znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 143/08-56

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28. augusta 2008 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho prerokoval sťažnosť J. M., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. S., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl. 5   ods. 4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   v konaní   vedenom pod sp. zn.   3 T 14/06   a postupom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   v konaní vedenom pod sp. zn.   5 To 9/07   v súvislosti   s rozhodovaním   o ďalšom   trvaní   jeho   väzby po predbežnom prejednaní obžaloby 21. decembra 2006 a jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2   a 5   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práv   podľa   čl. 5   ods. 1   písm. c),   ods. 3   a 4 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5 To 9/07 z 1. februára 2007 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva J. M. podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa   čl. 5   ods. 4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného   súdu   Banská   Bystrica   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   3 T 14/06   a postupom Krajského súdu   v Banskej   Bystrici   v konaní vedenom   pod   sp. zn.   5 To 9/07   v súvislosti s rozhodovaním   o ďalšom   trvaní   jeho   väzby   po   predbežnom   prejednaní   obžaloby 21. decembra 2006   p o r u š e n é   n e b o l i.

2. Základné práva J. M. podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl. 5   ods. 1   písm. c),   ods. 3   a 4   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5 To 9/07 z 1. februára 2007 p o r u š e n é   n e b o l i.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. marca 2007 doručená   sťažnosť   J.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 14/06 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   5 To 9/07   v súvislosti s rozhodovaním   o ďalšom   trvaní   jeho   väzby   po   predbežnom   prejednaní   obžaloby 21. decembra   2006   a jeho   základných   práv   podľa   čl. 17   ods. 2   a 5   ústavy   a práv   podľa čl. 5 ods. 1   písm. c),   ods. 3   a 4   dohovoru   uznesením   okresného   súdu   sp. zn.   3 T 14/06 z 21. decembra   2006   a uznesením   krajského   súdu   sp. zn.   5 To 9/07   z 1.   februára   2007 (ďalej aj   „napadnuté   uznesenie“)   tým,   že   označené   súdy „nepostupovali   v tejto   veci urýchlene   a s osobitnou   starostlivosťou   a tým,   že“ sťažovateľa „držali   vo   väzbe bez splnenia zákonných podmienok“.

Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 143/08-30 z 24. apríla 2008 prijal na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom   pod   sp. zn.   3 T 14/06   a postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 5 To 9/07 a základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1   písm. c)   a ods. 3   a   4   dohovoru   uznesením   krajského   súdu   sp. zn.   5 To 9/07 z 1. februára 2007, a vo zvyšnej časti jeho sťažnosť odmietol.

Zo sťažnosti a z priložených listinných dôkazov vyplýva, že proti sťažovateľovi bolo 15. februára 2006 vznesené obvinenie pre trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. h) zákona   č. 140/1961   Z. z.   Trestného   zákona   v znení   neskorších   predpisov   účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“) na skutkovom základe, že sťažovateľ opakovane utvrdzoval v predsavzatí M. M. vykonať na pokyn M. Č. fyzickú likvidáciu M. K., ktorý vypovedal ako svedok v trestnej veci obžalovaného M. Č. a spol., „s odôvodnením že M. Č. je nervózny a že keď potrebovali pomoc tak im pomohol hneď a keď potrebuje on pomoc   tak   nekonajú“. Do   väzby   bol   sťažovateľ   vzatý   15. februára   2006   uznesením okresného   súdu   sp. zn.   0 Tp 10/06   z 18.   februára   2006.   Jeho   sťažnosť   proti   tomuto uzneseniu   však   bola   uznesením   krajského   súdu   sp. zn.   5 Tpo 28/06   z 9.   marca   2006 zamietnutá. Dokazovanie v tejto trestnej veci v prípravnom konaní bolo skončené 20. júla 2006. Z príloh pripojených k sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v ten istý deň, t. j. 20. júla 2006   podal   žiadosť   o prepustenie   z väzby.   Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že   obžaloba   bola na neho podaná Krajskou prokuratúrou v P. 31. júla 2006 a okresnému súdu bola doručená 2. augusta 2006. O sťažovateľovej žiadosti o prepustenie z väzby, ktorú podal ešte pred podaním obžaloby, rozhodol okresný súd 5. septembra 2006 tak, že ju zamietol. Podľa sťažovateľa „súd vo veci nekonal až do 24. 10. 2006 kedy bolo vytýčené verejné zasadnutie. Nakoniec dňa 21. 12. 2006 odmietol obžalobu a vec vrátil prokurátorovi na došetrenie“ a sťažovateľa „ponechal   vo   väzbe   s tým,   že   dôvod   väzby   v zmysle   § 71   ods. 1   písm. a) Tr. por. naďalej trvá.“.

Sťažovateľ   ďalej   poukázal   na   to,   že   krajský   súd   uznesením   sp. zn.   5 To 9/07 z 1. februára 2007 „moju sťažnosť podanú proti uzneseniu okresného súdu zamietol pričom rozhodnutie ohľadne ďalšieho trvania väzby u mojej osoby ničím konkrétnym neodôvodnil. Len všeobecne a formálne uviedol, že na moju osobu bola podaná obžaloba, čo zosilnilo podozrenie zo spáchania predmetného skutku (ten istý súd v tom istom konaní a v ten istý deň však potvrdil odmietnutie obžaloby okresným súdom) v obave, že by som sa mohol trestnému stíhaniu alebo trestu vyhýbať.“.

