znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 143/05-37

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   8. decembra 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Alexandra Bröstla a Jána Lubyho v konaní o sťažnosti   L. E.,   bytom   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   M.   P.,   B.,   ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Považská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 1340/92, za účasti Okresného súdu Považská Bystrica, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo L. E. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Považská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 1340/92   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Považská Bystrica   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 1340/92 konal bez zbytočných prieťahov.

3. L. E. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 80 000 Sk (slovom osemdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Považská   Bystrica p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Považská Bystrica   j e   p o v i n n ý   uhradiť L. E. trovy právneho zastúpenia   v sume   5 302 Sk   (slovom   päťtisíctristodva   slovenských   korún)   na   účet   jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. M. P., B., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 143/05 z 18. mája 2005 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   L.   E.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu   Považská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 5 C 1340/92.

Zo sťažnosti doplnenej vyjadrením zo 16. augusta 2005 vyplýva, že sťažovateľ podal 24. marca 1992 okresnému súdu návrh, ktorým sa domáhal vydania nehnuteľnosti.

Sťažovateľ   uviedol,   že   ku   dňu   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   nebola   vec právoplatne skončená.

V sťažnosti sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48   ods. 2 ústavy, a súčasne žiadal, aby mu ústavný   súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 000 Sk.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. Spr.   434/05   doručeným   ústavnému   súdu   1. júla 2005,   v ktorom   sa   okrem   iného uvádza: „... ide o zložitý reštitučný spor. Prieťahy v konaní spôsobil samotný navrhovateľ, ktorý podal na súd nejasný návrh, tento neupravil a až súd musel vykonať ohliadku aby vyšpecifikoval nehnuteľnosť. Tým až po viac ako roku vlastne navrhovateľ za pomoci súdu predložil   riadny   návrh.   Ďalšie   konania   boli   poznačené   neúčasťou   navrhovateľa na pojednávaniach, jeho nespoluprácou, čo bolo zavinené aj jeho advokátkou a neskôr jeho zdravotným stavom. Taktiež v priebehu konania sa menil okruh účastníkov a v dôsledku zachovania   procesných   postupov   tým   došlo   k predlžovaniu   konania.   Naviac,   účastníci opakovane žiadali poskytnúť lehotu na mimosúdnu dohodu a jej predĺženie.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 5 C 1340/92 ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania:

- 24. marca 1992 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľa „... na povinnosť odporcu uzavrieť s navrhovateľom dohodu o vydaní veci podľa zákona č. 87/1991 Zb.“,

- 2. apríla 1992 okresný súd vyzval sťažovateľa, aby v lehote 2 mesiacov „... riadne doplnil návrh a zaslal potrebné doklady“,

- 2. apríla 1992 sťažovateľ predložil okresnému súdu časť požadovaných dokladov vzťahujúcich sa k predmetnému sporu,

- 3. júna 1992 okresný súd nariadil termín pojednávania na 4. august 1992,

- pojednávanie uskutočnené 4. augusta 1992 bolo z dôvodu neúčasti odporcu, ktorý mal doručenie vykázané, odročené na 15. september 1992, pričom odporca bol na ďalšie pojednávanie predvolaný pod hrozbou uloženia pokuty, resp. predvedenia,

- pojednávanie   uskutočnené   15. septembra 1992   bolo   odročené   na   neurčito za „účelom vykonania ohliadky na mieste samom za účasti znalca zememerača“, okresný súd uznesením z 2. októbra 1992 ustanovil znalca z odboru „zememeračstva“,

- 17. decembra 1992 okresný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa, aby bližšie špecifikovala podaný návrh,

- na základe ohliadky uskutočnenej 25. júna 1993 na mieste samom bol ustanovenou znalkyňou okresnému súdu predložený „znalecký nákres“,

- 28. septembra 1993 okresný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa, aby pod „hrozbou zastavenia konania“ upravila podaný návrh,

- 26. októbra 1993 bol okresnému súdu doručený upravený návrh sťažovateľa,

- 27. októbra 1993 okresný súd nariadil pojednávanie na 29. november 1993,

- pojednávanie   uskutočnené   29. novembra 1993   bolo   okresným   súdom   odročené na neurčito „za účelom vyhotovenia GP znalcom zememeračom“,

- 14. decembra 1993   sa   na   okresný   súd   na   predvolanie   dostavila   ustanovená znalkyňa,   ktorej   bolo   uložené   vyhotoviť   geometrický   plán,   pričom   znalkyňa   požiadala okresný súd o uskutočnenie opakovanej ohliadky na mieste samom,

