znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 143/2011–24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť R. K., K., zastúpenej advokátkou JUDr. M. K., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a práv   na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 953/2000 a jeho rozsudkom zo 17. decembra 2007 a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co/70/2008 a jeho rozsudkom z 31. marca 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. augusta 2009 faxom a 12. augusta 2009 poštou doručená sťažnosť R. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práv   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) a na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru postupom Okresného súdu   Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom   pod sp. zn. 13 C 953/2000 a jeho rozsudkom zo 17. decembra 2007 a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co/70/2008 a jeho rozsudkom z 31. marca 2009 (ďalej aj „namietaný rozsudok krajského súdu“).

Skutkový stav, ktorý predchádzal podaniu sťažnosti, opisuje sťažovateľka od roku 2000, keď sa po smrti otca dostala do konfliktu so svojou sestrou, ktorá sa starala o ich bezvládnu matku žijúcu v domovej nehnuteľnosti (rodičovskom dome) zapísanej na liste vlastníctva č. 1402 pre katastrálne územie K. Následne sestra sťažovateľke oznámila, že predmetný dom (a priľahlé pozemky) jej rodičia medzičasom darovali a stala sa tak jeho výlučnou vlastníčkou.

Sťažovateľka   poukazuje   na   rozsudok   okresného   súdu   sp. zn.   Nc 318/00 z 12. decembra   2000,   ktorým   bolo   rozhodnuté   o obmedzení   jej   matky   v spôsobilosti na právne úkony s tým, „že nemôže samostatne konať pred štátnymi orgánmi, vykonávať akékoľvek   právne   úkony   týkajúce   sa   majetkových   záležitostí   a ani   poberať   dôchodok. Dokonca, na návrh súdneho znalca MUDr. S. sa upustilo od doručenia rozsudku matke A. K. Zo záverov znaleckého posudku súdneho znalca z odboru psychiatrie MUDr. S. zo dňa 20. 10. 2000   vyplynulo,   že   u   A.   K.   ide   o organický   psychosyndróm   na   podklade artériosklerózy   mozgových   ciev   s   počínajúcou   arteriosklerotickou   demenciou. Artérioskleróza mozgových ciev u menovanej trvá od mozgovej porážky v roku 1975. Znalec pri svojej výpovedi na pojednávaní v roku 2000 uviedol, že išlo o ťažkú artériosklerózu, ktorá   postupne   prechádzala   do   trvalej   duševnej   nevyliečiteľnej   choroby.   Uviedol,   že menovaná   je   orientovaná   len   čiastočne,   je   ľahko   manipulovateľná,   nie   je   schopná zodpovedne posúdiť svoje právne úkony. Uviedol, bolo to v roku 2000, že tento stav trvá u pani   K.   najmenej   5   rokov   spätne,   teda   minimálne   od roku   1995   bola   pani   A.   ťažko duševne chorá.“.

V sťažnosti sa ďalej uvádza, že od 11. decembra 2000 žila matka sťažovateľky u nej a sťažovateľka jej bola okresným súdom ustanovená za opatrovníčku.

Sťažovateľka spolu so svojím bratom 13. septembra 2000 podala okresnému súdu žalobu, ktorou sa domáhala vyslovenia neplatnosti darovacej zmluvy (ktorej súčasťou bola aj   zmluva   o zriadení   vecného   bremena)   uzavretej   22.   februára   1999   medzi   rodičmi sťažovateľky ako darcami a oprávnenými z vecného bremena a sestrou sťažovateľky ako obdarovanou a zároveň povinnou z vecného bremena (ďalej aj „darovacia zmluva“). Počas súdneho konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 13 C 953/2000 bola sťažovateľke doručená (30. mája 2003) výzva právneho zástupcu jej sestry (v uvedenom konaní v tom čase žalovanej v 2.   rade)   reagujúceho   na žiadosť   sťažovateľky,   aby jej   boli odovzdané kľúče od rodičovského domu. V predmetnej výzve advokát sestry sťažovateľky odmietol vyhovieť   požiadavkám   sťažovateľky   a zároveň   jej   oznámil,   že   na   ňu   podal   trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu porušovania domovej slobody.

