znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 143/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosti   JUDr.   R. K.,   B.,   zastúpeného   F.,   s. r. o.,   B.,   konajúca prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   B.   F.,   vedené   pod   spisovými   značkami: Rvp 14407/2012,   Rvp 14408/2012,   Rvp 14409/2012,   Rvp 14410/2012,   Rvp 14411/2012, Rvp 14412/2012,   Rvp 14413/2012,   Rvp 14414/2012,   Rvp 14415/2012,   Rvp 14416/2012, Rvp 14417/2012,   Rvp 14656/2012,   Rvp 14657/2012,   Rvp 14658/2012,   Rvp 14659/2012, Rvp 14660/2012,   Rvp 14661/2012,   Rvp 14662/2012,   Rvp 14663/2012,   Rvp 14664/2012 a Rvp 14871/2012, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd,   ako   aj   porušenie   čl. 12   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky   a   čl. 14   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného   súdu   Žiar   nad   Hronom   v   konaniach   vedených   pod   spisovými   značkami: 4 Er 686/2012,   4 Er 864/2012,   4 Er/596/2012,   4 Er 167/2012,   4 Er 685/2012, 5 Er 688/2012,   4 Er 668/2012,   4 Er 591/2012,   4 Er 594/2012,   4 Er 593/2012, 11 Er 36/2003,   6 Er 185/2012,   12 Er 691/2012,   12 Er 687/2012,   5 Er 666/2012, 6 Er 595/2012, 12 Er 593/2012, 7 Er 324/2012 a uzneseniami z 2. októbra 2012, pod sp. zn. 9 Er 536/2012   a sp. zn.   9 Er 577/2012   a uzneseniami   z 1.   októbra   2012   a   pod   sp. zn. 15 Er 1725/2006 a uznesením z 9. októbra 2012, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   JUDr.   R. K.   vedené   pod   spisovými   značkami:   Rvp 14407/2012, Rvp 14408/2012,   Rvp 14409/2012,   Rvp 14410/2012,   Rvp 14411/2012,   Rvp 14412/2012, Rvp 14413/2012,   Rvp 14414/2012,   Rvp 14415/2012,   Rvp 14416/2012,   Rvp 14417/2012, Rvp 14656/2012,   Rvp 14657/2012,   Rvp 14658/2012,   Rvp 14659/2012,   Rvp 14660/2012, Rvp 14661/2012,   Rvp 14662/2012,   Rvp 14663/2012,   Rvp 14664/2012   a Rvp 14871/2012 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 14407/2012.

2. Sťažnosti JUDr. R. K. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 6. decembra 2012, 7. decembra 2012 a 20. decembra 2012 doručené sťažnosti JUDr. R. K. (ďalej len „sťažovateľ“),   ktorými   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod spisovými   značkami:   4 Er 686/2012,   4 Er 864/2012,   4 Er/596/2012,   4 Er 167/2012, 4 Er 685/2012,   5 Er 688/2012,   4 Er 668/2012,   4 Er 591/2012,   4 Er 594/2012, 4 Er 593/2012,   11 Er 36/2003,   6 Er 185/2012,   12 Er 691/2012,   12 Er 687/2012, 5 Er 666/2012, 6 Er 595/2012, 12 Er 593/2012, 7 Er 324/2012 a uzneseniami z 2. októbra 2012, pod sp. zn. 9 Er 536/2012 a sp. zn. 9 Er 577/2012 a uzneseniami z 1. októbra 2012 a pod sp. zn. 15 Er 1725/2006 a uznesením z 9. októbra 2012.

Napadnutými uzneseniami okresný súd vylúčil sťažovateľa z vykonávania exekúcií z dôvodu, že bol zamestnancom účastníka exekučného konania [v danom prípade obchodnú spoločnosť P., s. r. o. (ďalej aj „oprávnená“)], čo podľa názoru okresného súdu zakladá dôvod na jeho vylúčenie.

