znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 143/07-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2007 predbežne prerokoval sťažnosť M. L., Česká republika, zastúpeného advokátkou JUDr. M. K., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva rodiča starať sa o svoje dieťa a vychovávať   ho   podľa   čl. 41   ods. 4   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva na prerokovanie   veci   na   nezávislom   a nestrannom   súde podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   prerokovanie   jeho   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   na   prejednanie   jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a práva rovnosti práv a povinností manželov podľa čl. 5 Protokolu č. 7 k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 1752/1999 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. L. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. októbra 2006 doručená   sťažnosť   M.   L.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného práva rodiča starať sa o svoje dieťa a vychovávať ho podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na prerokovanie   veci na nezávislom   a nestrannom   súde podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy,   základného   práva na prerokovanie svojej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva rovnosti práv a povinností manželov podľa čl. 5 Protokolu č. 7 k dohovoru postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“ alebo „rozvodový súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 1752/1999.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že „Dňa 10. 11. 1999 sa na Okresnom súde Košice II. začalo, na návrh (...) bývalej manželky R. L., konanie o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode manželstva. Bývalá manželka navrhla, aby bol upravený styk otca (...) s maloletou K., a to neobmedzene. Z mne neznámych dôvodov mi bol spomínaný návrh daný na vyjadrenie po skoro dvoch   rokoch   nečinnosti   Okresného   súdu   Košice   II.   Rovnako   po   tomto   čase   bol   dcére uznesením zo dňa 17. 10. 2001 ustanovený kolízny opatrovník (...)

Prvý termín pojednávania súd vytýčil na deň 3. 12. 2001, teda po vyše dvoch rokoch od začatie konania. (...)

Od toho času sa zrealizovalo ďalších šesť pojednávaní, pričom na pojednávaní dňa 4. 9. 2002 Okresný súd Košice II vo veci rozhodol. Upravil aj styk otca s maloletou K. v rozsahu, ktorý som požadoval“.

Ďalej sťažovateľ uviedol, že matka maloletej dcéry mu znemožňovala stretávať sa s ňou, a preto 18. marca 2002 podal Okresnému súdu Košice - okolie „návrh na úpravu bežného styku s maloletou K.“.

Zo súvisiaceho spisového materiálu vyplýva, že Okresný súd Košice - okolie postúpil toto   podanie   sťažovateľa   z dôvodu   jeho   miestnej   nepríslušnosti   okresnému   súdu,   ktorý s postúpením   veci   nesúhlasil.   Krajský   súd   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“   alebo „odvolací   súd“)   uznesením   sp. zn.   16 Nc 56/02   z   28. júna 2002   rozhodol   o miestnej príslušnosti tak, že na konanie bol miestne príslušný Okresný súd Košice - okolie (v obvode ktorého maloleté dieťa   žilo).   Okresný   súd   Košice - okolie   uznesením   sp. zn.   9 P 318/02 z 30. januára 2003   predbežne   upravil   styk   sťažovateľa   s maloletou   dcérou.   Proti   tomuto uzneseniu sa odvolal sťažovateľ aj matka maloletej dcéry. Odvolací súd uznesením sp. zn. 16 CoP 150/03 z 30. apríla 2003 zrušil uznesenie Okresného súdu Košice - okolie z dôvodu, že v čase jeho rozhodovania bolo manželstvo sťažovateľa právoplatne rozvedené, preto už iba rozvodový súd mal nielen právo, ale aj povinnosť upraviť všetky rodičovské práva k maloletému dieťaťu.

Rozvodový   súd   uznesením   sp. zn.   12 C 1752/1999   z 1. augusta 2003   návrh sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia zamietol z dôvodu, že tak v odvolaní proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 12 C 1752/1999 zo 4. septembra 2002, ako aj v návrhu na vydanie   predbežného   opatrenia   sa   dožaduje   určenia   obsahovo   rovnakých   práv a povinností.