- 16. marca 1994 okresný súd nariadil ohliadku na mieste samom na 20. máj 1994,

- 20. mája 1994 sa uskutočnila ohliadka na mieste samom a znalkyni bolo uložené predložiť geometrický plán v lehote 40 dní,

- 27. júla 1994 znalkyňa požiadala okresný súd o predĺženie lehoty na predloženie geometrického plánu o 30 dní z dôvodu čerpania dovolenky,

- 30. augusta 1994 znalkyňa predložila okresnému súdu geometrický plán,

- 12. septembra 1994   okresný   súd   zrušil   pôvodne   určený   termín   pojednávania 10. októbra 1994 a nariadil ďalší termín pojednávania na 25. október 1994,

- pojednávanie uskutočnené 25. októbra 1994 bolo odročené na neurčito z dôvodu, že „Zástupca   odporcu   oznámil,   že   s navrhovateľom   uzavrú   dohodu   o vydaní   pozemku a zástupkyňa navrhovateľa oznámila, že potom zoberú návrh späť“,

- 8. decembra 1994   bolo   okresnému   súdu   právnou   zástupkyňou   sťažovateľa potvrdené, že s odporcom bude uzavretá mimosúdna dohoda a následne bude návrh vzatý späť,

- na   urgenciu   okresného   súdu   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   22. februára 1995 oznámila,   že mimosúdna   dohoda   nie   je   uzavretá,   ale   je   možné,   že   k jej   podpísaniu v dohľadnej dobe dôjde,

- 1. marca 1995 okresný súd nariadil pojednávanie na 11. apríl 1995, pričom právna zástupkyňa   sťažovateľa   7. marca 1995   požiadala   o „odročenie   termínu   pojednávania“ z dôvodu kolízie termínov s iným pojednávaním na Krajskom súde v Bratislave,

- pojednávanie   uskutočnené   18. apríla 1995   bolo   odročené   na   neurčito   z dôvodu, že obaja   účastníci   vyhlásili,   že   bol   vypracovaný   návrh   dohody   o vydaní   nehnuteľnosti, pričom právnej zástupkyni sťažovateľa bolo uložené, aby výsledok mimosúdneho riešenia sporu oznámila okresnému súdu v lehote 10 dní,

- vo   vyjadrení   z 19. apríla 1995   označenom   ako „zmena   stanoviska   odporcu“ odporca oznámil nesúhlas s uzavretím mimosúdnej dohody a navrhol pokračovať v súdnom spore,

- 3. mája 1995 okresný   súd   nariadil   pojednávanie na 12. jún 1995,   pričom   právna zástupkyňa sťažovateľa požiadala o odročenie pojednávania z dôvodu pobytu sťažovateľa na liečení,

- pojednávanie   uskutočnené   8. augusta 1995   bolo   odročené   na   11. august 1995 za účelom vyhlásenia rozsudku,

- okresný súd 11. augusta 1995 vyhlásil rozsudok, ktorým uložil odporcovi vydať sťažovateľovi spornú nehnuteľnosť,

- písomné   vyhotovenie   rozsudku   z 11. augusta 1995   bolo   právnou   zástupkyňou sťažovateľa prevzaté 1. júla 1996 a odporcom 2. júla 1996,

- 16. júla 1996 bolo okresnému súdu doručené odvolanie odporcu proti rozsudku,

- 16. októbra 1996   okresný   súd   predložil   spis   spolu   s odvolaním   na   rozhodnutie Krajskému súdu v Banskej Bystrici,

- 6. novembra 1996 zrušil Krajský súd v Banskej Bystrici na pojednávaní rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie,

- uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 6. novembra 1996 bolo okresnému súdu doručené 18. novembra 1996,

- 7. marca 1997 okresný súd predvolal na výsluch právnu zástupkyňu sťažovateľa,

- 31. júla 1997 okresný súd nariadil termín pojednávania na 22. september 1997,

- 5. septembra 1997 a 11. septembra 1997 obaja účastníci, resp. právni zástupcovia ospravedlnili svoju neúčasť na pojednávaní a žiadali nariadiť ďalší termín pojednávania,

- pojednávanie uskutočnené 28. októbra 1997 bolo odročené na 15. december 1997 za účelom predloženia dôkazov zo strany sťažovateľa,