Sťažovateľka   sa   bezprostredne   po   doručení   uvedenej   výzvy   advokáta   dozvedela, „že dňa 13. 6. 2003,   ten istý advokát,   ako jediný spoločník a súčasne konateľ firmy A., s. r. o., so sídlom v K..., uzavrel kúpnu zmluvu s J. Š., predmetom ktorej boli nehnuteľnosti zapísané na LV č. 1402 pre kat. územie K., ktoré bolo predmetom súdneho sporu vedeného na   OS   Košice   II   pod   sp. zn.   13 C 953/2000,   a v tom   čase   bol   k dispozícii   aj   znalecký posudok   ohľadom   duševného   zdravia   pani   A.   K.,   takže   bolo   jasné,   že   pani   K.   nebola spôsobilá   nehnuteľnosti   darovať   v roku   1999   svojej   dcére   J.   Š...   V ten   istý   deň   podal kupujúci návrh na povolenie vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností vo svoj prospech... Mne sa iba náhodou podarilo zabrániť právoplatnému ukončeniu katastrálneho konania.“.

Okresný   súd   na   základe   návrhu   sťažovateľky   4.   júla   2003   nariadil   predbežným opatrením sestre sťažovateľky zdržať sa nakladania s nehnuteľnosťami vedenými na liste vlastníctva   č. 1402   pre   katastrálne   územie   K.   až   do   právoplatného   skončenia   konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 13 C 953/2000. Dňa 16. novembra 2004 rozhodol okresný   súd   rozsudkom   sp. zn.   13 C 953/2000,   že   darovacia   zmluva   je   neplatná.   Proti uvedenému rozsudku podala prostredníctvom svojho advokáta odvolanie žalovaná v 2. rade (sestra sťažovateľky), ktoré však podľa sťažovateľky nebolo v zákonom ustanovenej lehote odôvodnené, a preto malo byť podľa jej názoru v zmysle § 218 ods. 1 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) odmietnuté „z dôvodov absencie náležitostí odvolania podľa § 205 ods. 1 a 2 O. s. p.“. Odvolací súd však posúdil odvolanie ako včas podané a v nadväznosti   na   to   napadnutý   prvostupňový   rozsudok   preskúmal   a uznesením   sp. zn. 6 Co 60/05 z 18. augusta 2005 ho zrušil dospejúc k záveru, „že len pre nezrozumiteľnosť výroku o náhrade trov prvostupňového konania je rozsudok nepreskúmateľný“.

S takýmto záverom sa však sťažovateľka nestotožňuje a podľa nej „mal odvolací súd potvrdiť   rozsudok   súdu   I.   stupňa   v   merite   veci,   keď   aj   zo   zdôvodnenia   zrušujúceho uznesenia vyplýva, že dňa 16. 11. 2004, keď vyhlasoval rozsudok, v zápisnici o pojednávaní sa nachádza výrok rozsudku týkajúci sa jednak veci samej, ako aj samostatný, oddeliteľný výrok o trovách prvostupňového konania. Zo zdôvodnenia zrušujúceho uznesenia vyplýva, že odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu I. stupňa vo veci samej, nemal k nim výhrady. Dôvod na zrušenie celého rozsudku odvolací súd videl v tom, že prvostupňový súd inak uviedol svoj výrok v zápisnici dňa 16. 11. 2004, keď rozsudok vyhlásil, a inak uviedol výrok v písomnom vyhotovení rozsudku.

Pri vyhlásení rozsudku vôbec nerozhodol o povinnosti žalovanej v I. rade vo vzťahu k náhrade trov konania žalobcom, v písomnom vyhotovení sa už takýto výrok nachádza. Tieto závery senátu odvolacieho súdu, pričom senátu predsedala JUDr. T., dobrá priateľka a bývala kolegyňa advokáta žalovanej v II. rade. JUDr. H., vôbec neodôvodňovali zrušenie   výroku   rozsudku   vo   veci   samej,   keďže   enunciát   rozsudku,   okrem   rozhodnutia vo veci samej, obsahuje aj rozhodnutie o trovách, ktorý výrok je od výroku vo veci samej, oddeliteľný. Okrem toho, žalovaná v 1. rade dňa 17. 5. 2005 zomrela, takže, ak by odvolací súd neporušoval zákon v prospech právneho zástupcu žalovanej, konanie proti odporkyni v I. rade mal zastaviť.“.