Medzitým   23. decembra 2002   sťažovateľ   podal   odvolanie   proti   výroku   rozsudku rozvodového súdu sp. zn. 12 C 1752/1999 zo 4. septembra 2002 (ktorým sa manželstvo sťažovateľa rozviedlo a upravili sa práva a povinnosti rodičov k maloletému dieťaťu na čas po rozvode) o úprave bežného styku s maloletou dcérou z dôvodu jeho nevykonateľnosti. Odvolací   súd   uznesením   sp. zn.   16 CoP 520/03   z   13. februára   2004   zrušil   rozsudok rozvodového súdu zo 4. septembra 2002 v napadnutej časti a vrátil ho na ďalšie konanie za účelom   doplnenia   dokazovania.   Okresný   súd   po vykonanom   znaleckom   dokazovaní (súdnou znalkyňou z odboru klinická psychológia detí) rozsudkom sp. zn. 12 C 1752/1999 z 31. júla 2006   upravil   styk   sťažovateľa   s maloletou   dcérou.   Aj   proti   tomuto   rozsudku sťažovateľ podal 27. septembra 2006 odvolanie. Krajský súd nariadil termín odvolacieho pojednávania na 22. jún 2007.

Podľa   sťažovateľa   opísaným   postupom   okresného   súdu   došlo   k porušeniu   jeho označených práv, a preto na základe uvedených skutočností navrhol, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a potom vydal tento nález:

„Právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR, právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo starať sa o svoje deti a vychovávať ich, čomu zodpovedá právo detí na rodičovskú výchovu a starostlivosť podľa článku 41 ods. 4 Ústavy SR, právo rovnosti oboch rodičov vo vzťahoch k ich deťom podľa článku 5 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj právo   domáhať   sa   zákonom   stanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II. pod sp. zn. 12 C 1752/1999 bolo týmto súdom porušené.

Ústavný súd   Slovenskej republiky   Okresnému   súdu   Košice II.   v konaní   vedenom pod sp. zn. 12 C 1752/1999 tomuto prikazuje, aby tento konal bez zbytočných prieťahov a súčasne mu zakazuje pokračovať v porušovaní základných práv v zmysle článku 41 ods. 4 Ústavy SR, článku 5 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy SR.

Ústavný   sud   SR   priznáva   M.   L.   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo výške 150.000,- Sk slovom: Stopäťdesiattisíc korún sl.

Okresný   súd   Košice   II.   je   povinný   uhradiť   M.   L.   trovy   právnej   služby   vo   výške 8.682,- Sk na účet jeho právnej zástupkyne...“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Ústavný   súd   je   podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný   návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje aj na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

Týmito pravidlami sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa. V danom prípade to znamenalo, že ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť iba   z   hľadiska   možného   porušenia   označených   práv   sťažovateľa   okresným   súdom, t. j. v rozsahu korešpondujúcom s návrhom na rozhodnutie vo veci samej (petitom).

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 41 ods. 4 ústavy   a   práva   podľa   čl. 5   Protokolu   č. 7   k   dohovoru   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 1752/1999

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   už   v   rámci   svojej   judikatúry   opakovane   vyslovil,   že   obsahom základného práva na súdnu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu,   pričom   tomuto   základnému   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť   (napr. II. ÚS 88/01,   III. ÚS 362/04),   ako   aj   zabezpečiť   konkrétne   procesné garancie v súdnom konaní. K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť iba v tom prípade,   ak   by   bola   komukoľvek   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva na nezávislom   a nestrannom   súde,   teda   pokiaľ   by   súd   odmietol   konať   a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).

Ústavný   súd poukazuje   na   to,   že   uvedený   článok   je   primárnym   východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie   právnej   ochrany ústavou   garantovanej   v siedmom   oddiele   druhej   hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej   ochrane   ustanoví   zákon,   resp.   čl. 51   ods. 1   ústavy,   podľa   ktorého   je   možné domáhať sa práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (mutatis mutandis I. ÚS 56/01).