- pojednávanie   uskutočnené   15. decembra 1997   bolo   okresným   súdom   odročené „za účelom opätovného predvolania účastníkov“, pričom právna zástupkyňa sťažovateľa sa nedostavila „z pracovných dôvodov“ ,

- vo vyjadrení doručenom okresnému súdu 15. decembra 1997 odporca ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní a žiadal, aby „súd uložil navrhovateľovi predložiť dôkazné prostriedky, ktorými má vyvrátiť odporcovu námietku preklúzie nároku“,

- pojednávanie uskutočnené 13. januára 1998 okresný súd odročil na 15. január 1998 „za účelom vyhlásenia rozhodnutia“,

- 15. januára 1998 okresný súd pojednávanie odročil na neurčito za účelom ďalšieho dokazovania,

- 8. apríla 1998 okresný súd nariadil pojednávanie na 26. máj 1998,

- pojednávanie   uskutočnené   26. mája 1998   okresný   súd   odročil   na   29. máj 1998 „za účelom vyhlásenia rozhodnutia“,

- pojednávanie   uskutočnené   29. mája 1998   okresný   súd   odročil   na   neurčito „za účelom vypočutia navrhovateľa prostr. dožiadaného súdu Bratislava 2“,

- 22. júna 1998   odporca   oznámil   okresnému   súdu,   že   1. júnom 1998   vstúpil do likvidácie,

- 25. júna 1998   bol   spis   doručený   dožiadanému   Obvodnému   súdu   Bratislava 2 (ďalej len „dožiadaný súd“),

- 25. januára 1999 sa uskutočnil na dožiadanom súde výsluch sťažovateľa,

- 15. marca 1999   okresný   súd   zmenil   nariadený   termín   pojednávania   na 10. máj 1999,

- pojednávanie uskutočnené 10. mája 1999 bolo odročené na 25. máj 1999 za účelom „opätovného predvolania znalkyne a navrhovateľa“,

- pojednávanie   uskutočnené   25. mája 1999   bolo   odročené   za   účelom   opätovného predvolania účastníkov (sťažovateľ sa nedostavil),

- 18. novembra 1999 okresný súd nariadil termín pojednávania na 10. január 2000,

- pojednávanie   uskutočnené   10. januára 2000   bolo   odročené   na   13. január 2000 za účelom vyhlásenia rozhodnutia,

- 13. januára 2000 okresný súd vyhlásil rozsudok, ktorým zaviazal odporcu uzavrieť dohodu o vydaní nehnuteľnosti,

- 6. marca 2000 bolo okresnému súdu doručené odvolanie odporcu proti meritórnemu rozsudku,

- 25. apríla 2000 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie sťažovateľa k odvolaniu odporcu,

- 16. mája 2000 bol spis spolu s odvolaním doručený na rozhodnutie Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“),

- 26. marca 2001   sťažovateľ   požiadal   odvolací   súd   o informáciu,   v akom   štádiu sa nachádza odvolacie konanie,

- uznesením   z   30. novembra 2001   doručeným   okresnému   súdu   6. februára 2002 krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie,

- okresný   súd   14. februára 2002   a opakovane   2. apríla 2002   vyzval   sťažovateľa na vyjadrenie   k odporcom   namietanej   preklúzii   nároku   a na   presnú   špecifikáciu   petitu návrhu,

- 18. apríla 2002 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie sťažovateľa,

- pojednávanie uskutočnené 3. júna 2002 okresný súd odročil na 20. jún 2002,

- pojednávanie uskutočnené 20. júna 2002 bolo okresným súdom z dôvodu neúčasti účastníkov odročené na 19. august 2002 „za účelom opätovného predvolania pod hrozbou pokuty“,

- pojednávanie   uskutočnené   19. augusta 2002   bolo   okresným   súdom   odročené na neurčito na základe vyjadrenia právnej zástupkyne odporcu, ktorá uviedla: „Po tom, ako som prevzala zastupovanie tohto sporu, som zistila, medzičasom odporca kúpnou zmluvou odpredal spornú parcelu firme D., a. s., B. Preto sa domnievam, že odporca stratil pasívnu legitimáciu a bude na mieste, aby došlo k zámene účastníkov.