Sťažovateľ porušenie svojich označených práv odôvodňuje takto:„1. Od   samého   začiatku   trestného   stíhania   je   jasné,   že   u mňa   neexistuje   žiaden dôvod väzby. Len konštatovanie, že mi v prípade uznania viny hrozí vysoký trest nemôže byť dôvodom väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. Som bezúhonnou osobou, nikdy som sa z miesta bydliska nevzďaľoval na dlhšiu dobu, do vzatia do väzby som mal trvalú prácu, žil som s rodinou v trvalom bydlisku, o výchovu a výživu svojich maloletých detí som sa riadne staral.... vo väzbe som prakticky preto, že som Č...

2. Trvanie   dôvodného   podozrenia,   že   zatknutá   osoba   spáchala   trestný   čin,   je podmienkou   sine   qua   non   regulárnosti   pokračovania   väzby,   avšak   po   určitej   dobe   už nestačí. Súd potom musí zistiť, či ostatné dôvody - a ktoré - uvedené súdom aj naďalej ospravedlňujú zbavenie slobody. Ich absencia, resp. len ich všeobecné odôvodnenie nie je dostatočné na to, aby ospravedlnili držanie sťažovateľa vo väzbe...

3. Súd posudzujúcu sťažnosť voči väzbe musí poskytovať záruky súdneho postupu, ktorý je kontradiktórny a musí zaisťovať rovnosť zbraní medzi stranami - prokurátorom a zadržovanou   osobou.   Táto   nie   je   zaistená,   pokiaľ   je   obhajcovi   odopretý   prístup   ku všetkým dôkazom, ku ktorým má prístup prokurátor.

4. Podľa   čl. 5/4   Dohovoru   (analogicky   čl. 17/2   Ústavy)   mal   sťažovateľ   právo, aby súd o jeho návrhu o prepustenie z väzby okamžite rozhodol, a to po jeho vypočutí – viď nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 315/06 a tam citovanú judikatúru ESĽP.“

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví:

„- že   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   5 To 9/07 a Okresný súd v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 14/06 porušili

- čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 3, 4 dohovoru a čl. 17 ods. 2, 5 Ústavy SR v tom, že nepostupovali   v   tejto   veci   urýchlene   a   s   osobitnou starostlivosťou   a   tým,   že ma držali vo väzbe bez splnenia zákonných podmienok

Ústavný   súd   uznesenie   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   z   1. 2. 2007,   sp. zn. 5 To 9/07 a uznesenie Okresného súdu v Banskej Bystrici z 21. 12. 2006, sp. zn. 3 T 14/2006 v časti, v ktorej bola zamietnutá žiadosť obv. J. M. okresným súdom a následne sťažnosť krajským súdom, zrušuje a nariaďuje im, aby sťažovateľa J. M., nar... prepustili ihneď z väzby na slobodu.

Sťažovateľovi J. M. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia...“

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním z 19. mája   2008,   obsahom   ktorého   bol   iba   súhlas   s upustením   od ústneho   pojednávania o prijatom návrhu.

Krajský   súd   vo   svojom   vyjadrení   z 9. mája 2008   okrem   súhlasu   s upustením od ústneho pojednávania poukázal na svoje predchádzajúce vyjadrenie v predmetnej veci z 5. februára 2008, ktoré si ústavný súd vyžiadal v rámci predbežného prerokovania veci.

V predmetnom vyjadrení sa uvádza:„K uvedenej veci je potrebné uviesť, že na sťažovateľa a ďalších dvoch obvinených bola podaná obžaloba pre trestný čin vraždy organizovanou skupinou podľa § 89 ods. 26), § 219 ods. 1, 2 písm. h) Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení zák. č. 183/1999 Z. z. z 2. 8. 2006. Okresný   súd   v   Banskej   Bystrici   rozhodol   o   odmietnutí   tejto   obžaloby   a   vrátení   veci prokurátorovi   na   došetrenie.   Súčasne   obv.   M.   Č.,   nar...   prepustil   z väzby   na   slobodu a sťažovateľa ponechal vo väzbe.

Na základe sťažnosti všetkých troch obvinených a okresného prokurátora Krajský súd   v   Banskej   Bystrici   svojím   uznesením   5 T 9/07   zo   dňa   1. 2. 2007   zamietol   sťažnosti obvinených a okresného prokurátora.

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa voči postupu Okresného súdu v Banskej Bystrici, k týmto Krajský súd v Banskej Bystrici zaujal stanovisko v odôvodnení svojho rozhodnutia. K   námietkam   sťažovateľa   na   postup   krajského   súdu,   ktorý   sťažovateľ   považuje za nesprávny   je   potrebné   uviesť,   že   vec   na   krajský   súd   napadla   5. 1. 2007.   Vzhľadom na rozsiahlosť   spisového   materiálu,   náročnosť,   závažnosť   trestnej   činnosti,   počet obvinených sa súd musel náležite oboznámiť so spisovým materiálom a termín neverejného zasadnutia určil v primeranej lehote na 1. 2. 2007. K námietke sťažovateľa, že Krajský súd v Banskej   Bystrici   potvrdil   odmietnutie   podanej   obžaloby   na   obv.   Č.,   M.   a M. a v odôvodnení   svojho   uznesenia   sa   pri   dôvodoch   väzby   u   sťažovateľa   odvolal   na túto obžalobu je potrebné uviesť, že predmetná obžaloba bola okresným súdom predovšetkým odmietnutá   z   dôvodu   porušenia   zásady   špeciality   týkajúcej   sa   iba   obv. M.   Č.   a   nie sťažovateľa. V čase rozhodovania Krajského súdu Banská Bystrica u sťažovateľa bol daný dôvod väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. tak, ako bol ustálený pri jeho vzatí do väzby a následne pri rozhodnutiach o jeho žiadostiach o prepustenie z väzby.

