinského (ukrajinského) jazyka.

O. L. S. sa neopodstatnene domáha, aby jej vydanie na trestné stíhanie do Talianskej republiky bolo odopreté z dôvodov podľa článku 31 ods.1 písm. h/ (aliney 2) Zmluvy medzi Československou socialistickou republikou a Talianskou republikou o právnej pomoci v občianskych a trestných veciach (publikovanej pod č:508/1990 Zb.), ktoré je pre ňu - podľa jej   mienky   -   priaznivejšie,   pretože   nad   rámec   dôvodov   uvedených   v   §   394   Trestného poriadku nepripúšťa vydanie ani vtedy, ak sa Slovenská republika domnieva, že vydanie je V   rozpore   s   jej   ústavnými   zásadami,   pričom   i   v   tomto   prípade   vydanie   -   podľa   jej presvedčenia - je v rozpore s ústavnými zásadami Slovenskej republiky.

K   tejto   otázke   najvyšší   súd   zaujal   stanovisko   už   vo   svojom   predchádzajúcom uznesení sp. zn. 4 To 19/03 zo 6. marca 2003, ktorým rozhodol o sťažnosti O. L. S., podanej proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach sp. zn. Ntrz 2/03 z 11. februára 2003, ktorým   ju   vzal   do   predbežnej   väzby.   Európsky   dohovor   o vydávaní,   publikovaný   pod č. 549/1992   Zb.,   zaväzuje zmluvné štáty   vzájomne si   vydávať   za   podmienok,   ktoré   sú v ňom uvedené, osoby, proti ktorým sa vedie na území štátov, ktoré sú jeho signatármi, trestné stíhanie pre trestný čin. Signatármi tohto dohovoru sú aj Slovenská republika a Talianska   republika,   ktoré   síce   majú   uzavretú   dvojstrannú   zmluvu   o právnej   pomoci v občianskych a trestných veciach (ktorá je publikovaná pod č. 508/1990 Zb.), obsahujúcu osobitné   ustanovenia   o   vydávaní   (čl.   30   až   47),   avšak   Európsky   dohovor   o vydávaní v štátoch,   ktoré   sú   ním   viazané,   nahrádza   ustanovenia   všetkých   dvojstranných   zmlúv, dohovorov   a   dohôd,   ktoré   medzi   nimi   vydávanie   upravujú   (čl.   28   ods.   1   dohovoru). Tvrdenie   O.   L.   S.,   že   ustanovenie   článku   28   ods.   2   Európskeho   dohovoru   o   vydávaní dovoľuje, aby si jeho zmluvné strany medzi sebou dojednávali i dvojstranné dohody   o vydávaní osôb na trestné stíhanie resp. na výkon trestov (či na výkon ochranných opatrení), neobstojí.   Je   síce   pravda,   že   Európsky   dohovor   o   vydávaní   v   článku   28   ods.   2   jeho zmluvným   stranám   (štátom)   dovoľuje   medzi   sebou   uzatvárať   dvojstranné   alebo mnohostranné dohody,   ale iba   na doplnenie   ustanovení   tohto   dohovoru   alebo v záujme napomáhania použitiu zásad, ktoré obsahuje tento dohovor. V nijakom prípade však nemôže ísť o dohody, ktorými by boli ustanovenia Európskeho dohovoru o vydávaní nahrádzané. Podľa   článku 28 ods.   1   Európskeho dohovoru   o vydávaní totiž tento   dohovor   nahradil v štátoch,   ktoré   sú   ním   viazané,   ustanovenia   všetkých   predchádzajúcich   dvojstranných zmlúv, dohovorov a dohôd, ktoré dovtedy medzi nimi upravovali vydávanie osôb na trestné stíhanie   a   na   výkon   trestov   a   ochranných   opatrení.   A   práve   takouto   (dohovorom   plne nahradenou) bola aj Zmluva medzi Československou socialistickou republikou a Talianskou republikou   o   právnej   pomoci   v   občianskych   a   trestných   veciach,   publikovaná   pod č. 50811990 Zb.