Súd prvého stupňa po zrušení pôvodného rozsudku zo 16. novembra 2004 vo veci opätovne rozhodol rozsudkom z 2. októbra 2006, a to tak, že konanie v časti smerujúcej proti žalovanej v 1. rade (matke sťažovateľky), ktorá medzičasom zomrela, zastavil a žalobe sťažovateľky v celom rozsahu vyhovel opierajúc sa najmä o znalecký posudok vypracovaný na   účely   konania   o pozbavení   spôsobilosti   na   právne   úkony   žalovanej   v 1.   rade.   Proti tomuto rozsudku podala 28. októbra 2006 žalovaná v 2. rade [v tom čase už ako jediná účastníčka na strane žalovanej (ďalej len „žalovaná“)] odvolanie, v ktorom okrem iného tvrdila,   že   jej „nebolo   umožnené,   aby   bol   vypočutý   MUDr.   S.   za   účelom   podania vysvetlenia,   či   žalovaná   mohla   byť   schopná   posúdiť   svoje   konanie   vo   februári   1999 (t. j. v čase uzavretia darovacej zmluvy, pozn.).

Senát   krajského   súdu   rozhodol   o odvolaní   žalovanej   zastúpenej   stále   pôvodným právnym   zástupcom   tak,   že   uznesením   č. k.   6 Co/467/2006-219   z 29.   mája   2007   zrušil prvostupňový rozsudok v napadnutej vyhovujúcej časti a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvého   stupňa   na   nové   konanie   a rozhodnutie.   Krajský   súd   v odôvodnení   svojho zrušujúceho uznesenia okrem iného uviedol, „že znalecký posudok znalca MUDr. S. zo dňa 20. 10. 2000 mal konajúci súd posudzovať ako listinný dôkaz a odstrániť rozpory medzi lekárskou správou MUDr. B. zo dňa 9. 3. 1999 a znaleckým posudkom vypracovaným pre potreby iného konania, a ktorý posudok údajne posudzoval zdravotný stav darkyne v čase po   právnom   úkone,   ktorý   je   predmetom   konania.   Na   to   mal   konajúci   súd   vypočuť predovšetkým MUDr. A., obvodnú lekárku, ktorá prichádzala do styku s rodičmi účastníkov, ako ich ošetrujúca lekárka, ktorá sa mala vyjadriť podľa dostupnej dokumentácie ku ich zdravotnému   stavu,   ďalej   vypočuť   MUDr.   B.,   ktorá   dňa   9. 3. 1999   vystavila   správu o zdravotnom stave, prípadne ju skonfrontovať s MUDr. S. Čiže zákonní sudcovia urobili všetko,   aby   vo   veci   neúmerne   zvýhodnili   žalovanú   v   II.   rade,   ale   najmä   jej   právneho zástupcu, ktorý mal na výsledku sporu svoj osobný záujem.“.

Okresný súd po vrátení veci na ďalšie konanie v nej opätovne rozhodol rozsudkom č. k. 13 C/953/2000-258 zo 17.   decembra 2007,   ktorým žalobu sťažovateľky   a jej brata zamietol   a zároveň   ich   zaviazal   na   náhradu   trov   konania.   Keďže   sťažovateľka   sa so závermi,   ku ktorým   dospel   okresný   súd   –   viazaný   pokynmi   krajského   súdu,   v akom smere má doplniť dokazovanie – v označenom zamietajúcom rozsudku nestotožnila, podala proti nemu 15. februára 2008 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd bez nariadenia pojednávania tak, že rozsudkom č. k. 6 Co/70/2008-319 z 31. marca 2009 potvrdil rozsudok súdu I. stupňa zo 17. decembra 2007 a žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

V sťažnosti sa ďalej uvádza, že sťažovateľka v predmetnej právnej veci 15. februára 2008 „spolu   s odvolaním   proti   rozsudku   OS   Košice   II   zo   dňa   17. 12. 2007   podala aj námietku zaujatosti proti všetkým sudcom Krajského súdu v Košiciach, lebo so zreteľom na ich pomer ku právnemu zástupcovi žalovanej JUDr. J. H. a rovnako predmetu konania možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti“.