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy malo podľa   neho dôjsť   v súvislosti   s jeho návrhom   na vydanie   predbežného opatrenia, ktorým   sa   domáhal   na   miestne   príslušnom   súde   (Okresnom   súde   Košice - okolie) predbežnej   ochrany   svojho   základného   práva podľa   čl. 41   ods. 4   ústavy.   Sťažovateľ   sa odvolal proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 16 CoP 150/03 z 30. apríla 2003, ktorým bolo   zrušené   uznesenie   Okresného   súdu   Košice - okolie   o dočasnej   úprave   styku sťažovateľa   s maloletou   dcérou.   Krajský   súd   v   predmetnom   uznesení   konštatoval,   že vo veci   sťažovateľa rozhodol   nezákonný sudca, pretože o vydaní predbežného opatrenia mohol rozhodovať (v čase, keď už manželstvo sťažovateľa bolo právoplatne rozvedené) iba sudca,   ktorému   podľa   rozvrhu   práce   bola   pridelená   vec   rozvodu   manželstva   rodičov maloletej, ktorým bol rozvodový súd. Sťažovateľ uviedol, že „týmto stanoviskom (...) sa mi uprel reálny prístup k súdnej ochrane (...)“.

Sťažovateľ   v petite   svojej   sťažnosti   označil   ako   porušovateľa   svojho   základného práva garantovaného v čl. 46 ods. 1 ústavy rozvodový súd, o ktorom krajský súd rozhodol, že   je   príslušný   na rozhodnutie   o sťažovateľovom   návrhu   na   dočasnú   úpravu   styku s maloletou   dcérou   a sťažnosť   smeruje   proti   postupu   okresného   súdu   vo   veci   sp. zn. 12 C 1752/1999 a jeho uzneseniu z 1. augusta 2003.

Z uvedeného možno usúdiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva upraveného   v čl. 46   ods. 1   ústavy   v   tom,   že   okresný   súd   rešpektoval   právny   názor vyslovený   v rozhodnutí   krajského   súdu   sp. zn.   16 Cop 150/03   z 30. apríla 2003.   Právny názor vyslovený v označenom uznesení krajského súdu zodpovedá podľa názoru ústavného súdu zákonu a aj základnému právu na súdnu ochranu. Ústavný súd zdôrazňuje, že poučenie krajského súdu zodpovedá aj príkazu podľa čl. 2 ods. 2 ústavy.

Z toho   dôvodu   namietaný   postup   okresného   súdu   zjavne   nesignalizuje   spojitosť s možným   porušením   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   garantovaného v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd na základe uvedeného konštatoval zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti v tejto časti z dôvodu absencie príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom okresného súdu   a porušením   čl. 46   ods. 1   ústavy   v rozsahu,   ktorý   uviedol   sťažovateľ, a preto   ju ústavný   súd   v tejto   časti   odmietol   už   po jej   predbežnom   prerokovaní   ako   zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov, deti majú   právo   na   rodičovskú   výchovu   a starostlivosť.   Práva   rodičov   možno   obmedziť a maloleté   deti   možno   od   rodičov   odlúčiť   proti   vôli   rodičov   len   rozhodnutím   súdu na základe zákona.

Podľa čl. 5 Protokolu č. 7 k dohovoru pri uzavieraní manželstva, za jeho trvania a pri rozvode majú manželia rovnaké práva a povinnosti občianskoprávnej povahy medzi sebou a vo vzťahu ku svojim deťom. Tento článok nebráni štátom prijať opatrenia, ktoré sú nevyhnutné v záujme detí.

Podľa sťažovateľa citovaný článok ústavy „upravuje aj právne postavenie rodičov, ktorým sa priznáva právo starať sa o svoje deti a právo vychovávať svoje deti“, avšak tvrdí, že mu je toto jeho základné právo „postupom súdov bezdôvodne upierané, na výchove dcéry sa roky nemôžem zúčastňovať a táto je roky proti mojej vôli odo mňa odlúčená“.

Ďalej sťažovateľ k namietanému porušeniu označených práv uviedol: „okresný súd hrubo porušoval moje práva garantované mi Ústavou SR, a to v článku 41 ods. 4, kde mi odňal moje právo starať sa o moju dcéru a vychovávať ju, rovnako porušoval moje právo garantované mi v článku 5 Protokolu č. 7 k Dohovoru (...), keď som mal pri zániku môjho manželstva rovnaké práva občianskoprávnej povahy vo vzťahoch ku našej maloletej dcére.“

Sťažovateľ   sa   ďalej   domnieva,   že   k porušeniu   jeho   označených   práv   došlo   aj „na základe liknavého postupu súdu v dôsledku zbytočných prieťahov“.