To,   že Zmluva medzi bývalou ČSSR a Talianskou republikou o právnej pomoci v občianskych a trestných veciach, publikovaná pod č.508/1990 Zb., bola v zmysle článku 28   ods.1   Európskeho dohovoru   o   vydávaní plne nahradená   ustanoveniami predmetného dohovoru a že nejde o neskoršiu dvojstrannú dohodu medzi uvedenými štátmi na doplnenie Európskeho   dohovoru   o   vydávaní,   svedčí   i   porovnanie   niektorých   časových   údajov svedčiacich   o   uzavretí   oboch   týchto   medzinárodných   zmlúv   a   o   ich   účinkoch   pre   oba zmluvné štáty.   Kým   Európsky   dohovor   o   vydávaní,   publikovaný   pod   č.   549/1992   Zb., nadobudol pre Českú a Slovenskú Federatívnu Republiku, ktorej bola Slovenská republika do 31. decembra 2002 súčasťou, až dňom 14. júla 1992 (a vznikom samostatnej Slovenskej republiky dňom 1. januára 1993 vstúpila Slovenská republika vo vlastnom mene i do tohto medzinárodnoprávneho záväzku - pozri čl. 1, 2 ústavného zákona č. 542/1992 Zb. o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky), Zmluva medzi bývalou ČSSR a Talianskou republikou   o   právnej   pomoci   v   občianskych   a   trestných   veciach,   publikovaná   pod č. 508/1990 Zb., bola uzavretá už 6. decembra 1985 a po ratifikácii nadobudla platnosť už dňom 1. novembra 1990.

Treba už len dodať, že Najvyšší súd SR nezistil žiaden dôvod, pre ktorý by bolo možné   konštatovať,   že   vydanie   vyžiadanej   osoby   O.   L.   S.   je   v rozpore   s   ústavnými zásadami Slovenskej republiky (pozri aj § 375 Tr. por.).

Rovnako ani najvyšší súd nezistil žiadnu okolnosť, pre ktorú by vydanie vyžiadanej osoby O. L. S. na trestné stíhanie do Talianskej republiky nebolo prípustné z dôvodov podľa §   394   Trestného   poriadku,   v   nadväznosti   na   ustanovenia   článkov   2   -   11   Európskeho dohovoru o vydávaní. O. L. S. nie je občiankou Slovenskej republiky, nepožiadala orgány Slovenskej republiky o priznanie postavenia utečenca (čo by však bránilo - aj keby tak urobila - iba jej prípadnému vydaniu do jej domovského štátu, pokiaľ by však o jej vydanie Ukrajinská republika, ktorej je štátnou občiankou, požiadala, no nebránilo by jej vydaniu do Talianskej republiky), Talianska republika požiadala o jej vydanie na trestné stíhanie pre tzv. extradičné trestné činy (čl. 2 ods. 1 Európskeho dohovoru o vydávaní), ktoré nemajú ani politický,   ani   vojenský   charakter   a   nespočívajú   ani   v   porušení   daňových,   colných, devízových   predpisov   či   v porušení   iných   finančných   práv   Talianskej   republiky   (tzv. fiskálne trestné činy), pričom ide o skutky, ktoré sú obojstranne trestné, teda sú trestnými činmi nielen podľa Trestného zákona Talianskej republiky, ale sú trestnými činmi aj podľa Trestného zákona Slovenskej republiky. Skutky, pre ktoré Talianska republika žiada vydať O. L. S. na trestné stíhanie, napĺňajú zákonné znaky trestných činov založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona Slovenskej republiky, ale i trestných činov obchodovania s ľuďmi podľa § 246 ods. 1, 3 písm. b/, c/, ods. 5 Trestného zákona, vydierania podľa § 235 ods. 1, 3 písm. a/ Trestného   zákona   i   trestného   činu   falšovania   a   pozmeňovania   verejnej   listiny,   úradnej pečate a úradnej uzávery podľa § 176 ods. 1, 2 písm. a/ nášho Trestného zákona. Ide pritom o   trestné   činy,   ktorých   trestné   stíhanie   nie   je   premlčané   ani   podľa   Trestného   zákona Talianskej republiky, ani podľa Trestného zákona Slovenskej republiky (§ 67).