V súvislosti s tým sťažovateľka tvrdí, že menovaný advokát „ovplyvňoval odvolací senát   krajského   súdu“ rozhodujúci   v jej   právnej   veci   najmä   s ohľadom   na   svoj „nadštandartne priateľský vzťah“ k predsedníčke tohto senátu v tom smere, aby docielil vydanie   nezákonného   rozhodnutia.   Ďalej   sťažovateľka   upriamuje   pozornosť   aj   na   tú skutočnosť,   že   manželka   menovaného   advokáta   je   sudkyňou   krajského   súdu,   a teda kolegyňou sudcov senátu 6 Co, čo podľa nej zakladá pochybnosti o ich nezaujatosti podľa § 14   ods. 1   OSP.   V súvislosti   s týmto   názorom   sťažovateľka   argumentuje   poukazom na „procesné   pochybenia   zásadného   charakteru“,   ku   ktorým   malo   dôjsť   v tejto   veci zo strany senátu 6 Co. Aj keď žalovaná neskôr odvolala splnomocnenie svojmu pôvodnému advokátovi na svoje zastupovanie v tejto veci, podľa sťažovateľky ju formálne zastupoval ďalej. Sťažovateľka obviňuje advokáta JUDr. J. H., že si na pojednávaní pred senátom 6 Co krajského súdu zabezpečil priaznivý výsledok vo svoj prospech, a preto mu už neskôr nič nebránilo zbaviť sa zastupovania žalovanej, „aby mohol realizovať prevod vlastníctva z nej na firmu A., s. r. o., kde sa dňom 30. 11. 2006 predvídavo zbavil funkcie jediného konateľa tejto obchodnej spoločnosti“.

Namietané   porušenie   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   odôvodňuje sťažovateľka tým, že vo veci „opakovane vzniesla námietku zaujatosti proti členom senátu 6 Co Krajského súdu v Košiciach, ktorej však nebolo vyhovené a uznesením Najvyššieho súdu SR bolo rozhodnuté, že predsedníčka senátu KS v Košiciach JUDr. A. T., JUDr. M. a JUDr. H. nie sú vylúčení z prejednania a rozhodovania veci vedenej na uvedenom súde sp. zn. 6 Co 70/2008, hoci, ako som uviedla v sťažnosti, sú splnené podmienky, na vylúčenie uvedených sudcov z prejednávania a rozhodovania vyššie uvedenej veci, lebo so zreteľom na ich pomer k právnemu zástupcovi žalovanej možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Rovnako   bola   vybavená   aj   moja   opakovaná   námietka   zaujatosti,   ktorá   dokonca nebola vybavená meritórne.“.

Pokiaľ ide o namietané porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažovateľka uvádza, že tento článok priznáva „právo domáhať sa svojho práva na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom, ktoré právo zahŕňa v sebe aj právo na nestranného sudcu. Toto   moje   právo   bolo   vo   vyššie   označenom   konaní   pred   Krajským   súdom   v Košiciach porušené.“.

K namietanému   porušeniu   práva   zaručeného   čl. 13   dohovoru   malo   dôjsť   podľa sťažovateľky tým, že „nemala možnosť napadnúť právoplatné rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co 70/2008 zo dňa 31. 3. 2009, proti ktorému náš právny poriadok nepripúšťa opravný prostriedok, a bolo vydané bez toho, aby som mala možnosť byť pri jeho vyhlásení“.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že právoplatným rozsudkom okresného súdu č. k. 13 C 953/2000-258 zo 17. decembra 2007 a konaním predchádzajúcim jeho vydaniu, ako aj rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co 70/2008-319 z 31. marca 2009 a konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.

Zároveň sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd uvedené rozsudky prvostupňového súdu a odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka taktiež žiadala priznať úhradu trov konania v sume 245,70 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti môže ísť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného   súdu   alebo   jeho   rozhodnutím   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   tú   sťažnosť,   pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).