- právna   zástupkyňa   sťažovateľa   požiadala   okresný   súd   návrhom   doručeným 16. októbra 2002, aby pripustil pristúpenie ďalšieho účastníka do konania,

- 24. januára 2003   bolo   okresnému   súdu   oznámené,   že   nový „právny   nástupca“ (ďalej   len   „odporca   v 2.   rade“)   nevidí   dôvod   na   vrátenie,   resp.   vydanie   žalovaného pozemku,

- 3. februára 2003 sťažovateľ prostredníctvom právnej zástupkyne oznámil, že žiada, aby okresný   súd   vyhlásil   zmluvu   o prevode   nehnuteľnosti   v rozsahu   žalovaného nároku uzavretú   medzi   odporcom   a odporcom   v 2. rade   za   neplatnú   a následne,   aby   odporca v 2. rade vydal sťažovateľovi žalovanú nehnuteľnosť,

- pojednávanie uskutočnené 3. marca 2003 bolo okresným súdom odročené z dôvodu poskytnutia možnosti na uzavretie mimosúdnej dohody, o čo požiadal odporca v 2. rade,

- pojednávanie   uskutočnené   6. mája 2003   bolo   okresným   súdom   odročené na neurčito s tým, že účastníkom bola poskytnutá 60-dňová lehota na uzavretie mimosúdnej dohody,

- 18. augusta 2003   bolo   okresnému   súdu   doručené   stanovisko   sťažovateľa,   ktorý požiadal o pokračovanie v spore, pretože nesúhlasí s návrhom mimosúdnej dohody,

- 3. septembra 2003 okresný súd nariadil pojednávanie na 27. október 2003,

- 27. októbra 2003   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   okresný   súd   odročil na 15. december 2003   z dôvodu   neúčasti   účastníkov,   pričom   títo   svoju   neúčasť   vopred ospravedlnili,

- pojednávanie   uskutočnené   15. decembra 2003   okresný   súd   odročil   na   3. február 2004 za účelom „vypočutia navrhovateľa a vyžiadania si rozhodnutia z banského úradu“,

- pojednávanie,   ktoré   sa   malo   uskutočniť   3. februára 2004,   bolo   preročené na 23. február 2004,

- pojednávanie   uskutočnené   23. februára 2004   bolo   odročené   na   26. február 2004 za účelom vyhlásenia rozhodnutia,

- na pojednávaní uskutočnenom   26. februára 2004   okresný   súd   vyhlásil   rozsudok, ktorým zaviazal odporcu v 2. rade uzavrieť dohodu o vydaní nehnuteľnosti,

- 28. mája 2004 bolo okresnému súdu doručené odvolanie odporcu v 2. rade proti meritórnemu rozsudku,

- výzvou z 2. júna 2004 okresný súd vyzval odporcu v 2. rade na úhradu poplatku za odvolanie, ktorá bola realizovaná 18. júna 2004,

- 17. júna 2004 bolo okresnému   súdu   doručené odvolanie odporcu   v 1. rade   proti meritórnemu rozsudku,

- výzvou   z   25. júna 2004   okresný   súd   vyzval   odporcu   v 1. rade   na   zaplatenie poplatku za odvolanie, ktorá bola realizovaná 12. júla 2004,

- 13. augusta 2004   bol   krajskému   súdu   postúpený   spis   spolu   s odvolaniami   proti meritórnemu rozsudku na rozhodnutie,

- uznesením z 10. mája 2005 doručeným okresnému súdu 23. mája 2005 krajský súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie,

- 28. júna 2005 okresný súd nariadil pojednávanie na 26. júl 2005.

Ústavný súd na okresnom súde zistil, že jeho ostatným úkonom bolo pojednávanie uskutočnené 21. novembra 2005, na ktorom bol vyhlásený rozsudok.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný prihliada v rámci prvého kritéria aj na predmet sporu (povaha veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. II. ÚS 32/02, IV. ÚS 202/05).

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd bral do úvahy skutkový stav   a platnú   právnu   úpravu   relevantnú   pre   rozhodnutie,   ako   aj   charakter   veci,   pričom na základe týchto   hľadísk   predmetné konanie o   vydanie   nehnuteľnosti   z titulu reštitúcie je možné   hodnotiť   ako   právne   i   skutkovo   zložitú   vec   najmä   vzhľadom   na   nutnosť rozsiahleho   dokazovania.   Treba   však   konštatovať,   že   celková   doba   konania   (návrh   bol okresnému súdu doručený 24. marca 1992) predstavuje viac ako 13 rokov. Takáto dĺžka konania je aj za akceptácie právnej a faktickej náročnosti veci neprimeraná a z ústavného hľadiska neakceptovateľná.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania v procesnom postavení navrhovateľa prispelo   k predĺženiu   doby   prerokovania   uvedenej   veci   okrem   iného   aj   v   dôsledku nedostatkov podaného návrhu, ktorým konanie začalo (24. marec 1992).