Možnosť   porušenia   základného   práva   sťažovateľa   na   ochranu   jeho   rodičovských práv podľa čl. 41 ods. 4 ústavy možno odvodzovať vo väzbe na porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nemohlo   byť   porušené   jeho   základné   právo   na   prerokovanie   veci   na   nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, neprichádza do úvahy ani možnosť porušenia základného   práva   podľa   čl. 41   ods. 1   ústavy. Ústavný   súd   ďalej   poznamenáva,   že je oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť konania, resp. rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až 50 ústavy). Táto právomoc ústavného súdu však nie je spojená so vznikom oprávnenia a povinnosti   hodnotiť   názory   všeobecných   súdov,   ku   ktorým   tieto   dospeli   na   základe výkladu a uplatňovania zákonov, ak tento výklad a použitie zákonov neporušujú uvedené ústavnoprocesné   princípy   (II. ÚS 54/02).   Reálne   uplatnenie   a garantovanie   základného práva na súdnu ochranu nielen že neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.

Ústavný súd nemôže na seba preberať ústavnú zodpovednosť všeobecných súdov za ochranu zákonnosti podľa § 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ak sa táto ochrana poskytla bez porušenia ústavnoprocesných princípov ustanovených v čl. 46 až 50 ústavy, ktorých ustálený výklad vyplýva zo stabilnej judikatúry ústavného súdu.

Navyše ústavný súd k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 41 ods. 4 ústavy poznamenáva nasledovné:

V čase,   keď   na   úpravu   styku   s maloletou   dcérou   bol   príslušný   Okresný   súd Košice - okolie [podľa § 88 ods. 1 písm. c) OSP ak ide o vec starostlivosti o maloletých, je namiesto   všeobecného   súdu   odporcu   na   konanie   príslušný   súd,   v   obvode   ktorého   má maloletý na základe dohody rodičov alebo rozhodnutia súdu, prípadne iných rozhodujúcich skutočností, svoje bydlisko], sa sťažovateľ 20. marca 2002 obrátil s návrhom na vydanie predbežného   opatrenia   na   miestne   príslušný Okresný   súd   Košice -okolie (ktorého príslušnosť potvrdil krajský súd v uznesení z 28. júna 2002) a 20. januára 2003 ho urgoval, aby rozhodol o úprave styku s maloletou dcérou v zmysle jeho podania, čo Okresný súd Košice - okolie aj urobil, keď uznesením sp. zn. 9 P 318/02 z 30. januára 2003 (t. j. v čase, keď už okresný súd právoplatne rozhodol o rozvode sťažovateľovho manželstva) predbežne upravil styk sťažovateľa s maloletou dcérou. Proti tomuto uzneseniu podali obaja účastníci konania odvolanie, ktoré bolo z dôvodov už uvedených v časti I tohto nálezu uznesením krajského súdu sp. zn. 16 CoP 150/03 z 30. apríla 2003 zrušené.

O predbežnej   úprave   styku   sťažovateľa   s   maloletou   dcérou   potom   rozhodol 1. augusta 2003 ako príslušný rozvodový súd (ktorý sa stal zákonným súdom vo veci úpravy styku   sťažovateľa   s maloletou   dcérou   až   po   právoplatnosti   rozhodnutia   o rozvode sťažovateľovho manželstva, t. j. od 21. januára 2003, pretože dovtedy mohol o úprave styku sťažovateľa s maloletou dcérou rozhodnúť iba Okresný súd Košice - okolie) tak, že návrh sťažovateľa   na vydanie   predbežného   opatrenia   zamietol   z dôvodu,   že   sťažovateľ   ako v odvolaní, tak aj v návrhu na vydanie predbežného opatrenia požadoval určenie obsahovo rovnakých práv a povinností. Sťažovateľ nevyužil možnosť podať proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu odvolanie, z čoho možno usúdiť, že (tým, že sa neodvolal proti zamietnutiu jeho návrhu   na vydanie predbežného opatrenia)   stratil   záujem o pokračovanie   v konaní, a tým   aj   o dočasnú   úpravu   styku   s maloletou   dcérou   rozhodnutím   súdu   s účinkami právoplatného   a vykonateľného   rozhodnutia.   Sťažovateľ   sám   svojím   správaním, t. j. nedostatkom aktivity vo vzťahu k aspoň dočasnej úprave jeho styku s maloletou dcérou zapríčinil to, že tento styk bol upravený až 31. júla 2006.