Najvyšší   súd   nezistil   ani   žiadnu   inú   okolnosť,   ktorá   by   podľa   §   394   Trestného poriadku   bránila   vydaniu   vyžiadanej   osoby   O.   L.   S.   na   trestné   stíhanie   do   Talianskej republiky. Jej námietku, že existuje prekážka brániaca jej vydaniu z dôvodov podľa § 394 písm.   f/   Trestného   poriadku,   nemožno   akceptovať.   Podľa   tohto   ustanovenia   je   vydanie osoby do cudziny neprípustné, ak je trestný čin spáchaný na území Slovenskej republiky, čo však ani v takom prípade neplatí, ak s ohľadom na osobitné okolnosti spáchania trestného činu treba dať z dôvodu náležitého zistenia skutkového stavu veci, výmery trestu alebo jeho výkonu - prednosť vykonaniu trestného stíhania v dožadujúcom štáte. V tomto prípade, aj keby trestná činnosť, pre ktorú Talianska republika žiada o vydanie O. L. S. na trestné stíhanie,   bola sčasti   spáchaná aj na území   Slovenskej   republiky,   nemožno nevidieť,   že podstatná jej časť bola spáchaná na území Talianskej republiky (no aj na území ďalších štátov, pretože protiprávna aktivita zločineckej skupiny mala medzinárodný charakter), kde sa predovšetkým uskutočňovala a prejavovala všetkými formami, ktoré tvorili jej podstatu. Miestom jej páchania boli najmä oblasti, mestá a zariadenia na území Talianskej republiky, kde má napokon bydlisko drvivá väčšina členov zločineckej skupiny, resp. kde sa väčšina z nich trvalo alebo čo i len prechodne zdržiava. Nemožno nevidieť i to, že práve policajné a iné orgány Talianskej republiky svojou činnosťou kriminálnu aktivitu zločineckej skupiny odhalili a už v tejto veci i vykonávajú trestné stíhanie (na rozdiel od Slovenskej republiky, kde trestné stíhanie doposiaľ začaté v tejto veci nebolo a ani niet dostatok podkladov na jeho   urýchlené   začatie)   a   možno   predpokladať,   že   z   ich   strany   už   bolo   zhromaždené množstvo dôkazov potrebných na usvedčenie a potrestanie páchateľov, s ktorými trestná činnosť   vyžiadanej   osoby   O.   L.   S.   bezprostredne   súvisí.   Podmienky   na   vykonanie spoločného   konania   v   jej   trestnej   vec,   spolu   s   konaním   proti   ostatným   členom   tohto zločineckého zoskupenia, sú viditeľne dané, preto je v záujme dosiahnutia účelu trestného konania a zabezpečenia jeho rýchlosti a zákonnosti, aby bolo požiadavke dožadujúceho štátu vyhovené a aby O. L. S. bola na trestné stíhanie vydaná do Talianskej republiky.»

III.Sťažnosť proti uzneseniu najvyššieho súdu z 28. mája 2003 sp. zn. 4 To 34/03

Podľa sťažovateľky “najvyšší súd v rozpore s čl. 152 ods. 4 Ústavy, nemohol konať a rozhodnúť o sťažnosti na neverejnom zasadnutí /ako mu to umožnil § 402 ods. 5 Tr. por./, lebo pri takomto konaní nemohol sťažovateľke zabezpečiť právo na obhajobu garantované čl. 50 ods. 3 Ústavy, ktorého sa vehementne vždy domáhala, rovnako ako toho, aby jej boli pretlmočené všetky relevantné procesné akty do materinského jazyka, za účelom prípravy dôkladnej obhajoby a pod.. Napriek existujúcej   judikatúre ÚS SR /nálezy z 13/07/2000, sp. zn. III. ÚS 6/00, či z 21/03/2003, sp. zn. II. ÚS 186/02 a pod./, s ktorou bol konajúci senát priamo oboznámený, či judikatúry ESĽP /LUEDICKE v Nemecko z roku 1978 alebo KAMASINSKI   v.   Rakúsko   z roku   1989   a pod./,   uvedené   základné   právo,   s ktorým korešponduje aj právo v čl. 6 ods. 1,3 Dohovoru na spravodlivý proces, či účinnú obhajobu a pod., Najvyšší súd SR porušil.