Okresný súd sťažovateľa opakovane vyzýval (2. apríla 1992 a 17. decembra 1992), aby   podaný   návrh   riadne   doplnil,   pripojil   potrebné   doklady,   resp.   aby   návrh   bližšie špecifikoval.   Treťou   výzvou   z   28. septembra 1993   okresný   súd   požadoval   odstránenie nedostatkov návrhu pod hrozbou zastavenia konania.

K predĺženiu priebehu konania došlo aj v dôsledku žiadostí účastníkov o poskytnutie lehoty za účelom uzavretia mimosúdnej dohody. O možnosti uzavretia mimosúdnej dohody právna   zástupkyňa   sťažovateľa   informovala   okresný   súd   8. decembra 1994,   22. februára 1995 a 18. apríla 1995, keď účastníci konania zhodne vyhlásili, že bol vypracovaný návrh dohody   o   vydaní   nehnuteľnosti,   ktorý   vzápätí   19. apríla 1995   odporca   už   neakceptoval a žiadal pokračovať v súdnom konaní.

K ďalšiemu predĺženiu priebehu konania došlo aj v súvislosti s tým, že sťažovateľ sa viackrát nezúčastnil nariadených pojednávaní (15. septembra 1992, 15. decembra 1997,

10. mája 1999, 25. mája 1999 a 10. januára 2000), pričom pojednávania boli z tohto dôvodu odročené.

V neposlednom   rade   priebeh   konania   sa   spomalil   aj   preto,   že   16. októbra 2002 právna zástupkyňa sťažovateľa požiadala okresný súd, aby umožnil pristúpenie ďalšieho účastníka do konania, a 3. februára 2003 rozšírila podaný návrh o požiadavku, aby konajúci súd rozhodol aj o neplatnosti zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorej vydania sa sťažovateľ v napadnutom konaní domáha.

Ústavný   súd   na   základe   uvedených   skutočností   považoval   správanie   sťažovateľa v posudzovanom konaní za okolnosť, ktorá významným spôsobom prispela k predĺženiu doterajšej doby prerokovania predmetnej veci.

Nedostatky v zákonom predpísaných náležitostiach návrhu na začatie konania (ktoré bránia   súdu   konať   a rozhodnúť   vo   veci   samej),   nerešpektovanie   výziev   súdu,   prípadne neodôvodnená   neúčasť   na   pojednávaní   zo   strany   účastníka   konania   namietajúceho porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v súdnom konaní patria medzi okolnosti, na ktoré ústavný súd prihliada pri posudzovaní tvrdenia o porušení označeného základného práva (napr. I. ÚS 55/02).

Na druhej strane ústavný súd opakovane judikoval, že nedostatky žaloby (návrhu na začatie konania) ani iné skutočnosti na strane sťažovateľa majúce vplyv na predĺženie doby konania samy o sebe nevylučujú zodpovednosť súdu na zbytočné prieťahy v konaní spôsobené   jeho   nesprávnym   či   neefektívnym   postupom,   alebo   dokonca   nečinnosťou (napr. III. ÚS 193/03).

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v spore. Z obsahu predloženého spisu ústavný   súd   zistil,   že   doterajší   priebeh   konania   je   poznačený   neefektívnosťou a nesústredenosťou   postupu   okresného   súdu,   ktorý   nesmeroval   k odstráneniu   právnej neistoty sťažovateľa. Ďalej ústavný súd zistil v doterajšom priebehu konania aj neprimerane dlhé   odstupy   (nečinnosť)   medzi   jednotlivými   úkonmi   v niektorých   jeho   obdobiach. Ide o tieto časové úseky:

- od   17. decembra   1992   (výzva   okresného   súdu   právnej   zástupkyni   sťažovateľa), do 25. júna 1993 (uskutočnenie ohliadky na mieste samom);

- od 11. augusta 1995 (vyhlásenie rozsudku vo veci samej), do 1. júla, resp. 2. júla 1996 (právna zástupkyňa sťažovateľa a odporca prevzali rozsudok).