Predmetom   sťažnosti   je   namietanie   porušenia   základného   práva   sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   a na   účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl. 13   dohovoru   postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   13 C 953/2000   a jeho   rozsudkom zo 17. decembra   2007   a tiež   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 6 Co/70/2008 a jeho rozsudkom z 31. marca 2009.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné opravné prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

1. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,   ak o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Namietané   porušenie niektorého zo základných práv a slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovateľ mohol domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Vzhľadom na takto vymedzený princíp subsidiarity je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených námietkach porušenia jej označených   práv   proti   postupu   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 13 C 953/2000   a   jeho   rozsudku   zo   17.   decembra   2007.   Ochrany   svojich   práv   sa sťažovateľka mohla domáhať a aj sa domáhala podaním odvolania. Ústavný súd z tohto dôvodu sťažnosť v tej časti, ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku okresného súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde. Ďalej sa preto zaoberal sťažnosťou len   vo   vzťahu   k napadnutému   postupu   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 6 Co/70/2008 a jeho rozsudku z 31. marca 2009.

2. Nadväzne na to ústavný súd pri predbežnom   prerokovaní sťažnosti preskúmal opodstatnenosť   predloženej   sťažnosti   v   naznačenom   smere,   predovšetkým   možnosť preukázania príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom krajského súdu v odvolacom konaní (vrátane jeho rozhodnutia) a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vrátane posúdenia s tým súvisiaceho práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru – na porušenie ktorých v ich vzájomnej spojitosti – sťažovateľka vo svojej sťažnosti poukázala.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú záruky, že   vec   bude   spravodlivo   prerokovaná   nezávislým   a nestranným   súdom   postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 27/07).

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Ústavou   zaručené   základné právo   na súdnu   ochranu vyplývajúce z čl. 46   ods. 1   ústavy neznamená   právo   na   úspech   v   konaní   pred   všeobecným   (občianskoprávnym)   súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou   ústavného   súdu   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou   v   systéme   všeobecného   súdnictva. Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s   ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a základných   slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a rozhodovať   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je limitovaná už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého   ústavný   súd   o   namietaných   zásahoch   rozhoduje   len   v   prípade,   že   je   vylúčená právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej   medzinárodnej   zmluve.   V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi   bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké skutkové   a právne   závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Vzhľadom na to sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu posudzoval ústavný súd iba z hľadiska možnej kolízie so sťažovateľkou označenými právami garantovanými ústavou a dohovorom. Pre oblasť dokazovania z toho vyplýva zásada, že ústavný súd sa v konaní   o   sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   zaoberá   sťažnosťou   len   vo   vzťahu ku skutočnostiam, ktoré sa týkajú tvrdenia sťažovateľa o zásahu do jeho základných práv alebo slobôd, avšak nevykonáva dokazovanie vo veci samej, ktoré by v konečnom dôsledku mohlo viesť k inému meritórnemu rozhodnutiu, než k akému dospel všeobecný súd.

Podľa   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   k   porušeniu   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá   možnosť   domáhať sa   svojho   práva   na nezávislom   a   nestrannom   súde, predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd   odmietol   konať   a   rozhodovať   o   podanom   návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01) vrátane návrhu o námietke zaujatosti alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým   súdnym   rozhodnutím   (IV. ÚS 279/05,   IV. ÚS 337/04).   V   prípade sťažovateľky   však   nešlo   o   odmietnutie   spravodlivosti   majúce   za   následok   porušenie označených   práv,   ale   o   prípad,   keď   jej   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo na spravodlivé   súdne   konanie   bolo   v   celom   rozsahu   realizované,   aj   keď   nie   podľa   jej subjektívnych názorov. Nespokojnosť sťažovateľky s obsahom rozhodnutia krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.

Sťažnosťou napadnutým rozsudkom krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu č. k.   13 C 953/2000-258   zo   17.   decembra   2007,   ktorým   bola   zamietnutá   žaloba sťažovateľky   a jej   brata   o neplatnosť   právneho   úkonu   –   darovacej   zmluvy,   ktorej predmetom   bolo   darovanie   nehnuteľností   zapísaných   v Katastrálnom   úrade,   správe katastra...   na   liste   vlastníctva   č. 1402,   kat.   úz.   K.,   ako   aj   zriadenie   vecného   bremena, ktorému   zodpovedalo   právo   doživotného   bezplatného   užívania   nehnuteľností   darcami (rodičmi   žalobcov)   a povinnosť   obdarovanej   (sestry   sťažovateľky)   toto   vecné   bremeno strpieť.