b/ Krajský a Najvyšší súd extrémnym výkladom Tr. poriadku – napr. tým, že sťažovateľku najskôr zobrali do vydávacej väzby /18.03.2003/ a až následne rozhodli, že vydanie do cudziny je prípustné /07.04.2003/, čo je v rozpore s § 399 ods. 2, alebo uznali skutky bez dostatočnej   identifikácie   či   individualizácie,   bez   overenia   dôvodného   podozrenia   z ich spáchania,   a úteku   pred   zodpovednosťou   sťažovateľkou,   či   dotváranie   rozhodnutia odvolacím súdom v neprospech sťažovateľky, bez možnosti podania opravného prostriedku alebo neuvedenie dôvodov rozhodnutia, či preklady vlastným právnikom a pod. – porušili záruky, ktoré sťažovateľke dáva čl. 6 ods. 1,3 a čl. 7 Dohovoru, resp. čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2,4, čl. 48 ods. 2, čl. 49, čl. 50 ods. 2,3,6 Ústavy SR.

c/   Súdy vôbec nebrali   zreteľ na námietku   /arbitrárne   ju   odmietli/   sťažovateľky,   že jej vydaním   do   Talianska   hrozí   v dožadujúcom   štáte   jednak   flagrantné   odmietnutie spravodlivosti,   vedúce   len   k potrestaniu   sťažovateľky   bez   účinného   vyšetrenia,   ako   aj k hrozbe neľudského zaobchádzania vo väzbe /preplnené väznice so zlými hygienickými podmienkami   ap./   vo   vzťahu   k osobe   sťažovateľky   a jej   zlému   zdravotnému   stavu,   čím porušili čl. 3 Dohovoru a čl. 7 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach. Doterajšie   konanie   talianskych   úradov   a všeobecná   preplnenosť   ich   väzníc,   vyvoláva u sťažovateľky pocity strachu, úzkosti z neľudskosti v zaobchádzaní.

d/ Súdy taktiež ignorovali právo sťažovateľky na voľbu miesta pobytu. /čl. 2 Protokolu č. 4 Dohovoru/, keď žiadala o návrat do svojej vlasti, voči ktorej je tiež účinný medzinárodný zatykač. Toto právo jej zaručuje možnosť návratu. Opak nie je nevyhnutný v demokratickej spoločnosti, či pre sledovanie legitímnych cieľov, ktoré si Talianska strana môže zabezpečiť buď cez Európsky dohovor o vydávaní alebo cez dvojstrannú zmluvu o právnej pomoci, ktorú má uzavretú s Ukrajinou“.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd pri predbežnom prejednaní sťažnosti skúma aj to, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v posudzovanom prípade ide o Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní o vydávacej väzbe a o povolenie vydania   na   trestné   stíhanie   do   cudzieho   štátu)   nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho základného práva   alebo slobody,   ktoré   označila sťažovateľka   pre   nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Preskúmanie   sťažnosti   proti   napadnutému   uzneseniu   najvyššieho   súdu   vyžaduje, podľa názoru ústavného súdu, objasniť účel napádaných konaní, t. j. konania o prípustnosť vydania   do   cudziny   a   konania   o   vzatie   do   vydávacej   väzby.   Účelom   rozhodovania príslušných   súdov   o   prípustnosti   vydania   vyžiadanej   osoby   do   cudziny   je   výlučne   len preskúmanie predpokladov prípustnosti vydania, t. j. či sú splnené predpoklady na vydanie a či neexistujú zákonné prekážky na takéto rozhodnutie príslušných súdov. V konaní pred príslušnými súdmi sa pred rozhodnutím o prípustnosti vydania nerozhoduje o vine alebo nevine vyžiadanej osoby. Z tohto dôvodu vyžiadanej osobe nemožno priznať všetky tie procesné garancie a oprávnenia, ktoré prislúchajú v trestnom konaní súdnom obvinenému alebo obžalovanému.

Ústavný súd považuje ďalej za potrebné uviesť, že v konaní o vydanie do cudziny (§ 391 až 407 Trestného poriadku), v rámci ktorého sa vyžiadaná osoba berie do väzby a rozhoduje   sa   o   prípustnosti   jej   vydania   dožadujúcemu   štátu   je   vydávacia   väzba obligatórna. Jediným dôvodom uvalenia vydávacej väzby je totiž realizácia rozhodnutia príslušných súdov o prípustnosti vydania vyžiadanej osoby do cudziny.