Neefektívnosť postupu okresného súdu spočíva predovšetkým v tom, že všetky tri dosiaľ realizované meritórne rozhodnutia vo veci samej odvolací súd zrušil uzneseniami zo 6. novembra 1996,   30. novembra 2001   a   10. mája 2005   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie konanie. Dôvodom na zrušenie rozhodnutia vo všetkých prípadoch bol nedostatočne zistený skutkový stav a v druhom a treťom prípade aj procesné pochybenia okresného súdu.

Ako   nesústredený   postup   vyhodnotil   ústavný   súd   v súlade   so   svojou predchádzajúcou   judikatúrou   (napr.   IV. ÚS 133/03)   to,   že   okresný   súd   pojednávania uskutočnené   13. januára   1998   a   26. mája 1998   odročil   za   účelom   vyhlásenia   rozsudku, pričom rozsudky nevyhlásil a v konaní pokračoval.

Bez   ohľadu   na   uvedené   nedostatky   a   pochybenia   okresného   súdu   v napadnutom konaní ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že od sťažovateľa nemožno oprávnene žiadať, aby čakal na výsledok súdneho sporu, v ktorom sa rieši jeho nárok na vydanie nehnuteľnosti   vyplývajúci   z   reštitučného   zákona,   a   teda   rozhodnutie   má   pre   neho mimoriadny význam, takú neprimerane dlhú dobu (konanie v súčasnosti prebieha už viac ako 13 rokov).

Už   vo   svojej   predchádzajúcej   judikatúre   ústavný   súd   poukázal   na   to, že o neefektívnosti procesných úkonov okresného súdu svedčí skutočnosť, keď meritórny rozsudok je odvolacím súdom zrušený z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu (napr. IV. ÚS 400/04, IV. ÚS 82/05), a súčasne hodnotil neprimerane dlhý priebeh konania ako neprijateľný z ústavnoprávneho hľadiska (napr. IV. ÚS 260/04).

Uvedený postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu § 100 ods. 1 OSP tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného   súdu   v konaní,   ktoré   je   na   ňom   vedené   pod   sp. zn.   5 C 1340/92,   došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“. Z ustanovenia   § 56 ods. 5 zákona o ústavnom   súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 1 000 000 Sk, čo odôvodnil tým, že „... uplatňuje nárok na ochranu základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov v spore, ktorého doterajšie trvanie nemožno ničím, najmä skutkovou a právnou zložitosťou ospravedlniť. Nemožno spravodlivo žiadať, aby sťažovateľ čakal na výsledok súdneho sporu takmer 12 rokov a aby po takej dobe bol stav konania taký, ako je v prípade sťažovateľa. Sťažovateľ oprávnene z takéhoto postupu Okresného súdu Považská Bystrica pociťuje krivdu a beznádej. Vychádzajúc z tohto pohľadu   na   pozíciu   sťažovateľa,   princípov   spravodlivosti   a spôsobu   zavŕšenia   ochrany základných   práv   každej   oprávnenej   osoby,   sťažovateľ   žiada   primerané   finančné zadosťučinenie   vo   výške   1.000.000,- Sk   (slovom   Jedenmiliónkorúnslovenských),   ktoré je Okresný súd   Považská   Bystrica   povinný zaplatiť   sťažovateľovi a ktoré   je   primeranou satisfakciou spojenou s porušením základného práva sťažovateľa“.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

V súvislosti s tým zohľadnil ústavný súd pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia   na   jednej   strane   pochybenia   okresného   súdu,   ktoré   sú   podrobne vyhodnotené v rámci analýzy postupu okresného súdu podľa tretieho kritéria, no súčasne prihliadal aj na podiel sťažovateľa na spomalení priebehu konania uvedený vo vyhodnotení podľa druhého kritéria.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu v právnej veci sťažovateľa vedenej   pod   sp. zn.   5 C 1340/92,   berúc   do   úvahy   uvedené   okolnosti   prípadu,   ako   aj skutočnosť,   že konanie   vo   veci   nebolo   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   80 000 Sk   za   primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr. M.   P. Ústavný súd pri rozhodovaní trov konania vychádzal z výšky priemernej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2004, ktorá bola 15 008 Sk. Úhradu priznal za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia   a spísanie   sťažnosti   a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení vyhlášky č. 279/2005 Z. z. (ďalej len „vyhláška“) vo   výške   2 501 Sk   (za   jeden   úkon   právnej   služby)   a 2 x   150 Sk   režijný   paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 5 302 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2005