Hlavné námietky sťažovateľky smerujúce proti označenému rozsudku krajského súdu a jeho postupu v konaní, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, sa týkajú nevylúčenia členov senátu 6 Co z prerokúvania a rozhodovania v tejto veci, čím malo byť porušené jej právo na nezávislého a nestranného sudcu a v dôsledku toho bolo podľa nej porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd konštatuje, že tieto námietky sťažovateľky obsiahnuté v jej sťažnosti sú opakovaním   toho,   čo   už   uplatnila   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi.   Ústavný   súd poukazuje v tejto súvislosti na to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozhodol uznesením sp. zn. 2 Nc 15/2008 z 23. apríla 2008 o námietkach žalobcov a návrhu na vylúčenie sudcov krajského súdu z prerokúvania a rozhodovania vo veci týmto súdom vedenej pod sp. zn. 6 Co/70/2008 tak, že predsedníčka senátu ani členovia senátu 6 Co   nie   sú   vylúčení   z prerokúvania   a rozhodovania   v uvedenej   veci,   a   vyjadril   sa ku všetkým   aspektom   námietok   žalobcov   týkajúcich   sa   zaujatosti   daných   sudcov. V kontexte podstatných námietok sťažovateľky považuje ústavný súd za potrebné upriamiť pozornosť   najmä   na   túto   časť   odôvodnenia   označeného   uznesenia   najvyššieho   súdu: „Pokiaľ   žalobcovia   námietku   zaujatosti   odvodzovali   z existencie   určitého   vzťahu   medzi sudcami   odvolacieho   súdu   a JUDr.   J.   H.,   ktorého   označovali   za právneho   nástupcu žalovanej, treba uviesť, že táto námietka je v danom štádiu konania bezpredmetná. Najvyšší súd   Slovenskej   republiky   totiž   z obsahu   spisu   zistil,   že   JUDr. J.   H.,   ktorý   zastupoval žalovanú v konaní, oznámil okresnému súdu v podaní z 15. augusta 2007 odvolanie plnej moci   udelenej   žalovanou.   Uvedená   skutočnosť   mala   za   následok   nielen   ukončenie zastupovania žalovanej, ale aj zánik možnosti žalobcov spochybňovať nestrannosť sudcov odvolacieho súdu ich pomerom k tomuto advokátovi, ktorý v konaní v mene žalovanej už nevystupuje.“

Ústavný   súd   je   podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný   návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže zásadne rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý   označil   za   porušovateľa   svojich   práv   (čl. 2   ods. 2   ústavy).   V   danom   prípade sťažovateľka za porušovateľa svojich práv označila okresný súd a krajský súd.

Hoci   sťažnosť   nesmeruje   proti   najvyššiemu   súdu,   ústavný   súd   zastáva   názor,   že posúdenie   otázky   nestrannosti   sťažovateľkou   namietaných   sudcov   v konaní   vedenom krajským súdom pod sp. zn. 6 Co/70/2008 a ich nevylúčenie z prerokúvania a rozhodovania v predmetnej   veci   najvyšším súdom   bolo dostačujúcim a ústavne prijateľným spôsobom presvedčivo odôvodnené.

Rovnako tak vysporiadanie sa s „opakovanou námietkou“ proti všetkým sudcom krajského súdu prípisom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Nc 14/2008 z 11. augusta 2008 bez jej meritórneho vybavenia považuje ústavný súd za ústavne konformný postup. Najvyšší súd totiž v uvedenom prípise konštatoval, že predmetná opakovaná námietka zaujatosti bola podaná z toho istého dôvodu ako predošlá námietka, a preto v zmysle § 15a ods. 4 OSP sa na ňu neprihliadne. Z toho dôvodu nebolo ani potrebné predkladať spis najvyššiemu súdu ako súdu nadriadenému (§ 16 ods. 2 OSP).

Ústavný súd nezistil porušenie žiadneho aspektu spravodlivého procesu, ktorý by mohol byť spôsobený v súvislosti s rozhodovaním o námietke zaujatosti, a preto nedospel v tejto časti k záveru o nutnosti jeho zásahu v danej veci.