Z tohto procesného postavenia sťažovateľky a účelu konania o prípustnosti vydania vyžiadanej osoby do cudziny ako aj obligatórnosti vydávacej väzby vychádzal ústavný súd pri skúmaní, či napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je alebo nie je v príčinnej súvislosti s porušením namietaných základných práv sťažovateľky. Procesné postavenie sťažovateľky a účel (povaha) konania o vydanie do cudziny majú totiž zásadný vplyv na rozsah, obsah a kvalitu garantovania základných práv procesného charakteru podľa čl. 46 až 50 ústavy. Súčasne   ústavný   súd   skúmal,   či   obsah   tohto   uznesenia   vytvára   reálny   základ   (spolu s obsahom príslušného spisu) na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie v rozsahu namietaných základných práv.

K čl. 46 ods. 1 ústavy

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu v konaní o prípustnosti vydania do cudziny je aj právo vyžiadanej osoby na to, aby príslušný súd (v tomto prípade najvyšší súd ako   sťažnostný   súd,   rozhodujúci   o   sťažnosti   proti   uzneseniam   o   vydávacej   väzbe a prípustnosti vydania) svoje rozhodnutie, ktorým zamietol sťažnosť proti prvostupňovému rozhodnutiu (rozhodnutiam), zrozumiteľne a jasne odôvodnil a vyrovnal sa s námietkami uplatnenými v opravnom prostriedku.

Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva (časť II tohto rozhodnutia), že sťažnostný súd sa vyrovnal so všetkými námietkami sťažovateľky. Dôvody napadnutého uznesenia   sú   nielen   podrobné,   ale   aj   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické,   vychádzajúce zo skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   procesných   noriem,   prípadne medzinárodných zmlúv. Obsah odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nie je v rozpore s obsahom spisu, a preto ústavný súd uzavrel, že najvyšší súd takým rozhodnutím nemohol   vôbec   porušiť   základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy v rozsahu, ktorý namietala sťažovateľka.

Vychádzajúc z vymedzeného obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a kvality odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd má za to, že tvrdenie   o porušení tohto   článku ústavy   je zjavne neopodstatnené aj preto,   že   sťažnosť argumentuje skutočnosťami, ktoré   sú   v rozpore s obsahom spisu   krajského súdu   sp.   zn. Ntrz 2/03 a dôvodmi, ktoré uviedol najvyšší súd pri zamietnutí sťažností sťažovateľky proti uzneseniu o vydávacej väzbe a uzneseniu o prípustnosti vydania.

K čl. 47 ods. 2 a 4 ústavy

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to   za podmienok ustanovených zákonom. Podľa čl. 47 ods. 4 ústavy kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie podľa odseku 2, má právo na tlmočníka.

Nahliadnutím do spisu Krajského súdu v Košiciach sp. zn. Ntrz 2/03 bolo zistené, že sťažovateľka bola po celú dobu rozhodovania v konaní o vydanie do cudziny obhajovaná advokátom,   ktorý   jej   bol   ustanovený   ex   offo.   Krajský   súd   aj   najvyšší   súd   konali so sťažovateľkou   vždy   v   prítomnosti   ustanoveného   tlmočníka,   ktorý   tlmočil   do   jej materinského jazyka. Požiadavka sťažovateľky na to, aby jej boli preložené všetky listiny súvisiace   s   konaním   o   vydanie   do   cudziny   do   jej   materinského   jazyka   netvorí   obsah základného práva podľa čl. 47 ods. 4 ústavy. Podľa názoru ústavného súdu postačuje, že sťažovateľka bola oboznámená s účelom konania o vydanie do cudziny, s podstatou žiadosti o vydanie   a   súčasne dostala   aj príležitosť   vyjadriť   sa   k   tejto   žiadosti   a k účelu   celého konania. To, že podstate tohto konania porozumela, vyplýva z jej vyjadrení, podľa ktorých chce byť vydaná na územie Ukrajiny, odmieta obvinenia a na Ukrajine by sa dokázala jej nevina.

