znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 143/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť L., T., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 26 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl. 10   ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sži/1/2011 z 31. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. augusta 2011   faxom   a 31.   augusta   2011   poštou   doručená   sťažnosť   L.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 26 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sži/1/2011 z 31. mája 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenia najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ podal 30. septembra 2008 Štátnym lesom Tatranského národného parku (ďalej len „ŠL TANAP“) žiadosť o sprístupnenie informácií. Keďže požadované informácie mu   neboli   oznámené,   podal   Obvodnému   úradu...   (ďalej   len   „obvodný   úrad“)   návrh na prerokovanie   priestupku,   v   ktorom   ako   páchateľa   priestupku   označil   riaditeľa ŠL TANAP   (ďalej   len   „obvinený“),   ktorý   sa   ako   štatutárny   orgán   povinnej   osoby   mal dopustiť predmetného priestupku nesprístupnením požadovaných informácií.

Obvodný   úrad,   odbor   všeobecnej   vnútornej   správy,   rozhodnutím č. 1/2008/09406, PR.2008/873/2LP zo 16. februára 2009 (ďalej len „rozhodnutie obvodného úradu“)   uznal   obvineného   za   vinného   zo   spáchania   priestupku.   Ministerstvo   vnútra Slovenskej republiky, sekcia verejnej správy, odbor priestupkov (ďalej len „ministerstvo vnútra“)   ako   druhostupňový   správny   orgán   rozhodnutím   č. SVS-230/2009/01217/TLS z 3. augusta   2009   (ďalej   len   „rozhodnutie   ministerstva   vnútra“)   odvolaním   napadnuté rozhodnutie obvodného úradu zrušilo.

Proti   rozhodnutiu   ministerstva   vnútra   podal   sťažovateľ   žalobu   o preskúmanie zákonnosti   rozhodnutia   správneho   orgánu.   Krajský   súd   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský súd“) uznesením sp. zn. 4 S 198/2009 z 3. decembra 2010 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“)   konanie   zastavil   s odôvodnením,   že   sťažovateľ nie   je   osobou   aktívne   procesne legitimovanou na podanie žaloby v zmysle § 250 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie.

Najvyšší   súd   rozhodol   o podanom   odvolaní   uznesením sp. zn. 3 Sži/1/2011 z 31. mája   2011 tak,   že   uznesenie   krajského   súdu   potvrdil.   Najvyšší   súd   zdôvodnil zastavenie   konania   tým,   že   sťažovateľ   rozhodnutím   správneho   orgánu,   ktoré   napadol žalobou a dožadoval sa jeho preskúmania súdom, nebol ukrátený na svojich subjektívnych právach.

Proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorou navrhuje, aby ju ústavný súd prijal na ďalšie konanie a vyslovil, že ním boli porušené jeho základné práva podľa čl. 26 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a právo podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru. Zároveň navrhol, aby ústavný súd napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05,   II. ÚS 98/06,   III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného   súdu   v   Slovenskej   republike   vyplýva, že   ústavný   súd   nie   je súdom   vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie právnych noriem súdmi s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva   alebo   slobody   (m. m.   I. ÚS 13/00,   I. ÚS 139/02,   III. ÚS 180/02,   III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).

O   zjavnú   neodôvodnenosť   alebo   arbitrárnosť   súdneho   rozhodnutia   v   súvislosti s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej   normy   zo   strany   všeobecného   súdu,   ktorá   zásadne   popiera   účel   a   význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú,   sú   zjavne   protirečivé   alebo   popierajú   pravidlá   formálnej   a   právnej   logiky, prípadne   ak   sú   tieto   dôvody   zjavne   jednostranné   a   v   extrémnom   rozpore   s   princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu však k takémuto záveru nedospel.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podstatou argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnymi závermi všeobecných súdov, teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných právnych noriem v jeho právnej veci.

Ústavný   súd   je   podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný   návrhom na začatie konania (v tomto prípade sťažnosťou). Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovatelia   domáhajú   (petit sťažnosti). Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite   svojej   sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorý   označili   za   porušovateľa svojich práv. Text uvedený mimo petitu pokladá za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý nemôže   doplniť   petit   (I. ÚS 316/09,   I. ÚS 98/2011,   II. ÚS 103/08,   II. ÚS 154/09, III. ÚS 235/05, IV. ÚS 174/2011).