K   tvrdeniu   sťažovateľa,   že   je   bezúhonnou   osobou   atď.,   Krajský   súd   v   Banskej Bystrici zaujal stanovisko vo svojom uznesení sp. zn. 5 Tpo 28/06 zo dňa 9. 3. 2006, na ktoré poukazuje.

Preskúmaním spisového materiálu krajský súd nezistil subjektívne prieťahy v konaní v predmetnej veci.

Vzhľadom na vyššie uvedené, námietky sťažovateľa nepovažujem za opodstatnené a rozhodnutie senátu odvolacieho súdu Banská Bystrica 5 To 9/2007 považujem za správne a zákonné.“

Právny   zástupca   sťažovateľa   reagoval   na   vyjadrenie   krajského   súdu   podaním doručeným ústavnému súdu 29. februára 2008, v ktorom poukázal na to, že „Krajský súd v Banskej Bystrici... nemá... vedomosť o tom, čo obsahuje Ústava SR a Dohovor o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   ohľadne   pozbavenia   osobnej   slobody   väzbou.   Tieto základné právne normy a následne aj rozhodnutia ESPĽ a Ústavného súdu SR, ktoré som citoval v mojom návrhu zo dňa 16. 3. 2007, podobne upravujú postup všeobecných súdov pri skúmaní a zisťovaní dôvodov väzby najmä takej, ktorá dlhšie trvá. O tom, že väzba v mojom prípade trvá dlhšiu dobu niet žiadnych pochybností.

Krajský súd konštatuje, že prakticky vinou orgánov činných v trestnom konaní došlo k   takému   rozhodnutiu,   že   pôvodná   obžaloba   bola   odmietnutá   a   vec   bola   vrátená prokurátorovi na došetrenie. Ja osobne som nezavinil toto pochybenie orgánov činných v trestnom konaní, momentálne som vo väzbe v tej istej trestnej veci už viac ako 2 roky a za celú   túto   dobu   som   bol   vypočutý   orgánmi   polície   a   prokuratúry   2 razy.   Žiadnym spôsobom som nezavinil prieťahy v tejto veci.“.

V podaní doručenom ústavnému súdu 9. júna 2008 sťažovateľ súhlasil s upustením od ústneho pojednávania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl. 5   ods. 1   písm. c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak   stane   v   súlade   s   konaním   ustanoveným   zákonom:   c)   zákonné   zatknutie   alebo   iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade   s   ustanoveniami   ods. 1   písm. c)   tohto   článku,   musí   byť   ihneď   predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

Ústavný súd pripomína, že je viazaný predmetom konania, ktorý bol vymedzený sťažnosťou   (§ 20   ods. 3 zákona   o ústavnom   súde)   a jeho   uznesením   o prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie.

1. Sťažovateľ inter alia v sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17   ods. 2   a 5   ústavy   a práva   podľa   čl. 5   ods. 4   dohovoru postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 14/06 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 9/07 v súvislosti s rozhodovaním o ďalšom trvaní jeho väzby po predbežnom prejednaní obžaloby 21. decembra 2006 tým, že označené súdy „nepostupovali v tejto veci urýchlene a s osobitnou starostlivosťou“.

Ústavný   súd   v   prípadoch,   v   ktorých   sa   zaoberal   požiadavkou   neodkladnosti a urýchlenia rozhodovania o zákonnosti väzby, judikoval, že aj keď sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenia posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú týmto požiadavkám (napr. IV. ÚS 244/07). V tejto súvislosti ústavný súd konštatoval, že požiadavke, aby súd bezodkladne   rozhodol   o zákonnosti   väzby   v zmysle   čl. 5 ods. 4   dohovoru,   nezodpovedá lehota   počítaná   na   mesiace,   ale   na   týždne.   Tejto   požiadavke   preto   spravidla   nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (m. m. III. ÚS 126/05, IV. ÚS 181/07).

Podstatnou požiadavkou čl. 5 ods. 4 dohovoru je aj to, aby súd rozhodol „urýchlene“ (anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „bref délai“). Prieskumné súdne konanie musí   byť   vedené   v súlade   s   hmotnoprávnymi   a procesnými   vnútroštátnymi   právnymi predpismi a zároveň aj v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, to znamená s ochranou jedinca proti   svojvôli,   osobitne   aj   s ohľadom   na   čas,   ktorý   uplynie   do   vyhlásenia   rozhodnutia [rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Koendjbiharie v. Holandsko, 25. október 1990, § 27].

Požiadavka   rozhodovať   vo   väzobných   veciach   prednostne   a urýchlene   patrí aj k základným zásadám trestného konania a je zakotvená v § 2 ods. 6 Trestného poriadku, podľa ktorého „Ak tento zákon neustanovuje inak, orgány činné v trestnom konaní a súdy konajú z úradnej povinnosti. Väzobné veci sú povinné vybavovať prednostne a urýchlene.“. Z povahy veci, ako aj z priamo citovaného textu Trestného poriadku vyplýva, že požiadavka prednostného a urýchleného rozhodovania vo väzobných veciach sa netýka len samotného rozhodovania,   ale   aj   úkonov   s tým   spojených,   t. j.   aj   doručovania   dotknutých   súdnych rozhodnutí a dotknutej spisovej dokumentácie (napr. IV. ÚS 244/07).