Sťažovateľka   taktiež   namietala   porušenie   svojho   práva   mať   účinné   právne prostriedky nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru postupom krajského súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   6 Co 70/2008   a jeho   rozsudkom   z 31.   marca   2009, pričom podstata jej námietky spočíva v tom, že „nemala možnosť napadnúť právoplatné rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co 70/2008 zo dňa 31. 3. 2009, proti ktorému náš právny poriadok nepripúšťa opravný prostriedok, a bolo vydané bez toho, aby som mala možnosť byť pri jeho vyhlásení“.

Vo   vzťahu   k uvedenému   (namietanému)   porušeniu   práva   podľa   čl. 13   dohovoru ústavný   súd   pripomína,   že   ak   orgán   štátu   aplikuje   platný   právny   predpis,   jeho   účinky (dôsledky)   použitia   nemožno   považovať   za   porušenie   základného   práva   alebo   slobody (m. m. II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03).

Právo na účinný opravný prostriedok podľa č. 13 dohovoru nemôže všeobecný súd porušiť   vtedy,   ak   koná   vo   veci   v súlade   s procesnoprávnymi   predpismi   upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (m. m. IV. ÚS 36/04). Takýmto predpisom je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov. Podľa prvej vety § 201 OSP účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že odvolanie je prípustné len proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľke v podstate ide aj o to, aby ústavný súd preskúmal, či relevantné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku   nepripúšťajúce   opravný   prostriedok   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   sú v súlade s ústavou. Na podanie takéhoto návrhu jej však chýba aktívna legitimácia, pretože podľa čl. 130 ods. 1 ústavy a § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde môžu návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podať len osoby taxatívne uvedené v čl. 130 ods. 1 písm. a) až písm. f) ústavy (najmenej jedna pätina poslancov Národnej rady   Slovenskej republiky,   prezident   Slovenskej   republiky,   vláda   Slovenskej   republiky,   súd   a generálny prokurátor Slovenskej republiky, prípadne verejný ochranca práv). Na posúdenie ústavnosti právnych predpisov slúži navyše iný typ konania (konanie o súlade právnych predpisov). Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich preto koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu   konania   (konaní)   pred   ústavným   súdom   (II. ÚS 66/01,   tiež   II. ÚS 184/03, III. ÚS 184/06, IV. ÚS 314/07).

Ústavný súd ďalej dodáva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je viazaný prezumpciou správnosti normatívnych právnych aktov. Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú,   keďže   jej   zjavná neopodstatnenosť spočíva   v rozpore medzi   typom   konania pred ústavným súdom,   ktorý sťažovateľka   zvolila,   a   obsahom   sťažnosti   (m. m.   IV. ÚS 253/08,   II. ÚS 40/00, II. ÚS 19/01).

Nemožno sa stotožniť ani s tvrdením sťažovateľky, že nemala možnosť byť prítomná pri vyhlásení namietaného rozsudku krajského súdu. Z č. l. 315 súvisiaceho súdneho spisu vyplýva, že 13. marca 2009 bolo na úradnej tabuli krajského súdu vyvesené oznámenie, že podľa § 214 ods. 2 OSP (platného a účinného od 15. októbra 2008) v spojení s § 156 ods. 1 OSP   bude   31.   marca   2009   o 11.10   h   na   č. dv.   202/II. poschodie   verejne   vyhlásené rozhodnutie vo veci R. K. a spol. c/a J. Š. o neplatnosť právneho úkonu (sp. zn. okresného súdu   13 C/953/2000). Zo zápisnice z 31. marca 2009 na č. l. 316 o verejnom vyhlásení rozsudku   vo   veci   vedenej   krajským   súdom   pod   sp. zn.   6 Co 70/2008   vyplýva,   že sťažovateľka ani jej právna zástupkyňa nebola na tomto vyhlásení prítomná, pričom sa v tejto zápisnici zároveň konštatuje, že lehota podľa § 156 ods. 3 OSP bola zachovaná.