Sťažovateľ   v petite   sťažnosti   namietal porušenie   svojich   základných   práv garantovaných čl. 26 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva vyplývajúceho z čl. 10 ods. 1 dohovoru. Namietanie   porušenia   práv   vyplývajúcich   z iných   článkov,   ktoré   sťažovateľ uviedol   v texte   sťažnosti   (čl. 26   ods. 1,   ods. 3,   ods. 4   a ods. 5   ústavy),   pričom   však nekonkretizoval ani to, ako mali byť tieto práva porušené, posudzoval ústavný súd ako súčasť jeho argumentácie.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti skúmal, či najvyšší súd svojím napadnutým uznesením mohol porušiť v petite sťažnosti označené práva sťažovateľa tým,   že   potvrdil   rozhodnutie   krajského   súdu   a v zmysle   § 247   ods. 1   OSP   nepriznal sťažovateľovi aktívnu legitimáciu v konaní o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu o priestupku, ktoré sa začalo na jeho návrh.

Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu...

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu   zastávať   názory   a   prijímať   a   rozširovať   informácie   alebo   myšlienky   bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice...

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa § 247 ods. 1 OSP sa podľa ustanovení tejto hlavy (druhej hlavy piatej časti, pozn.)   postupuje   v   prípadoch,   v   ktorých   fyzická   alebo   právnická   osoba   tvrdí,   že   bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa § 250 ods. 2 OSP žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo.

Podľa sťažovateľa «Najvyšší súd Slovenskej republiky... vyložil pojem práva uvedený v ustanovení § 247 ods. 1 OSP reštriktívne a týmto výkladom zasiahol do práv sťažovateľa zaručených mu ústavou aj Dohovorom... Nie je zrejmé, akým postupom dospel súd k záveru, že pojem obsiahnutý v ustanovení § 247 ods. 1 O. s. p. „ukrátený na právach“, je potrebné vykladať reštriktívne... Toto ustanovenie je vo svojej časti priamou citáciou článku 46 ods. 2 Ústavy   SR,   ktorý   zaručuje   každému,   kto   tvrdí,   že   bol   na   svojich   právach   ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Je   teda   nesporné,   že   právo   podať   žalobu na preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu, je základným ľudským právom zakotveným v Ústave SR...

Pokiaľ už citované znenie § 247 OSP je vo svojej podstatnej časti priamou citáciou textu Ústavy SR (čl. 46 ods. 2 ústavy, pozn.), nie je možné, aby súd svojím, ako sám udáva reštriktívnym výkladom, toto právo obmedzil, a to tým, že odníme účastníkovi správneho konania právo na preskúmanie rozhodnutia vydaného v správnom konaní súdom... Z ustanovenia § 81 ods. 4 Zákona o priestupkoch vyplýva, že v prípadoch, keď možno priestupok prejednať len na návrh, môže sa navrhovateľ odvolať proti tej časti rozhodnutia, ktorá sa týka vyslovenia viny obvineného. Z citovaného ustanovenia Zákona o priestupkoch ako   aj   z   ustanovenia   § 21a   ods. 3   a   ods. 4   Zákona   o   slobode   informácií   nepochybne vyplýva, že spáchanie priestupku na úseku slobodného prístupu k informáciám je za každým zásahom   do   práv   osoby,   ktorá   o   sprístupnenie   informácie   žiadala.   Zákon   o   slobode informácií   používa   na   označenie   osoby,   ktorej   informácie   neboli   sprístupnené,   pojem postihnutá osoba. Je teda nepochybné, že zvolením tohto označenia upravením postavenia postihnutej   osoby   ako   osoby   oprávnenej   podať   návrh   na   prejednanie   priestupku   a   ako účastníka konania, vyjadril zákonodarca názor, že spáchanie priestupku na úseku prístupu k informáciám,   je   zásahom   do   práv   postihnutej   osoby   a   to   takým,   že   je   potrebné   dať postihnutej osobe oprávnenia na to, aby mohla disponovať konaním do takej miery, aby ho mohla začať a aby mohla na rozdiel od iných osôb poškodených konaním, ktoré je právnymi predpismi kvalifikované ako priestupok, podať proti rozhodnutiu o vine odvolanie. Takáto zákonná úprava postavenia osoby postihnutej nesprístupnením informácií, je nepochybne jedným z prostriedkov, ktorým štát zabezpečuje a umožňuje realizovať právo na informácie zakotvené v čl. 26 ods. 2 a ods. 5 Ústavy SR.