Keďže namietaným porušením základného práva podľa čl. 41 ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 5 Protokolu č. 7 k dohovoru sťažovateľ sleduje ten istý účel, nie je nevyhnutné sa osobitne zaoberať touto časťou sťažnosti (čl. 5 Protokolu č. 7 k dohovoru), pretože závery prijaté v časti sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 41 ods. 4 ústavy sa v celom rozsahu vzťahujú aj na záver vo vzťahu k ďalšiemu označenému právu, ktoré už preto nie je potrebné podrobnejšie odôvodňovať.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde rozhodol tak, že sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 41 ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 5 Protokolu č. 7 k dohovoru postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   12 C 1752/1999,   odmietol   z   dôvodu   jej zjavnej neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 1752/1999

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   čo   platí   aj vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru, môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta   v   takom   konaní pred   všeobecným   súdom,   v ktorom   už   okresný   súd   meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru len vo vzťahu k postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 1752/1999.

Okresný súd v predmetnej veci rozhodol rozsudkom z 31. júla 2006, proti ktorému sťažovateľ podal 27. septembra 2006 odvolanie.

Ústavný   súd   v rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   zistil,   že v dôsledku   sťažovateľom   podaného   odvolania   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu v napadnutom   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   12 C 1752/1999   bol   predmetný   spis   spolu s opravným prostriedkom predložený 24. októbra 2006 na rozhodnutie krajskému súdu.

Vydaním prvostupňového rozhodnutia a jeho doručením (ako aj úkonmi, ktoré musel okresný   súd   vykonať   v   spojitosti   s   podaním   odvolania)   vykonal   okresný   súd   všetky zákonom   predpokladané   a   dovolené   úkony   na   odstránenie   stavu   právnej   neistoty sťažovateľa.   Ďalšie   úkony   alebo   postupy   už   okresný   súd   nemohol   vykonávať,   a preto možno posudzovať záležitosť so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej ústavná úloha okresného súdu pri odstraňovaní právnej neistoty sťažovateľa skončila rozhodnutím vo veci samej pred podaním sťažnosti ústavnému súdu. Vo veci samej už okresný súd po doručení sťažnosti ústavnému súdu (9. októbra 2006) nemohol konať, pretože spis bol v tomto čase pripravený na predloženie krajskému súdu.

Ústavný súd vychádzal aj zo svojej doterajšej judikatúry, podľa   ktorej   poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu podaná v čase, keď k namietanému porušeniu označeného   práva   ešte   dochádza   alebo   porušenie   v tom   čase   ešte   trvá   (I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00,   II. ÚS 204/03,   IV. ÚS 102/05).   Sťažovateľ   namietal   prieťahy   v konaní okresného súdu, ktorý vo veci samej v čase podania sťažnosti už nekonal.

Ústavný   súd   v tejto   spojitosti   podotýka,   že   proti   namietanému   porušovaniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa   sťažovateľ mohol brániť (do   vydania prvostupňového rozhodnutia   okresným súdom) podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Z uvedeného   vyplýva,   že   okresný   súd   v čase   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu (9. októbra 2006) už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh konania, prípadne prieťahy v ňom, a teda nemohol ani porušovať sťažovateľom označené práva.

Tento stav viedol   ústavný súd so zreteľom   na podstatu   a účel   základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov k záveru,   že   sťažnosť   podaná   proti okresnému súdu je zjavne neopodstatnená, preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde   po   jej   predbežnom   prerokovaní   z tohto   dôvodu   odmietol   (podobne   napr. IV. ÚS 219/03, II. ÚS 1/05, II. ÚS 24/06).

Zohľadňujúc   všetky   uvedené   okolnosti   ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2007