Z obsahu sťažností a ich príloh vyplynulo, že sťažovateľ je súdnym exekútorom, ktorý vykonáva exekučnú činnosť na základe zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) od 6. júna 2007. V označených exekučných konaniach sťažovateľ vykonával exekúcie pre oprávnenú, s ktorou bol v pracovnom pomere do 5. júna 2007, na vymoženie finančných pohľadávok oprávnenej zo zmlúv o pôžičkách poskytnutých fyzickým osobám.

Sťažovateľ sťažnosťami napáda uznesenia okresného súdu vedené pod spisovými značkami:   4 Er 686/2012,   4 Er 864/2012,   4 Er/596/2012,   4 Er 167/2012,   4 Er 685/2012, 5 Er 688/2012,   4 Er 668/2012,   4 Er 591/2012,   4 Er 594/2012,   4 Er 593/2012, 11 Er 36/2003,   6 Er 185/2012,   12 Er 691/2012,   12 Er 687/2012,   5 Er 666/2012, 6 Er 595/2012,   12 Er 593/2012,   7 Er 324/2012   z 2.   októbra   2012,   sp. zn.   9 Er 536/2012 a sp. zn.   9 Er 577/2012   z 1.   októbra   2012   a   sp. zn.   15 Er 1725/2006   z 9.   októbra   2012, ktorými okresný súd ex offo rozhodol o jeho vylúčení z vykonávania exekúcií, a postup všeobecného súdu, ktorý viedol k ich vydaniu.

Sťažovateľ v sťažnostiach namieta, že okresný súd porušil jeho práva, a to konkrétne: «A. právo na súdnu ochranu zaručené č1. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústava SR“);

B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);

C. právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy; D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru; E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy;

F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru.» Sťažovateľ porušenie   už uvedených   práv podľa   ústavy,   dohovoru   a dodatkového protokolu odôvodňuje tým, že všeobecný súd:

„a)   bez   toho   aby   upovedomil   sťažovateľa   o   Náleze   ústavného   súdu   zo   dňa 13. 04. 2011, sp. zn.: III. ÚS 322/2010-37;

b)   bez   toho   aby   vykonal   akékoľvek   dokazovanie   v   otázke   subjektívnej   alebo objektívnej   zaujatosti   sťažovateľa   vo   veci   alebo   v   pomere   k   účastníkom   exekučného konania;

c)   bez   toho   aby   existovala   námietka   zaujatosti   alebo   akékoľvek   racionálne pochybnosti o legálnom a legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii:

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy povinného o legálny priebeh exekúcie;

e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III. ÚS 322/2010; rozhodol   s konečnou   platnosťou   (podľa   ust.   §   30   ods.   10   Exekučného   poriadku   proti rozhodnutiu všeobecného súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný prostriedok) o právnom postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne účinky   do budúcnosti   a   definitívne   zbavilo   sťažovateľa   možnosti   vykonávať   teraz i v budúcnosti exekúciu vedenú pre vymoženie pohľadávky obchodnej spoločnosti P., s. r. o. voči povinnému, ktorá bola prisúdená rozsudkom S. spoločnosti S., a. s.“

Sťažovateľ ďalej uvádza: «Z odôvodenia napadnutého uznesenia vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k tomu, že sťažovateľ je ako súdny exekútor zaujatý voči oprávnenému – obchodnej spoločnosti P., s. r. o... Sťažovateľ ako strana   konania   nebol   oboznámený   s   tým,   že   všeobecný   súd   vedie   konanie,   v ktorom rozhoduje o jeho právach a právnom postavení (a to v súvislosti s jeho zaujatosťou), nebol oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení... Rozhodnutím všeobecného   súdu   došlo   k   enormnému   zníženiu   majetkovej   hodnoty   sťažovateľa   do   tej miery,   že   viac   nemožno   hovoriť   o   hodnote   v   pravom   slova   zmysle...   mohol   legitímne očakávať, že uskutočnením činností v rámci výkonu exekúcie dôjde k zhmotneniu odmeny za výkon exekúcie... Napadnuté rozhodnutie tohto súdu v praxi objektívne vyvolalo také účinky, že sťažovateľ bol zbavený vlastníctva značnej majetkovej hodnoty a taktiež došlo k zmareniu jeho legitímneho očakávania, že ak bude postupovať podľa záväzných právnych noriem a usmernení exekučného súdu, realizácia úkonov pri výkone exekučnej činnosti bude generovať jeho finančnú odmenu...