Satisfakciou za porušenie takéhoto práva je nepochybne aj označenie za priestupok takého konania, ktoré znamená zásah do práva na vyhľadávanie a prijímanie informácií, ako   aj   možnosť,   aby   osoba,   do   práva   ktorej   bolo   zasiahnuté,   mohla   vlastnými   úkonmi ovplyvniť vyvodenie zodpovednosti voči osobe zodpovednej za neposkytnutie informácií, a to či už návrhom na začatie priestupkového konania alebo odvolaním proti rozhodnutiu o vine.   Súbor   týchto   oprávnení   zaručuje   realizáciou   práva   na   prístup   k   informáciám. Nemožno teda súhlasiť so záverom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, že predmetom priestupkového   konania   nebolo   sťažovateľovo   „právo“.   Predmetom   priestupkového konania bola ochrana sťažovateľovho práva na slobodný prístup k informáciám a tým, že Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky svojím rozhodnutím nevyvodilo zodpovednosť voči obvinenému z priestupku, ochranu sťažovateľovho práva mu odoprel.».

Podstatou vyjadrení sťažovateľa je námietka, že jeho aktívna procesná legitimácia na podanie   žaloby   o   preskúmanie   rozhodnutia   o priestupku   z dôvodu   neposkytnutia informácie je odôvodnená tým, že ako navrhovateľ prerokovania priestupku bol účastníkom správneho konania o priestupku a rozhodnutím o priestupku utrpel ujmu na svojom práve na informácie,   a preto   má   mať   aktívnu   procesnú   legitimáciu   na   podanie   žaloby o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu. Podľa sťažovateľa je spáchanie priestupku na úseku   slobodného   prístupu   k   informáciám   vždy   zásahom   do   práv   osoby,   ktorá o sprístupnenie informácie žiadala.

Najvyšší   súd   sa   s názorom   sťažovateľa   nestotožnil.   V odôvodnení   napadnutého uznesenia najprv uviedol, aké postavenie má navrhovateľ (sťažovateľ) v správnom konaní o priestupku,   ktoré   môže   začať   len   na   návrh,   vrátane   možnosti   podať   odvolanie   proti rozhodnutiu správneho orgánu o priestupku. Následne poukázal na rozdielne postavenie navrhovateľa v správnom konaní o priestupku a žalobcu v konaní o preskúmanie rozhodnutí správnych   orgánov.   Podľa   najvyššieho   súdu «...len   z   postavenia   navrhovateľa   ako účastníka   konania   o   priestupku,   príp.   jeho   práva   podať   odvolanie   proti   tej   časti rozhodnutia,   ktorá   sa   týka   vyslovenia   viny   obvineného   z   priestupku,   nie   je   možné vyvodzovať jeho právo na preskúmanie rozhodnutia o priestupku súdom. Podmienky, ktoré musia byť splnené na to, aby súd mohol vec meritórne rozhodnúť, sú stanovené O. s. p. Napadnuté uznesenie krajského súdu bolo vydané v konaní podľa druhej hlavy piatej časti OSP „Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov“ (§ 247 až § 250k O. s. p.). Základná charakteristika tohto druhu správneho súdnictva je vymedzená   v   § 247   ods. 1   O. s. p.,   v zmysle   ktorého   sa   podľa   ustanovení   tejto   hlavy postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Žaloba proti rozhodnutiu a postupu správneho orgánu nie je bežným opravným prostriedkom, ktorý je k dispozícii všetkým účastníkom predchádzajúceho   správneho   konania,   čo   vyplýva   z   § 250   ods. 2   O. s. p.,   ktorý   presne definuje, kto môže podať žalobu proti rozhodnutiu a postupu správneho orgánu. Žalobu môže podať fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach, resp.   s   ktorou   sa   v   správnom   konaní   nekonalo   ako   s   účastníkom,   hoci   sa   s   ňou   ako s účastníkom konať malo (§ 250 ods. 2 O. s. p.). Pre žalobcu tak v správnom súdnictve, ktorý   napáda   rozhodnutie   správneho   orgánu,   musia   byť   splnené   okrem   všeobecných podmienok konania na strane účastníkov, predpoklady stanovené v § 250 ods. 2 O. s. p. Žalobca (sťažovateľ, pozn.) ako účastník správneho konania musí byť ukrátený na svojich právach   rozhodnutím   správneho   orgánu.   Len   na   základe   žaloby   podanej   oprávnenou osobou, môže súd vec meritórne prejednať, čo vyplýva aj z § 250d ods. 3 O. s. p., podľa ktorého súd konanie zastaví, ak žalobu podala neoprávnená osoba.