Zo   sťažnosti,   z   jej   príloh,   ako   aj   zo   súvisiacej   spisovej   dokumentácie   vyplýva, že okresný   súd   na   predbežnom   prejednaní   obžaloby   21.   decembra   2006   okrem   iného odmietol   obžalobu   podanú   na   sťažovateľa   a ďalších   dvoch   obvinených   a vec   vrátil prokurátorovi   na   došetrenie   a sťažovateľa   ďalej   ponechal   vo   väzbe.   Sťažovateľ   podal sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu priamo do zápisnice, t. j. už 21. decembra 2006, a písomne ju odôvodnil 3. januára 2007. Krajskému súdu bol súvisiaci spisový materiál predložený na rozhodnutie 5. januára 2007. Toho istého dňa (t. j. 5. januára 2007) bola krajskému súdu doručená aj námietka zaujatosti Krajskej prokuratúry v P. proti všetkým sudcom krajského súdu, ktorej súčasťou bol aj návrh na odňatie predmetnej trestnej veci krajskému   súdu   a jej   prikázanie   inému   krajskému   súdu   na   konanie   a rozhodnutie. V priebehu 9. a 10. januára 2007 sa všetci sudcovia krajského súdu vyjadrili k vznesenej námietke zaujatosti a 12. januára 2007 bola vec predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý 22. januára 2007 rozhodol tak, že predmetnú trestnú vec krajskému súdu neodňal. Spis bol krajskému súdu vrátený 25. januára 2007, keď bol krajským súdom daný pokyn na doručenie uznesenia najvyššieho súdu stranám v konaní pred súdom. Krajský súd následne 30. januára 2007 nariadil termín neverejného zasadnutia   na   1.   február   2007,   na   ktorom   rozhodol   aj   o sťažovateľovej   sťažnosti   tak, že ju zamietol. Spis bol okresnému súdu spolu so zamietajúcim uznesením krajského súdu vrátený   27. februára 2007.   Sťažovateľovi   bolo   uznesenie   krajského   súdu   doručené 14. marca 2007 a jeho advokátovi 7. marca 2007.

Ústavný súd s prihliadnutím na všetky okolnosti a podmienky danej veci, ale najmä s prihliadnutím na skutočnosť, že v nej bolo treba rozhodnúť o zaujatosti sudcov krajského súdu,   ako   aj   na   skutočnosť,   že   krajský   súd   rozhodoval   o sťažnostiach   sťažovateľa, ale aj ďalších dvoch spoluobvinených a prokurátora podaných proti všetkým trom výrokom uznesenia okresného súdu z 21. decembra 2006, ako aj vzhľadom na „rozsiahlosť spisového materiálu, náročnosť, závažnosť trestnej činnosti, počet obvinených sa súd musel náležite oboznámiť so spisovým materiálom“, ako to uviedol aj krajský súd vo svojom vyjadrení, usúdil,   že doba,   v ktorej   krajský   súd   rozhodol   o sťažovateľovej   sťažnosti,   ako   aj doba, v ktorej   okresný   súd   doručoval   predmetné   uznesenie   krajského   súdu,   aj   keď   nebola optimálna,   ale   v konkrétnych   okolnostiach   prípadu   ju   možno   považovať   za   ústavne udržateľnú,   teda   nekolidujúcu   s požiadavkou   urýchleného   rozhodovania   o   väzbe.   Preto ústavný súd rozhodol, že okresný súd ani krajský súd svojím postupom neporušili základné práva sťažovateľa na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti jeho väzby podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy ani jeho právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

2. Sťažovateľ v sťažnosti ďalej namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 5 To 9/07 z 1. februára 2007.

2.1 Sťažovateľ najmä tvrdí,   že napadnuté uznesenie krajského súdu, ktorým   bola zamietnutá   jeho   sťažnosť   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp. zn.   3 T 14/2006 z 21. decembra 2006, ktorým bol okrem iného ponechaný vo väzbe, neobsahuje vo vzťahu k jeho osobe konkrétne skutočnosti odôvodňujúce trvanie väzby, teda namieta porušenie označených   práv   napadnutým   uznesením   na   základe   toho,   že   podľa   neho   nebolo   toto uznesenie dostatočne odôvodnené.

Argumentuje   tým,   že   trvanie   dôvodného   podozrenia,   že   zatknutá   osoba   spáchala trestný   čin,   je   nevyhnutnou   podmienkou   regulárnosti   pokračovania   väzby,   avšak   táto podmienka sama osebe už po určitej dobe na ďalšie trvanie väzby nepostačuje a súd potom musí zistiť, či ostatné dôvody, ktoré v okolnostiach daného prípadu podľa jeho zistenia existujú, aj naďalej ospravedlňujú zbavenie slobody fyzickej osoby.

Ústavný   súd   pripomína,   že   osoby   vzaté   do   väzby   majú   právo   na   opakované preskúmanie procesných a hmotnoprávnych podmienok, ktoré sú podstatné pre zákonnosť pozbavenia osobnej slobody. Príslušný orgán verejnej moci musí posúdiť nielen splnenie procesných požiadaviek ustanovených Trestným poriadkom, ale tiež existenciu dôvodnej obavy, na ktorej je väzba založená, t. j. legitímnosť cieľa sledovaného väzbou. Počiatočné rozhodnutie o vzatí do väzby totiž nemusí nevyhnutne ospravedlňovať väzbu po celý čas jej trvania, pretože okolnosti, na ktorých bolo rozhodnutie založené, sa mohli zmeniť alebo zaniknúť.   Aj   preto   musí   mať   osoba   vo   väzbe   právo   podávať   návrhy   na   preskúmanie zákonnosti väzby i v jej priebehu; s tým korešponduje povinnosť vykonávať periodické kontroly podmienok obmedzenia osobnej slobody (§ 79 ods. 2 Trestného poriadku).