So zreteľom na uvedené však ústavný súd nevidí žiadnu súvislosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a tvrdeným porušením čl. 47 ods. 2 a 4 ústavy, pretože k namietaným porušeniam nielen vôbec nedošlo, ale tieto tvrdené porušenia ani nemajú žiaden reálny základ (opierajúc sa o vymedzený obsah čl. 47 ods. 2 a 4 ústavy) v obsahu spisu krajského súdu sp. zn. Ntrz 2/03.

K čl. 48 ods. 2 ústavy

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Najvyšší súd síce konal o sťažnostiach sťažovateľky na neverejnom zasadnutí, ale treba uviesť, že tento spôsob umožňuje zákon (§ 402 ods. 5 Trestného poriadku). Navyše sťažovateľka dostala možnosť sa vyjadriť k účelu konania v priebehu celého extradičného konania   viackrát   pred   krajským   prokurátorom,   sudkyňou   krajského   súdu   a   napokon o prípustnosti vydania bolo rozhodované na jej žiadosť na verejnom zasadnutí krajského súdu. Takýto postup orgánov konajúcich a rozhodujúcich v konaní o vydaní do cudziny, preto nie je v žiadnej súvislosti s porušovaním základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a nedáva reálny základ na úvahu o možnom porušení tohto článku ústavy. Najvyšší súd navyše v napadnutom uznesení pripomenul, že sťažovateľka dostala možnosť predložiť súdom svoju verziu aj na verejnom zasadnutí senátu krajského súdu.

K čl. 49 ústavy

Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie. Z obsahu tohto   článku   ústavy   jednoznačne   vyplýva,   že   medzi   jeho   porušením   a   napadnutým uznesením najvyššieho súdu nemôže byť žiadna príčinná súvislosť. Ústavný súd aj na tomto mieste   pripomína,   že   v   konaní   o   vydanie   do   cudziny   sťažovateľka   nemá   postavenie obvinenej a nie je potrebné uvažovať, ktoré jej konanie je trestným činom a aké následky má jeho spáchanie. V extradičnom konaní postačuje obsah žiadosti dožadujúceho sa štátu, označenie   skutkov,   ktoré,   ak   sa   preukážu,   môžu   byť   trestnými   činmi   podľa   práva dožiadaného aj dožadujúceho sa štátu.

K čl. 50 ods. 2, 3 a 6 ústavy

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 50 ods. 6 ústavy trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.

Sťažovateľka v konaní o vydávacej väzbe a o prípustnosti vydania do cudziny nemá, ako to už bolo konštatované, postavenie obvinenej. Účelom konania o vydanie do cudziny nie sú otázky jej viny alebo neviny, ale len otázka, či sú splnené zákonné predpoklady na vzatie osoby do vydávacej väzby, resp. na to, aby bolo prípustné jej vydanie ako vyžiadanej osoby. Preto nemožno skúmať otázku prezumpcie neviny, trestnosť činu a napokon ani právo na obhajobu v rozsahu, ktorý je v konaní pred slovenským trestným súdom ústavne zaručený obvinenej osobe. Z tohto dôvodu nemožno dať do príčinnej súvislosti napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a tvrdené porušenie čl. 50 ods. 2, 3 a 6 ústavy. Aj na tom mieste ústavný   súd   uzaviera,   že   ani   toto   tvrdené   porušenie   ústavy   nemá   žiaden   taký   reálny skutkový základ, ktorý by bolo možné preskúmať po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Z   týchto   skutkových   a   právnych   záverov   vyplýva,   že   napadnuté   uznesenie najvyššieho súdu nie je v žiadnej reálnej súvislosti s namietanými porušeniami označených základných   práv   procesného   charakteru,   a   preto   je   sťažnosť   v   tomto   rozsahu   zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

IV.

Sťažnosť proti rozhodnutiu ministra spravodlivosti

z 8. júla 2003 č. 1825/03-8015

Podľa názoru sťažovateľky minister spravodlivosti porušil jej práva podľa čl. 3, čl. 6 Dohovoru a čl. 2 Protokolu č. 4 k Dohovoru, pretože v jej prípade neaplikoval § 403 ods. 2 Trestného   poriadku   a   jeho   rozhodnutie   porušilo   čl.   6   ods.   1   Dohovoru,   pretože   toto rozhodnutie je bez odôvodnenia.