Ak určité osoby majú možnosť vyvolať priestupkové konanie svojím návrhom, tak potom prejednanie priestupku je výlučne v záujme týchto osôb. Avšak tento ich záujem na potrestaní páchateľa nie je také právo, ktorého ochrany by sa mohli domáhať podľa druhej hlavy piatej časti O. s. p. Správne súdnictvo slúži na ochranu tých osôb, ktoré boli rozhodnutím   správneho   orgánu   ukrátené   na   svojich   právach.   Napadnuté   rozhodnutie ohľadom žalobcu (sťažovateľa, pozn.) nezakladá, nemení ani záväzne neurčuje žiadne jeho práva či povinnosti. Preto žalobca (sťažovateľ, pozn.) nie je oprávnenou osobou na podanie žaloby, pretože rozhodnutím žalovaného č. SVS-230-2009/01217/TLS zo dňa 03. 08. 2009, ktorým   zrušil   rozhodnutie   Obvodného   úradu...,   odboru   všeobecnej   vnútornej   správy č. 1/2008/09406,   PR.2008/873/2LP   zo   dňa   16. 02. 2009,   ktorým   bol   Ing.   P.   L.   uznaný vinným zo spáchania priestupku podľa § 21a ods. 1 písm. b/ zákona o slobode informácií, nebolo   rozhodnuté   o   jeho   právach   alebo   povinnostiach,   z   čoho   vyplýva,   že   týmto rozhodnutím nemôže byť ani ukrátený na svojich právach.».

Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces. Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 2 ústavy je zaručiť prístup k súdu každému, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy. Článok 46 ods. 2 ústavy je vo svojej podstate lex specialis k čl. 46 ods. 1 ústavy na prístup k súdu vo veci,   o ktorej rozhodol orgán verejnej správy (I. ÚS 166/2011, II. ÚS 105/07, III. ÚS 155/2011, IV. ÚS 46/04).

Ústavný   súd   s odvolaním   sa   na   svoju   ustálenú   judikatúru   (IV. ÚS 228/2011, IV. ÚS 242/2011, I. ÚS 166/2011) uvádza, že legislatívna konštrukcia správneho súdnictva v piatej časti Občianskeho súdneho poriadku vychádza z čl. 46 ods. 2 ústavy, podľa ktorého sa na súd vo veci preskúmania rozhodnutia orgánu verejnej správy môže obrátiť ten, kto tvrdí, že bol týmto rozhodnutím na svojich právach ukrátený, pričom v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy   sa   zákonodarcovi   umožňuje   ustanoviť   podmienky   a rozsah   prístupu   jednotlivca na súd   a zároveň   hranice takej možnosti   tým, že preskúmanie rozhodnutí týkajúcich   sa základných   práv   a   slobôd   nesmie   byť   spod   právomoci   súdu   vylúčené.   Zákonodarca ustanovil   obmedzenia   a   podmienky   súdnej   kontroly   správnej   moci   v   piatej   časti Občianskeho súdneho poriadku. Na aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o preskúmanie rozhodnutia   správneho   orgánu   podľa   druhej   hlavy   piatej   časti   Občianskeho   súdneho poriadku (Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) nestačí, že žalobca bol účastníkom správneho konania (alebo sa s ním v správnom konaní malo ako s účastníkom konať), ale zároveň musel byť ako účastník správneho konania rozhodnutím,   preskúmania   zákonnosti   ktorého   sa   domáha,   ako   aj   postupom   správneho orgánu na svojich právach ukrátený. Správne súdnictvo nie je založené na verejnej žalobe (actio popularis), ktorá by umožnila komukoľvek podať žalobu o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu. Ukrátenie práv žalobcu musí byť v žalobe tvrdené a podložené a aspoň potenciálne možné.