Aj   podľa   judikatúry   ESĽP,   z ktorej   vychádza   aj predchádzajúca   argumentácia sťažovateľa,   „Náleží   predovšetkým   vnútroštátnym   súdom   dbať   o to,   aby   doba   väzby neprekročila primeranú hranicu. Za tým účelom im patrí skúmať všetky okolnosti spôsobilé tvrdiť alebo vyvrátiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu   neviny   výnimku   z pravidla   rešpektovania   osobnej   slobody   a uviesť   ich v rozhodnutiach o žiadostiach obvineného o prepustenie z väzby“ (rozhodnutie ESĽP Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991).

Podľa   právneho   poriadku   Slovenskej   republiky   v prípade   dlhšie   trvajúcej   väzby musia   byť   splnené   štyri   podmienky.   Musí   existovať   po   formálnej   stránke   uznesenie o vznesení   obvinenia.   Po   materiálnej   stránke   sa   vyžaduje   existencia   kvalifikovaného podozrenia zo spáchania skutku, za ktorý je vznesené obvinenie. Musí existovať niektorý z väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku. Napokon musí byť splnená podmienka,   aby orgány   činné   v trestnom   konaní   vo   veci   samej   postupovali   s osobitnou starostlivosťou a urýchlením.

Sťažovateľ kvalitu odôvodnenia napadnutého uznesenia namieta hlavne z pohľadu existencie väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.

Predmetom posúdenia ústavného súdu je preto otázka, či krajský súd pri preskúmaní a rozhodnutí o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 21. decembra 2006 postupoval v súlade s požiadavkami kladenými na „rozhodovanie o zákonnosti väzby“, t. j. či   rešpektoval   sťažovateľom   nastolené   „právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom by súd... rozhodol o zákonnosti väzby“.

Právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   rozhodol   o zákonnosti   väzby (ako súčasť práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy), ústavný súd vyvodil už v predchádzajúcej rozhodovacej činnosti s odvolaním sa predovšetkým na judikatúru ESĽP vo vzťahu k čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Ústavný súd poukazuje na to, že uznesenie krajského súdu preskúmal v kontexte s uznesením okresného súdu z 21. decembra 2006.

Ústavný   súd   už   v náleze   sp. zn.   III. ÚS 79/02   zdôraznil,   že   v zmysle   čl. 5   ods. 4 dohovoru je osoba vo väzbe oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok, ktoré sú potrebné pre „zákonnosť“ tejto väzby v zmysle dohovoru. Požiadavka preskúmať hmotné podmienky pritom znamená povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre väzbu a proti väzbe a rozhodnúť s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, ako aj prepustiť osobu na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú.

Ústavný   súd   je   oprávnený   a   povinný   preskúmať,   či   všeobecný   súd   rešpektoval predpoklady   na   ďalšie   trvanie   väzby   a či   jeho   rozhodnutie   vychádzalo   zo   skutkových dôvodov, ktoré viedli nielen k uvaleniu väzby, ale aj k jej trvaniu. Ak všeobecný súd tieto princípy dodržal a dodržiava v priebehu trestného stíhania obvineného, nemožno podľa názoru ústavného súdu vstupovať do jeho právomoci preskúmaním jeho myšlienkových úvah   a   hodnotení   o   existencii   alebo   neexistencii   skutkových   okolností   odôvodňujúcich obmedzenie osobnej slobody ďalším trvaním väzby. Takisto platí, že ak všeobecný súd dôjde   k   záveru,   že   prepustením   obvineného   na   slobodu   by   mohlo   byť   zmarené   alebo sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, taký záver nie je preskúmateľný ústavným súdom,   ak   inak   nedošlo   k porušeniu   ústavnoprocesných   princípov,   ktoré   upravujú   také obmedzenie osobnej slobody, akým je väzba v trestnom konaní.

Vstupovanie ústavného súdu do trvania väzby z iných dôvodov než pre porušenie ústavných princípov nemá opodstatnenie ani preto, že prepustenie z väzby, a teda skúmanie dôvodov   trvania   väzby,   je   ústavne   prijateľným   spôsobom   zabezpečené   zákonným oprávnením obvineného žiadať o prepustenie z väzby. Napokon súdy sú povinné skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby trvajú alebo či sa zmenili, a to sa uplatňuje aj v konaní o predĺženie väzby.

Ústavný súd zásadne nemôže skúmať hodnotenie dôkazov a zistenia všeobecných súdov vo väzobných veciach aj z dôvodu, že nepatrí k orgánom činným v trestnom konaní, a   preto   nie   je   vybavený   kompetenciou   a   ani   zákonnými   (faktickými)   prostriedkami na prešetrenie   skutkových   zistení   väzobných   súdov,   eventuálne   na   vykonanie   alebo opakovanie dôkazov. Na tomto mieste treba uviesť, že ústavný súd nevykonal tie dôkazy, ktoré   viedli   k záveru   o existencii   zákonných   dôvodov   na   väzbu,   a aj   to   mu   bráni, aby nahradzoval úsudok väzobných súdov vlastnou úvahou o relevancii takýchto dôkazov.