Predseda   IV.   senátu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   nahliadol   12.   augusta 2003   do   spisu   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   1825/03-8015   (jeho kompletná   fotokópia   je   v   spise   ústavného   súdu),   z   ktorého   vyplýva,   že   minister spravodlivosti pred rozhodnutím o vydaní osoby preskúmal verbálnu nótu Veľvyslanectva Talianskej   republiky   zo   14.   marca   2003,   zatýkací   rozkaz   Kriminálneho súdu   v   Perugii z 19. septembra 2002, ustanovenia talianskeho trestného zákona, uznesenia o prípustnosti vydania   a   na   základe   toho   podpísal   rozhodnutie   o   povolení   vydania   sťažovateľky do Talianskej republiky.

Podľa čl. 3 Dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa   čl.   6   ods.   1.   Dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.   Podľa   ods.   2.   každý,   kto   je   obvinený   z   trestného   činu,   sa   považuje   za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom. Podľa ods. 3. každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu;

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú;

d)   vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov   proti   sebe   a   dosiahnuť predvolanie   a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe;

e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom alebo týmto jazykom nehovorí.

Podľa Protokolu č. 4 k Dohovoru čl. 2 ods. 1 každý, kto sa právoplatne zdržiava na území niektorého štátu, má na tomto území právo slobody   pohybu a slobody   zvoliť si miesto pobytu. Podľa ods. 2 každý môže slobodne opustiť ktorúkoľvek krajinu, aj svoju vlastnú. Podľa ods. 3 žiadne obmedzenia sa nemôžu uvaliť na výkon týchto práv okrem tých,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   sú   nevyhnutné   v   demokratickej   spoločnosti   v   záujme národnej   bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti,   udržania   verejného   poriadku,   predchádzania zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. Podľa ods. 4 práva uvedené v ods. 1 môžu v určitých oblastiach podliehať obmedzeniam ustanoveným podľa zákona a odôvodneným verejným záujmom v demokratickej spoločnosti.

Podľa § 403 ods. 1 Trestného poriadku vydanie osoby do cudziny povoľuje minister spravodlivosti; vydanie nepovolí, ak krajský súd alebo najvyšší súd podľa § 402 rozhodol, že vydanie nie je prípustné.

Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia ak súd vyslovil, že vydanie osoby do cudziny je prípustné, môže minister spravodlivosti rozhodnúť, že vydanie vyžiadanej osoby nepovolí, ak

a) je dôvodná obava, že trestné konanie v dožadujúcom štáte nezodpovedalo alebo by nezodpovedalo zásadám čl. 3 a 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a štáte by nebol vykonaný v súlade s požiadavkami čl. 3 tohto Dohovoru,

b) je dôvodná obava, že vyžiadaná osoba by v dožadujúcom štáte bola vystavená prenasledovaniu z dôvodu jej pôvodu, rasy, náboženstva, príslušnosti k určitej národnostnej alebo inej skupine, jej štátneho občianstva alebo pre jej politické názory alebo že by sa z týchto dôvodov zhoršilo jej postavenie v trestnom konaní alebo pri výkone trestu odňatia slobody, alebo

c) vyžiadaná osoba by vzhľadom na jej vek, osobné pomery a na závažnosti trestného činu, z ktorého je obvinená, bola vydaním do cudziny zrejme neprimerane tvrdo postihnutá.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd pri predbežnom prejednaní sťažnosti skúma aj to, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v posudzovanom prípade   ide   o ministra   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   v   administratívnom   konaní o povolenie vydania na trestné stíhanie do cudzieho štátu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Podľa čl. 1 Európskeho dohovoru o vydávaní, ktorý bol vyhlásený pod č. 594/1992 Zb.   zmluvné   strany   sa   zaväzujú   vzájomne   si   vydávať,   v   súlade   s   ustanoveniami   a podmienkami uvedenými v tomto dohovore,   všetky   osoby, proti ktorým vedú   príslušné orgány dožadujúcej strany trestné stíhanie pre trestný čin alebo ktoré vyžadujú tieto orgány na   výkon   trestu   alebo   ochranného   opatrenia.   Ak   sú   splnené   právne   predpoklady vyžadované   na   vydanie,   vzniká   medzinárodný   záväzok   Slovenskej   republiky,   ktorého obsahom je aj povinnosť vyžiadanú osobu vydať. Túto povinnosť v mene štátu plní minister spravodlivosti (§ 403 Trestného poriadku). Minister spravodlivosti koná ako správny orgán a celý proces, ktorý predchádza jeho rozhodnutiu je administratívnym procesom, na ktorý nemožno mechanicky aplikovať princípy trestného konania, t. j. konania podľa Trestného poriadku.