V spojitosti s tým najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:„Navrhovateľ   tak   disponuje   návrhom   na   začatie   konania   a   celým   konaním o priestupku. Navrhovateľ, na návrh ktorého bolo začaté konanie o priestupku, je v zmysle § 72 zákona o priestupkoch účastníkom konania o priestupku a pri priestupkoch, ktoré možno prejednať   len   na   návrh,   sa   môže   odvolať   proti   tej   časti   rozhodnutia,   ktorá   sa   týka vyslovenia   viny   obvineného   z   priestupku   alebo   povinnosti   navrhovateľa   uhradiť   trovy, konania, môže sa tiež odvolať proti rozhodnutiu o zastavení konania. Tieto práva priznáva zákon o priestupkoch navrhovateľovi v konaní o priestupku, avšak od správneho konania o priestupku je potrebné rozlišovať súdne konanie o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu na základe žaloby, ktorú nie je možné vnímať ako ďalší opravný prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu. Preto len z postavenia navrhovateľa ako účastníka konania o priestupku, príp. jeho práva podať odvolanie proti tej časti rozhodnutia, ktorá sa týka vyslovenia   viny   obvineného   z   priestupku,   nie je   možné   vyvodzovať   jeho   právo na preskúmanie rozhodnutia o priestupku súdom. Podmienky, ktoré musia byť splnené na to, aby súd mohol vec meritórne rozhodnúť, sú stanovené O. s. p...

Žalobca   ako   účastník   správneho   konania   musí   byť   ukrátený   na   svojich   právach rozhodnutím správneho orgánu. Len na základe žaloby podanej oprávnenou osobou môže súd vec meritórne prejednať, čo vyplýva aj z § 250d ods. 3 O. s. p., podľa ktorého súd konanie zastaví, ak žalobu podala neoprávnená osoba.

Ak určité osoby majú možnosť vyvolať priestupkové konanie svojím návrhom, tak potom prejednanie priestupku je výlučne v záujme týchto osôb.   Avšak tento ich záujem na potrestaní páchateľa nie je také právo, ktorého ochrany by sa mohli domáhať podľa druhej hlavy piatej časti O. s. p. Správne súdnictvo slúži na ochranu tých osôb, ktoré boli rozhodnutím   správneho   orgánu   ukrátené   na   svojich   právach.   Napadnuté   rozhodnutie ohľadom žalobcu nezakladá, nemení ani záväzne neurčuje žiadne jeho práva či povinnosti. Preto   žalobca   nie   je   oprávnenou   osobou   na   podanie   žaloby,   pretože   rozhodnutím žalovaného   č. SVS-230-2009/01217/TLS   zo   dňa   03. 08. 2009,   ktorým   zrušil   rozhodnutie Obvodného   úradu...,   odboru   všeobecnej   vnútornej   správy   č. 1/2008/09406, PR.2008/873/2LP zo dňa 16. 02. 2009, ktorým bol Ing. P. L. uznaný vinným zo spáchania priestupku podľa § 21a ods. 1 písm. b/ zákona o slobode informácií, nebolo rozhodnuté o jeho právach alebo povinnostiach, z čoho vyplýva, že týmto rozhodnutím nemôže byť ani ukrátený na svojich právach.“

Ústavný   súd   v   rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   preskúmal   napadnuté uznesenie najvyššieho súdu v naznačenom smere a zistil, že odôvodnenie tohto rozhodnutia dalo jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na to, prečo nepovažoval sťažovateľa za osobu aktívne procesne legitimovanú v konaní o preskúmanie rozhodnutí správnych orgánov. Rozhodnutie nie je ani arbitrárne a ani nedostatočne odôvodnené.

Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že už rozhodol, že čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy sám   osebe   negarantuje   ani   výsledok   priestupkového   konania   v   súlade   s   návrhom na prerokovanie priestupku a ani negarantuje osobe, ktorá spáchanie priestupku oznámila, možnosť podrobiť správne rozhodnutie o priestupku súdnemu preskúmaniu žalobou v rámci správneho súdnictva (IV. ÚS 228/2011).