Okresný   súd   uznesením   sp. zn.   3 T 14/2006   z 21.   decembra   2006   okrem   iného rozhodol   o ponechaní   sťažovateľa   vo   väzbe.   Sťažovateľ   podal   proti   tomuto   uzneseniu sťažnosť, pretože podľa neho v prípade jeho osoby dôvody útekovej väzby neexistovali, a ako uviedol v sťažnosti proti prvostupňovému uzneseniu, okresný súd sa vôbec nezaoberal a neskúmal skutočné dôvody väzby a jeho „doterajšie rozhodnutia sú v rozpore s platnými judikátmi   NS   SR...   a najmä   nálezmi   Ústavného   súdu   SR   (I. ÚS 38/01   z 11. 10. 2001, I. ÚS 100/04 z 8. 10. 2004, III. ÚS 84/06 z 27. 6. 2006)“.

Ústavný   súd   v súvislosti   s námietkami   sťažovateľa   týkajúcimi   sa   nedostatočného podopretia   dôvodov   väzby   poukázaním   na   konkrétne   skutkové   okolnosti   preskúmal napadnuté   uznesenie   krajského   súdu,   v ktorom   tento   súd   na   neverejnom   zasadnutí uskutočnenom 1. februára 2007 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol sťažnosť   sťažovateľa   a   vo   vzťahu   k odôvodnenosti   ponechania   sťažovateľa   vo   väzbe uviedol, že sa stotožnil „s konštatovaním okresného súdu, že v jeho prípade dôvody väzby v zmysle   § 71   ods. 1   písm. a)   Tr. por.   naďalej   trvajú.   J.   M.   je   naďalej   podozrivý zo spáchania predmetného skutku, pričom toto podozrenie zosilnelo tým, že na menovaného bola podaná obžaloba. Tento skutok má znaky trestného činu a je daná obava, že by sa mohol trestnému stíhaniu alebo trestu vyhýbať. V tomto smere krajský súd nezistil žiadne procesné   pochybenia,   na   ktoré   poukazovala   obhajoba   a ktoré   by   boli   v rozpore   nielen s trestným poriadkom, ale aj s ústavou SR s poukazom na čl. 152 Ústavy SR.“.

Čo   sa   týka   stotožnenia   sa   krajského   súdu   s   konštatovaním   okresného   súdu obsiahnutým v uznesení z 21. decembra 2006 [vo vzťahu k dôvodom   väzby podľa   § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku], ústavný súd poukazuje na toto odôvodnenie, v ktorom sa uvádza:

„Naposledy   o jeho   väzbe (sťažovateľovej,   pozn.) bolo   rozhodované   uzneseniami Okresného súdu v Banskej Bystrici sp. značka 3 T 14/2006 z 24. 10. 2006 a KS v Banskej Bystrici, sp. značka 5 To 339/06 z 15. 11. 2006.

Súd   konštatuje,   že   dôvody   jeho   väzby   trvajú   tak,   ako   boli   ustálené v predchádzajúcich   rozhodnutiach,   nakoľko   tento   je   podozrivý   zo   spáchania   skutku,   za ktorý bola podaná obžaloba, tento skutok má znaky trestného činu a je tu obava, že by sa mohol trestnému stíhaniu prípadne trestu vyhýbať.“

Z   uvedeného   uznesenia   okresného   súdu   sp. zn.   3 T 14/2006   z 24.   októbra   2006, na ktoré poukazuje okresný súd, vyplýva, že „v tejto veci je vo väzbe obvinený J. M., ktorý bol do väzby vzatý uznesením sudcu Okresného súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 0 Tp 10/2006 zo 16. 2. 2006 z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) Tr. poriadku.

Naposledy bolo o jeho väzbe rozhodované uzneseniami Okresného súdu v Banskej Bystrici   2 T 42/2006   5. 9. 2006   a Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   5 To 306/06 3. 10. 2006, keď bola jeho žiadosť o prepustenie na slobodu zamietnutá.

Súd na verejnom zasadnutí o predbežnom prejednaní obžaloby konštatuje, že dôvody väzby obvineného podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. poriadku trvajú aj v súčasnej dobe a preto rozhodol, že sa ponecháva vo väzbe.“.

Krajský   súd   uznesením   sp. zn.   5 To 339/06   z 15. novembra   2006   okrem   iného zamietol   sťažnosť   sťažovateľa   proti   výroku   o jeho   ponechaní   vo   väzbe s odôvodnením, že bola podaná oneskorene.

V uznesení   okresného   súdu   sp. zn.   2 T 42/2006   z 5.   septembra   2006,   na   ktoré sa odvoláva okresný súd v predchádzajúcom uznesení (sp. zn. 3 T 14/2006 z 24. októbra 2006),   ktorým   bola   zamietnutá   žiadosť   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby,   sa   uvádza, že dôvody väzby „sú dané tak, ako boli ustálené v čase jeho vzatia do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. poriadku.

Dôkazy...   dávajú   základ   podozrenia,   že   aj   v dôsledku   konania   obvineného   M. sa predmetný skutok a trestný čin stal...

Vzhľadom na toto konštatovanie potom súd poukazuje na to, že obvinený je skutočne stíhaný za trestný čin, za ktorý mu hrozí uloženie trestu odňatia slobody s dolnou sadzbou 12 rokov, čo je nutné považovať za hrozbu uloženia vysokého trestu, čo spolu s povahou trestného činu, za ktorý je trestne stíhaný odôvodňuje obavu, že by sa mohol trestnému stíhaniu   vyhýbať,   skrývať,   čím   je   daný   dôvod   jeho   väzby   podľa   § 71   ods. 1   písm. a) Tr. poriadku.“.