Ústavný súd zastáva názor, že zabrániť splneniu povinnosti Slovenskej republiky podľa   Európskeho dohovoru   o vydávaní a rozhodnutiu   ministra   spravodlivosti   o vydaní vyžiadanej osoby možno len na základe konkrétnych a presvedčivých poznatkov, známych ministrovi   spravodlivosti   pred   jeho   rozhodnutím.   Takéto   poznatky   neboli   ministrovi spravodlivosti, ako to vyplýva z predloženého spisu, známe. Tvrdenie o tom, že § 403 ods. 2 Trestného poriadku mal zabrániť ministrovi spravodlivosti v rozhodnutí vydať sťažovateľku je úplne nekonkrétny. Chýba akýkoľvek poznatok alebo skutočnosť, ktoré by bolo možné z hľadiska   ústavnosti   postupu   a rozhodnutia ministra   spravodlivosti   skúmať a hodnotiť. Takým   poznatkom   nie   je tvrdenie   o flagrantnom   odmietnutí spravodlivosti   v Talianskej republiky,   o   potrestaní   bez   účinného   vyšetrenia   a o   hrozbe   neľudského   zaobchádzania vo väzbe z dôvodu preplnených väzníc zo zlými hygienickými podmienkami.

Tvrdenia   v   sťažnosti   nemožno   mať   za   také   právne   skutočnosti,   ktoré   by   boli spôsobilé,   bez   adekvátnej   konkretizácie   a   závažnosti,   vyvolať   aspoň   dôvodnú   obavu u ministra   spravodlivosti   pred   rozhodnutím   o   povolení   na   vydanie   sťažovateľky,   ktorú predpokladá   zákon   na   uplatnenie   možnosti   vydanie   nepovoliť   [porovnaj   §   403   ods.   2 písm. a) až c) Trestného poriadku], a to aj v prípade, že by mu boli oznámené.

K námietke nedostatku odôvodnenia rozhodnutia o povolení vydania sťažovateľky treba uviesť, že postup ministra spravodlivosti ústavný súd považuje za administratívny proces, v ktorom nemožno uplatniť kritéria práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.   Taký   postup   a napadnuté   rozhodnutie   preto   nemôže   byť   v žiadnej   spojitosti s čl. 6   ods.   1   Dohovoru   predovšetkým   so   zreteľom   na   námietku   nedostatku   dôvodov. Zrozumiteľné   a   konkrétne   dôvody   postupu   ministra   spravodlivosti   totiž   vyplývajú z administratívneho spisu   ministerstva   spravodlivosti   a v takom   type konania to možno z hľadiska ústavnosti postupu ministra spravodlivosti považovať za dostatočné.

Z   týchto   dôvodov   napadnuté   rozhodnutie   ministra   spravodlivosti   nemôže   byť v žiadnej   príčinnej   súvislosti   s   porušením   namietaných   práv   podľa   Dohovoru   a   jeho Protokolu č. 4.

Na základe týchto záverov a právneho hodnotenia ústavný súd považuje podľa § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   v   časti   napádajúcej   rozhodnutie   ministra spravodlivosti   o   povolení   vydania   sťažovateľky   do   Talianskej   republiky   ako   zjavne neopodstatnenú.

Vychádzajúc zo záverov pod časťami III a IV tohto uznesenia ústavný súd odmietol celú sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Z tohto dôvodu ústavný súd už nerozhodoval o návrhu sťažovateľky, ktorým sa domáhala odkladu vykonateľnosti napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu a ministra spravodlivosti.