Keďže v danom prípade krajský súd pri svojom rozhodovaní nevybočil z uvedeného rámca platných a účinných právnych predpisov, nemohol namietaným postupom porušiť právo sťažovateľky mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13   dohovoru,   a preto   aj   v tejto   časti   považoval   ústavný   súd   sťažnosť   za zjavne neopodstatnenú.

Podstatou   zvyšných   námietok   sťažovateľky   je   podľa   názoru   ústavného   súdu v skutočnosti odlišné právne posúdenie v danej veci relevantných skutočností odvolacím súdom   v konaní   o opravnom   prostriedku   oproti   právnemu   názoru,   ktorý   sťažovateľka zastáva.

Krajský súd svoje faktické a právne závery, ku ktorým dospel po konštatovaní, že odvolanie žalobcov nie je dôvodné, a preto rozsudok prvostupňového súdu v súlade s § 219 ods. 1 a 2 OSP ako vecne správny potvrdil, odôvodnil takto:

„V tomto prípade žalobcovia napádajú právny úkon zo dňa 22. 2. 1999 tvrdiac, že nebohí rodičia boli postihnutí duševnou poruchou nielen prechodného charakteru, avšak toto   ich   tvrdenie   bolo   vyvrátené   lekárskym   vyšetrením   dňa   3. 9. 1999,   ktoré   bolo realizované MUDr. B., ktorá konštatovala ich zdravotný stav, z ktorého nie je zrejmé, že by takáto porucha u nich existovala. Pokiaľ žalobcovia poukazujú na stanovisko MUDr. S. v znaleckom posudku a znalecký posudok o čiastočnom pozbavení spôsobilosti na právne úkony u matky dávajú za takýto dôkaz, odvolací súd poukazuje na záver odôvodnenia súdu prvého stupňa, ktorý konštatoval, že znalec v tomto konaní vypočutý ako svedok vo svojej výpovedi uviedol, že aj psychiater konštatoval v lekárskej správe, že p. K. bola zdravá, tak bola na tento úkon spôsobilá a artérioskleróza mozgových ciev postupuje a v priebehu dvoch   rokov   sa   môže   zmeniť   zdravotný   stav,   preto   v   takomto   prípade   je   potrebné pridržiavať sa lekárskej správy v čase, keď bol právny úkon urobený. Zo správy MUDr. B. vyplynulo,   že   pacienti   boli   bez   psychopatologických   prejavov,   teda   p. K.   i   p.   K.   boli spôsobilí na právny úkon darovania. Z týchto dôvodov rozsudok prvostupňového súdu teda ako vecne správny odvolací súd potvrdil.“

Na základe uvedeného ústavný súd po oboznámení sa so súvisiacim súdnym spisom vrátane odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu konštatuje, že krajský súd konal v danej   veci   v   medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné   ustanovenia   podstatné   na   jej posúdenie   interpretoval   a   aplikoval,   a   jeho   úvahy   vychádzajú   z konkrétnych   faktov,   sú logické, a preto aj celkom legitímne a ústavne akceptovateľné. Krajský súd dostatočným spôsobom vyložil, ktoré skutočnosti vzal za preukázané a o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenie oprel. Rovnako riadne uviedol, akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov, pokiaľ   si   tieto   vzájomne   odporovali.   V tomto   smere   sú   jeho   myšlienkové   postupy a hodnotenia výrazom nezávislého súdneho rozhodovania v zmysle čl. 144 ods. 1 ústavy, a len   pre   úplnosť   treba   dodať,   že   krajským   súdom   urobené   skutkové   zistenia   nie   sú v extrémnom rozpore s vykonanými dôkazmi a jeho rozhodnutie je ústavne konformné.

Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím krajského súdu konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čo v plnom rozsahu platí aj vo vzťahu k právu zaručenému čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné, preskúmateľné   a   nearbitrárne.   V   opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Vychádzajúc z uvedeného, ako aj z námietok sťažovateľky, podstatou   ktorých   bol nesúhlas s interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jej právnej veci, ústavný súd nedospel k záveru, že by postup a napadnutý rozsudok krajského súdu boli svojvoľné a že by zasahovali do základného práva sťažovateľky zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozhodnutím krajského súdu a sťažovateľkou namietaným porušením jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľky uplatnenými v jej sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2011