Úlohou   všeobecného   súdu   pri   rozhodovaní   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutí správnych orgánov v zmysle čl. 46 ods. 2 poslednej vety ústavy je zisťovať, či rozhodnutie správneho   orgánu,   zákonnosť   ktorého   má   byť   predmetom   súdneho   preskúmavania,   je vzhľadom na jeho obsah spôsobilé týkať sa základných práv alebo slobôd. V prípade, ak súd zistí,   že   to   tak   je,   takéto   rozhodnutie   nesmie   byť   vylúčené   zo   súdneho   preskúmania. Základnému právu uvedenému v čl. 46 ods. 2 ústavy preto zodpovedá taký postup súdu, v rámci ktorého hodnotí   nielen formálne znaky rozhodnutia   predloženého mu na súdne preskúmavanie,   ale   aj   to,   či   sa   toto   rozhodnutie   svojím   obsahom   nedotýka   niektorého zo základných   práv   alebo   slobôd   účastníka   konania.   Postup   súdu,   v   ktorom   zanedbal niektorý z týchto prvkov, zakladá porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy (III. ÚS 43/03, II. ÚS 236/02, II. ÚS 50/01, IV. ÚS 228/2011).

Článok 46 ods. 2 posledná veta ústavy sa vzťahuje na situácie, keď zákonodarca obmedzí možnosť súdneho prieskumu správnych rozhodnutí určitého druhu. Aj v takom prípade musí byť umožnené dotknutej osobe obrátiť sa na súd so žalobou o preskúmanie správneho rozhodnutia inak vylúčeného zo súdneho preskúmania, ak sa týka základných práv   a   slobôd.   Takýto   účinok   napadnutého   rozhodnutia   nepriamo   vplýva   aj   na   rozsah aktívne procesne legitimovaných osôb na konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia. Ak všeobecný súd skúma, či napadnuté rozhodnutie ukracuje žalobcu na právach, skúma aj to, či je tento ukrátený na svojich základných právach a slobodách.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na časť odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho   súdu,   v ktorej   sa   najvyšší   súd   ústavne   konformným   spôsobom   vysporiadal aj s otázkou, či sa rozhodnutie správneho orgánu o priestupku dotýka aj práva na slobodný prístup   k   informáciám.   Podľa   najvyššieho   súdu „... v   prípade   odmietnutia   žiadosti o poskytnutie informácie, je toto rozhodnutie preskúmateľné v zmysle § 19 ods. 4 zákona o slobode informácií podľa druhej hlavy piatej časti OSP, takže v prípade neposkytnutia informácie má žalobca možnosť domáhať sa práva na informácie iným spôsobom“.

Podľa   názoru   ústavného súdu   v danom prípade sa   najvyšší súd náležite vysvetlil, prečo sťažovateľ, na základe návrhu ktorého bolo začaté konanie o priestupku, aj keď bol účastníkom   tohto   konania,   nemohol   byť   rozhodnutím   ministerstva   vnútra   ukrátený na svojich právach.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho   súdu   a   základným   právom   podľa   čl. 46   ods. 1   a   2   ústavy   neexistuje   taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k jeho porušeniu. Napadnuté uznesenie   najvyššieho   súdu   obsahuje dostatok   skutkových   a   právnych   záverov   na   jeho výrok a ústavný súd nezistil porušenie ústavnoprocesných princípov konania pred týmto súdom, a tiež ani to, že by závery, ku ktorým najvyšší súd dospel, boli svojvoľné alebo v zjavnom   vzájomnom   rozpore,   či   urobené   v   zrejmom   omyle   a   v   nesúlade   s   platnou právnou   úpravou.   Ústavný   súd   preto   po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   vo   vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nie je arbitrárne ani zjavne neodôvodnené a zodpovedá doterajšej judikatúre všeobecných súdov, ako aj ústavného súdu, vzhľadom na svoje ústavné postavenie nepovažoval za potrebné podrobnejšie   polemizovať   s argumentmi   sťažovateľa.   Vzhľadom   na   to   ani   v danej   veci nezistil dôvod, aby sa mal odkloniť od svojej doterajšej judikatúry.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 26 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 10   ods. 1   dohovoru   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   opätovne   poukázať   na   svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až   čl. 48   ústavy.   Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 26 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 10 dohovoru, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia (III. ÚS 154/2011, III. ÚS 322/2011).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa aj ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2012