Krajský súd v uznesení sp. zn. 5 To 306/06 z 3. októbra 2006, ktorým rozhodoval o sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   o zamietnutí   jeho   žiadosti o prepustenie   z väzby   sp. zn.   2 T 42/2006   z 5.   septembra   2006, uviedol: „V   prípade obvineného M. je aj krajský súd toho názoru, že z dosiaľ vykonaných dôkazov nie je možné vyvodiť záver, že dôvody väzby, tak ako boli konštatované, u obvineného pominuli. V tomto štádiu   konania   aj   naďalej   obvinenému   v prípade   uznania   viny   reálne   hrozí   uloženie vysokého trestu   za   obzvlášť závažnú   trestnú činnosť...   J.   M.   je   v blízkom príbuzenskom pomere s obvineným Č. Tento fakt by sám osebe nemal význam, keby práve príbuzenský pomer neovplyvnil správanie obvineného... Túto okolnosť treba považovať za inú okolnosť, ktorá nie je uvedená v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Preto osoba obvineného... neposkytuje dostatočné záruky, že na slobode sa nebude vyhýbať trestnému stíhaniu alebo trestu. Za uvedeného stavu veci a vzhľadom na všetky na okolnosti prípadu i problematiky   tzv.   útekovej   väzby   hrozba   najmenej   dvanásťročným   alebo   výnimočným trestom   je   nezmeneným   dôvodom   na splnenia   účelu   daného väzobného   dôvodu,   t. j.   na zabezpečenie osoby obvineného pre potreby konania pred súdom.“

Z uznesenia   okresného   súdu   sp. zn.   0 Tp 10/06   z 18.   februára   2006,   ktorým   bol sťažovateľ vzatý do väzby, vyplýva, že „V súvislosti s hodnotením materiálnych podmienok pre rozhodnutie o vzatí alebo nevzatí do väzby z dôvodov, uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. (tzv. úteková väzba) sudca vzal v úvahu, že z doterajších výsledkov dokazovania, osobitne zo zápisnice o trestnom oznámení M. M. čl. 99 - 103, z výsluchu svedka M. M. čl. 42 - 49,   z výsluchu svedka   M.   Z.   čl. 50 - 54,   a rovnako tak   zo   zápisnice o previerke výpovede svedka M. M. s prílohami čl. 55 - 82 vyplývajú také skutočnosti, ktoré preukazujú v spojení s ďalšími vykonanými dôkazmi, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie bol spáchaný, že tento naplňuje zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1, 2 písm. h) Tr. zák. č. 140/1962 Zb. v znení zákona č. 183/1999 Z. z., a že na tomto skutku sa podieľal i obvinený J. M. Páchateľovi tohto trestného činu možno uložiť trest odňatia slobody na 12 - 15 rokov, alebo výnimočný trest. Hrozba uloženia takéhoto trestu, ako i povaha trestného činu, za ktorý bolo obvinenému J. M. vznesené obvinenie sú tými   konkrétnymi   skutočnosťami,   ktoré   odôvodňujú   obavu   z prípadného   úteku,   alebo skrývania   sa,   pričom   doterajšie   výsledky   dokazovania   svedčia   o tom,   že   uloženie   tohto trestu obv. J. M. reálne hrozí. Z uvedených dôvodov potom sudca dospel k záveru, že v danom   prípade   sú   splnené   i   materiálne   podmienky   pre   vzatie   obvineného   do   väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por.“.

S prihliadnutím na okolnosti tohto prípadu, predovšetkým na skutočnosti, že dôvody väzby sťažovateľa boli v predmetnom konaní v dôsledku aktívneho prístupu sťažovateľa k využívaniu   jeho   práv   (predovšetkým   pri   podávaní   žiadostí   o   prepustenie   na   slobodu, ako aj sťažností proti rozhodnutiam o nich) preskúmavané zo strany všeobecných súdov pravidelne v krátkych   časových   intervaloch,   ako aj skutočnosť,   že v danom prípade ide o závažnú trestnú   činnosť spočívajúcu   v organizovanom   zločine,   odôvodnenie   krajského súdu odkazujúce na predchádzajúce rozhodnutia v tej istej veci možno považovať za síce krajnú,   no   ešte   stále   ústavnoprávne   akceptovateľnú   alternatívu   odôvodnenia (napr. IV. ÚS 41/08).

Aj keď ústavný súd pripúšťa, že odôvodnenie napadnutého uznesenia mohlo byť podrobnejšie   a presvedčivejšie,   tento   nedostatok   nepredstavuje   podľa   neho   vzhľadom na uvedené skutočnosti pochybenie takej intenzity, ktoré by umožňovalo vysloviť porušenie sťažovateľových ústavou a dohovorom zaručených práv a slobôd. Vzhľadom na to ústavný súd   dospel   k záveru,   že   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   nedošlo   k   porušeniu sťažovateľových základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.

Treba   zdôrazniť,   že   ústavný   súd   nie   je ďalšou   inštanciou   v sústave   všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) pôsobiacim mimo tejto sústavy.

Z tohto   postavenia   mu   preto   v okolnostiach   daného   prípadu   ani   neprislúchalo posudzovať, či sťažovateľ mal, alebo nemal byť ponechaný vo väzbe. Musel však, pokiaľ sa tak   stalo,   zaujať   stanovisko,   či   rozhodnutie   o ponechaní   sťažovateľa   vo   väzbe   spĺňalo požiadavky   ústavnosti   (požadovaná   kvalita   odôvodnenia   rozhodnutia   súdu   podľa   čl. 17 ods. 5 ústavy).