Sťažovateľ, aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd rozhodoval   o   jeho   práve   vykonať   exekúciu   a   toto   rozhodnutie   výrazne   ovplyvnilo   jeho právne   postavenie,   stranou   konania   rovnako   ako   povinný.   Z   okolností   daného   prípadu nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto   odlišné   zaobchádzanie.   Odlišné   zaobchádzanie   so   sťažovateľom   nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením súdneho exekútora), pretože takýto dôvod je   priamo   Ústavou   SR   a   Dohovorom   špecifikovaný   ako   dôvod   zakázaného   odlišného zaobchádzania.»

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že jeho v petite   sťažností   označené   základné   práva   a   práva,   resp.   označené   články   ústavy a dohovoru   boli   napadnutými   uzneseniami   a   postupom   predchádzajúcim   ich   vydaniu porušené,   a   zároveň   navrhuje,   aby   boli   napadnuté   uznesenia   okresného   súdu   zrušené. Sťažovateľ   sa   napokon   domáha   aj   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia a úhrady trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) o ústavnom súde.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

II.1   K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade   s   citovaným   § 31a   zákona   o   ústavnom   súde   možno   v   konaní   o sťažnosti   podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   spisovými značkami:   Rvp 14407/2012,   Rvp 14408/2012,   Rvp 14409/2012,   Rvp 14410/2012, Rvp 14411/2012,   Rvp 14412/2012,   Rvp 14413/2012,   Rvp 14414/2012,   Rvp 14415/2012, Rvp 14416/2012,   Rvp 14417/2012,   Rvp 14656/2012,   Rvp 14657/2012,   Rvp 14658/2012, Rvp 14659/2012,   Rvp 14660/2012,   Rvp 14661/2012,   Rvp 14662/2012,   Rvp 14663/2012, Rvp 14664/2012 a Rvp 14871/2012 a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľa a okresného súdu, proti ktorému tieto   sťažnosti   smerujú,   rozhodol   ústavný   súd   aplikujúc citované   právne   normy   tak,   že predmetné sťažnosti spojil do jedného konania (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2   K namietanému   porušeniu   základných   práv podľa ústavy,   práv   podľa dohovoru   a   dodatkového   protokolu   a k   namietanému   porušeniu   článkov   ústavy a dohovoru

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými uzneseniami okresného súdu, ktorými bol súdny exekútor vylúčený z vykonávania exekúcií, čo malo mať za následok porušenie jeho označených základných práv podľa ústavy, práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu a označených článkov ústavy a dohovoru.

O   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   čl.   14   dohovoru   užívanie   práv   a   slobôd   priznaných   dohovorom   musí   byť zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Formuláciou   uvedenou   v čl.   46   ods.   1   ústavy   ústavodarca   v základnom   právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného   poriadku   je   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (PL. ÚS 21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Zo sťažností možno vyvodiť, že kľúčová námietka sťažovateľa v nich obsiahnutá je v zásade   založená   na   tvrdení,   že   okresný   súd   rozhodol   v jeho   veciach   ústavne neakceptovateľným   spôsobom   a nad   rámec   svojich   právomocí,   keď   ho   v priebehu napadnutých exekučných konaní vylúčil z vykonávania exekúcií len na základe skutočnosti, že bol (predtým, ako sa stal súdnym exekútorom) určitý čas (pred vykonávaním exekúcií) zamestnancom oprávnenej, t. j. hlavne pre jeho pomer k účastníkovi konaní (oprávnenej).

Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že sťažovateľ sa na neho opakovane obracia   so   skutkovo   a   právne   takmer   identickými   sťažnosťami,   o   ktorých   už   viackrát rozhodol,   pričom   formuloval   k   nim   jednoznačné   právne   závery   (pozri   m. m. IV. ÚS 193/2012, IV. ÚS 221/2012, IV. ÚS 354/2012, IV. ÚS 355/2012, IV. ÚS 458/2012).

Z   uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľovi   musí   byť   právny   názor   ústavného   súdu na problematiku týkajúcu sa jeho vylúčenia ako súdneho exekútora z vykonávania exekúcií dobre známy. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva otázka, aký význam a efektivitu má pre   neho   opakované podávanie   sťažností   ústavnému   súdu   v   skutkovo   a   právne   takmer identických veciach, keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa tento javí z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.

V   naznačenom   kontexte   ústavný   súd   poukazuje   na   judikatúru   ESĽP   k   čl.   13 dohovoru, z ktorej možno identifikovať požiadavky kladené na vlastnosti vnútroštátnych prostriedkov nápravy, ku ktorým patrí požiadavka ich prístupnosti, adekvátnosti a praktickej účinnosti   (k   tomu   pozri KMEC,   J. et al.:   Evropská   úmluva o   lidských   právech.   Velké Komentáře. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 198). Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy i v prípade pochybnosti o jeho účinnosti vyplýva taktiež z ustálenej judikatúry ESĽP (Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. novembra 1980, č. 7654/76, § 37), táto sa však uplatní v prípadoch, keď pochybnosti sťažovateľa o účinnosti prostriedku nápravy nie sú podložené   dostatočnými   argumentmi,   z   ktorých   by   bolo   možné   vyvodiť,   že   takýto prostriedok nápravy ponúka primerané vyhliadky na úspech, napr. s ohľadom na ustálenú vnútroštátnu   judikatúru   (Radio   France   a   ďalší   proti   Francúzsku,   rozhodnutie   ESĽP z 23. septembra 2003, č. 53984/00, § 34).

Z takmer   identickej   argumentácie   sťažovateľa   uvedenej   v sťažnostiach,   ktoré   sú predmetom   predbežného   prerokovania,   možno   vyvodiť,   že   odôvodnenie   napadnutých uznesení okresného súdu obsahovalo, čo sa týka skutkových zistení a právneho posúdenia vecí okresným súdom, obdobné závery ako v iných jeho veciach, ktoré už ústavným súdom boli preskúmané a rozhodnuté.

S poukazom na uvedené skutočnosti a prihliadajúc na zásadu efektivity a procesnej hospodárnosti konania sa ústavný súd v rámci predbežného prerokovania týchto sťažností plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach (napr. uznesenia   ústavného   súdu   sp. zn.   IV. ÚS 193/2012   z 12.   apríla   2012,   IV. ÚS 221/2012 z 3. mája 2012, IV. ÚS 354/2012 z 9. augusta 2012, IV. ÚS 355/2012 z 9. augusta 2012, IV. ÚS 458/2012   z 28.   augusta   2012   a   sp. zn.   IV. ÚS 632/2012   zo   14.   decembra   2012) týkajúcich   sa   takmer   rovnakých   sťažností   sťažovateľa,   ktoré   boli   ústavným   súdom odmietnuté   pre   zjavnú   neopodstatnenosť   vzhľadom   na   ústavnú   udržateľnosť   záverov všeobecných súdov o vylúčení sťažovateľa ako súdneho exekútora z vykonávania exekúcií z dôvodu, že bol zamestnancom oprávnenej.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   bez   nevyhnutnosti   podrobnejšieho odôvodňovania svojich právnych záverov odmietol sťažnosti pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   už   o ďalších   návrhoch sťažovateľa v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2013