Sťažovateľ ako ďalší z dôvodov porušenia označených práv taktiež označil aj to, že „podľa čl. 5/4 Dohovoru (analogicky čl. 17/5 Ústavy) mal sťažovateľ právo, aby súd o jeho návrhu o prepustenie z väzby okamžite rozhodol, a to po jeho vypočutí“. Ďalej uviedol, že „súd posudzujúci sťažnosť voči väzbe musí poskytovať záruky súdneho postupu, ktorý je kontradiktórny a musí zaisťovať rovnosť zbraní medzi stranami...“.

Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacej „rovnosti zbraní“ v prípade konania o preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody na strane väzobne stíhanej osoby je, aby   väzobne   stíhaná   osoba   mala   možnosť   predložiť   argumenty   a dôvody   proti   svojmu ponechaniu   vo   väzbe,   ako   aj   možnosť   reagovať   na   „protiargumenty“   zástupcu   štátu   - prokurátora. Podľa názoru ústavného súdu nevyhnutnosť osobnej prítomnosti obvineného pred   súdom   v takomto   konaní   treba   posudzovať   vždy   individuálne,   podľa   okolností konkrétneho prípadu.

Vo veci X. c. Švajčiarsko z roku 1981 Európska komisia pre ľudské práva vyslovila názor, že čisto písomné konanie o sťažnosti obvineného proti rozhodnutiu o väzbe pred odvolacím súdom je v súlade s čl. 5 ods. 4 dohovoru, ak ani štátny zástupca nebol prítomný na zasadnutí súdu.

Z predloženého spisového materiálu vyplýva, že na neverejnom zasadnutí konanom 1. februára 2007, na ktorom krajský súd rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 21. decembra 2006, prokurátor prítomný nebol.

Podľa ustanovenia § 72 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok (v znení zákona   č. 650/2005   Z. z.)   o ďalšom   trvaní   väzby,   zmene   dôvodov   väzby,   návrhu na predĺženie   lehoty   väzby   alebo   žiadosti   obvineného   o prepustenie   z väzby   možno rozhodnúť aj na neverejnom zasadnutí, ak zo žiadosti nevyplývajú také skutočnosti, na ktoré treba   obvineného   vypočuť   na   verejnom   zasadnutí,   alebo   ak   obvinený   v   žiadosti o prepustenie z väzby výslovne nepožiadal o výsluch a zároveň neuviedol nové skutočnosti súdu skôr neznáme, ktoré sú významné na rozhodnutie.

Podľa   tejto   právnej   normy   mal   sťažovateľ   (zastúpený   kvalifikovaným   právnym zástupcom) možnosť požiadať o výsluch pred rozhodovaním všeobecného súdu.

Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, v ktorej takisto mohol využiť žiadosť v zmysle ustanovení § 72 ods. 2 Trestného poriadku a pred rozhodovaním krajského súdu sa domáhať prípadnej nápravy prostredníctvom krajského súdu. V sťažnosti proti   uzneseniu   okresného   súdu   požiadavka   o vykonanie   výsluchu podľa   § 72   ods. 2 Trestného poriadku vznesená sťažovateľom nebola a ani zo sťažnosti pred ústavným súdom nevyplýva, že by ju sťažovateľ podal všeobecným súdom osobitným podaním.

Z uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľ   mal   možnosť   podľa   citovaného   ustanovenia Trestného   poriadku   požiadať   krajský   súd,   aby   pred   rozhodovaním   mohol   byť   osobne vypočutý, no takúto možnosť nevyužil.

Nemožno spochybniť ani fakt, že sťažovateľ mal možnosť v opravnom prostriedku - sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu - predložiť argumenty a dôvody proti ponechaniu jeho osoby vo väzbe, a túto možnosť sčasti aj využil (v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   skutočnosť,   že   krajský   súd   konal   na   neverejnom zasadnutí bez vypočutia sťažovateľa, sama osebe neznamená porušenie základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 5 ústavy (postup všeobecného súdu bol v súlade so zákonom - Trestným   poriadkom,   čo   signalizuje   zachovanie   požadovanej   zákonnosti   rozhodovania o väzbe) a práva zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru (umožnenie predloženia argumentov a dôvodov   proti   ponechaniu   vo   väzbe   ako   predpoklad   zabezpečenia   kontradiktórnosti a rovnosti zbraní).

Sťažovateľ nepredložil ústavnému súdu žiadne argumenty, z ktorých by vyplývala odôvodnená pochybnosť o dodržaní princípu kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní v označenom konaní tak, ako ich uplatnenie vyplýva z čl. 5 ods. 4 dohovoru. Ak sťažovateľ ani nežiadal, aby bol v konaní o sťažnosti vypočutý, nemôže rozhodnutie krajského súdu na neverejnom   zasadnutí   založiť   príčinnú   súvislosť   s   porušením   jeho   základného   práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol o predmete tejto časti sťažnosti tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto nálezu.

2.2 Sťažovateľ   zároveň   namietal   aj   porušenie   čl. 5   ods. 1   písm. c)   dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu. Vo vzťahu k namietanému porušeniu označeného práva   ústavný   súd   poznamenáva, že   toto   ustanovenie   sa   ratione   materiae   vzťahuje na rozhodovanie   o pozbavení   osobnej   slobody,   teda   o vzatí   do   väzby   (pozri   napr. I. ÚS 338/06, II. ÚS 318/06, IV. ÚS 30/08). Dôvodnosť ďalšieho trvania väzby je však už súčasťou   čl. 5   ods. 3   dohovoru. Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľ   v   sťažnosti   nenamieta dôvodnosť vzatia do väzby, ale dôvodnosť jej ďalšieho trvania, neostávalo, než, pokiaľ ide o námietku porušenia čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, vysloviť, že uvedené právo porušené nebolo.

Vzhľadom   na   čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. augusta 2008